Rozhýbať prsty, ktoré mali zostať navždy nehybné. Pozdvihnúť pohár na prípitok. Oba svety spája Igor Čižmář: profesor medicíny špecializujúci sa na chirurgiu ruky – a majiteľ rodinnej pálenice.
Cez dvere, ktorých nízke rámy pripomínajú pôvod budovy z devätnásteho storočia, sa šíri nenapodobiteľná vôňa. Spája sa v nej sladkosť ovocia a práca v sade, jemnosť chuti a sila alkoholu. To všetko patrí k slivovici, marhuľovici alebo hruškovici; ušľachtilé destiláty sú akýsi základ protikladov. O to viac sa hodí, kto nás sprevádza. A kto vysvetľuje, prečo sme tu.
„Hrdý som si povedal: Nie, nepredám ju, nechám si ju. To bol zásadný zlom v mojom živote,“ hovorí Igor Čižmář pokojne a vyrovnane. Ak chceme byť presní, tak prof. Igor Čižmář, DrSc., človek predstavujúci výnimku z pravidla, že popri špičkovej medicíne sa nepodniká v inom odbore, čo je logické pravidlo vychádzajúce z obrovských nárokov lekárskeho povolania.
Keď však do „destilačného kotla života“ pridáte dejinné zákutia, hrdosť a pracovitosť, môže sa to stať. Preto sme v Liehovare Sudlička v Hrobiciach, takmer presne na polceste medzi Pardubicami a Hradcom Králové. Od kotlov a zásobníkov prechádzame do miestnosti, ktorej predchádzajúci majitelia hovorili v súlade s hrubosťou sebe vlastnou „chľastacia“.
Komunisti – na príkaz vetra, dažďa, slnka a liehovín – naplánovali, že Hrobice budú centrum ich alkoholického opojenia, a postavili najväčší ovocný liehovar v rámci celej RVHP.
Pre tých, ktorí už našťastie zabudli na skratku: Rada vzájomnej hospodárskej pomoci – tá smutná veľká časť sveta za železnou oponou, žijúca v nekonečnej opici z neslobody.
„Keď som prevzal priestory, podkrovie bolo po kolená zaplavené borievkami. Neskôr som sa dozvedel, že súdruhovia dokonca chodili na priemyselnú špionáž po Európe, ale ani oni z toho nikdy nič nevyťažili,“ rozhliadne sa Igor Čižmář po rozľahlých priestoroch. Zločinecký režim padol a jeho život sa zmenil – preto spája zdanlivo nesúvisiace veci.
Profesor, akademik, špičkový chirurg. Liehovarník, podnikateľ. Najjednoduchšie a najzložitejšie pohyby nášho života môžu niesť jeho podpis.
Od zázračných operácii do liehovaru
Nielen zdvihnúť pohár na prípitok, ale aj pohladiť dieťa prstami, ktoré mali zostať navždy nehybné: profesor Čižmář ako špecialista na horné končatiny ako jediný v Česku operuje tetraplegikov, ľudí s nezvratným poškodením miechy, a teda „umlčaným“ končatinami.
V roku 2016 za to získal Hippokratovu cenu v ankete Lekár roka, ktorá sa udeľuje „tomu, kto preukázal alebo vykonal čin alebo činy ľudskosti“. Hoci sedíte oproti človeku so silnou vnútornou vierou a so schopnosťami, ktoré sa pre nás laikov môžu blížiť zázrakom, má v tomto smere jasno.
Michael Tomeš pre Forbes Slovensko
„Zázraky sa nedejú,“ povie opäť pokojne, ale zároveň presvedčivo. „Ale ja som si osvojil iné heslo: Kde nič nie je, aj málo je veľa. Ak tetraplegik zrazu pohne prstami, môže sa sám najesť. Alebo si môže pomôcť sám. Alebo niekoho pohladiť. Pohnúť zápästím je zrazu obrovská vec.“ V kontexte toho, čo robil celý život, sa hodí dodať: Ruky hore.
Igor, prečo to robíš?
Každé pravidlo má svoju výnimku, vrátane toho, že ego profesorov medicíny zaplní celú miestnosť – a že pri vysokých stropoch Sudlického liehovaru nie je kam ísť. Igor Čižmář predstavuje pravý opak, je radosť rozprávať sa s ním. O tom, kde má medicína svoje hranice. Alebo o priznaní, že čím viac sa do nej ponáraš, tým viac zisťuješ, koľko toho ani ako profesor chirurgie nevieš.
