Muž, ktorého priezvisko už viac ako sto rokov zosobňuje kapitalizmus, dlhoročný podporovateľ amerických republikánov a niekdajší dvojnásobný kandidát na amerického prezidenta v republikánskych primárkach. To je Steve Forbes. A teraz sedí oproti nám a hodnotí, aké chyby sme na Slovensku urobili za ostatných 20 rokov. A ako sa z toho celého „vyhrabať“.
So Stevom Forbesom sedíme oproti sebe v salóniku bratislavského hotela Hilton. Stretávame sa v turbulentnom období: Donald Trump po prvom roku druhého funkčného obdobia znepokojuje nielen trhy, ale aj NATO. Po únose venezuelského prezidenta Madura otriasli Európou Trumpove imperialistické snahy o získanie Grónska.
Ukrajina vstupuje do piateho roku odporu proti ruskej agresii, a svet sa zásadne mení revolúciou umelej inteligencie. Zbrojenie sa stalo rovnako dôležitou témou ako energetické zdroje a Európa sa prvýkrát od Draghiho správy prebudila a intenzívne pracuje na riešení svojej konkurencieschopnosti voči Číne.
Čo hovorí predstaviteľ tretej generácie rodiny Forbesovcov, ktorá dala meno prvému biznisovému magazínu na svete, na budúcnosť kapitalizmu? A aký má význam v čase meniaceho sa svetového poriadku?
Myslím, že to, čo vidíme po celom svete, sú predovšetkým zmeny vládnych politík. Dúfajme, že umožnia ekonomikám rásť tak, ako by mali. Európska únia ako celok zaostáva posledných 20 rokov za Spojenými štátmi. Povedzme si úprimne, že si za to môže sama.
Vysoké dane, zbytočná regulácia a obrie výdavky na obnoviteľné zdroje energie spôsobili to, kde je teraz. Namiesto míňania peňazí na veterné turbíny a solárne panely sa malo tlačiť na získanie lacného LNG zo Spojených štátov, a čo je ešte dôležitejšie, na výstavbu nových jadrových zdrojov.
To sú tiež, mimochodom, všetko bezuhlíkové zdroje. Namiesto toho sa premárnilo veľa zdrojov na niečo, čo sa ukázalo byť z hľadiska boja proti emisiám menej efektívne než cesta, ktorou sa (Európa) mohla vydať. Podobnú situáciu máte na Slovensku.
V akom zmysle?
Keď ste pred viac ako 20 rokmi zaviedli rovnú 19-percentnú daň – daň z pridanej hodnoty (DPH), daň z príjmov fyzických osôb aj z podnikania –, zažívalo Slovensko veľmi dobrú mieru rastu. Potom krajina zvýšila daňové sadzby. Do toho prichádza terajšia vláda s progresívnym zdaňovaním, zavádzate nové dane z príjmov fyzických osôb vo výške 30 až 35 percent.
Podobne sa zvyšuje aj daň z príjmu právnických osôb až na 24 percent. Nehovoriac o tom, aké vysoké sú u vás odvody do sociálneho zabezpečenia. Pritom vláda zvýšila ešte aj DPH na 23 percent – a to všetko v čase, keď by ste mali ísť opačným smerom. Žiadna krajina nikdy nedosiahla prosperitu zdaňovaním.
Čo navrhujete?
Slovensko je svetovým lídrom vo výrobe automobilov. Postavili ste aj niekoľko jadrových blokov. Myslím si, že vláda by sa mala zamerať na to, aby sa aj u vás zaviedli také daňové sadzby, aké majú vo Švajčiarsku. Väčšina kantonov vo Švajčiarsku má jednociferné daňové sadzby. Tempo rastu Švajčiarska v priebehu rokov bolo oveľa lepšie ako na Slovensku a v Európskej únii ako celku.
Sú určité výnimky – Litva, Lotyšsko, Estónsko –, pobaltským štátom sa darilo dobre. Od pádu komunizmu sa darí veľmi dobre aj Poľsku. Urobili niekoľko skutočných reforiem a dnes sa im darí lepšie ako celej Európe. Ale pozrite sa na tempo rastu v Nemecku, ktoré ovplyvňuje Slovensko. Aj Česká republika veľmi, veľmi vážne stagnuje. Francúzsko stagnuje. Británia stagnuje. Pozornosť by sa mala sústrediť na budúcnosť, na hľadanie, ako odstrániť bariéry, ktoré bránia rastu.
