V roku 1864 sa škótsky imigrant Andrew Carnegie zaoberal vývojom lepších valcovacích stolov. Nové technológie v spracovaní železa z neho napokon spravili najbohatšieho Američana. V roku 1864 sa tiež narodil Šarišan Peter Fareš, ktorého o 28 rokov neskôr, pri štrajku robotníkov od vysokých pecí v Homesteade, zastrelila súkromná bezpečnostná služba najatá práve spoločnosťou Carnegie Steel Company. Fareš v rukách držal chlieb a pred posledným výdychom údajne zakričal: „Nikdy nám ho od úst neodtrhnete!” Jeho výkrik pošramotil, ale nezničil Carnegieho povesť. Prečítajte si tretí diel našej série zabudnutých príbehov miliardárov.
Carnegieho rodný dom v Škótsku. Foto: Autobiografia Andrewa Carnegieho
Andrew Carnegie a Peter Fareš sa zrejme narodili v rovnakých podmienkach. Rodný dom oceliarskeho magnáta v škótskom Dunfermline je dnes turistickou atrakciou. Kdekoho udivuje, z akého chatrného domčeka budúci najbohatší muž Ameriky pochádzal.
Dom hostil dve rodiny, každá mala jednu miestnosť, ktorá slúžila ako obývacia izba, kuchyňa a spálňa zároveň. Taký dom by nijak nevynikal ani na Šariši.
Neľahké začiatky
V septembri 1848, teda presne v čase, keď novovytvorená Slovenská národná rada so Štúrom, Hurbanom a Hodžom vyzvala Slovákov do ozbrojeného povstania, plavili sa Carnegieovci aj s 12-ročným Andrewom za americkým snom. Jeho otec William sa však v pensylvánskom meste Allegheny (dnes súčasť Pittsburghu), kde sa rodina usadila, nedokázal ako tkáč presadiť. A tak išli obaja do továrne.
V Allegheny o manufaktúru nebola núdza, celá Pensylvánia sa stávala silným industriálnym centrom. Otec aj s čerstvo 13-ročným synom našli prácu v pradiarni bavlny. Andrew šesť dní v týždni a 12 hodín denne nosil pradiarkam cievky na navíjanie bavlny. Zarobil si takto jeden dolár a dvadsať centov za týždeň.
Vo fabrike si ho však všimol výrobca cievok, škótsky podnikateľ John Hay, ktorý mú ponúkol prácu u seba za celé dva doláre týždenne. Carnegie vo svojej autobiografii spomína, že lepšie platená robota mu priniesla aj viac stresu. „Ovládal som parný kotol a celé noci som v obavách sledoval ručičku na manometri v strachu, že to celé rachne.”
16-ročný Andrew Carnegie s mladším bratom Thomasom. Foto: Project Gutenberg/voľné dielo
Carnegie v Amerike do školy nechodil, no nebol bez vzdelania. Ešte v Škótsku chodil na vyučovanie, ujal sa ho aj jeho strýko, ktorý ho nadchol pre škótske dejiny a národného hrdinu Williama Wallaceho, dnes známeho najmä z filmu Statočné srdce. „V tom čase, keď som potreboval povzbudiť, pýtal som sa sám seba – čo by na mojom mieste spravil William Wallace,“ priznal sa Carnegie vo svojich pamätiach.
Hay si všimol, že chlapec vie dobre čítať, písať a počítať, a tak sa dostal z kotolne. Dokonca k účtovníctvu. Za šikovného ho mali aj v telegrafnej spoločnosti v Pittsburghu, kde rýchlo postupoval vyššie.
Každú sobotu navyše zamieril do domu majiteľa miestnych železiarní Jamesa Andersona, ktorý chudobným deťom z okolia vždy v tomto čase otváral svoju knižnicu so 400 titulmi. Carnegie si vtedy zaumienil, že ak raz zbohatne, zachová sa podobne štedro.
Do roboty ku Carnegiemu za írsku whiskey
Carnegie sa držal na tepe doby. Po práci na „internete 19. storočia”, ako dnes označujú telegraf, prešiel k najmodernejšej doprave tých čias – železniciam. Začínal tam ako 18-ročný, o šesť rokov mu šéf pensylvánskych železníc Thomas A. Scott ponúkol funkciu riaditeľa západnej divízie.
