Ako sa mení súčasný svetový poriadok pod taktovkou nevypočítateľného amerického prezidenta Donalda Trumpa? A ako by sme sa mali na túto novú geopolitickú klímu pripraviť? Nad tým sa v komentári pre Forbes zamýšľa portfólio manažér z J&T Investičnej spoločnosti Štěpán Hájek.
Nový rok priniesol podobne ako začiatok toho minulého celý rad udalostí, ktoré potvrdzujú, že súčasný svetový poriadok postupne mení svoju podobu. A príjemný pohľad to nie je. Aspoň pre krajiny, ktoré sa spoliehajú na väčšieho a silnejšieho spojenca.
Inštitúcie, ktoré dnes považujeme za samozrejmé, nie sú historickou nutnosťou. Severoatlantická aliancia a možno ani Európska únia nie sú konštanty, ale politické konštrukcie vzniknuté zo zhody záujmov. Tie sa však začínajú dostávať pod tlak zo Spojených štátov. A práve preto sa môžu rozpadnúť rýchlejšie, než si pripúšťame.
Posun Spojených štátov od logiky aliancií k logike moci je stále zreteľnejší. Národná bezpečnostná stratégia Spojených štátov otvorene popisuje svet ako arénu veľmocí, kde má Washington právo jednať preventívne a jednostranne. Kolektívna obrana založená na rovnosti spojencov sa v tomto rámci mení z piliera stability na obmedzenie akcieschopnosti.
Grónsko do tohto obrazu zapadá až nepríjemne presne. Nejde o kurióznu udalosť ani nešťastnú formuláciu amerického prezidenta Donalda Trumpa. Opakované americké nároky na kontrolu nad severským ostrovom vytvárajú precedens. Ide o test toho, kam až možno zájsť bez toho, aby sa otvorene rozpadol transatlantický bezpečnostný poriadok.
Bezpečnostná argumentácia, ktorá sa opiera o údajnú prítomnosť ruských a čínskych lodí v Arktíde, sa pritom míňa s realitou. Ruské aktivity sa sústreďujú na Barentsovo more a oblasť okolo Kolského polostrova, čínske lode okolo Grónska dokonca neoperujú vôbec.
Ak sa niekde obe krajiny snažia byť aktívnejšie, je to oblasť okolo Aljašky, kde prebiehajú spoločné vojenské cvičenia, ale o Grónsku nemáme žiadne dôkazy, ktoré by potvrdili potenciálnu túžbu mocností obsadiť ostrov. Vyplýva to z dát a analýz Inštitútu pre Arktídu alebo dánskeho think-tanku DIIS.
Často prehliadaný detail je pritom zásadný. Spojené štáty majú dnes v Grónsku zhruba dve stovky vojakov. V minulosti ich tam bolo až 10-tisíc. Redukcia prítomnosti bola americkým rozhodnutím. Kodaň však Washington opakovane vyzývala, aby posilnila svoju vojenskú prítomnosť na ostrove. Bez odozvy.
Ak dnes niekto hovorí o „slabom mieste“ v Arktíde, potom je to slabosť, ktorú vytvorili Spojené štáty – dlhodobým podceňovaním regiónu v čase, keď pre ne nebol geopolitickou prioritou.
Argument o nutnosti prevziať kontrolu tak pôsobí skôr ako dodatočná racionalizácia než reakcia na novú hrozbu. Nejde o bezpečnosť, ale o kontrolu. O demonštráciu, že Spojené štáty si vyhradzujú právo rozhodovať o tom, čo sa deje v ich „blízkom zahraničí“.
V tejto logike sa Grónsko dostáva do rovnakej kategórie ako Panama, Kuba či Venezuela. Predovšetkým ako priestor podriadený strategickým záujmom. Podobnú dynamiku možno napokon očakávať aj inde.
Napríklad v Iráne, kde v posledných týždňoch silnejú protesty a tamojší politický režim začína pôsobiť krehkejšie než obvykle. Práve takéto prostredie Trump tradične vníma ako príležitosť: slabý protivník, rýchla akcia, žiadne dlhodobé zatiahnutie krajiny do konfliktu.
O to výrečnejšie je, že len pred niekoľkými dňami šéf Bieleho domu oznámil plán zvýšiť americké výdavky na obranu o polovicu. Krok, ktorý nepôsobí ako krízová reakcia, ale skôr ako príprava na širšie použitie sily.
Aj napriek tomu možno v rámci použitia vojenskej sily na Grónsko tvrdiť, že ide len o ďalšie Trumpovo zavádzanie. Tlak graduje, rétorika eskaluje a nakoniec sa nájde „kreatívne riešenie“. Nová dohoda, symbolický ústupok alebo zmena rámca, ktorá umožní vyhlásiť víťazstvo bez skutočného zásahu do suverenity.
Dánsko už dnes hľadá varianty, ako americké obavy upokojiť. Tento scenár nemožno vylúčiť. Problém je, že Trump už ukázal, že vojenskú silu nepovažuje za neprekonateľnú hranicu. Venezuela bola jasným signálom, že ak vyhodnotí režim ako slabý, je ochotný zájsť ďalej než k obyčajnej rétorike. Grónsko nie je Venezuela, ale logika zostáva rovnaká.
Preto ide o čiernu labuť. Nie o základný scenár, ale o možnosť, ktorú trhy aj politici systematicky podceňujú, pretože sa zdá nemysliteľná. Rozpad NATO či faktické vyprázdnenie jeho zmyslu nie sú príliš zacenené v aktívach ani v geopolitickej rizikovej prémii.
Dôsledky by boli štrukturálne. Precenenie rizika, presuny kapitálu, tlak na meny menších ekonomík, rast obranných výdavkov a ďalšia fragmentácia energetických trhov. Nie jednorazový šok, ale nové prostredie.
Trumpova politika tak nepôsobí ako výnimka, ale ako symptóm hlbšieho posunu. Národná bezpečnostná stratégia Spojených štátov z roku 2025 hovorí jasne o získaní väčšieho vplyvu v západnej hemisfére vrátane poznámok o slabej a roztrieštenej Európskej únii, ktorá by Spojeným štátom vyhovovala viac rozdelená.
Logika, kde pravidlá platia len vtedy, keď sa hodia silnejšiemu. Otázka nespočíva v tom, či je to správne, ale či sme pripravení na to, že čierna labuť tentokrát nepriletí zvonku, ale zo samotného centra.
Tento článok pôvodne vyšiel na Forbes.cz. Jeho autor je Štěpán Hájek.
