Lubomír Typlt. Patrí medzi najpredávanejších českých maliarov súčasnosti. Hodnota jeho diel ustavične rastie, na aukciách jeho oleje často prepisujú jeden autorský rekord za druhým, a tak je logické, že Typltove obrazy vyhľadávajú najnáročnejší súkromní zberatelia i najbohatší Česi a Slováci.
Niet sa čo čudovať, jeho diela sú vypredané dopredu. Precízna technika, žiarivé dúhové až psychedelické farby, rozmerné formáty. Motívy však nie sú pre každého – sú znepokojujúce, provokujú, iritujú. Uplakané revúce bábätká, obesené mačky, mŕtvy vták strnulo ležiaci na chladnom oceľovom sude… A ľudské figúry? Subtílne dievčatá vznášajúce sa nad priepasťou, krehkí chlapci v tajomných diskusiách či strašidelné matky s hlavami vyvrátenými dozadu bozkávajúce a láskavo objímajúce bezbranné deti.
Obraz môže byť krásny aj tým, že vás trýzni – pod týmto titulkom s vami nedávno zverejnil rozhovor web ceskegalerie.cz. Naozaj dnes musí obraz na diváka kričať, aby zaujal?
Nemusí, to je slobodná voľba autora. Aj vnútorný pokoj a harmónia prenesené na plátno môžu diváka osloviť. Viem si predstaviť trebárs van Gogha, že by namaľoval perfektný klasicistický obraz. Určite by to dokázal, ale chceli by sme to od neho? Každý sme indivíduum, každý maliar musí nájsť vlastnú tému, posolstvo a aj cestu, ako ho divákovi odovzdať.
Čo musí dnes spĺňať dobrý obraz? Odlíšiť sa či šokovať? Vyvolávať otázky? Nebyť pekný?
Čo je pekné a čo škaredé? Každý na to môže mať iný názor. Pre mňa je dôležité, aby obraz nebol gýč. Týka sa to nielen výtvarného umenia, ale aj hudby, filmu a podobne. Ja sa mu vyhýbam programovo. Gýč je pasca. Umelci, ktorí takzvane balansujú na hranici gýča, do nej skôr či neskôr spadnú. Pre mňa umenie nie je dekorácia. Som presvedčený, že by malo vyvolávať otázky – o zmysle ľudskej existencie, dobra či zla a podobne.
Myslím, že to tvrdil Vincent Hložník: „V dobrom obraze nájdete zakaždým niečo nové, inšpiruje vás, kladie otázky. Také dielo robí radosť najmenej dvakrát: raz svojmu tvorcovi, potom divákovi – návštevníkovi galérie alebo zberateľovi.“ Súhlasíte?
To by som podpísal. Pre mňa je najdôležitejšie, že moje obrazy svojich majiteľov nabíjajú. Často mi to hovoria najmä lekári, medzi ktorými je mnoho zberateľov mojich obrazov. Doktori, ktorí sa so smrťou stretávajú extrémne často, keď bojujú o životy ľudí v nemocniciach. Tí sa nad otázkami bytia a nebytia zamýšľajú azda najviac. Umenie nám pomáha spracovávať aj tie najťažšie otázky.
Estetika nestačí?
Presne tak. Starne – rovnako ako móda či populárna hudba. Umenie by však malo v čase svojou naliehavosťou vydržať dlhšiu dobu.
Revúce bábätká. Tieto obrazy sa stali jedným z vašich log. Ako sa rodil tento motív?
Náhodou. V roku 2012 som mal maľovať veľký rodinný portrét pre významného zberateľa umenia, českého podnikateľa a miliardára Igora Faita z Brna. Priznávam sa, že som sa zľakol. Oficiálne portréty na zákazku, napríklad v 19. storočí, patria zvyčajne k tomu najhoršiemu, čo aj tí najlepší umelci namaľovali. Urobili to dobre, remeselne zručne, ale z môjho pohľadu, porovnávajúc takéto portréty s ich inými obrazmi, ide o takmer bezcenné diela. Iste, robili to legitímne, živilo ich to, ale často museli uprednostniť demonštráciu sily, moci či bohatstva majiteľa povedzme pred jeho charakterom. Uvedomoval som si úskalia zákazky, ale nemohol a ani som ju nechcel odmietnuť. Pána Faita si nesmierne vážim, napokon, kúpil si do zbierky desať mojich obrazov, tak som musel nájsť spôsob, ako na to.
Nakoniec ste zadanie obrazu rozložili na dva portréty: žena a muž na jednom obraze a dieťa samostatne na druhom, však?
