Gitary značky Dowina sa predávajú v takmer troch desiatkach krajín, no doma na Slovensku sú zatiaľ známe len málo. Za ich úspechom a neobyčajným zvukom stojí Stanislav Petko Marinov. A najnovšie chce svoju firmu posunúť ešte o level vyššie – pri Bratislave plánuje postaviť novú špičkovú fabriku.
Bulharské priezvisko má Stanislav Marinov po otcovi, ale narodil sa v Bratislave. Vyštudoval Stavebnú fakultu STU, kde aj trinásť rokov vyučoval a krátko po revolúcii sa dal na podnikanie – založil firmu Expos Music (neskôr Marris) na distribúciu hudobných nástrojov. Firme sa darilo, postupne zastupovala až 60 značiek z celého sveta a v 90. rokoch sa jej ročné tržby šplhali na úroveň 30 až 40 miliónov korún. U Marinova však napriek tomu silnel pocit, že sa z jeho pracovného života vytráca radosť. Vraví, že firmu v podstate daroval zamestnancom a pustil sa do nového projektu – do výroby vlastných gitár.
5 rád, ako sa s hudbou vydať do sveta od slovenskej kapely The Ills
Prvé pokusy s ich výrobou sa viažu k roku 2003, o tri roky neskôr už založil firmu Dowina. Nazval ju podľa prvého záznamu o hrade Devín, keďže ho fascinuje história a do blízkosti hradu sa neskôr aj presťahoval. Svoju fabričku si vybudoval v neďalekej Devínskej Novej Vsi a dnes sú jej ročné tržby na úrovni 1,6 milióna eur.
Stanislav Petko Marinov s dcérou Erikou, ktorá by v budúcnosti mala prebrať vedenie firmy. Foto: Miro Nôta
Životnosť gitár je okolo 50 až 100 rokov a vôbec najdôležitejšie je vybrať správne drevo, zanietene vysvetľuje ich tvorca. Zvlášť sa treba zamerať na hornú dosku, ktorá je zodpovedná za asi 80 percent zvukovej kvality. „Potrebujete pevný, odolný a čo najľahší materiál,“ hovorí Marinov. Ak drevo nespĺňa tieto parametre, nástroj nebude nikdy dobre hrať.
Ako ho nájsť? To je kľúčové know-how Marinova. Drevo na „srdce gitary“ vyberá osobne. Na hornú dosku používajú tri druhy dreva. Marinov si každé po svojom aj pomenoval.
Za prvým jazdí do talianskych Dolomitov, odkiaľ bral drevo na husle aj svetoznámy Antonio Stradivari. Ide o alpský smrek, hovorí mu King . „Je to kráľovské drevo,“ povie s viditeľným nadšením. Kráľa však nemôžete hľadať v údolí, tam sú len „hluché“ stromy, musíte až do výšky 2-tisíc metrov, na severnú stráň, kde rastú v chudobnej pôde a sú bičované vetrami. „Ale pozor,“ zdôrazní. „Aj z nich bude po našej selekcii vhodných na výrobu len päť až osem percent.“ King má podľa jeho slov univerzálny zvuk, ktorý zreje každým rokom.
Kanadský céder je zase v jeho malebnom slovníku Krásna mulatka. Na prvé počutie doslova ohúri, okamžite sa do neho zbláznite, ale rokmi stučnie, stráca zvuk. A Cowboy je Sitka, obrovský smrek z Aljašky, má silný a odolný zvuk, znesie veľký tlak a nástroj z neho obľubujú rockeri či country gitaristi.
Starý otec jej venoval svoj klobúk. Dnes jej modely nosí McCartney či will.i.am
Drevo berú v Dowine ako veľkú investíciu: ak po náročnej selekcii nájdu súce kusy, snažia sa ich vždy nakúpiť čo najviac aj do zásoby. Vraví, že aj vďaka tomu si potom v recenziách môžete o ich nástrojoch prečítať vety ako „neuveriteľný zvuk za neuveriteľnú cenu“, hoci lacní nie sú.
