Keď sledujem správy zo sveta aj z domova, stále častejšie ma prenasleduje rovnaký pocit.
Žijeme v ére krízy zodpovednosti. Nie ekonomickej, nie klimatickej, nie technologickej – hoci aj tie sú nepopierateľné. Ale predovšetkým je to kríza lídrov, ktorí nevedia – alebo nechcú – niesť zodpovednosť.
Nie je to len v tom, čo lídri robia. Čoraz viac znepokojujúce je to, čo nerobia – nepriznávajú chyby, nepreberajú zodpovednosť a mlčia tam, kde by mali hovoriť ako prví. Pozrime sa na Elona Muska – kedysi vizionára, dnes muža, ktorý radšej viní svoj manažment, než aby priznal, že výkonnosť Tesly trpí pod váhou jeho vlastného ega.
Akcie firmy stratili miliardy na hodnote po sérii jeho výbuchov na sociálnych sieťach, ktoré od neho nik nežiadal. Automobilka vykázala najhoršie kvartálne výsledky za viac než dekádu. A Elon? Namiesto vyvodenia zodpovednosti sa zbavuje kedysi kľúčových ľudí svojho tímu.
Toto nie je leadership. Toto je útek pred zrkadlom, ktoré mu nastavujú nielen investori, ale predovšetkým verejnosť. Po ďalšie príklady ani nemusíme chodiť do zahraničia. Prezident, ktorý síce priznal pochybenie pri daroch od vlastnej rodiny, no zároveň sa obhajuje tým, že „to by opozícia nepochopila“.
Naozaj? Keď zodpovednosť nahrádzajú šablónové výhovorky a morálne kľučky, z politiky sa stáva PR divadlo. A ľudia prestávajú veriť. Nielen konkrétnym tváram, ale celému systému. Pred niekoľkými rokmi pribudla na pulty kníhkupectiev manažérska kniha s názvom Extrémne vlastníctvo, od dvojice bývalých členov Navy SEALS – Jocka Willinka a Leifa Babina. Nedávno som sa k nej znova vrátila.
A znova ma zasiahla tá surová, ale taká potrebná pravda: lídri musia niesť zodpovednosť. Extrémnu. Nielen za úspechy, ale najmä za zlyhania. Aj keď ich osobne nespôsobili, aj keď ich nespustili vlastnou rukou – ak sú na čele tímu, zodpovednosť je ich. Pretože je to práve líder, kto má nastaviť očakávania. Jasne ich komunikovať a vytvoriť podmienky, aby sa naplnili.
V tomto kontexte slovenské slovo „zodpovednosť“ zrazu pôsobí nedostačujúco. Anglické „accountability“ tento záväzok vystihuje lepšie. Je v ňom sila, nekompromisné priznanie reality. Kde je dnes ten štandard, pri ktorom sa líder postaví pred svoj tím, pred svoju firmu, pred svoju krajinu – a povie: „Pokašlal som to. Je to na mne. Idem to napraviť.“? Nie preto, že by to bolo pohodlné. Ale preto, že bez toho nie je dôvera. A bez dôvery nie je leadership. Túžime po technológiách, ktoré zachránia planétu. Po ekonomikách, ktoré vyrovnajú rozdiely. Po systémoch, ktoré budú spravodlivé.
Ale čo ak tá najdôležitejšia „technológia“, ktorú dnes potrebujeme, nie je vôbec nová? Čo ak je to niečo, čo tu bolo odjakživa? Volá sa zodpovednosť. A v rukách tých, ktorí ju prijmú – úplne, úprimne a bez výhovoriek –, má silu meniť svet.
Mimochodom, nie je náhoda, že práve v tomto vydaní Forbesu nájdete rebríček Top 32 influencerov, ktorý sme po prvý raz zostavovali aj s ohľadom na zodpovednosť, s akou narábajú so svojím vplyvom. Nie je všetko mať vplyv. Dôležité je, čo s tým vplyvom robíte.
