Pätnásty raz v Košiciach a desiaty raz v Bratislave sa bude začiatkom októbra konať Biela Noc, festival súčasného umenia vo verejnom priestore. Projekt s dnes už vyše 500-tisícovým rozpočtom podporuje štát len minimálne, drvivú väčšinu zdrojov získavajú organizátori od súkromných firiem.
Pre porovnanie, podobný festival v Prahe má rozpočet vyše jedného milióna eur a parížsky Nuit Blanche 2,5 milióna eur.
V Bratislave a Košiciach už asi ani nie sú obyvatelia, ktorí by o tomto festivale nikdy nepočuli a doposiaľ si ho ani raz nevychutnali na vlastné oči. Obe mestá Biela Noc pravidelne na začiatku jesene mení na galérie pod mesačným svitom.
Nie sme intelektuálna krajina. Národ bez kultúry nemá budúcnosť.
Zuzana Pacáková, riaditeľka festivalu Biela Noc
Na slovenskej Bielej Noci sa od vzniku festivalu podieľalo už viac ako päťtisíc umelcov a inštalácie videlo viac ako dva milióny návštevníkov. To všetko zadarmo. Pritom dodnes si mnohí ľudia myslia, že je to tak správne, veď predsa umelci sa na festivale „majú možnosť predviesť“. Zorganizovať takéto podujatie s desiatkami inštalácií v dvoch mestách si vyžaduje úsilie a prácu stoviek ľudí. A to niečo stojí.
Festival napriek svojej veľkosti a významu, ktorý si už získal, tak dlhodobo zápasí s financovaním. Organizátori sú niekedy nútení hľadať kompromisy medzi experimentálnejšími a konceptuálnejšími dielami financovanými z grantov, ako aj medzi sponzormi a komerčnými predstavami partnerov. Veľký úder im v ostatných rokoch navyše uštedril aj kovid, keď sa festival na poslednú chvíľu zrušil, nasledovali finančne poddimenzované ročníky a pokles v počte partnerov i získaných grantov.
Pozvánka na tohtoročnú Bielu Noc. Zdroj: Biela Noc
Festival každý rok začína od nuly a aktuálne nastavenie ministerstva kultúry voči nezávislej kultúre mu neprospieva, hovorí kurátorka a umelecká riaditeľka festivalu Zuzana Pacáková, ktorá na Slovensko tento festival priniesla pred 15 rokmi.
O tom, čo ju a jej tím, ktorý sa z piatich ľudí počas festivalu rozrastie o stovky pracovníkov, vrátane umelcov, statikov, technikov, stavbárov, elektrikárov a ďalší personál, hovorila s Forbesom začiatkom septembra, keď prípravy tohtoročného festivalu súčasného umenia vrcholili.
Biela Noc 2024
Festival súčasného umenia Biela noc sa bude konať v dvoch termínoch. Od 4. do 6. októbra v Bratislave a od 11. do 13. októbra v Košiciach. Tento rok sa prvýkrát prepojí aj so športom s pomocou performance synchronizovaného plávania či audiovizuálnej show na futbalovom štadióne na bratislavskom Tehelnom poli. Naplánovali si aj workshopy medzi väzňami v Justičnom paláci v Bratislave, aj medzi detskými onkologickými pacientmi na Kramároch či v dome seniorov. Ako hovorí riaditeľka festivalu Zuzana Pacáková, tento ročník je venovaný inklúzii, rozmanitosti a dialógu medzi žánrami, generáciami, otvára témy ako sloboda prejavu, verejný priestor, ekológia, technológie a AI, bezbariérovosť, či lgbt+.
Keď festival Biela Noc na Slovensku vznikol po prvý raz, aká bola vaša inšpirácia?
Tento koncept vznikol už pred 25 rokmi v Paríži, kde som niekoľko rokov žila a študovala. Práve tam som objavila tento formát a bola som ním očarená. Bolo to v dobe, keď u nás okrem klasických sôch a pamätníkov umenie vo verejnom priestore vôbec nebolo, takýto formát tu vtedy neexistoval.
Zuzana Pacáková, šéfka festivalu Biela Noc. Foto: Michaela Eliáš
Prečo sa prvý ročník konal v Košiciach?
Ja z Košíc pochádzam a v tom čase Košice získali titul Európske hlavné európske mesto kultúry (EHMK). Oslovila ma Zora Jaurová, vtedajšia riaditeľka EHMK, či by som nechcela niečo vymyslieť. Festival Nuit Blanche v Paríži bol pre mňa magický a toto bola výborná príležitosť vyskúšať niečo také aj na Slovensku.
Dokázali ste projekt financovať len vďaka podpore, ktorá vtedy na festival išla v súvislosti s EHMK?
