Bianka Urbanovská je inštruktorka sebaobrany, ktorá vedie najmä kurzy pre ženy a tínedžerov. Pod značkou „Za seba“ vyvracia na sociálnych sieťach najčastejšie mýty o sebaobrane. V rozhovore pre Forbes hovorí aj o konfliktoch na pracovisku, ekonomickom zneužívaní a asertívnej komunikácii.
„Začalo sa to catcallingom (slovné obťažovanie žien na ulici, pozn. red.) na Kostarike,“ spomína Bianka Urbanovská na to, ako sa dostala ku kurzom sebaobrany. Bol to pre ňu taký nepríjemný zážitok, že preň vyhľadávala menej frekventované miesta a uličky.
Aby sa dokázala brániť, rozhodla sa, že sa naučí biť. Prihlásila sa preto na podobný kurz, aký teraz sama vedie. „Prvá hodina bola veľmi divná. Čakala som, že ma naučia, ako sa mám biť. Namiesto toho nám rozprávali niečo o hierarchii a osobných hraniciach… Neskôr sme sa venovali aj fyzickým technikám.“
Na kurze sa o sebe naučila dôležitú vec – v strese nedokázala kričať. „Pritom, keď som napríklad nadšená, rozprávam veľmi nahlas,“ hovorí. Na kurze sa naučila so stresom pracovať a prekonať ho. Keď sa jej potom inštruktorka spýtala, či by sa nechcela prihlásiť aj na inštruktorský kurz, neváhala.
Hovoríte, že sebaobrana nie je len fyzická. Čo k nej ešte patrí?
Mnohí ľudia si sebaobranu mýlia s bojovými umeniami. Techniky sebaobrany sú, na rozdiel od bojových umení, veľmi jednoduché. Človek nepotrebuje roky tréningu, aby ich vedel používať. Tak ako žena, ktorá nikdy nechodila na bojové umenia ani kurzy sebaobrany, sa vie v prípade útoku ubrániť, tak aj medailistka v karate sa, naopak, nemusí v danej chvíli ubrániť. Z rôznych dôvodov.
V prvom rade učím ľudí asertívne komunikovať. Je to spôsob komunikácie, ktorý obsahuje tri body – opis situácie, opis toho, ako sa človek cíti a riešenie situácie. Napríklad, keď pri vás niekto stojí príliš blízko a vám to prekáža, poviete mu: „Stojíte pri mne príliš blízko, je mi to nepríjemné. Ustúpte, prosím.“
A pomáha to?
V krízových situáciách stačí vyjadriť riešenie. Napríklad: „Dajte tú ruku preč!“ Pokiaľ útočníka nepoznáme, vždy mu vykáme. Inak by si okolie mohlo myslieť, že sme kamaráti a zabávame sa. Okrem toho by sme vždy mali myslieť na to, aby naša reakcia bola primeraná.
Asertívnu komunikáciu ale človek nemusí využívať len v negatívnych situáciách. Pozitívnym príkladom je: „Jeej! Ty si mi dnes priniesla koláčik, veľmi ma to potešilo. Mohli by sme to robiť častejšie.“
V hraničnej situácii sa vie pobiť každý
Aké sú najčastejšie mýty o sebaobrane?
Z mojich skúseností viem, že ženy si často myslia, že napadnúť ich môžu najmä na ulici. Očakávajú, že vďaka kurzom sebaobrany sa zmenia na akýchsi nindžov, vytiahnu zbraň a spacifikujú útočníka. To je pre mňa zaujímavé zistenie.
Podľa štatistík tvorí takéto násilie „len“ asi 13 percent prípadov. Zvyšok páchajú ľudia, ktorých obeť dobre pozná – partneri, expartneri, kolegovia… To platí aj pri deťoch. Preto ani sebaobrana nezačína hneď fyzickou obranou.
A čím teda?
Problém je v tom, že ak sa ľuďom nepáči správanie iných a majú z neho zlý pocit, často ho neriešia, ale začnú ho ignorovať. Platí to najmä pre ženy. Nechcú byť hysterické, robiť scény. Boja sa, že budú vyzerať precitlivelo, alebo že na seba upútajú priveľa pozornosti.
Preto často ignorujú svoju intuíciu. Tým, že ignorujú prvé náznaky, dávajú útočníkovi viac priestoru a neskôr môže byť pre ne oveľa ťažšie sa z takejto situácie dostať.
Nie je ignorovanie jedným z riešení vypätých situácií?
Môže byť. Ale väčšinou je to neefektívne. Mnohí ľudia považujú spoluprácu alebo ničnerobenie za súhlas. Ale tak to nefunguje.