Malcolm Stevenson "Steve" Forbes, Jr. is interviewed on the floor of the New York Stock Exchange, Wednesday, May 3, 2017.,Image: 579835124, License: Rights-managed, Restrictions: This content is intended for editorial use only. For other uses, additional clearances may be required., Model Release: no, Pictured: Steve Forbes
Jednou z možností je zníženie daňových sadzieb. Ďalšou je realistickejšia energetická politika. Ceny elektriny v Nemecku sú takmer trikrát vyššie ako v Spojených štátoch. Takže môžete síce investovať do umelej inteligencie, ktorá si vyžaduje množstvo energie, ale aj tak na nej nezarábate, pretože máte pridrahú elektrinu. A to všetko robí Európu oveľa menej konkurencieschopnou.
To sú chyby Európskej únie. Nezdá sa vám ale, že Donald Trump destabilizuje svetový poriadok, či už únosom venezuelského prezidenta Madura, alebo ambíciami na obsadenie Grónska? Oslabujú sa dlhoročné spojenectvá, svet sa stáva viac transakčným ako založeným na hodnotách a ideológiách, ktorých nositeľom bola Európska únia. Sme svedkami historického zlomu?
Začnime s Venezuelou, kde dlhodobo v susedstve Spojených štátov vládol diktátor, ktorý poháňal svoj režim príjmami z obchodovania s drogami, ktoré prúdili do USA. To, čo sa stalo Madurovi, nebolo úplne bezprecedentné. Prezident George H. W. Bush začiatkom 90. rokov odstránil drogového baróna, ktorý stál na čele panamskej vlády (Manuela Noriegu zadržali americkí vojaci v januári 1990, pozn. red.).
Priviezli ho do USA, súdili ho a on si odsedel trest vo väzení. Takže to isté sme už s drogovými barónmi museli raz urobiť. Čo sa týka druhej témy, tak verím, že sa bude dať dosiahnuť dohoda s Dánskom o zvýšení bezpečnosti v Arktíde bez všetkého toho chaosu okolo prevzatia Grónska. Musíme rešpektovať NATO ako kľúčového hráča pre svetovú bezpečnosť. Putin má imperiálne ambície, po Ukrajine môže zaútočiť na pobaltské štáty.
Čína je agresívna nielen v Juhočínskom mori, ale aj inde sa snaží závažným spôsobom spochybniť slobodu prepravy tovaru v medzinárodných vodách, na ktorej stojí globálny obchod. Takže áno, svet sa mení, a preto je potrebné, aby sa Európa menila spolu s ním. Potrebuje sa vrátiť do režimu rastu.
Čo sa týka USA, myslím si, že väčšina amerických politikov uznáva dôležitosť NATO, veď je to najúspešnejšia aliancia vôbec a umožnila nám vyhrať Studenú vojnu. Dokonca nám môže pomôcť zabezpečiť obranu na Ukrajine, a to aj bez toho, aby sa stala členským štátom NATO.
Akým spôsobom?
Na území Ukrajiny musíme mať vojská z iných krajín. Putin potrebuje vedieť, že ak by znova napadol Ukrajinu, bude v konflikte aj s inými krajinami. Presne tak sme udržali povojnový mier v Európe. Sovietsky zväz vedel, že ak sa pohne v Nemecku, bude mať proti sebe tucet ďalších krajín pripravených na obranu.
To isté platí o Južnej Kórei. Rozmiestnenie našich vojsk na jej území je to jediné, čo bráni Severnej Kórei, aby ju napadla. No a späť k vojne na Ukrajine. Táto vojna nemala trvať dlhšie ako rok. Keby sme Ukrajine boli dali to, čo potrebovali, hneď na začiatku, ruskí útočníci by boli zatlačení späť. Ale nestalo sa. Ani teraz Európa neumožňuje Ukrajine prístup k 250 miliardám dolárov zmrazených ruských aktív. Veď ich rozmrazte!
Marek Mucha
Európski lídri sa dohodli na priamej pôžičke 90 miliárd dolárov pre Ukrajinu namiesto rozmrazenia skonfiškovaných ruských aktív v Európe.
Ale to nie je ono. Urobme to tým správnym spôsobom. Namiesto toho sa vojna vlečie už štvrtý rok a skončí vtedy, keď Putin dospeje k trpkému záveru, že nemôže vyhrať, pretože sa len obe strany vyčerpávajú. Keby sme zatlačili ruské sily späť tak, aby si uvedomili, že výhra nie je možná, až vtedy by došlo k víťazstvu Ukrajiny. Slovensko bude v tomto príbehu dôležité, pretože sa stáva ekonomikou prvej línie. A to platí nehľadiac na to, či sa Ukrajina stane členským štátom EÚ a NATO, alebo nie.