Určite áno, pomohlo nám to v prvom roku organizovania festivalu. Odvtedy sme sa už posunuli ďalej, festival má v súčasnosti niekoľkonásobne väčší rozpočet, pričom väčšina zdrojov pochádza od sponzorov, menšia časť je vďaka grantom od Fondu na podporu umenia (FPU), mesta či kraja – v oboch mestách.
Robiť umenie u nás ešte stále nie je vnímané ako regulárne povolanie, ľudia majú častokrát predstavu, že umelci majú popri umení pracovať v nejakej „ozajstnej“ práci alebo žijú z grantov. Nepomáhajú tomu ani výroky niektorých politikov a celková atmosféra či už počas kovidu, alebo aj v dnešnej kultúrnej kríze súvisiacej s vedením ministerstva kultúry.
Zuzana Pacáková, riaditeľka festivalu Biela Noc
Väčšina festivalu je pre návštevníkov zadarmo. Uvedomujú si ľudia, koľko organizácia takéhoto podujatia stojí?
Bohužiaľ, ešte stále sa stretávame s tým, že ľudia sú prekvapení napríklad aj z toho, že umelci dostávajú za svoju prácu honoráre. Akoby si neuvedomovali, že tie inštalácie niečo stoja – vývoj, materiál, transport, technika, SBS, montáž, demontáž, produkcia, poistky –, že je treba množstvo ľudí, ktorí to celé vymyslia, postavia a nainštalujú. Na mieste je potrebné veľké množstvo profesií – sú to technici, výškari, statici, stavbári, elektrikári, čo sa, samozrejme, odráža aj na rozpočte.
Prečo to ľudí prekvapuje?
Často sa napríklad stretávam s názorom, že umelci by mali byť radi, že sa môžu odprezentovať. Robiť umenie u nás ešte stále nie je vnímané ako regulárne povolanie, ľudia majú častokrát predstavu, že umelci majú popri umení pracovať v nejakej „ozajstnej“ práci, že žijú z grantov, nepomáhajú tomu ani výroky niektorých politikov a celková atmosféra, či už počas kovidu, alebo aj v dnešnej kultúrnej kríze súvisiacej s vedením ministerstva kultúry. Umelci okrem svojej kreatívnej činnosti musia myslieť aj na produkciu, manažment, PR, technické riešenia, čiže je to veľmi komplexné povolanie, ktoré je stále finančne veľmi podhodnotené.
Head Lights, svetelné objekty Emila Taschky žiaria na priesečníku súčasnej sochy a designu. Foto: Biela Noc
Môžete uviesť, v akých sumách sa pohybujú honoráre pre umelcov a aké sú náklady na ostatný personál?
Pre predstavu, honoráre umelcov sa pohybujú v stovkách až po tisícky eur – u zahraničných mien je to bežne niekoľkotisícový honorár, ktorý nezahŕňa techniku, montáž, prevoz, cestu, ubytovanie a rôzne iné položky. Diela sa však vyvíjajú a vyrábajú aj niekoľko mesiacov a na ich výrobu je potrebné mať kapitál na vývoj, testovanie, materiál. Financie vložené do výroby diela sa vracajú aj niekoľko rokov. Ako festival sa snažíme každoročne prinášať aj nové diela a teda pokryť celú produkčno-výrobnú časť vďaka našim partnerom a grantom.
Počas prvého ročníka festivalu v Košiciach boli takmer všetky diela o desiatej večer zničené. Ľudia nechápali, že sa inštalácií nemajú dotýkať a brať si ich domov.
Zuzana Pacáková, riaditeľka festivalu Biela Noc
Biela Noc funguje ako občianske združenie. Aký veľký je váš tím?
Náš tím tvorí päť ľudí. V čase festivalu je však v teréne niekedy aj 500 ľudí vrátane dobrovoľníkov, technikov, tzv. runnerov, či SBS-károv. Každý rok sa na festivale predstaví zhruba 120 až 150 umelcov a účinkujúcich.
S akým rozpočtom ste začínali a ako ste na tom dnes?
Začínali sme s budgetom okolo 50-tisíc eur. Platili sa iba nutné náklady a dodávatelia, bolo to takmer na dobrovoľníckej báze s lokálnym programom. Pre zaujímavosť musím povedať, že počas prvého ročníka festivalu v Košiciach boli takmer všetky diela o desiatej večer zničené. Ľudia nechápali, že sa inštalácií nemajú dotýkať a brať si ich domov. V súčasnosti pracujeme s budgetom okolo 500-tisíc eur, to je rozpočet na obe mestá dohromady. V porovnaní s inými európskymi festivalmi v podobnom rozsahu je to veľmi málo – napríklad susedný Signál festival v Prahe má niečo cez milión eur, Nuit Blanche Paris má rozpočet vyše 2,5 milióna eur, a to výlučne na programovú časť.
Onirica () je výnimočná audiovizuálna interpretácia 28 748 snov z rôznych kútov sveta. Umenie sa stretáva s vedou a pomocou AI modelov mení intímne ľudské sny na pôsobivé vizuály. Foto: festival Biela Noc
Spomínali ste, že granty od štátu tvoria len malú časť celkového rozpočtu, ako sa teda festival financuje?
Väčšina prichádza zo súkromných peňazí od sponzorov, ktorých celoročne oslovujeme. FPU nám ročne prispeje sumou okolo 30 až 40-tisíc eur, ale nie je to pravidlo, minulý rok sme napríklad nedostali nič. Každoročne máme podporu aj od miest Bratislava a Košice (10 až 20-tisíc eur), Košický samosprávny kraj (20-tisíc eur) a zvyšok sú financie od komerčných partnerov. Za tie roky sme si už vybudovali svoje publikum a tiež viacero stálych veľkých partnerov vrátane developerov, bánk, operátorov, nápojov, elektrárni a ďalších.
Sú títo partneri ochotní dať vám voľnú ruku pri umeleckej tvorbe alebo je to „niečo za niečo“?
V dnešnej dobe to už nikdy nie je len za pekný úsmev. Vždy to musí priniesť osoh obom stranám. Častokrát prídu partneri s nejakým konkrétnym zadaním a my oslovujeme umelcov a dizajnérov na spracovanie konkrétnej témy, budovy, grafiky, textového odkazu, príbehu. V takýchto situáciách je dôležité, aby sme ustriehli kvalitu a našli správny kompromis medzi komerciou a kreatívou. Nie je to ľahká cesta, ale postupne sa všetci učíme a veľakrát z toho vzniknú zaujímavé a prínosné veci. Bohužiaľ, niekedy spoločnú reč nenájdeme a spolupráca stroskotá, nie vždy je jednoduché nájsť kompromis medzi tenkou hranicou vkusu, očakávaním, nárokov, reklamy a umenia.
Projekcia Chaos/Order slovenskej vizuálnej umelkyne Kriss Sagan je pestrofarebná animovaná symfónia, ktorá hrou farieb, tvarov, ich vzájomných vzťahov a pohybu prvkov pracuje s ideami chaosu a usporiadanosti. Foto: Biela Noc
Ako sa to prejavuje?
Pozitívnym príkladom je napríklad náš dlhoročný partner developer JTRE, kde máme zadanie pracovať s vodnou trasou a ich budovami, avšak máme úplnú dramaturgickú slobodu, čo si veľmi vážime. Pracovali sme však aj s firmami, ktoré si vynaložené prostriedky potrebujú zadeliť do reklamných a marketingových plnení, ide o formu komunikačnej stratégie a proma značky. Jednoducho potrebujú vidieť a vedieť presný dosah a výsledky. Tu sa dostávame do situácie, kde sú naše čísla porovnávané s dosahom televíznej reklamy, čo ale nie je úplne porovnateľné. Ja ten pohľad partnerov chápem, ale v takýchto prípadoch musíme veľmi citlivo riešiť ako to celé poňať, aby sa v kreatívnom procese zachovala aj autorská sloboda a kvalita.
Čo by vám v takejto situácii pomohlo?
Často si napríklad firmy vyhodnocujú, či je lepšie dať nejaké peniaze do nášho festivalu, do reklamy v televízii či printovej kampane. Rozumiem tomu, lenže z pohľadu umeleckého festivalu to naráža na problémy, ktoré som už spomínala. Pohybujeme sa v dvoch svetoch – vo svete umenia, kde je nevyhnutná určitá sloboda a subjektívne vnímanie sveta a vo svete biznisového partnera, ktorý chce vidieť efektívnosť vynaložených zdrojov. A my sme tí, ktorí to jednoducho musia nejako ukočírovať bez toho, aby sa spochybňovala kvalita výsledku.
Nie každá firma chce byť politická, angažovaná, prinášať témy , ktoré spoločnosť polarizujú. Zároveň súkromný sektor chce vždy vizuálne silné a „atraktívne“ diela, ale festival potrebuje aj experiment, ťažšie témy, iné estetické prístupy. Umenie nie je vždy pekné, žiarivé a farebné. Malo by vyvolať aj iné pocity, reakcie, dialóg, polemiku, otázky.
Zuzana Pacáková, riaditeľka festivalu Biela Noc
V čom vám pomáhajú financie z FPU?
Celkovo granty a verejné peniaze sú nevyhnutné pre pestrosť dramaturgie festivalu. Dovoľujú nám do programu zaradiť aj experimentálnejšie diela, odvážnejšie témy, intímnejšie inštalácie, konceptuálne zásahy.
LEDsGo, interaktívna audiovizuálna inštalácia Romana Mackoviča. Foto: Biela Noc
Čo tým myslíte?
Nie každý komerčný partner sa chce spájať s hocičím, či už ide o ekologické témy, rasizmus, LGBTI+… Nie každá firma chce byť politická, angažovaná, prinášať témy, ktoré spoločnosť polarizujú. Zároveň súkromný sektor chce vždy vizuálne silné a „atraktívne“ diela, ale festival potrebuje aj experiment, ťažšie témy, iné estetické prístupy. Umenie nie je vždy pekné, žiarivé a farebné. Malo by vyvolať aj iné pocity, reakcie, dialóg, polemiku, otázky.
Môžete uviesť nejaký konkrétny príklad takého diela?
Sú to často intímnejšie témy, ktoré možno nepriťahujú až takú mediálnu a divácku pozornosť. Tento rok vznikol v spolupráci s katedrou architektúry a dizajnu STU projekt, kde autori Peter Mazalan a Paulína Ebringerová pracujú s autistickým dieťaťom, ktoré nerozpráva. V rámci dlhodobých nahrávok jeho slabík a zvukov sa s pomocou AI namodeluje jeho prvá veta pre rodičov. Je to krásna vec, na ktorú sa veľmi teším. Alebo Zorka Lednárová a jej projekt o bezbariérovosti verejného priestoru z pozície vozičkárky. Minulý rok to bol napríklad labyrint z komunálneho odpadu, ktorý Bratislava vyprodukuje za jeden deň a bol umiestnený na Primaciálnom námestí. Práve kvôli takýmto témam potrebujeme viaczdrojové financovanie.
Projekt MIMIC slovenského Ateliéru multimédií MediaLab skúma otázky napodobňovania v kontexte strojov napodobňujúcich ľudské správanie. Foto: Biela Noc
Ako sa vám komunikuje s FPU? Cítite napätie alebo obavy, či môžete s podporou počítať aj do budúcna?
Sme súčasťou všetkých petícií, ako aj kultúrneho štrajku v rámci hnutia Otvorená kultúra a musím povedať, že vlastne nikto nevie, čo bude nasledovať v ďalších rokoch. Hovorí sa všeličo, je možné, že sa budú rušiť viacročné granty alebo podprogramy na väčšie medzinárodné podujatia. Obávame sa cenzúry a netušíme, čo nás čaká o rok. Stále si ale myslím, že v kultúrnej komunite je veľká sila a zomknutie, aké tu dlho nebolo.
Z opačnej strany občas zaznieva argument, že nech sa umelci uživia sami, tak ako si na živobytie zarábajú všetci ostatní. Čo by ste na to odpovedali?
Taký model, že by nezriaďovaná kultúra nebola podporovaná štátom či samosprávou vôbec neexistuje nikde vo svete. Ak by sa mala kultúra podporovať úplne sama, neviem, ako by to dopadlo. Áno, teoreticky by to mohlo fungovať, ak by sme mali na Slovensku dostatočný počet intelektuálne vyspelých ľudí – mecénov, ktorí by nezávislé umenie a umelcov systematicky podporovali. V západnej Európe sú dotačné schémy pre umelcov úplne inde. Majú nárok na pridelenie ateliérov, príspevky na vývoj diel, podporu v menej produktívnych obdobiach, predčasné dôchodky a kadečo iné. Fungujú tam napríklad aj oveľa početnejšie akvizície diel do mestských a štátnych zbierok, nehovoriac o trhu s umením s početnými zberateľmi a aktívnymi súkromnými galériami či exporte domáceho umenia do sveta.
Rozhranie, objekt Petra Stanického, spája každodennosť s neobvyklým vizuálnym zážitkom. Foto: Biela Noc
Prečo je to podľa vás tak?
Obávam sa, že my nie sme intelektuálna krajina. Sme skôr krajina poľnohospodárov, ale to nemyslím nijako pejoratívne.
Dá sa väčšia podpora pre nezriaďovanú kultúru získať inde ako u sponzorov či zo štátnych grantov? Nie je iná cesta?
Určite by pomohol sponzorský zákon, na ktorý roky čakáme. Súkromné firmy by si mohli sponzorské príspevky odrátať z daní, tak ako je to napríklad v športe. Keby sme aspoň videli, že ten náš štát funguje, že máme diaľnice, dobre vybavené nemocnice, kvalitné vzdelanie pre naše deti, že sa štát dobre stará o slabých a chorých ľudí… Ale ani to nie je náš prípad. Neviem, kam to speje. Isté je, že národ bez kultúry nemá budúcnosť.
