Zamávajte diaľniciam a vyrazte na 1 643 kilometrov číreho pôžitku navrhnutých na pomalé objavovanie, kde rovnako ako v živote platí, že cesta je cieľ.
Vezmete kľúče, naštartujete a vydáte sa v ústrety fascinujúcim kontrastom: od pastvín posiatych prežúvajúcimi kravami až po stredoveké knižné klenoty v jednej z najkrajších knižníc sveta, od siesty na slnečnom móle pri Bodamskom jazere až k večnému snehu v priesmyku San Bernardino. Kým ráno môžete sledovať vinobranie v povodí Rýna, popoludní vás obklopí subtropická kulisa paliem a vôňa jazmínu.
Štyri jazyky, štyri ročné obdobia a jedna ikonická línia na mape. Zastavíte, kedykoľvek sa vám zažiada, pokojne aj s kľúčmi v zapaľovaní – koniec koncov, ste v krajine s najnižšou kriminalitou v Európe. Vitajte na Grand Tour of Switzerland, nezabudnuteľnej okružnej ceste Švajčiarskom, na ktorej sa čas spomalí a prítomnosť nadobudne novú hĺbku.
V pomalosti je krása, to vedeli už aj urodzení mládenci v 17. storočí, ktorých aristokratické rodiny vysielali na celé mesiace i roky trvajúce „grand tour“ – vzdelávacie cesty po Európe, aby sa vrátili o trochu múdrejší, s lepším vkusom a mohli plniť salóny rozprávaním o neuveriteľných zážitkoch. Cesty, na ktorých sa z chlapcov stávali muži.
Doba sa zmenila a dnes cestovanie nepozná obmedzenia – rodové, časové ani žiadne iné. Grand Tour of Switzerland sa stalo symbolom slobody a pomalého objavovania. Trasa, ktorá kondenzuje to najkrajšie z krajiny, tiež kráča s dobou. Jej verzia E-Grand Tour je vôbec prvou plne vybavenou národnou cestou pre elektromobily na svete – auto si počas nej nabijete aj v zabudnutých dedinkách, kde počet kráv vysoko prevyšuje počet obyvateľov. My sme sa zamerali na východný oblúk cesty, od vinohradmi obrasteného Schaffhausenu až po Lugano, kde za ranné espresso zaplatíte bitcoinami. Je to cesta plná paradoxov, akú žiadna diaľnica neponúkne.
Burácajúce kaskády
Najskôr ich začujete – hlboký hukot masy vody, ktorá sa s nekompromisnou silou valí do spenenej rieky a odtláča od vodného živla farebné loďky s turistami. Z výšky vyzerajú ako detské hračky, ktoré má v rukách sama príroda. Rýnske vodopády neohurujú svojou výškou, no v Európe držia dôležitý rekord: v lete nimi pretečie až 700-tisíc litrov vody za sekundu. Je až ťažké uveriť, že počas extrémne mrazivej zimy v roku 1963 Rýn zamrzol natoľko, že sa k skale uprostred dravého prúdu dalo prejsť pešo. Doplňte si hrad Laufen na útese a most, po ktorom premávajú legendárne dochvíľne švajčiarske vlaky, a získate výhľad, ktorý nepotrebuje žiaden filter. Vodopády boli odjakživa prekliatím i požehnaním v jednom. Kým mlynom a neskôr fabrikám dodávali energiu, pre riečnu dopravu znamenali stopku.
Práve z toho po stáročia profitovalo mesto Schaffhausen. Tovar sa tu musel pre vodopády prekladať, za čo mesto inkasovalo nemalé sumy. Už pri vstupe do historického centra cítiť, že neživorilo. „Pýši sa najväčšou koncentráciou arkierov v krajine, spočítate ich tu 171. V dávnych časoch boli symbolom statusu a obchodníkom dovolili sledovať dianie na ulici i rieke zvrchu,“ hovorí sprievodkyňa Patricia. Aj dnes na brehoch Rýna kotvia lode, člny, je tu aj prírodný bazén ponorený priamo v rieke. Nad mestom sa v objatí viníc týči kruhová pevnosť Munot zo 16. storočia. Chvíľu sledujeme, ako zberači vkladajú šťavnaté bordové strapce do veľkých košov, aby ich po úzkych schodoch zniesli do mesta. Neskôr z nich vznikne limitované mestské víno Munötler (Pinot Noir) nesúce meno pevnosti.