A objavil som nový silný námet. Pred tým, ako som išiel maľovať dieťa, analyzoval som fotografie z prípravy. Na väčšine snímok sa batoľa mračilo, plakalo, revalo. Bolo mu to nepríjemné, veď naň ustavične blikal blesk, strašil ho… Odrazu to nebol iba obraz pre rodinu, plačúce dieťa je totiž univerzálny námet, oslovuje širokú verejnosť.
K motívu ste sa vrátili po desiatich rokoch. Prečo?
Na jednej strane som zistil, že obraz Křik je najviac reprodukované dielo, ktoré som namaľoval, na druhej strane mnou otriasol zákerný útok Ruska na Ukrajinu. Keď som videl na začiatku vojny fotografie rozbombardovanej pôrodnice v Mariupole, musel som sa k bábätkám vrátiť. Násilie páchané na deťoch je barbarské a rev maličkého bezbranného dieťatka môže byť až hrozivo animálny. Divák si pred takýmto obrazom kladie otázky: Prečo ten drobec kričí, až sa mu robia žilky na čele? Prečo nevyzerá milo? Usmievavo a spokojne? Komfortne ako malé zlatíčko v reklame?
Uplietli ste si na seba bič. Je nesmierne ťažké udržať takéto zadanie – aby sa obraz dieťaťa nestal karikatúrou. Je oveľa ľahšie vystihnúť črty tváre a emóciu dospelého…
Je to tak. Veď aj na výtvarných školách sa učí kresliť a maľovať len tvár dospelých. Vždy sa máte čoho chytiť. Pri deťoch je to iné. Podobnosť rysov je neskutočná. Každý to zažil na vlastnej koži v pôrodnici. Na druhý deň by tam vlastné dieťa nespoznal, ak by nemalo na ruke číslo, meno alebo nejaký kód. Po rokoch mám už istý cvik, ale namaľovať dieťa tak, aby ste ho spoznali, aby sa podobalo povedzme dieťaťu na fotografii, je vždy parádna výzva.
Obraz Křik sa dnes nachádza v zbierkeKunsthalle Praha manželov Pudilových. Nie je to nijaký drobček, je tri metre vysoký a šesť metrov široký. Ďalších novorodencov maľujete najmä na formáte 180 x 240 centimetrov a vždy vo dvojiciach. Prečo?
Je to ďalší spôsob, ako zneistiť diváka. Jedna hlava by bola „iba“ portrét, dve umožňujú širšie výtvarné riešenie a vyvolávajú ďalšie otázky. Prečo sa opakujú? Sú to klony? Súrodenci? Prečo sa podobajú? Začína to byť zaujímavé. Otázky si však kladie nielen divák, ale i ja sám. Vždy tvrdím, že obraz musí najskôr prekvapiť mňa, až potom ho môžem predstaviť verejnosti. Veľký formát pomáha môj zámer zosilniť.
Vaše témy a maliarska technika si veľké formáty priam vyžadujú, však?
Áno, pýtajú si ich. Pri mojom spôsobe maľby gesto nevystihnem malilinkým polcentimetrovým štetcom. Ostal by len slabučký ťah. Naopak, silný, tridsať centimetrov široký štetec mi umožňuje maľovať razantne, výbušne a strhnúť tak pozornosť diváka.
Idete ešte ďalej. Veľké Bábätká vystavujete aj v skupinách napríklad po štyroch či ôsmich obrazoch. V improvizovanej galérii Pradiareň 1900 v Bratislave mohli nedávno návštevníci vidieť až šestnásť hláv bábätiek na jednej stene – impozantné dielo s rozmermi 360 x 960 centimetrov.
Je to rovnaké ako v hudbe, keď tón v skladbe zaznie viackrát. Divák má možnosť sledovať zmenu. Každý z tých ôsmich obrazov je iný a originálny. Ja navyše maľujem hlavy vždy nanovo. Hľadám výraz zas a znova, hoci je to úmorné. Neuznávam totiž projekciu.
„Umelec nemôže sedieť na zadku v ateliéri a dúfať, že za ním niekto príde. To sa podarí možno jednému z milióna. Ostatní musia pracovať aj na tom, aby sa dostali k verejnosti, zákazníkom. Kto nemá aspoň malé manažérske a obchodnícke zručnosti, neprežije. “
Musí to byť poriadny adrenalín.