Ale on položil otázku v inom kontexte. „Všetci sedeli doma a ja som sa sem ,drkotal‘ z Brna. Dlho vlakom a neskôr autom,“ spomína na začiatky svojej dvojnásobnej kariéry. Po novembri 1989 ako študent medicíny zdedil po starej mame pozemky v Sudličkej Lhote, ktoré sa hrdo rozhodol nepredať, pamätajúc si svojich sedliackych predkov.
Lekár s pálenicou
Už ako lekár na pozemkoch začal s pestovateľským pálením, mimochodom, vďaka tomu, že v tom čase titul doktora medicíny umožňoval prevádzkovať viazanú živnosť. Pôvodná rodinná pôda mu však nestačila, a tak kúpil dnešný Sudličkov liehovar. Priestor zdevastovaný komunistami, bez adekvátnej technológie. Prichádzal tam a rozmýšľal.
„Ty, Igor, prečo to robíš?“ pýta sa po rokoch, ale len rečnícky. Odpoveď pozná: „To, že som mal aj druhý svet, mi dalo veľkú slobodu rozhodovania v medicíne, akademickej aj fakultnej. Nemusel som byť zaviazaný bývalým šéfom, lebo, samozrejme, platí, koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj,“ hovorí.
„Som veľký fanúšik autorít, ale pre mňa to naozaj musia byť autority. Keby niekto nebol, nemusel by som z toho robiť takú veľkú vec. Vedel som, že by som sa prípadne mohol živiť aj inak,“ dodáva.
Liehovar totiž rástol. Lebo čo si človek myslí, to príroda mení: keď sa práve neurodilo ovocie, a tým pádom prišiel o odbyt z pestovateľského pálenia, musel si aj tak zarobiť na prevádzku a platy zamestnancov, preto sa pustil do vlastných výrobkov.
Dnes pod značkou Sudlička predáva oceňované slivovice či marhuľovice, ale tiež orechovku alebo tradičnú kmínku, obe s označením Regionálna potravina, pretože stavia na české a čo najkvalitnejšie suroviny.
Dve vizitky – z nemocnice aj z liehovaru
Klokot destilačných strojov zároveň vždy znel v pozadí. Medzitým stúpal v hierarchii medicíny, štrnásť rokov viedol Traumacentrum Fakultnej nemocnice Olomouc, stal sa docentom, potom profesorom. A v rámci vnútornej poctivosti riešil, čo súbeh profesií znamená.
„Mal som dve vizitky – lekár a nelekár,“ priznáva úprimne. „Druhý život som žil v úvodzovkách tajne, mal som zlé svedomie, že ako úrazový chirurg som liečil aj ľudí, ktorí boli pod vplyvom alkoholu. Aj keď som vedel, že nerobíme nič nezákonné, že dodržiavame všetky pravidlá, že robíme kvalitné veci. Ani dnes sa tým nechválim, kolegov neobdarúvam naším alkoholom, to určite nie. Ale už som dosť starý na to, aby som sa tým netrápil.“
Najmä teraz, keď Sudličkova pálenica zbiera ocenenia, má ročný obrat okolo dvadsaťpäť miliónov korún (vyše milión eur) a majiteľ ju chce ďalej rozvíjať. Pravidelne sa mu venuje jeden deň v týždni, odkedy vymenil fakultnú nemocnicu za vlastnú kliniku v rodnom Brne, kde je pán svojho času.
„Videl som, že nielen na úrazovej chirurgii môžete vo veľkej nemocnici veľmi rýchlo vyhorieť. Starostlivosť sa stáva továrňou, pásovou výrobou. A pacient už pre vás nie je meno, len diagnóza,“ hovorí. „Plánoval som, že skončím vo vlastnej ambulancii, kde budem naďalej operovať ruky a bude mi dobre. Nakoniec som o niečo ďalej – na vlastnej klinike s operačnými sálami.“
Čo má spoločné liehovar a medicína?
Veľa rozdielov, veľa podobností. Aj liehovarníctvo a medicína majú styčné body, napríklad zásadnú úlohu štátu. „Je to veľmi podobné. Tu sme regulovaní hodnotou spotrebnej dane, ktorá sa v priebehu rokov zvýšila. Medicína je zas štátna zákazka regulovaná úhradovou vyhláškou,“ porovnáva Igor Čižmář. Navyše, podnikanie má veľa základných pravidiel bez ohľadu na odvetvie.
„Od rôznych znalostí softvéru a hardvéru až po komunikáciu s úradmi. Áno, dalo mi to veľa. A najmä slobodu. Mám vlastnú pálenicu a kliniku. Je tu len jedna zodpovednosť. Rád nechávam ľudí rozhodovať na ich pozíciách, ale celkovú zodpovednosť mám len ja.“ Teraz sa treba opýtať na jeho hlavnú expertízu.