Iba 24-ročný Carnegie ponuku prijal a okamžite si do tímu vzal svojho 16-ročného brata Thomasa, ale zamestnal aj sesternicu Mariu Hogan ako vôbec prvú ženu v histórii USA pracujúcu pri telegrafe!
Scott mal Carnegieho v obľube a dal mu aj možnosť investovať v elitárskom železničiarskom odvetví. Aby si Andrew mohol dovoliť 500-dolárovú investíciu, musela jeho mama založiť ich jediný dom.
Ale vyplatilo sa, investícia priniesla výnos a Carnegie bol na ceste k zbohatnutiu. Hoci stále pracoval pre Scotta a pomáhal zlepšovať jeho železničnú spoločnosť, svoje aktivity smerovali už aj k oceli. Americká občianska vojna (v ktorej nebojoval, ale pomáhal štátom Únie pri zabezpečovaní železničného a telegrafického spojenia) sa ešte neskončila, keď spolu s ďalšími financoval vývoj prevratných technológií na spracovanie železa.
Po vojne sa jeho cesty so Scottom rozišli, kontakty ale zostali. Carnegie z nich ťažil a keď v roku 1872 vybudoval svoju prvú železiareň Edgar Thomson Steel Works v meste Braddock, s odbytom pre svoje produkty nemal problém. Boli tu železnice.
Oceliarne v Homesteade na snímke zo začiatku 20. storočia. Foto: New York Public Library/voľné dielo
Braddock aj neďaleký Homestead, sú dnes súčasťou metropoly Pittsburghu. V čase budovania Carnegieho oceliarní do tejto oblasti emigrovalo asi 100-tisíc Slovákov. A prácu si neraz našli práve v hutách. Ako sa môžeme dozvedieť z románu Out of this Furnace od Thomasa Bella (potomka pensylvánskych Slovákov), nebolo to úplne ľahké.
Posty predákov v železiarňach si totiž držali národnosti predchádzajúcich imigračných vĺn, najmä Íri. Bell opisuje ako istý Andrej Sedlár, ktorý v tom čase zarábal 14 centov na hodinu, musel predákovi kúpiť drahú írsku whisky, ponúknuť ho 10-centovými cigarami a do vrecka ešte vložiť tri doláre, aby pri vysokých peciach zamestnal jeho bratranca Ďura.
V pekelných podmienkach s častými smrteľnými úrazmi sa pracovalo na dve 12-hodinové zmeny, vždy od šiestej do šiestej. Robilo sa 7 dní v týždni a každú nedeľu bolo na programe buď 24-hodinové voľno (nočná zmena) alebo 24-hodinová šichta (denná zmena).
Za zlepšenie pracovných podmienok sa v tých rokoch však začínali zasadzovať odbory, no v nich sa sústreďovali skôr írski či nemeckí predáci. „Hunkies” ako vtedy posmešne prezývali všetkých imigrantov z Uhorska, teda aj Slovákov, boli ako nekvalifikovaní robotníci zväčša mimo tohto diania. Napriek tomu sa dvaja Slováci tragicky stali súčasťou najznámejšej akcie odborárov, ktorá nadlho pošramotila povesť Carnegieho.
Štrajk v Homesteade ukončilo 6-tisíc vojakov
Masaker v Homesteade zachytený na dobovej ilustrácii, ktorú uverejnili na titulke Harper’s Weekly. Reprofoto: Library of Congress/voľné dielo
Carnegie hral so zamestnancami nervydrásajúcu hru už od 80. rokov 19. storočia. Odbory väčšinou ťahali za kratší koniec, keďže robotníci prežívali zo dňa na deň a dlhší štrajk by ich rodiny neprežili.
V 90. rokoch však boli odborári organizovanejší a aj obyčajní robotníci smelší, čo potvrdzuje aj replika z Bellovho románu: „Carnegie si nemôže dovoliť mať fabriku zatvorenú dlho. Kým my stratíme dolár, on príde o tisíce. A títo milionári ľúbia svoje doláre viac ako my,” zastrájal sa jeden z hrdinov knihy v lete 1892.
Vtedy sa huty spojili pod značku Carnegie Steel Company a zároveň sa vo fabrike v Homesteade končila trojročná dohoda firmy s odbormi. A pri peciach bolo zrazu ešte horúcejšie než obvykle…
Keďže Carnegie nehodlal odborom ustúpiť, tie na konci júna vyhlásili štrajk, ktorý sa v USA označuje za prelomový. Ešte nikdy predtým neboli odborári tak dobre zorganizovaní, odhodlaní a aj finančne pripravení.