Útočník má skúsenosť s tým, že obeť skrátka sklopí zrak, podvolí sa. A ak zareagujeme inak, je to preňho prekvapivé. Útok nemáme pretrpieť. To ničomu nepomôže. Štatistiky hovoria, že viac ako 80 percent žien, ktoré sa aktívne bránili, naozaj prekazilo agresorovi útok. Zároveň si ale nemôžeme mýliť vedomé rozhodnutie verbálne nereagovať, s odvrátením pohľadu.
Mnohí ľudia, opäť najmä ženy, si myslia, že sa nevedia brániť. To je ďalší mýtus. Keď si človek myslí, že sa nedokáže fyzicky brániť, radšej ani nič nepovie, lebo sa podvedome bojí, že by tým situácia mohla eskalovať.
Ale, keď sa ma niekto dotýka, mne je to nepríjemné a poviem mu: „Dajte tú ruku preč!“, väčšinou to naozaj urobí. Okolo sebaobrany je naozaj veľa mýtov.
Sklopiť zrak a tváriť sa neviditeľne je podľa inštruktorky sebaobrany veľmi neefektívne. Foto: Vladimír Šimíček
Nie je to o oblečení a mejkape
Aké ešte?
Ženám často hovoríme, diktujeme, čo nemajú nosiť, kam nemajú chodiť, s kým sa môžu zoznamovať, ako sa majú a nemajú správať. To nie sú rady o bezpečnosti. Sú to zákazy, ktoré sa ženy snažia naučiť, aby boli neviditeľné.
Ale v skutočnosti vôbec nepomáhajú eliminovať násilie. Akurát sa všetka zodpovednosť prenáša na ľudí, ktorí ho zažívajú.
Čo by teda mohlo pomôcť?
Útočník sa skôr pozerá na to, ako sa človek nesie, ako kráča. A či by preňho mohol predstavovať problém – či je človek jednoduchý alebo ťažký cieľ. Ak vidí problémy a prekážky, väčšinou sa na to vykašle.
Niekedy je fajn pozrieť sa na situáciu aj zo strany útočníka. Áno, sú aj ľudia, ktorí sú odhodlaní ublížiť, ale tých je neporovnateľne menej.
Podľa čoho by sme teda mali posudzovať situáciu? Kde je hranica medzi tým, čo je ešte prijateľné a kedy by sme sa už mali brániť?
Keď je človeku niečo nepríjemné, naráža na svoju hranicu. Lenže ten druhý človek ju môže mať úplne inde a vôbec o tom nemusí vedieť. Preto je dobré sa ozvať. Napríklad, keď niekto pri nás stojí príliš blízko. Stačí ho požiadať, aby odstúpil. A on bude vedieť, kde je naša hranica. Aj to je sebaobrana
Päť zásad sebaobrany podľa Bianky Urbanovskej:
Mysli. Vnímajte a pozorujte okolie. Všímajte si, kde sú najbližšie svetlé a preplnené miesta. Kde by mohli byť kamery alebo ochranka? A počúvajte svoju intuíciu.
Zakrič. Krik dodáva silu a pomáha s dýchaním. „Vždy sa najprv snažíme komunikovať čo najpokojnejšie. Niekedy to stačí, ale pokiaľ nie, je v poriadku zvýšiť hlas alebo zakričať. Vďaka tomu aj iní ľudia spozornejú,“ hovorí.
Odíď. Táto zásada je známa aj ako „Uteč!“, no málokto podľa Bianky dokáže vo vypätej situácii reálne utekať na dlhšiu vzdialenosť. „Pre ľudí, ktorí utekať vládzu a môžu, je to fajn, ale ostatným stačí aj odísť – presadnúť si, zmeniť trasu, odbehnúť si na WC, nájsť pomoc. Skrátka, odísť zo situácie,“ hovorí. „A to vôbec nie je slabosť. Je to výborné riešenie, načo by sme umelo pretrvávali v konflikte, z ktorého stačí odísť.“
Bojuj. Toto je zásada najmä fyzickej sebaobrany – využitie silnejších častí nášho tela proti slabším častiam útočníkovho tela. „Slabšie miesta sú najmä oči, nos, hrdlo a slabiny. Môže to byť ale aj verbálny boj,“ hovorí inštruktorka.
Povedz. Niektorým ľuďom stačí raz sa podeliť o svoju negatívnu skúsenosť a vďaka tomu sa s ňou úplne vysporiadajú. Vtedy je ale dôležité, aby reakcia okolia bola prijímajúca a chápavá. Bianka Urbanovská opisuje, že okolie má často tendenciu situáciu zľahčovať alebo príliš posudzovať. „Túto zásadu môžeme využiť, aj keď sme len stretli niekoho čudného a reálne sa nám nič zlé nestalo. Alebo aj v prípade, že sme ju zvládli a chceme sa o to podeliť,“ vysvetľuje.