Ročne dokopy vyprodukujú okolo 3-tisíc kusov gitár, ktoré vyrábajú v troch akostných kategóriách. Najväčší úspech majú u profesionálnej klientely modely z najvyššej rady Amber Road, Acero a Cocobolo. Napríklad cena Cocobolo sa začína na 3-tisíc eurách, naopak najlacnejšia Puella z rady Antique stojí iba 349 eur, ale zvukovo často presahuje svoju cenovú kategóriu.
Až 95 percent ich produkcie ide na export, svoje gitary vyvážajú zhruba do 25 krajín sveta.
„Na Slovensku predávame len v niektorých vybraných obchodoch,“ vraví Marinov. „A mnohým sa aj tých 349 eur zdá veľa, keďže si v nákupnom centre môžu kúpiť lacnú čínsku gitaru za sto eur.“
Najdôležitejšie je vybrať správne drevo, A to je aj kľúčové know-how výrobcu gitár. Foto: Miro Nôta
Jeho gitary majú cveng, no beztak pred pár rokmi nechýbalo veľa, aby Marinov firmu predal. Mal zdravotné problémy, podstúpil náročnú operáciu v USA a do toho prišla aj zaujímavá ponuka zo zahraničia. Ale predaj zastavila dcéra Erika, ktorá chcela udržať Dowinu v rodinných rukách. Hoci vyštudovala biomedicínsku fyziku, pred dvomi rokmi nastúpila do firmy a postupne po otcovi preberá štafetu.
Zo slovenských hudobníkov hrá na ich gitarách Jana Kirschner, Henry Tóth, Juraj Burian, Katarzia či Sima Martausová. Šéf firmy sa usmeje, že posledne menovaná si ich značku natoľko obľúbila, že ju vložila aj do svojej piesne. „Spieva: …priznám sa vám na rovinu, milujem kávu a Dowinu,“ nôti Marinov. „A potom každý len krúti hlavou, že čo je to tá Dowina,“ smeje sa.
Aj Marinov uznáva, že sčasti si je sám na vine, že jeho značku na Slovensku ľudia málo registrujú. „Pravda, marketing sme v podstate nikdy veľmi nerobili,“ poznamená. Vždy totiž presadzoval, že prvoradá je kvalita, že jeho nástroje sa presadia samé, napríklad cez rôzne špecializované testy.
Akurát bazíruje na účasti na veľtrhu vo Frankfurte a tam vždy zainvestuje, aby ich stánok stál hneď vedľa najlepších svetových značiek.
Vo Frankfurte, samozrejme, boli aj tento rok. „Veľtrh sa nám vydaril, pri stánku sme mali plno a všetci mali záujem o drahšie modely v cene od 1500 eur vyššie. Najmä preto, že boli z drevín, aké sa bežne nepoužívajú,“ vraví Erika Maťo Marinová. Oceňuje otcove originálne nápady, keď ponúkali limitovanú edíciu gitár z dubového dreva a tiež z africkej dreviny Padouk. „Je to nádherná drevina, ktorá je prirodzene červená. Gitara potom vyzerá veľmi exoticky a najmä má originálny, až kovový, zvuk,“ dokresľuje.
Na predaj vo svete využívajú distribútorov, fungujú s nimi na báze objednávok a tie musia zadávať tri mesiace dopredu, lebo „na sklad“ nevyrábajú. Roky mali najvyššie predaje v Poľsku, ktoré však teraz na čele vystriedalo Francúzsko. Darí sa im aj v Japonsku, Holandsku, Nemecku, USA či v Írsku. Na tohtoročnom veľtrhu vo Frankfurte navyše získali nových distribútorov z Anglicka, Nórska, Taiwanu a spoluprácu nadviazali aj s jedným luxusným obchodom v Singapure.
Otec s dcérou si však na najbližšie roky pred seba postavili jeden veľký, ich slovami až prelomový projekt. „Investovali sme do kúpy pozemku a chceme postaviť modernú fabriku, ktorá by mala svetové parametre,“ hovorí Erika. Pozemok sa nachádza pri Bratislave, neďaleko ich súčasnej fabriky. Celkovú výšku investície však zatiaľ nechce prezrádzať. „Ale bude to veľa,“ smeje sa. „Napríklad len cena robotickej linky na UV laky je okolo 180-tisíc eur.“ A odhad dokončenia výstavby? Povie to opatrne, ale plán sú tri roky.
Hlavné foto: Miro Nôta
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