Nehľadiac na to, či sa Ukrajina stane členom EÚ a NATO?
Nesmieme sa zamotať do týchto technických detailov. Ukrajina nemusí byť členom NATO, stačí, keď bude mať vojakov NATO na svojom území. Pokiaľ ide o členstvo v EÚ, Ukrajina môže nasledovať príklad Švajčiarska alebo Nórska, mať veľmi úzke obchodné vzťahy so zvyškom Únie bez toho, aby bola formálne jej členom.
Poďme späť k ekonomike. Povedali ste už, že vidíme vo svete vládne politiky, ktoré povedú k naštartovaniu ekonomického rastu. Napríklad?
Napríklad Európa začína míňať viac peňazí na zbrojenie, čo je správne, pretože musí robiť viac pre svoju obranu, a áno, žiaľ, sa tak deje pre Rusko, Čínu a v menšej miere Severnú Kóreu. To však neznamená, že budeme vo svete ochotnejší spolupracovať.
Dovolím si jednu odvážnu predikciu. Najvyšší súd v USA vyhlási clá, ktoré americký prezident Trump zaviedol vlani výkonným nariadením bez súhlasu Kongresu, za neplatné. Ako prezident už viac nebude môcť zavádzať clá len „podpísaním papiera“.
Na to, aby ich opätovne zaviedol, bude musieť prejsť náročným legislatívnym procesom v Kongrese, a tam je šanca, že clá presadí, malá. To je príležitosťou pre malé krajiny, ako je Slovensko, ktoré nimi najviac trpeli. Všetci získame stabilnejšie colné prostredie, ktoré je kľúčové pre medzinárodný obchod.
Aký bol potom zmysel minuloročných turbulencií, ktoré Trump zavedením ciel spôsobil, ak predpovedáte, že ich zhruba po roku Najvyšší súd v USA zruší?
Myslel si, že pomáha znižovať obchodné nerovnováhy, že priláka investície do USA. Nestalo sa. Zrušením ciel sa znovu otvorí trh v USA tak, aby to pomohlo naštartovať ekonomiku. Na druhú stranu, podnietilo to zmenu politík v Európe. Postupne sa upúšťa od zrušenia zákazu spaľovacích motorov v roku 2035.
Je to smiešne, nerealizovateľné a nebude to fungovať. Takže čím rýchlejšie sa EÚ vzdiali od týchto plánov, ktoré poškodzujú hospodársky rast, tým lepšie. Nie je dôvod, aby Európa nemala také tempo rastu, aké mala predtým. No rozdiel medzi USA a EÚ sa za posledných 20 rokov zhoršil. A to bolo z dôvodu politických chýb. Výhodou chyby je, že ju môžete napraviť. A na to sa teším na Slovensku a v Českej republike.
Verím, že zavediete švajčiarsky prístup k zdaňovaniu namiesto toho, aby ste si mysleli, že zvyšovanie sadzieb je správna cesta.
Profimedia
Vráťme sa k prvej otázke: prebudila sa Európa do úplne nového sveta?
Zobudila sa do sveta, kde už nemôžu lídri ďalej fungovať na predpoklade, že rast príde automaticky, aj keď naň nie je vhodné prostredie. Či na predpoklade, že môžu míňať veľa na takzvané obnoviteľné zdroje bez následkov.
Dôsledky sú zrejmé. Prečo sú v Nemecku ceny elektriny, pre domácnosti aj pre priemysel, takmer dva a pol až trikrát vyššie ako v Spojených štátoch? Nemecké výrobné spoločnosti zakladajú fabriky v USA, pretože energia je v Nemecku umelo predražená. Európa sa vydala neudržateľnou cestou. Teraz, dúfajme, že hneď, ako sa prejaví realita, Európa zaujme lepší prístup.
A dúfam, že v EÚ budú aj krajiny, ktoré – a bol by som rád, keby bolo medzi nimi aj Slovensko – odstránia prekážky rastu, namiesto toho, aby zvyšovali zaťaženie pre podnikateľov. Tak, aby sa ľudia mohli venovať tvorbe hodnôt namiesto dodržiavania predpisov od vlády a z Bruselu.
Politika únie je zrejme jednou z prekážok európskeho rastu, zďaleka však nemôže byť jedinou. Aké ďalšie výzvy pozorujete?
Jedna z vecí, s ktorými sa budeme musieť vyrovnať v budúcom roku, pre všetok dlh, ktorý sme si na seba vzali, v spojení s nulovými úrokovými sadzbami, je menová kríza. Euro je slabé, libra je slabá, jen je veľmi slabý. Nehovoriac o dolári. To je hrozná situácia. Pozrite sa na cenu zlata: päťtisíc dolárov za uncu.