Od jazera k Napoleonovi
Na brehu Rýna, len o pár kilometrov ďalej, leží aj oveľa pokojnejší Stein am Rhein, v ktorom sa dá čítať ako v rozprávkových knihách. Domy sú od základov po strechu pokryté fascinujúcimi freskami, ktoré mapujú biblické výjavy, rímske legendy aj príbehy cechov. Stačí sa posadiť na terasu Radničného námestia a popri popíjaní kávy pomaly „čítať“ ako vo veľkoformátovom komikse. Cesta pokračuje popri tyrkysovej hladine Bodamského jazera, kde sa v obci Salenstein, vysoko nad jazerom, vypína zlatistý empirický zámok Arenenberg. Je spätý s jednou z najvplyvnejších dynastií Európy – Bonapartovcami.
Po páde Napoleona I. tu našla útočisko jeho nevlastná dcéra, bývalá holandská kráľovná Hortensia de Beauharnais. Okolo zámku si nechala vybudovať voľne prístupný 13-hektárový rozkvitnutý park vo francúzskom štýle, v ktorom tretinu života strávil aj jej syn – posledný francúzsky cisár Napoleon III. Dnes v zámku sídli múzeum a o dedičstvo na svahoch s výhľadom na jazero dbajú študenti vinárstva. Tunajšie vína, ktoré si vraj Napoleon III. svojho času nechával posielať do Paríža, pravidelne vyhrávajú zlaté medaily v národných súťažiach.
Lekáreň pre dušu
Do St. Gallenu, mesta pod Alpami, dorazíme pri západe slnka – práve včas na večeru v jednej z povestných erststockbeizli. Tieto reštaurácie na prvých poschodiach vznikli z praktických dôvodov – prízemia domov na vlhkom podloží boli kedysi tmavé a nehostinné, a tak sa spoločenský život presunul o úroveň vyššie. Objednávame si v nich miestnu stálicu Bratwurst. Recept na bielu klobásu z teľaciny, slaniny a mlieka sa zrodil práve v St. Gallene, no ak sa chcete vyhnúť faux pas, horčicu si k nej radšej nepýtajte.
V 19. storočí v meste pribudli aj secesné paláce, a to vďaka výšivke a textilu, ktoré odtiaľto prúdili do celého sveta. Srdcom mesta však zostáva veľkolepé opátstvo založené na mieste pustovne írskeho mnícha sv. Galla. V opátstve mierime rovno do knižnice, kde nápis v gréčtine pred vchodom hlása: lekáreň pre dušu. Ihneď pochopíme dôvod. Dych vyrážajúca sála je obložená drevom, z veľkolepého stropu v odtieni slonoviny žiaria barokové obrazy a okraje stien lemujú police v koži viazaných kníh. Knižnica zapísaná na zozname UNESCO ukrýva vyše dvetisíc zväzkov a aj jednu kuriozitu – egyptskú múmiu Šep-en-Isis. Za záchranu kníh svet vďačí výnimočnej žene menom Wiborada.
„Žila v malej kobke za kláštorom, keď jedného dňa dostala mrazivé vízie o nájazdoch Maďarov a primäla mníchov vzácne knihy včas ukryť. Zúrivé vojsko vypálilo kostol a umučilo Wiboradu. Vyše 1 400 rokov staré knihy však zostali vďaka nej zachránené,“ hovorí sprievodkyňa Katrin o martýrke, ktorá sa stala prvou ženou vyhlásenou pápežom za svätú.