Napätie, či udržím kvalitu v ôsmich obrazoch, je priam hmatateľné, až návykové. Jeden obraz sa vám môže podariť, ale osem už nie je náhoda. Predstavte si, že sa vám podaril rekord v skoku do výšky a potom ho musíte osemkrát zopakovať. Skúmam takto i vlastné hranice. Zaujíma ma, či latku, ktorú som si nastavil, dokážem udržať. Plačúce bábätká preto považujem za moje najreprezentatívnejšie dielo, a tak som ich poslal aj do Berlína na výstavu žiakov nemeckého maliara, legendy A. R. Pencka, u ktorého som dokončil štúdiá.
Čo musí umelec urobiť, aby sa presadil? Ako presvedčí významné galérie, zberateľov, najbohatších Čechov? Čo otvorilo cestu vám?
Myslím si, že rozhodnosť. Keď som začínal, maľoval som mŕtve mačky. Ľudia na mňa pozerali ako na blázna, no ja som cítil, že na výtvarnej scéne je priveľa abstraktných diel. Povedal som si, že budem maľovať silné námety – či sa to niekomu páči alebo nie.
Trvalo vám však vskutku dlho, kým sa začali vaše kresby, tempery a oleje predávať.
To je pravda. Do mojich tridsiatich piatich rokov som predával príšerne. Objavilo sa však pár zberateľov, ktorí si kúpili desať, dvadsať i viac obrazov. Vtedy to nemalo nijaké ekonomické ratio. Keby chceli obrazy predať, nik by o ne nestál. Lenže oni mi verili a podporili ma. Moje nekompromisné obrazy mi napokon otvorili cestu do ateliérov na Kunstakademie v Düsseldorfe. Uznávaní profesori a rešpektovaní umelci svetového formátu ako Markus Lüpertz, Gehard Merz či A. R. Penck moje obrazy chválili. To som si vážil nadovšetko, preto mi bolo jedno, či vtedy niekto Typlta kúpil alebo nie.
Byť zásadový je pekné, ale treba aj prežiť.
Rešpekt profesorov bol pre mňa najviac. Boli to divoké časy. Neboli sme ešte v EÚ, nemal som štipendium, ambasáda mi dokonca odmietla dať vízum. Do Nemecka som odišiel de facto načierno. Aby som v Düsseldorfe prežil, chodil som si privyrábať – pomáhal som modelovať alegorické vozy pre karnevalový sprievod, ale pozor, odmietol som na ne maľovať. Argumentoval som tým, že nemôžem predsa v akadémii robiť len motívy, ktoré považujem za existenciálne a zásadné, a po škole mastiť na kapoty áut veselých klaunov.
Dobre maľovať je jedna vec, presadiť sa druhá. Obe sú rovnako dôležité. Akú úlohu hrá marketing či dokonca šťastie? Okrem častých výstav si sám vydávate knihy, ste aktívny na sociálnych sieťach…
Umelec nemôže sedieť na zadku v ateliéri a dúfať, že za ním niekto príde. To sa podarí možno jednému z milióna. Ostatní musia pracovať aj na tom, aby sa dostali k verejnosti, zákazníkom. Kto nemá aspoň malé manažérske a obchodnícke zručnosti, neprežije. Ja nečakám, kým niekto príde s ponukou na výstavu alebo vydanie knihy. Som aktívny. Knihy vydávam preto, aby ľudia videli, že keď si kúpia obraz, je aj niekde publikovaný, má nejakú históriu a kunsthistorické súvislosti. Spätne sa mi to vracia. Keď je niečo napísané a publikované v monografii, dá sa to dohľadať, možno na to nadviazať. To je dôležité. Rovnaké je to so sociálnymi sieťami. O svoje umenie sa starám ako o dieťa. Je to čertovsky náročné a ťažké, ale nik iný to za mňa neurobí.
Nestaráte sa však len o svoje obrazy, ste aj vášnivým zberateľom a diela zo svojej zbierky požičiavate pravidelne na výstavy.
Mám obrovskú výhodu v tom, že som nielen maliar, ale viem sa na umenie pozrieť aj očami zberateľa. Ľudia o mne vedia, že ma vždy zaujímali autori, ktorí sú nedocenení a myslím si o nich, že ich doba ešte len príde. Bol som napríklad na začiatku kariéry dnes 35-ročného českého maliara, ktorý sa volá Jan Poupě. Pred rokmi som si kúpil obraz priamo z jeho diplomovej práce. Má rozmery 150 x 300 centimetrov a stál ma 40-tisíc korún, pritom nedávno jeho obraz polovičného formátu vydražila Galerie Kodl za 650-tisíc korún. Vtedy som mal radosť z dobrého obrazu i z toho, že som pomohol mladému kolegovi. Rokmi sa potvrdilo, že to bola aj dobrá investícia. Podobne dobre som nakúpil aj konvolút prác Jiřího Načeradského a ďalších autorov.