Podobne sa dvíha cena striebra, medi, paládia… To sú blikajúce kontrolky. Keď cena zlata a ďalších kovov stúpne, znamená to, že máte problém s menou. Centrálne banky sa budú musieť poučiť. Pochopiť, že prosperita nespôsobuje infláciu. Ekonomický rast je jediný spôsob, ako sa vyrovnať s týmto bremenom, nie ďalšia regulácia a zdaňovanie.
Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyen v prejave v Davose prirovnávala výzvy, ktorým dnes čelí Európska únia, k 70. rokom minulého storočia. Podľa nej vtedajší rozpad Brettonwoodskeho systému v podstate umožnil, aby Európa vytvorila vlastnú menovú úniu, čo viedlo k vzniku eurozóny. Podobne ako teraz tomu predchádzala energetická kríza, vysoká inflácia, kolaps dodávateľských reťazcov, ropné šoky, geopolitická nestabilita… Európa dokázala z problémov vyjsť silnejšia a integrovanejšia. Súhlasíte s týmto prirovnaním k tomu, aké zmeny teraz zažívame?
V prvom rade, kolaps Brettonwoodskeho systému bol obrovskou chybou, keďže Spojené štáty americké odišli od zlatého štandardu. To viedlo k dekáde hroznej inflácie, a áno, má pravdu, viedlo to k vytvoreniu eura. No bola to obranná reakcia, pretože keď sa zrútil Brettonwoodsky systém, meny sa začali navzájom ovplyvňovať.
V Európe, kde je veľký objem vnútrokontinentálneho obchodu, sa to stalo neudržateľným. Kanadský ekonóm Robert Mundell dostal za svoj príspevok k eurozóne Nobelovu cenu. Dodnes ho označujú za „otca eura“. Predpokladal, že tento mechanizmus umožní dosiahnuť stabilné sadzby. Myslel si, že to povedie k posilneniu eura aj dolára. No neuvedomil si, že to nie vždy znamená dosiahnutie stability. Pokúsim sa o jednu predpoveď, smiem?
Profimedia
Nech sa páči.
Myslím si, že v nasledujúcom desaťročí budeme mať pre menové defekty úplne nový typ Brettonwoodskeho systému, že sa výmenné kurzy stanú opäť fixnými, aby sme sa zotavili zo šialenej situácie, ktorá panuje dnes. Uvedomujete si, že každý deň sa obchoduje s menami v objeme zhruba 6,6 bilióna dolárov (objem obchodov na devízovom trhu rastie, napríklad v apríli minulého roka dosiahol forexový trh rekord, 9,51 bilióna dolárov, pozn. red.).
Takéto turbulencie a kolísanie mien sú úplne zbytočné. V rámci Brettonwoodskeho systému bol objem obchodovania menových párov veľmi nízky, neprichádzalo k žiadnym výkyvom. Takáto stabilita by bola teraz potrebná. Bez stabilných mien nás čakajú ekonomické turbulencie.
To je pomerne odvážna predikcia.
Možno, ale naozaj si myslím, že sa nakoniec vrátime k stabilnému menovému systému, hoc si budeme musieť prejsť ďalšími problémami, kým si politici uvedomia, čo musia urobiť na dosiahnutie stabilného menového kurzu. Potom nás čakajú dobré časy, život sa stane jednoduchším, menej nestabilným… Aj keď musíme najprv preplávať cez rozbúrené vody.
Zdá sa, že Európa sa snaží posilňovať spojenectvá s inými partnermi ako USA. Od začiatku roka podpísala historickú dohodu s Mercosurom (združenie štátov Latinskej Ameriky), ktorú pripravovala 25 rokov. Predstavila aj obchodnú dohodu s Indiou, ktorú von der Leyen označila za „matku všetkých dohôd“. Čo to hovorí o dnešnom svete?
Myslím si, že nám to jasne naznačuje, že sa potrebujeme vrátiť tam, kde sme boli pred 20 rokmi. Aby sme nevytvárali nové obchodné bariéry, ale uzatvárali dohody na ich obmedzenie. Podporovať viac voľný obchod, ako sa o to snažili Spojené štáty a ďalšie krajiny po druhej svetovej vojne, čo viedlo ku globalizácii.
A tá ide ruka v ruke s inováciami. Napríklad vynálezom lodných kontajnerov, ktoré znižujú náklady na prepravu o 90 až 95 percent, a rozvojom prístavov sa medzi rokmi 1985 a 2005 globálny obchod štvornásobne zvýšil. Takže som za akékoľvek dohody, či už ide o dohody s Latinskou Amerikou, najmä pokiaľ ide o poľnohospodárstvo, alebo s Indiou. Dúfam, že to Európe s týmito partnerstvami vydrží.
A dúfam, že sa USA vráti do režimu, keď budú opäť usilovať o znižovanie bariér, aby sme mohli všetci opäť rásť. Potrebujeme, aby vlády pochopili, že príliš veľa bariér, daní a regulácií zamedzuje vzájomnému obchodu. Nič z toho nie je prevratné, v minulosti sa to už osvedčilo veľakrát. Urobme to znova a Európa môže prekvitať. A ktovie, byrokrati z Bruselu sa môžu stať vodičmi Uberu (úsmev).
Poďme späť k Slovensku. Kedysi ste v americkom Forbese písali o slovenskej ekonomike ako o tatranskom tigrovi, ktorého silný rast bol podporený tým, že krajina bola rajom pre investorov – aj vďaka rovnej dani.
Správne poukazujete na to, že zahraničné investície vyschli. Slovensko bývalo magnetom pre priame zahraničné investície. Dnes to tak nie je.
Napriek tomu vzniká niekoľko príležitostí. Napríklad revolúcia umelej inteligencie si vyžaduje značné množstvo energie. Vidíte aj toto ako jednu z oblastí, na ktorú by sa mohlo Slovensko zamerať, aby naštartovalo rast?
Presne ako hovoríte, Európa si uvedomuje, že diskriminácia niektorých energetických zdrojov nie je žiaduca, a jadro sa opäť dostáva do popredia. To je veľká výhoda pre Slovensko, ktoré je jadrovou krajinou.
Všimol som si, že v slovenskom energetickom mixe má jadro až 65-percentný podiel na výrobe elektriny. Slovensko by malo samo seba začať vnímať ako Švajčiarsko alebo ako Singapur. Vďaka svojej veľkosti ste predurčení na to, aby ste obchodovali so zvyškom sveta a exportovali.
To už robíte s automobilmi, ale do budúcnosti sa môžete stať napríklad významným vývozcom elektriny. Môžete využiť infraštruktúru, ktorú máte, a know-how a pustiť sa do podnikania s menšími modulárnymi jadrovými reaktormi, ktoré sú budúcnosťou. Reaktory budúcnosti nie sú väčšie ako bežné predajne značky Apple a myslím, že v najbližších rokoch bude ich počet stúpať.
Spojte sa s firmami v zámorí, ktoré to už riešia a staňte sa energetickým centrom, a to aj s novými formami jadrovej energie. Ak sa budete špecializovať, môžete sa opäť dostať na cestu k prosperite. Alebo môžete nájsť aj iné oblasti, v ktorých môžete vyniknúť.
Napríklad?
Nie je dôvod, aby Slovensko alebo Česko nemohli byť centrami medzinárodnej zdravotnej starostlivosti. Niektorí letia za liečbou do Singapuru, prečo by nemohli k vám? Prípadne sa môžete stať ekonomikou, kde bude extrémne jednoduché zakladať nové firmy, ideálne za deň. Pozrite sa na Dánsko, Nový Zéland alebo na Írsko, ktoré zmenilo svoju podstatu a pre americké firmy funguje ako most do Európy.
Úspech môžete dosiahnuť, ak znížite daňové sadzby, zjednodušíte byrokraciu, začnete podporovať podnikateľov, ktorí budú prichádzať s inováciami. Nebudú sa viac spoliehať na vládu, že niečo za nich vyrieši. Namiesto toho vyparkujú svoje autá z garáže a začnú v nich zakladať podniky. Vidíte, to by mohol byť nový slogan pre Slovensko! „Osloboďte garáže!
Presne toto je ten fenomén, vďaka ktorému sa zrodil úspech Spojených štátov amerických. Nikto neplánoval firmy ako Apple, Amazon či Google. Zrodili sa jednoducho z garáže. Google založili dvaja postgraduálni študenti na Stanforde. Nechcem zachádzať do histórie, ale takto sme rozbehli aj priemyselnú revolúciu.
V Británii bola v 18. storočí menej dusivá vláda než vo Francúzsku koncom 17. storočia, a tak ľudia začali stavať železničné koľajnice, aby sa jednoduchšie dostali do baní a k uhliu. Ľudia ďalej experimentovali a prišli k parnému stroju. Je zázrak, čo dokážu ľudia vytvoriť sami, keď im necháte priestor.
A bolo by to až také zlé, ak by ste boli „len“ montážnou dielňou sveta? Nie je žiadna hanba vyrábať čosi, po čom je dopyt. Ľudia budú stále chcieť autá. Dnes už automobilovú výrobu berieme ako samozrejmosť, ale je to vysokošpecializovaný proces. Áno, uznávam, výroba áut v Detroite by sa dala nazvať tradičnou, ale predsa to nie je jediná kolíska automobilového priemyslu v Spojených štátoch.
Pozrite sa na Alabamu, Južnú Karolínu či Tennessee, kde sa produkujú autá oveľa lacnejšie a efektívnejšie ako v Detroite. Nemôžete zaspať dobu. Pozrite sa na dnešné autá a porovnajte ich s tými spred 20 alebo 30 rokov. To je veľmi odlišný stroj.
Teda váš návod znie?
Vylepšite to, čo už máte. Už máte pracovnú silu, ľudia vedia uplatniť zručnosti aj v novom odvetví. Potrebujete ale nastaviť prostredie tak, aby bolo opäť atraktívne pre investorov – znížiť dane, zastaviť zvyšovanie nákladov na elektrinu, tie máte tri- až štyrikrát vyššie, ako by ste mali mať. Sami všetko nedokážete, ale môžete ísť príkladom.
Mali by ste napodobňovať Poľsko, ktoré zažíva silný rast. Bez ohľadu na to, kto je v Poľsku pri moci, sa od pádu Berlínskeho múru stalo úspešným príbehom, minimálne strednej, ale možno aj celej Európy. Ďalším príkladom úspechu je Vietnam. Na konci 80. rokov bol najchudobnejšou krajinou na svete, chudobnejšou ako Haiti. Dnes je veľkým exportérom a vysoký rast dosiahol najmä vďaka odstráneniu obchodných bariér.
To by malo byť hlavnou úlohou každej vlády, a mala by to robiť každý deň: odstraňovať prekážky, ktoré stoja v ceste ľuďom, aby robili skvelé veci.
Kde vidíte korene úspechu Poľska? Je to v ich investíciách do obrany, s ktorými patria po USA medzi najväčších prispievateľov na kolektívnu obranu v NATO?
Nie, obrana je niečo, do čoho investujete, keď žijete s nepríjemnými susedmi. A s našimi „priateľmi“ v Rusku musíme do obrany investovať v tejto chvíli. Tie korene vidím inde. V polovici 90. rokov prešlo Poľsko rozsiahlym privatizačným programom. Povolili zriadenie kapitálových trhov vo Varšave. Mali rozumnú daňovú politiku.
Áno, urobili aj chyby, ale Poliaci sa vždy snažili vytvoriť prostredie atraktívne pre zahraničný kapitál. Presne to isté sa stalo aj vo Vietname. No sú aj krajiny, ktoré idú opačným smerom.
Napríklad?
Nemecko. Pred asi pol rokom publikoval Wall Street Journal článok o nemeckých startupistoch, ktorí založili v Silicon Valley niekoľko high-tech spoločností a rozhodli sa presťahovať späť do Nemecka a preniesť tam celý inovačný ekosystém. Prečo nie, však? Ibaže po roku to vzdali. Po všetkých reguláciách, ktorými si museli prejsť, sa vrátili späť do USA.
A tu máte odpoveď na otázku, koľko technologických „jednorožcov“ (s valuáciou nad miliardu dolárov, pozn. red.), vzišlo z Európy. Veľmi málo.
Prehrala Európa v softvérových pretekoch pre regulácie?
Nie, preteky stále prebiehajú. Nie je to športový zápas, kde sú víťazi a porazení, nemáme žiaden herný čas. Ekonomiky sa vyvíjajú, ktorákoľvek sa môže v hociktorom čase do pretekov zapojiť.
Pozrite sa na Južnú Kóreu, začiatkom 60. rokov 20. storočia predstavoval príjem na osobu menej ako 50 eur. Bola to jedna z najchudobnejších krajín sveta. Ale jednoducho sa rozhodli, že sa stanú rýchlo rastúcou krajinou. Urobili správne rozhodnutia v zdaňovaní a právnych predpisoch a dnes sú jednou z najbohatších krajín a jedným z najväčších exportérov. Nikdy nie je neskoro, len treba urobiť rozhodnutie a spôsob už nájdete.
Presne tak. Keď sa objaví niečo také veľké, karty sa zamiešajú a môžu prísť noví hráči. Nič nie je stanovené natrvalo. Presne tak, ako sa štáty na juhu USA stali lepšími výrobcami automobilov ako Detroit.
A opakujem – ak máte prostredie, kde si dokážete ľahko založiť firmu, vláda nie je vaším nepriateľom, daňové sadzby sú primerané a nízke a môžete sa spoľahnúť na menu, dokážete robiť úžasné veci. Nie je to ale iba o tom, aby ste vynašli umelú inteligenciu, ale aby ste ju aplikovali spôsobom, ktorý vytvára hodnotu.
V 70. rokoch, keď sa prvýkrát objavili počítače, ľudia sa pýtali, na čo sa také čosi vlastne používa. Teraz bez nich nemôžeme žiť. A každý z nás má jeden vo vrecku. Vedeli si to ľudia pred 40 alebo 50 rokmi predstaviť? Nie. Takže, ľudia, opakujem, slobodne tvorte vo svojich garážach!
Elon Musk v Davose varoval, že čoskoro budeme vyrábať viac čipov, ako budeme schopní poháňať. A aj Jensen Huang tvrdil, že sa začína najväčšia éra výstavby energetickej infraštruktúry za dekády, keďže práve to je to úzke hrdlo.
Ak existuje potreba, ľudia prídu na to, ako ju uspokojiť. Napríklad už teraz sú technologické pokroky na poli mikročipov, ktoré nespotrebúvajú toľko energie, ale majú omnoho väčší výkon. Teraz je to len v zárodku. Energetické potreby predpovedáme vzhľadom na to, ako využívame technológie dnes.
Lenže high-tech technológie prichádzajú aj s novými spôsobmi, pri ktorých dokážeme viac s menším množstvom energie. Elon Musk to vie. Nie preto, že vyrába elektromobily. Ale preto, ako rozumie veciam do hĺbky a vidí ich skôr než ostatní. Ktovie, možno čoskoro budeme žiť v postmikročipovom svete.
Aký predpovedáte vývoj umelej inteligencie a jej vplyvu na biznis?
No, vieme, že to bude masívne. Príde veľa vzostupov aj pádov. Na príklade automobilov vieme, že ani nástup elektromobilov nezvládla väčšina z 300 veľkých výrobcov áut v USA. Ale opäť, trh to vyrieši za nás.
Rovnako ako kedysi Netflix úplne vyradil z hry Blockbuster. A aj vďaka tomu dnes máme najvyššiu životnú úroveň v histórii. Stačí sa vrátiť o 80 rokov späť. Kto by si v roku 1945 dokázal predstaviť životnú úroveň, akú máme teraz? Berieme to ako samozrejmosť. Vojna medzi Nemeckom a Francúzskom je dnes nepredstaviteľná. A kto by to bol v roku 1945 predpovedal? Kapitál už prúdi nebývalou rýchlosťou k AI.
V postmikročipovom svete sa môže stať, že sa na AI spotrebuje veľa energie a uvedomíme si, že to všetko ani nepotrebujeme. Ale to teraz nevieme, nepoznáme budúcnosť. Musíme len pilotovať najlepšie, ako vieme. Som dosť starý na to, aby som si pamätal začiatok 60. rokov.
V USA panovali veľké obavy, že automatizácia zničí pracovné miesta v priemysle a budeme mať masívnu nezamestnanosť. Väčšina vtedajších zamestnaní dnes ani neexistuje. V USA sme mali viac ako 400-tisíc ľudí, ktorí robili to, čo teraz robia spínače. Ich pracovná pozícia zanikla. Krízy predstavujú príležitosti. Mimochodom, celý názov umelá inteligencia je zlý. Autá nenazývame umelé kone. Lietadlá nenazývame umelé vtáky. Prečo teda umelá inteligencia?
Pokúsim sa o ďalšiu predpoveď. V nasledujúcich desiatich rokoch uvidíme revolúciu v zdravotnej starostlivosti. V súčasnosti sa vníma ako niečo, čo musí dotovať štát, idú na ňu obrovské výdavky.
Myslím, že sa postupne presunieme k revolučnému systému, v ktorom bude peniaze zo zdravotného poistenia kontrolovať pacient, nie štát. Bude to podobné ako v Singapure, kde síce platíte dane, ale peniaze, ktoré idú na zdravotné poistenie, sa presúvajú na váš vlastný účet a sami si určujete, ako ich chcete minúť.
Preto keď si pozriete v Singapure televíziu, vidíte reklamy, v ktorých sa nemocnice predbiehajú, ktorá je lepšia. Bojujú o pacienta. Vďaka konkurencii získate nižšie ceny, lepšiu starostlivosť a ako bonus je v Singapure jedna z najvyšších priemerných dĺžok života. Pritom to nie je ani také nákladné!
Ich výdavky na zdravotnú starostlivosť z pohľadu percent HDP predstavujú o čosi viac ako polovicu výdavkov EÚ a tretinu výdavkov USA. Revolúcia v zdravotníctve je ďalšia príležitosť pre všetkých. Treba len robiť rozumné rozhodnutia.
„Hoci dnes považujeme kapitalizmus za niečo utláčajúce, v skutočnosti je oslobodením z tyranie.“
Na jednej strane prichádza trend dlhovekosti, zvyšuje sa priemerná dĺžka dožitia v zdraví a zároveň ale populácia starne a dostávame sa do demografickej krízy, ktorá postihuje najmä dôchodkové systémy.
Nemyslím si, že je to kríza. Aj vzhľadom na môj vek sa mi dlhovekosť páči (smiech). Stačí pár reforiem a môžeme mať dlhší a kvalitnejší život, čo je na tom zlé? Predstavte si budúcnosť, v ktorej nie sú starí ľudia osamelí, pretože sa o nich starajú roboty, dokážu ich zdvihnúť z postele, zabezpečiť o nich starostlivosť tak, aby mal pacient čo najväčšie pohodlie.
Možno to ešte chvíľu znie ako sci-fi, ale verte, že prichádzajú úžasné veci. Existuje postup, ktorý už teraz schvaľuje americká vláda, a ktorý vám umožní z krvných testov zistiť až 50 rôznych druhov rakoviny skôr, ako sa objavia príznaky. A všetci vieme, že čím skôr sa choroba odhalí, tým väčšia je šanca na prežitie.
AI sa, ako čokoľvek iné, dá použiť na dobré aj zlé veci. Ale myslím si, že za vhodných podmienok povedie k rýchlejšiemu vývoju liekov.
Najväčšou výzvou z hľadiska dlhovekosti a krízy demografie je skôr nastavenie dôchodkového systému, najmä v krajinách ako Slovensko, kde sa do penzie odchádza po 60. roku života…
No, v budúcnosti uvidíte ľudí, ktorí namiesto odchodu do dôchodku v 60 rokoch a čerpania 30-ročnej dovolenky začnú novú kariéru. Nebudú sedieť so založenými rukami. To je po chvíli hrozná nuda.
Čím dnes najviac trpí kapitalizmus?
Trpí vinou ľudí, ktorí nevedia, čo to kapitalizmus je. Nadmerne regulované ekonomiky či ekonomiky kontrolované vládou nie sú skutočným kapitalizmom. Podstatou kapitalizmu je mať nastavené základné pravidlá a bezpečnostné siete, a sloboda tvoriť veci, ako uznáte za vhodné.
Nemusíte čakať na povolenie od vlády. Podľa tejto logiky sa nemeckí podnikatelia, ktorí sa vrátili do Silicon Valley, rozhodli tak preto, že v Nemecku nefunguje kapitalizmus. Alebo funguje len trocha. Pritom kapitalizmus oslobodzuje. Poviem niečo, čo by sa rozhodne nepáčilo Putinovi, ale veľkú časť ruskej infraštruktúry postavili americkí priemyselníci, Ford Motors a podobní (medzi rokmi 1929 – 1935 v rámci dohody o industrializácii Sovietskeho zväzu, pozn. red.).
Približne polovica koľají, ktoré používali Sovieti na boj proti nacistom, pochádzala zo Spojených štátov. Takže, hoci dnes považujeme kapitalizmus za niečo utláčajúce, v skutočnosti je oslobodením z tyranie. Teda, ak mu to dovolíte.
Päť rýchlych otázok a odpovedí: Steve Forbes o Slovensku
Aké je najväčšie ekonomické riziko, ktoré Slovensko v súčasnosti podceňuje?
Vysoké dane.
Aké sú najväčšie nepreskúmané príležitosti pre slovenskú ekonomiku?
Znížiť dane, otvoriť ekonomiku a stať sa novým Švajčiarskom či Singapurom.
Akých chýb by sa mali malé ekonomiky ako Slovensko vyvarovať?
Chýb, ktoré urobili veľké ekonomiky ako Nemecko.
Čo vás napĺňa optimizmom ohľadom budúcnosti globálneho kapitalizmu?
Slobodní ľudia. Keď majú ľudia dovolené tvoriť, tak tvoria. Bolo to tak aj v minulosti.
Aké posolstvo by mali slovenskí lídri brať vážne?
Mali by si uvedomiť, že vláda nemá odpovede. Majú ich ľudia.
‚