Syr aj šikmá veža
Pokračujeme cez Alpy smerom k St. Moritzu. Za oknom zúri búrka, no kravy, ktoré míňame na pastvinách, si z nej nič nerobia. Po ceste nás zlákajú syrové chute v obci Stein. Práve tu vzniká syr Appenzeller, ktorého unikátna, korenistá chuť je výsledkom prísne stráženého tajomstva – bylinnej soľanky kräutersulz, ktorej presné zloženie pozná len hŕstka vyvolených. Potom už cesta začne stúpať do závratných výšok. Pri prejazde cez Davos, priesmyk Flüela a Dolný Engadin zastavujeme na foto spotoch s ikonickými červenými značkami Grand Tour a do rúk chytáme prvý sneh spod stále vyšších hôr juhovýchodného Švajčiarska.
Ikonická adresa svetovej elity, dedinka St. Moritz, nás víta nečakaným ruchom. Kým v zime sú jej ulice prehliadkovým mólom luxusu, počas „medzisezóny“ patria remeselníkom. „Stavebné práce sú tu vymedzené len na pár mesiacov do roka, kým im nebránia tuhé zimy a hlavná sezóna, preto to tu bzučí ako v úli,“ prekrikuje hluk sprievodkyňa Susi, keď prechádzame okolo ikonickej šikmej veže s náklonom 5,5 stupňa.
Smotánka a olympionici
História St. Moritzu ako kolísky zimného turizmu sa začala písať v roku 1864 odvážnou stávkou. Hoteliér Johannes Badrutt vtedy sľúbil anglickým hosťom, že ak nezažijú v zime slnečné lúče, preplatí im náklady na cestu. Slnko vyšlo a dnes je dedinka s ledva 5 000 obyvateľmi domovom desiatok hotelov (vrátane šiestich päťhviezdičkových) a dvoch zimných olympiád. Dodnes v nej nájdete dve ľadové dráhy, Cresta Run pre skeleton a najstaršiu olympijskú bobovú dráhu sveta, ktoré ručne stavajú z ľadu a snehu každý rok nanovo. Tyrkysové jazero, ktoré s dedinkou na kopci spája séria eskalátorov, sa po zamrznutí mení na dejisko konských dostihov, snehového póla aj zimného golfu.
Stačí si prikresliť najmódnejšie nahodené celebrity a obraz je hotový. Nás lákajú hory v pozadí, a tak zamierime na vyhliadku Muottas Muragl (2 453 m n. m.). Počas výstupu, ktorý sme si náhodne napasovali na čas západu slnka, sme rýchlo pochopili, čo sem privádzalo aj Friedricha Nietzscheho či alpského maliara Segantiniho. Zvrchu sa bez preháňania naskytá najkrajší výhľad na jazernú krajinu Engadinu.
Skrotenie Zlej cesty
Cesta cez kantón Graubünden pretína hlbokú a obávanú tiesňavu Via Mala (Zlá cesta), v ktorej sa Rýn prediera cez monumentálne skalné steny. Neslávnu prezývku nedostala náhodou – po stáročia bola najnebezpečnejšou prekážkou v celých Alpách. Tiesňava siaha do hĺbky tristo metrov a k jej úzkemu dnu vedie 359 schodov vysekaných do skalných galérií. Čerešničkou na torte východnej strany Grand Tour je stará kľukatá cesta priesmykom San Bernardino. Strhujúce vysokohorské panorámy sa otáčajú spolu so zákrutami v dokonalých esíčkach, až jeden nevie, kam skôr pozrieť.
Motoristi, ktorí milujú serpentíny, si určite prídu na svoje, spolusediaci, ktorí ich veľmi nemusia, nech silno držia vrecúška na vracanie. Alebo nech myslia na to, ako sa priesmyk používal už období Rímskej ríše a dodnes sa v blízkosti sedla dajú nájsť úseky pôvodnej rímskej dlažby. Na samom vrchole sedla, vo výške 2 065 m n. m., nás ešte v nízkych teplotách a silnom vetre pozdraví mrazivé jazero Lago Moesola, po ktorom už klesáme k palmám subtropického juhu.
Hlavné mesto bitcoinu
So zdolaním priesmyku sa mení nielen klíma, ale aj jazyk a kuchyňa. Talianske dolce vita sa v Lugane, hlavnom meste kantónu Ticino, mieša so švajčiarskou presnosťou v bizarnom, ale funkčnom celku. Lugano je po Zürichu a Ženeve nielen tretím najväčším finančným centrom v krajine, ale aj kryptopriekopníkom – v stovkách obchodov, a to nielen v luxusných butikoch, ale aj v kaviarňach či v McDonalde sa dá platiť kryptomenami. „Zaplatiť bitcoinami môžete aj dane z príjmu či poplatky za odvoz odpadu,“ hovorí Mario.
Krypto-fórum Plan B sem každoročne láka fintech talenty z celého sveta a mení Lugano na mesto, kde sa nové technológie nielen vymýšľajú, ale reálne používajú. Pre mesto jednoznačne platí „work hard, play hard“. Všadeprítomné palmy, olivovníky a rododendrony, ako aj dlhá promenáda popri Luganskom jazere lákajú na oddych či prechádzku cez olivové háje Sentiero dell’olivo až do dedinky Gandria.
„Švajčiarske Monte Carlo“ leží v tesnom objatí dvoch majestátnych hôr, Monte San Salvatore a Monte Brè. Nás na prísľub vzhliadnutia „ticinosaura“ zlákala tá tretia – hora Monte San Giorgio. Pred vyše 240 miliónmi rokov na mieste hory žblnkala plytká, tropická lagúna, pretoje dnes významným náleziskom fosílií morských plazov. „Paradoxom je, že vrstva týchto hornín s fosíliami sa kedysi ťažila na výrobu masti podobnej ichtyolu s názvom Saurol. Krém čierny ako uhoľ liečil rôzne kožné problémy, nikto však netušil, že má v sebe zvyšky morských príšer,“ hovorí Lisa. Tie sa dnes dajú preskúmať v múzeu fosílií v horskej dedinke Merida, kde nájdete aj pozostatky najväčšieho suchozemského predátora tých čias – hrozivého trojmetrového plaza Ticinosuchusa.
Švajčiarsko na dlani
Pri potulkách južným Ticinom sa oplatí vyhľadať tradičné grottos. Tieto rustikálne reštaurácie s kamennými stolmi sa často ukrývajú v lesoch a pripomínajú kamenné pivnice. Kedysi slúžili ako jediné chladničky v regióne, no dnes sú chrámom lokálnej gastronómie.
Nám v Antico Grotto Fossati pod korunami stromov na stole pristálo toľko mís so všetkými druhmi mäsa a polenty na svete, aké by nezjedla ani armáda, a domáca pani ťažko hľadala miesto pre koláč torta di pane, ktorý mal byť dôkazom, že jedlom sa neplytvá. Dezert zo starého chleba, ktorý sa namočí do mlieka a zmieša s mandľami a kandizovaným ovocím, chutí prekvapivo luxusne.
K tomu pohár ticinského Merlotu, výhľad na hradby Meridy a prítomnému okamihu nič nechýba. Kto nechce odísť bez toho, aby videl aj zvyšné krásy Švajčiarska, tomu sa sen splní v parku Swissminiatur v susednej Melide, kde si celú krajinu môže obzrieť aj za hodinku. Katedrála v Lausanne tu stojí vedľa parlamentu v Berne v mierke 1 : 25 aj s funkčnými vláčikmi a lanovkami. Zmenšenina Švajčiarska je pre nás bodkou za týždňovým objavovaním východnej časti Grand Tour. Cesta sa nateraz skončila, no mapu nechávame otvorenú. Otázka návratu za jazdou plnou možností nie je v rovine „či“, ale „kedy“.
Autorkou fotografií je Zuzana Zimmermannová.