Mobil a slúchadlá to útočníkovi zľahčujú
Aké sú najčastejšie chyby, ktoré pri sebaobrane ľudia robia?
Nepočúvajú svoju intuíciu a ignorujú okolie. Častou „radou“ je napríklad to, že v nepríjemnej situácii by sme mali telefonovať. Pre útočníka to ale znamená, že menej vnímame okolie, bojíme sa o svoj drahý telefón a nedokážeme reagovať jednou rukou. Človek na druhej strane linky nám, navyše, v prípade útoku nebude vedieť veľmi pomôcť. A pravdepodobne len spanikári.
Ak sa človeku niečo nepozdáva, mal by zbystriť pozornosť. Môže sa stať, že sa mu to len zdá, preto to s reakciou netreba preháňať. Niekedy stačí odložiť telefón, vytiahnuť si slúchadlá z uší a sledovať situáciu.
Mnohí ľudia dnes v MHD automaticky vyťahujú mobil a slúchadlá. Takže vôbec nevenujú pozornosť tomu, kto je okolo nich, kto s nimi cestuje. Jasné, že žijeme v rýchlej dobe a aj ja niekedy z autobusu odpisujem na e-maily. Ale v rizikovejších situáciách je dôležité, aby sme využívali všetky zmysly, ktoré máme. Tým sa dostávame k ďalšiemu mýtu.
Akému?
Že ak sa nám niekto zdá divný, mali by sme sa tváriť, že tam nie sme. A za žiadnych okolností sa naňho nepozerať. To nefunguje. Ľudia si často mýlia voľbu nereagovať s pohľadom do zeme.
Ten „divný človek“ nás vidí. Ak sa naňho nepozeráme a ani nevieme, ako vyzerá, je pre neho jednoduchšie prísť k nám bližšie. Logika, že keď my niekoho nevidíme, on nevidí nás, nefunguje.
Ak by aj ten človek zareagoval, že prečo naňho zazeráme, môžeme sa napríklad vyhovoriť, že sa nám na niekoho podobal.
Aj muži potrebujú sebaobranu
Mnohí ľudia, najmä ženy, v strachu pred útokmi nosia v kabelkách rôzne „pomôcky“ – kasery, paralyzéry. Môžu reálne pomôcť?
Bežným ľuďom skôr nie, najlepší z nich je asi kaser. Ale aj ten je v mnohých krajinách zakázaný. Aj v Európe. My sme v tomto veľmi liberálna krajina.
Veľmi mylným presvedčením je aj to, že pri útoku nám pomôžu kľúče, ktoré by sme mali v kritickej situácii mali mať „pripravené“ v ruke. Reálne nimi ale nespôsobíme väčšie zranenie ako pri udieraní rukou. Naše telo nám stačí. Navyše, čo ak ich pri tom stratíme a nedostaneme sa domov?
Špeciálne pomôcky a nástroje sú fajn, pokiaľ ich vieme ovládať. Ale kľúče určite nie. Ani rada, aby si človek kúpil nôž či strelnú zbraň, nie je najlepšia. Okrem toho, že si ju nemôže zaobstarať hocikto, treba naozaj dobre vedieť, ako s nimi narábať. Nie je to len o nejakých tlačivách a psychotestoch.
Predstavme si, že by nám deti do škôl chodili so zbraňami, alebo by sme si ich nosili do práce, na párty, kde sa pije alkohol… Mať zbraň je veľká zodpovednosť. Okrem toho by sme si mali uvedomiť, že každá zbraň, ktorú máme, môže byť použitá aj proti nám.
Doteraz ste pri mnohých odpovediach poznamenali, že sa to týka najmä žien. Je pravda, že sú ženy ohrozenejšie ako muži?
To je veľmi komplexná otázka. Závisí to od mnohých faktorov. Sebaobrana sa týka všetkých pohlaví. Každé pohlavie sa stretáva s iným typom násilia a má vlastný spôsob sebaobrany. Muži využívajú silu, ženy skôr fyziku a moment prekvapenia.
Napríklad tehotenstvo je pre ženy veľmi citlivým obdobím, počas ktorého často zažívajú aj psychické násilie. Napríklad, keď sú ekonomicky závislé od partnera. Preto sú aj ich možnosti na odchod často menšie a trvá im to dlhšie.