Ani zbieranie vám však nestačí. Nedávno ste si po prvý raz vyskúšali rolu kurátora, keď ste do Prahy priviezli a vystavili diela katalánskeho autora známeho pod pseudonymom Aryz. Prečo?
Aryz je dobrý maliar a na Instagrame má okolo 320-tisíc sledovateľov. Bol prekvapený, že za ním do Barcelony prišiel niekto z Prahy a chce mu urobiť výstavu. Aryz je stále cenovo dostupný, čoskoro má vystavovať v Japonsku, preto čakám, že ceny jeho diel vystrelia hore. Nazdávam sa, že do desiatich rokov by Aryz mohlo byť svetové meno. Nejde však len o peniaze. U nás nik poriadne nevie, ako sa dnes maľuje v Španielsku, obzory si treba rozširovať. Pomôže to aj Prahe – raz si to niekto všimne a opýta sa: ako je možné, že ho Česi objavili tak skoro? Kedysi to takto bývalo. Veď aj Nór Edvard Munch mal jednu z prvých retrospektív v Prahe. Hlavné mesto by na kultúru malo lákať viac.
Akí autori ešte oslovujú Lubomíra Typlta ako zberateľa?
Nechcem robiť reklamu nikomu z Česka, môžem však spomenúť, že vlastním obrazy od maliarov, ako sú Brit Justin Mortimer či v Budapešti žijúci Moldavčan Alexander Tinei.
A čo slovenskí autori?
Verím, že mi do zbierky čoskoro pribudne niečo od Andreja Dúbravského, ktorý patrí do špičky súčasných maliarov. Okrem toho ctí vo svojej tvorbe aj môjho profesora, už spomínaného Jiřího Načeradského, ktorého považujem za stále nedoceneného, hoci bol umelcom prinajmenšom európskeho významu.
Myslíte Dúbravského Nahých bežcov, pravda?
Presne tak. Potvrdzuje to fakt, že Načeradského tvorba je stále živá. Veď ak na ňu nadväzuje a dokonca ju vo svojom diele cituje niekto o tri generácie mladší, znamená to, že Načeradský má stále čo povedať. Je to veľmi dôležité aj pre takú legendu a majstra. Takto to funguje aj inde, napríklad v hudbe. Keď trebárs Eminem vyhlásil, že vyrastal na Beastie Boys, všetci túžili okamžite vedieť, čo je to za kapelu a chceli si ju vypočuť. Eminem odštartoval renesanciu Beastie Boys. Dúbravský zase môže pomôcť Načeradskému.
Maľovanie je droga, rovnako zberateľstvo. Známy je váš výrok: „Aj za skriňou je miesto…“ Istý galerista si ho dokonca nechal vyraziť na rubovú stranu navštíveniek. Máte vášne pod kontrolou?
Mám i nemám. Nechápem, ak niekto hovorí, že obraz si nekúpi, lebo je priveľký. Naopak, je predsa skvelé, že umelec dokáže namaľovať silný obraz aj na veľký formát. Nedávno som si kúpil olej s rozmermi 260 x 190 centimetrov a netuším, kam ho zavesím. Popravde, je mi to jedno. Dôležité je, že to plátno mám a nenechal som si ho ujsť. Ten obraz má totiž na Instagrame 40-tisíc „lajkov“ a čudujem sa, že sa dal ešte kúpiť. Ostatní boli slepí? Pýtam sa sám seba… Treba byť rozhodný, snažiť sa objaviť zlatú žilu ešte predtým, ako vypukne zlatá horúčka. Áno, zberateľstvo je droga, ale našťastie mám podporu rodiny a keď treba, kúpime obraz a ušetríme inde.
Vráťme sa ešte k vašim štúdiám v Nemecku. Prečo ste odišli práve tam?
Doma som obdivoval umelecké hviezdy šesťdesiatych rokov, ako sú Načeradský, Sopko či Rittstein. Lenže keď som sa ako stredoškolák rozhliadal, čo ďalej, zistil som, že vtedajší rektor Milan Knížák z Akadémie výtvarných umení v Prahe (AVU) Načeradského vyštval. Tomu som nerozumel a AVU som nedôveroval. Ako mnohí iní, odišiel som preto študovať k Načeradskému do Brna. Pri študijných cestách po Nemecku som bližšie spoznal diela velikánov, ako sú napríklad Gerhard Richter, Georg Baselitz či Sigmar Polke. A čo bolo u nás? Malý český rybníček, kde o vás a o všetkom môže doktrinársky rozhodovať malá skupinka ľudí. To mi bolo protivné. Tak som si povedal, že treba ísť do epicentra a vtedy to vrelo práve v Düsseldorfe. Bolo moje veľké životné šťastie, že sa to podarilo.