Vedeniu firmy navyše nevyšiel obvyklý trik s povolaním štrajkokazov a nových robotníkov (a to ich inzerátmi zháňali po veľkej časti USA a dokonca aj v Európe). Noví pracovníci sa však nemali do fabriky ako dostať, strážili ju totiž stovky štrajkujúcich robotníkov, ktorí sa na barikádach pravidelne striedali.
Továreň v tom čase neriadil priamo Carnegie ale jeho spoločník Henry Clay Frick. Práve tento obávaný nepriateľ odborov sa rozhodol nehrať tradičnú hru na vyčkávanie a odhodlal sa konať.
V noci z 5. na 6. júla roku 1892 do Homesteadu na Frickov povel, a teda v mene Carnegie Steel Company, napochodovalo 300 príslušníkov súkromnej bezpečnostnej služby Pinkerton a pokúsili sa prelomiť obranu robotníkov. Obe strany boli ozbrojené a prestrelka si vyžiadala desať obetí (sedem robotníkov a troch pinkertoncov) ako aj mnoho zranených.
Napriek tomu sa žoldnierom nepodarilo preraziť do podniku, a tak celý konflikt musel vyriešiť až guvernér štátu Pensylvánia, ktorý do Homesteadu poslal 6 000 vojakov. Štrajk sa napokon skončil veľkou porážkou odborov a medzi prvými, ktorí sa do roboty vrátili, boli najchudobnejší – teda aj Slováci.
Dvaja zo Slovákov navyše za účasť na strážení fabriky po boku predákov zaplatili životom. V úvode spomínaný Peter Fareš (rôzne americké zdroje ho uvádzajú ako Fares, Farris) práve smeroval z pekárne na barikády, keď ho s pecňom v rukách trafila jedna z guliek pinkertoncov. Jeho poslednú vetu pred smrťou dodnes citujú americké médiá, keď o udalosti píšu.
Paul Krause zase v knihe The Battle for Homestead spomína aj hrdinstvo ďalšieho Slováka Jozefa Sotáka, ktorý síce unikol prvej salve, no zbadal zraneného a krvácajúceho kolegu Martina Murraya, ktorému sa rozbehol na pomoc. Pritom ho však, rovnako ako Murraya, smrteľne zasiahli.
Masaker mu pripomínali do konca života
Najznámejší fotoportrét Andrewa Carnegieho z roku 1913. Foto: Library of Congress / voľné dielo
Čo na krviprelievanie povedal Andrew Carnegie? Najskôr nič. „Práve som cestoval Škótskou vysočinou a o udalosti som sa dopočul až o dva dni neskôr. Nič, čo som sa dozvedel počas života – predtým ani potom – ma tak hlboko nezranilo. Navyše to bolo tak zbytočné, odborári nevedeli pochopiť, že vďaka novej technike by pracovníkom zárobok stúpol o tridsať percent,” obhajoval sa v autobiografii, ktorá vyšla krátko pred jeho smrťou v roku 1919.
Incidentu v Homesteade venoval celú jednu kapitolu, kde sa snažil vysvetliť, že Frick (ktorého v knihe ani nemenoval) konal v rozpore s jeho pokynmi, ktoré sa držali starej stratégie vyčkávania.
„Verejnosť samozrejme nevedela, že sa nachádzam v Škótsku, ľudia len počuli že u Carnegieho postrieľali robotníkov. A to celkom stačilo na to, aby sa to so mnou ťahalo celé roky,” písal ďalej Carnegie.
História ho napokon neodsúdila. Dnes sa s ním viac ako rok 1892 spája rok 1889. Vtedy totiž v periodiku North American Review publikoval text Evanjelium o bohatstve (The Gospel of Wealth), v ktorom oslovil boháčov Pozláteného veku (obdobie konca 19. storočia, keď mnohí zbohatli na premene USA z agrárnej na industriálnu krajinu), aby so svojím majetkom zaobchádzali rozvážne a venovali svoje prostriedky na dobročinné projekty. Dnes text volajú aj bibliou filantropie.