Ako Igor Čižmář hneď zdôrazní, české zdravotníctvo je stále na svetovej špičke, pokiaľ ide o kvalitu starostlivosti. Zoznam ochorení však narastá, populácia starne, lekárov a sestier ubúda…
„Za seba poviem, že v medicíne vnímam neustále sťažnosti. Netvrdím, že sú neopodstatnené, ale niekedy je ich viac ako v skutočnosti treba,“ začne. „Nikdy som nemal finančnú ani personálnu núdzu. Ako vo fakultnej nemocnici, tak aj teraz na klinike.“
Čo nie je v rozpore s tým, že zmeny sú potrebné. A vie ich pomenovať. „Politici nemajú odvahu povedať, že ak požadujete skorší termín, lepšiu protézu, lepší implantát, štát nemá peniaze na to, aby dal každému to najlepšie a hi-tech. Liečba dnes nemá žiadny finančný strop.“
„Musíme nájsť štandard, ktorý je stále veľmi pekný, ale ak chcete viac, musíte si priplatiť. Ľudia si na to musia zvyknúť. Ak sa úprimne pozriete na to, koľko platíte do štátnej kasy na zdravotnom poistení, jedného dňa idete na vážnu operáciu a v tom momente ste na nule.“
Praktický dôsledok tohto pravdivého opisu reality je okrem iného aj rast súkromného sektora. To neznamená len kliniky, ako je tá jeho, ale aj vstup najväčších obchodných mien do tejto oblasti. „Existuje klišé, že medicína je poslanie, ale nie je to tak a nedá sa na tom stavať,“ hovorí Igor Čižmář.
„Musíme si povedať, že medicína je aj podnikanie. Všetko niečo stojí, vrátane výstavby nemocníc, vybavenia a podobne. To je prvý bod – uvedomiť si, že nič nie je zadarmo. Druhý bod bude nájsť tú hranicu starostlivosti, pretože nie všetci máme nárok na všetko.“ Nájsť rovnováhu v zdravotníctve je mimoriadne delikátna úloha. Medicína musí byť podnikanie, nie len biznis.
„Ak zaujmem čisto obchodný prístup, urobím ďalších desať ambulancií po celej krajine, ale potom budem mať aj problém s personálom, ktorý teraz nemám,“ ponúka praktický príklad.
Michael Tomeš pre Forbes Česko
„Sústreďujem ľudí, ktorí naozaj vedia, ako niečo robiť, takže pacienti k nám prichádzajú, pretože vedia, že im dokážeme poskytnúť špecializovanú starostlivosť. Nikdy som nechápal, že niekto má rutinnú ordinačnú dobu niekoľko mesiacov – vždy som si myslel, že s organizáciou nie je niečo v poriadku. A nesúhlasím s ňou. Preto som si to zariadil tak, aby sme boli schopní pokryť pacientov z hľadiska dostupnosti starostlivosti do jedného mesiaca.“
Sloboda sa spája so zodpovednosťou a výsledkom tejto rovnice je schopnosť rozhodovať za seba. Na klinike aj v podnikaní. Preto sa v Sudlickej pálenici nikdy neuchýlil k lacnejšej a masovejšej výrobe. A hovorí to s úctou: „Mám pocit, že trendom sú nápoje alebo nealkoholické nápoje, aj my sa chceme uberať týmto smerom. Inak sme také skleníkové kvety, ktoré si žijú vo svojej ulite, nepoznám iné pálenice. Robíme to pre ľudí, ktorí rozmýšľajú ako my. A robíme to najlepšie, ako vieme,“ načrtáva svoj prístup.
Tak ako to robil celý život s chirurgickými nástrojmi v ruke. Niečo je však iné. Čím viac času strávi pri pálení, tým ušľachtilejší a pitnejší by mal byť výsledok. Ale čím dlhšie sa venujete starostlivosti o ľudské telo, tým viac rastie neznámo.
„Napríklad úloha génov verzus životný štýl. Každý z nás napríklad subjektívne úplne inak vníma bolesť,“ hovorí profesor Čižmář a naráža na situácie, keď ľudia so zjavnými deformitami kĺbov na rukách do jeho ordinácie ani neprídu, zatiaľ čo tí, ktorí majú na papieri oveľa menej závažnú diagnózu, neznesiteľne trpia.
Odpovede na takéto otázky asi nikdy nedostaneme, ale musíme sa pokúsiť ich nájsť. Rovnako ako je potrebné hľadať oblasti, kde aj málo môže byť veľa. Ruku na to.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorom je Miroslav Němý.