Ako sa to vlastne udialo?
Pomohol mi práve môj profesor Načeradský. Kamarátil sa s významnou sochárkou Magdalenou Jetelovou, ktorá tam vtedy učila. Poprosil ju o radu, ako by som si mohol svoj sen splniť. Odporučila mi, že mám prísť na školskú výstavu Rundgang, pretože je to jediný termín, keď sú na škole všetci profesori. Pricestoval som, len tak na otočku a bez peňazí, iba s pár fotografiami mojich obrazov mŕtvych mačiek zabalených v igelite. Ukázal som ich Markusovi Lüpertzovi a on hovorí: „Gut, komm schon!“ (Dobre, príď!) A tak som sa stal hosťujúcim študentom. V Düsseldorfe som si však uvedomil, že žijem svoj sen a nemôžem z akadémie odísť len tak, preto som šiel aj na bežné anonymné prijímačky, prijali ma a akadémiu som aj riadne vyštudoval za päť rokov, ako sa má.
Na Načeradského spomínate často a rád, pritom vaše prvé stretnutie nedopadlo najlepšie.
Keď som mu ukázal moje mŕtve mačky, len odvrkol: „Pane Typlte, sbalte si to a běžte mi z očí!“ O týždeň, keď sme sa opäť stretli, hovorí: „Musím se vám omluvit, že jsem vás vyhodil, a vysvětlit, proč jsem to udělal.“Nechápal, ako môžem maľovať tak depresívne, keď je sloboda – konečne sa dá cestovať, kam chceme, a robiť, čo chceme. Jeho totiž socialistický režim ako jednu z ikon šesťdesiatych rokov bojkotoval. Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa nemohol oficiálne vystavovať ani predávať svoje obrazy a musel sa živiť ako reštaurátor fasád. Jedinými únikmi z tej doby boli alkohol, sex a tvrdá práca. Načeradský uznal, že mám právo maľovať, čo chcem, a odvtedy bol náš vzťah veľmi osobitý. Navyše, keď zomieral, venoval mi symbolicky svoje farby. Toto gesto som bral veľmi vážne a dodnes pre mňa veľa znamená, preto vždy, keď mám príležitosť, Načeradského spomínam. Viete, všetci, aj tí najväčší maliari potrebujú mať niekoho, kto ich pripomína, aby sa na nich nezabudlo. Čím viac nás bude, tým lepšie. Načeradský bol zásadný maliar druhej polovice 20. storočia, Česko a Slovensko ho už objavujú a ja som presvedčený, že ho časom docení aj zahraničie. Rovnako verím, že Načeradského prínos docení aj Národní galerie Praha a pripraví mu veľkú retrospektívu.
Vráťme sa na záver k vašej nedávnej výstave v Bratislave. Mala názov Proti zákonom gravitácie a v industriálno-pamiatkovom prostredí Pradiarne 1900 ste predstavili diela z posledných dvoch rokov. Podľa čoho ste vyberali obrazy na túto výstavu?
Bola to prvá samostatná prehliadka mojich prác v hlavnom meste Slovenska po pandémii. Snažil som sa preto predstaviť tým, čo aktuálne robím a čo ma najviac reprezentuje. Aby to maximálne zapôsobilo na diváka, volil som najväčšie formáty. Na začiatku rozhovoru sme spomínali, že hláv Bábätiektam bolo dokonca šestnásť, čo som ešte nikde nevystavil. Bol som milo prekvapený z inštalácie, pozitívnych reakcií a radosť som mal najmä z toho, koľko mladých ľudí prišlo do galérie a reagovalo na výstavu na sociálnych sieťach.
Bratislavu ste navštívili po dlhom čase. Ako na vás zapôsobila?
Bol som prekvapený, ako parádne sa u vás stavia, aká dobrá je architektúra okolo autobusovej stanice – domy od Zahy Hadid, Jurkovičova Tepláreň, Panorama Towers, Most Apollo, Eurovea… Dokonca mi napadlo, že by sa to dalo uchopiť marketingovo. Veď prečo by do Bratislavy nemohli turisti zo zahraničia okrem piva chodiť aj kvôli dobrej architektúre? Umenie je silný vývozný artikel. Nepodceňujme ho.