On sám si obrovské finančné rezervy pre filantropiu vytvoril v roku 1901, keď J.P. Morganovi predal svoje železiarne za vtedy neskutočných 480 miliónov dolárov. Vznikla tak spoločnosť U.S. Steel, ktorá bola prvou na svete s trhovou kapitalizáciou nad jednu miliardu amerických dolárov.
Najbohatší Američan
Carnegie sa razom stal najbohatším Američanom (predbehol vtedy na pár rokov Johna D. Rockefellera, ktorý sa považuje za najbohatšieho Američana všetkých čias). Až do svojej smrti rozdal 350 miliónov dolárov (na dnešné peniaze asi 5,2 miliardy USD), teda 90 percent svojho majetku. Nikdy pri tom nezabudol na Andersonovu knižnicu, ktorú ako chudobný chlapec navštevoval, a tak podporoval najmä vzdelávacie a charitatívne projekty.
Aj napriek obrovskej štedrosti však na jeho skutkoch malý tieň z Homesteadu zostal – a to aj medzi vernými. Dokazuje to karikatúra z roku 1901, na ktorej je s Carnegiem Charles M. Schwab, ďalší oceliarsky magnát, ktorý dohodol predaj Carnegieho firmy J. P. Morganovi. (Schwab bol inak pozoruhodným obchodníkom, raz získal kontrakt pre transibírsku magistrálu vďaka tomu, že milenke Alexeja Alexandroviča Romanova, synovca ruského cára, kúpil náhrdelník za 200-tisíc dolárov!)
Na karikatúre ale Schwab poučuje o generáciu staršieho Carnegieho, že by nemal podporovať len projekty pre elitu (univerzity, knižnice), ale mal by viac myslieť aj na najchudobnejších – svojich robotníkov. Napokon, aj tí jeho charitatívne aktivity vnímali často podobne.
Pred štrajkom v Homesteade si slovenskí robotníci z Bellovej knihy hovoria: „A keď nám to nevyjde a Carnegie vyhrá, postaví nám tu aspoň knižnicu. No… bohvie pre koho.” A tak sa aj stalo – Carnegieho knižnica v Homesteade stojí od roku 1898.
Meno Carnegie zmizlo v rodine, nie z ulíc
Keď americký Forbes pred pár rokmi písal o Carnegieovcoch, titulok znel: Rodina zlatistej éry, ktorá sa celá rozdala. „Človek, ktorý zomrie bohatý, zomrie bez úcty,” citovali v ňom z Carnegieho filantropickej biblie a dodali, že to je dôvod, prečo sa meno jeho rodiny dnes neobjavuje v zozname najbohatších ľudí planéty podľa Forbesu.
„Po smrti v roku 1919 Andrew Carnegie odkázal svojej manželke osobné veci, malý dar v hotovosti a ich nehnuteľnosti na Manhattane a v Škótsku. Jeho jediná dcéra Margaret zdedila malý depozit,” povedal pre Forbes David Nasaw, autor Carnegieovho životopisu z roku 2006. „Zabezpečil im pohodlný život, ale nenechal im veľké bohatstvo,” dodal.
Meno Carnegie nesie aj jedna z najslávnejších koncertných sál – newyorská Carnegie Hall postavená v roku 1891. Foto: Wikimedia Commons/Ajay Suresh v rámci licencie CC BY 2.0
Momentálne je na svete už šiesta generácia americkej vetvy rodu, nik však nevyčnieva. Linda Thorel Hills, jedna z Carnegieho pra-pravnučiek povedala pre Forbes, že „rodina žije ticho v ústraní”.
Podľa Hills slávny predok svoje posolstvo preniesol aj na ďalšie pokolenia. „Vybudovať si svoje vlastné živobytie, to je zdravý spôsob života. V rodine ma vychovávali tak, aby som si uvedomila, že život budem mať taký, aký si ho sama zariadim,” uzavrela.
Keďže Andrew mal len jediné dieťa, a to dcéru, meno Carnegie dnes nenesie nik z jeho priamych potomkov. Zato sa jeho meno spomína pri viac ako 2 500 knižniciach, slávnej newyorskej koncertnej sále, či unvierzite Carnegie Mellon. Ale aj pri každej zmienke o Homesteade.
Tento článok je súčasťou série Forbes History, ktorá mapuje príbehy miliardárskych klanov a iné zabudnuté historky.
Prečítajte si aj predošlé časti série:
Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk
