Michael Jackson mal byť závislý od plastických operácií. Ak to tak naozaj bolo, nový film to vystihuje až nepríjemne presne. Pôsobí ako konštrukcia poskladaná z rôznych zdrojov, záujmov a motívov, ktorej spoje by na obrovskom plátne IMAX mali zostať neviditeľné. Napriek tomu vystupujú na povrch.
Najdôležitejšie meno nového filmu Michael? Prekvapivo nie to spevákovo. Približne v polovici dvojhodinového filmu sa v zasadačke hudobného vydavateľstva objaví producent menom John Branca. Michael si ho vyberie ako najbližšieho spolupracovníka, ktorý má z neho spraviť globálnu hviezdu. Pôsobí sympaticky, vie, ako veci fungujú, a navyše chce pre Michaela len to najlepšie.
Háčik je v tom, že Brancu nevidíme iba na plátne s tvárou Milesa Tellera. Jeho meno svieti aj v záverečných titulkoch, kde má producentský kredit. O novinke režiséra Antoinea Fuqua to hovorí takmer všetko – Branca ako kľúčová postava spravujúca odkaz Michaela Jacksona vníma film ako ďalšie aktívum, ktoré má upevniť pozíciu miliardovej značky, a pritom priniesť aj ďalšie stovky miliónov.
Pri pohľade na tancujúce publikum v sedadlách počas pražskej premiéry to zrejme nebude problém. Najmä keď predstaviteľ Jacksona, jeho 29-ročný synovec Jaafar Jackson, dokonale ovládol umenie imitácie svojho strýka Michaela Jacksona.
Bez viny?
Keď nespieva, film z neho ako z dvadsiatnika robí takmer mučenícku, až mesiášsku postavu. V jednej chvíli po nehode príde o vlasy, aby následne v nemocnici svojou prítomnosťou akoby uzdravoval deti s rakovinou.
Počas projekcie má človek miestami pocit, akoby sledoval skôr drahú hranú disneyovku. Digitálne davy na štadiónoch striedajú ešte umelšie pôsobiace zvieratá na Jacksonovom sídle, ktoré by pokojne mohli začať rozprávať – a človek by sa nad tým ani nepozastavil.
Sledujeme totiž predovšetkým rozprávku, kde zlú macochu nahrádza vypočítavý Jacksonov otec, ktorý sa nedokáže zmieriť s tým, že syn chce vykročiť na vlastnú sólovú dráhu.
V tomto notoricky známom a v podstate jedinom konflikte filmu sa však neskrýva veľa energie. Scenárista John Logan ho variuje od približne tretej až po 120. minútu. Keď je už hromženie Colmana Dominga naozaj priveľké, tvorcovia odbočia inam – raz sa rieši potreba tajnej propagácie nového albumu, inokedy zas snaha spájať publikum na pozadí gangových konfliktov. Každý nádejný motív však po pár minútach zmizne.
Sťažovať sa na to, že Michael je uhladený, nekonfliktný a podliezavý, je však trochu pohodlné. Už od oznámenia projektu bolo zrejmé, že pôjde o vyčistený produkt. V tomto kontexte pôsobia prázdno aj výhrady, že film obchádza obvinenia zo sexuálneho zneužívania spojené s Michaelom Jacksonom.
Do časovej línie jednoducho nezapadajú – a hoci sa podľa zákulisných informácií pôvodne zvažovali, tvorcovia sa ich rozhodli vynechať. Ostrosť by už tak oslavnému filmu pravdepodobne nepridali.
Film Michael v aktuálnej podobe je dokonalou ukážkou premenlivosti kultúrneho prostredia, ktoré sa už nemení po desaťročiach, ale v priebehu rokov.
Bez ohľadu na to, ako človek hodnotí relevanciu všetkých obvinení spojených s Michaelom Jacksonom, je dnes nemožné predstaviť si, že by takýto film išiel do kín ešte pred piatimi či šiestimi rokmi, keď bolo ich samotné vyslovenie vnímané ako neotrasiteľná pravda a v podobnej atmosfére mal premiéru napríklad dokument Leaving Neverland.
V roku 2026, keď mediálny dosah podobných káuz postupne slabne a jeden hollywoodsky vyhnanec za druhým hlási návrat, blockbuster za dvesto miliónov dolárov si vlastne ctí ducha doby. „Môžeš klamať o všetkom, napríklad o svojom veku,“ dozvie sa vo filme Michael od jedného z producentov. Pred piatimi rokmi by sme ako diváci zistili, že tým chcú tvorcovia ukázať na predátora, dnes to znamená opak – že obeťou bol Michael.
Jaafar Jackson v hlavnej úlohe by však pokojne utiahol aj komplikovanejší materiál, pretože dokáže Michaelovi Jacksonovi priradiť auru mimoriadneho talentu, ale zároveň podčiarknuť excentrickosť, ktorá bola vlastná najmä jeho neskorým rokom. Na to, kým niektorý z plastických chirurgov siahne po tkanive tejto temne tragickej peterpanovskej rozprávky, si však asi budeme musieť ešte počkať.
Článok pôvodne vyšiel v českom Forbese a autorom je Jan Škoda.