Aj stereotypy nám ženám hovoria, že sme slabšie pohlavie a mali by sme si nájsť partnera, ktorý nás ochráni. Ale napríklad žena, ktorá sa stane matkou, je schopná všetkého, aby ochránila svoje dieťa.
Nové štúdie síce hovoria, že počty žien, ktoré ako agresorky ubližujú svojim partnerom, sa stále zvyšujú, štatisticky sú ale agresormi častejšie muži – voči ženám aj voči iným mužom. Pri mužoch je preto veľmi dôležité, aby pri sebaobrane dali najavo, že sa nechcú dostať do problémov. Keď sa bijú žena a muž, väčšina uverí, že žena sa len bráni. Pri dvoch mužoch je pre okolie zložitejšie to vyhodnotiť.
Konflikty v práci
Už sme trochu naznačili, že okrem fyzického a psychického násilia existuje aj ekonomické. Aké sú jeho prejavy?
Najčastejším prejavom je, že jeden z partnerov „drží kasu“ a ten druhý mu musí odovzdávať celú výplatu. Ale nie takým spôsobom, že ja by som si teraz každý deň kupovala značkové oblečenie, autá a niekto musí byť ten rozumný. Pri ekonomickom násilí agresor kontroluje každý cent – obeť musí domov nosiť účty a obhajovať všetko, čo kúpi, vrátane potravín. Aj tento druh násilia je častejšie páchaný na ženách.
Pri ktorých situáciách v práci nám pomôžu techniky sebaobrany?
Pokiaľ ide o násilie na pracovisku, aj tu sú možnosti, ako situáciu riešiť, ale niekedy to môže vyústiť do toho, že človek musí odísť. Často nejde o explicitné násilie, ale skôr o prekračovanie hraníc komfortu, pri ktorom zvyčajne stačí len pomenovať problém, asertívne komunikovať. A ten človek prestane.
Často sa stretávam aj so šikanou na pracovisku. Vtedy to majú zložitejšie zamestnanci, ktorí vedia, že inam ísť nemôžu – povedzme, že žijú v odľahlom regióne, kde nie je veľa príležitostí.
Spôsob riešenia potom závisí aj od typu firmy. Ak je to spoločnosť, ktorá má HR oddelenie, je to jednoduchšie, ako keď majiteľ ovláda všetko. Keď sa človek ide sťažovať na HR, pravdepodobne sa objavia aj ľudia, ktorí majú podobnú skúsenosť. Najhoršie je nechať si to pre seba.
O sebaobrane by sa podľa Bianky Urbanovskej mali ľudia učiť už od detstva. Foto: Júlia Gaváčová
Dieťa nikdy nepôjde proti autorite
Na vaše kurzy sebaobrany môžu chodiť aj deti. V akom veku je vhodné s nimi začať?
V každom. Deti sú často presvedčené, že keď je niekto autorita, za žiadnych okolností im nechce zle. Napríklad lekár alebo učiteľ je pre nich vždy človek, ktorý im chce to najlepšie. Čiže, keď ich chytí za rameno alebo za stehno, veria, že im nechce ublížiť, aj keď sa cítia zle.
Agresormi a predátormi, pokiaľ ide o deti, je takmer vždy niekto, koho dobre poznajú. A kto pozná aj ich rodičov. Rodičia sú potom často obeťami manipulácie, takže keď sa im dieťa zverí, neuveria mu. Je totiž ťažké uveriť, že vášmu dieťaťu ubližuje niekto, koho poznáte a koho máte radi. Ako spoločnosť sa musíme naučiť komunikovať s deťmi na všetkých úrovniach, aby nemali pocit, že ich slovo nemá váhu.
V akom zmysle?
Dieťa sa takmer nikdy nepostaví autorite. Často ich ale nútime do vecí, ktoré nechcú – objímať a bozkávať ľudí, nechať ich, aby sa im hrali s vláskami, alebo ich nútiť, aby sa nechali pobozkať. Detské hranice často narúšajú aj úplne cudzí ľudia. Mali by sme si viac uvedomiť, že aj ich telesná a vnútorná integrita sú dôležité. Už ako malé by sa mali naučiť, že „áno“ znamená súhlas a „nie“ nesúhlas.
Sú napríklad rodičia, ktorí si s deťmi dohodnú tzv. bezpečné slovíčko. Takže, keď sa hrajú a dieťa ho povie, je to signál, aby prestali. Zároveň ale, keď dieťa povie „nie“, hra pokračuje. Prečo by sme ale mali deti učiť, že „nie“ vlastne nič neznamená a potrebujú ešte iné bezpečné slovíčko? Tým im to zbytočne komplikujeme.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
