Keď sa povie „osobnosť roka“, mnohí automaticky hľadajú najvyššie čísla, najväčšie výhry či najodvážnejšie rozhodnutia. My sme tento rok nehľadali rekordy, ale príbeh – z biznisu či mimo neho –, ktorý najpresnejšie vystihne obdobie, v ktorom žijeme. A to je na míle vzdialené potlesku za nebývalé úspechy. Azda len s jedinou svetlou výnimkou: nervy drásajúcim víťazstvom Emmy Zapletalovej. Kto videl jej finále na majstrovstvách sveta v Tokiu, vie, ako vyzerá vydreté víťazstvo s napätím do poslednej milisekundy.
Tento rok sa však nesie v znamení inej kvality – odolnosti, vytrvalosti, schopnosti napredovať napriek pádom a prekážkam. Emma je pre nás osobnosťou roka nielen za športový výkon, ale aj za veľký príbeh odhodlania. Za jej úspechom, ktorý ocenilo nielen Slovensko, ale aj svet, sú roky, o ktorých sa nehovorí: štyri únavové zlomeniny, tri roky prestávok, jeden nenaplnený olympijský sen.
To, čo jej bronzu dáva cenu zlata, sa neodohralo na tribúnach, ale v jej vnútri. Skutočné líderstvo sa totiž neukrýva v rekordoch, ale v tom, čo prežívame medzi nimi: v tichu po prehrách, v nekonečných návratoch, v rozhodnutiach, ktoré nikto nevidí. V ochote začať odznova. A presne taký príbeh dnes potrebuje Slovensko.
Žijeme totiž v krajine, ktorá je taká polarizovaná, že namiesto diskusie na seba kričíme. V krajine, kde politickí lídri radšej šíria nenávisť, než by hľadali riešenia. Kde seriózna debata o ekonomickej prosperite pravidelne ustupuje zástupným témam, ktoré síce nikomu nič neprinášajú, ale získavajú politické body. A v krajine, kde mladí ľudia namiesto otvorenej náruče dostanú od premiéra po pokojnom vyjadrení názoru s kriedou v ruke odkaz, aby šli bojovať na Ukrajinu – hoci on sám nebol ďalej ako v Užhorode.
Príbeh Emmy Zapletalovej je preto viac než len športový triumf. Je to príbeh mladého človeka, ktorý sa rozhodol zostať v tejto krajine – napriek tomu, že na svoj šport nemá vytvorené takmer žiadne podmienky. Minulý rok otriasla Slovenskom informácia, že končí posledná atletická hala Elán s medzinárodnými parametrami a že majstrovstvá Slovenska sa preto uskutočnia vo Viedni. Nikto z kompetentných neprejavil záujem o jej kúpu. Namiesto toho vznikajú nové koncepcie a ďalšie plány, no o existujúce riešenia nebol záujem. Ďalšia strata, pridávajúca sa na kopu tých predchádzajúcich.
A pritom čísla sú neúprosné. Podľa analýzy PwC dosahuje investičný dlh Slovenska v športe 450 miliónov eur. Značnú časť mohli pokryť eurofondy, ktoré sa nevyužili efektívnejšie, ale kreatívnejšie. Ako keby Slovensko potrebovalo viac súkromných penziónov obohnaných hradbami než haly pre talenty, ktoré chcú reprezentovať túto krajinu. Až 36 percent základných a stredných škôl na Slovensku nemá ani len telocvičňu. Aj v dôsledku chýbajúcej infraštruktúry 70 percent školopovinných detí nespĺňa odporúčaných 60 minút dennej fyzickej aktivity. Ak chce Emma trénovať rýchlosť, musí cestovať do Ostravy. Nie je to paradox, že Česko je útočiskom nielen pre našich študentov, ktorí hľadajú kvalitné školstvo, ale aj pre športovcov, ktorí potrebujú podmienky, aby ich nič nebrzdilo?
Pred pár dňami som mala na pódiu nášho podujatia Lepšie Slovensko oproti sebe prezidenta Petra Pellegriniho. Na otázku, aký odkaz má pre podnikateľov a všetkých, ktorí tvoria pre túto krajinu hodnotu, odpovedal: „Prosím, vydržte.“ Signál je jasný. No kedy sa zo slov, ktoré chceme počuť, stanú činy, ktoré potrebujeme? Kedy rovnakú nádej, akú do nás vlievajú mladí, ktorí to nevzdávajú, vzbudia aj naši politickí lídri? A kedy si budeme môcť ako krajina povedať, že nás vedú ľudia, ktorí nevyhľadávajú len svetlá reflektorov, ale pracujú v prospech nás všetkých?
Slovensko potrebovalo vidieť Emmin návrat, aby si pripomenulo, že aj po dlhom období ticha môže prísť víťazstvo. Ale rovnakú silu dnes vidíme aj v mladých, ktorí bojujú o budúcnosť, hoci im ju nik negarantuje. Ich vytrvalosť je tichá, ale pevná. Presne taký typ odhodlania môže byť základom novej kapitoly tejto krajiny.
A preto „symbolicky“ nie je osobnosťou roka len Emma Zapletalová. Je ňou každý mladý človek, ktorý zostal, chce zostať a chce si vziať späť to, čo mu patrí – svoju budúcnosť.
