Patrí medzi najvýraznejšie české vedkyne súčasnosti. Svojím nanotechnologickým výskumom si vydobyla miesto medzi svetovými inovátormi a v roku 2021 sa zaradila do výberu Forbes 30 pod 30. Dnes Markéta Hujerová stojí za unikátnym projektom Nanoflexion, ktorý prepája vedu s biznisom, medicínu s high-tech materiálmi a domáci výskum s globálnym presahom.
Ako malé dievča snívala o vesmíre. Kozmonautkou sa nestala, ale túžba prekračovať hranice a objavovať nové svety jej zostala.
Markéta Hujerová postupne spojila svoj technický talent s medicínou a dnes stojí na čele výskumu nanovláknových náplastí. Táto inovácia má zásadne zmeniť spôsob hojenia rán po operáciách a zachrániť životy tisícom pacientov.
Jej cesta k vede nebola priama. Spočiatku verila, že vedecká kariéra nie je pre ňu. „Vedci sú len tí muži v bielych plášťoch zatvorení v laboratóriách, nie?“ myslela si. Postupne sa však presvedčila, že veda môže byť aktívna, dobrodružná a prepojená s reálnym svetom. S pacientmi, chirurgickými sálami, investormi aj globálnymi konferenciami.
„Ženy vo vedúcich funkciách nie sú. Na biznis mítingoch som sedela sama a bola som obklopená mužmi. Bola som najhoršie platený človek a ešte tam bola atmosféra toho, že mám byť rada, že tam môžem vôbec byť,“ opisuje.
Každý krok jej cesty od diplomovej práce cez prekážky aj cez medzinárodné súťaže až po výber Forbes 30 pod 30 ju priblížil k okamihu, kedy jej výskum môže skutočne pomôcť ľuďom.
Jej výrobky by mali pomôcť predovšetkým pri operáciách čriev, ktoré bývajú komplikované pre neľahké hojenie. „Je to smutná štatistika. Operácie sú časté a robia sa viac ako dve stovky rokov. Percento pooperačných komplikácií je však stále vysoké,“ hovorí.
Hujerová verí vo vizualizáciu a v zodpovednosť nielen za vlastné nápady, ale aj za vplyv svojej práce. Od opustenia pohodlnej biznisovej pozície cez intenzívnu inkubáciu spin-offu Nanoflexion až po medzinárodnú spoluprácu.
Jej príbeh je o odvahe, sebadôvere a prepojení vedy s praktickým dosahom. V rozhovore odhaľuje, ako sa z malého dievčaťa s veľkými snami stala priekopníčkou, ktorá mení nielen medicínu, ale aj pohľad na vedeckú kariéru. A navyše, samozrejme, dokazuje, že byť vedcom znamená viac než len biely plášť pri mikroskope.
Mala som obrovský sen byť kozmonautkou, chcela som lietať do vesmíru. Potom som si priala stať sa lekárkou. Človek by v našej spoločnosti mal byť vedený k väčšiemu sebavedomiu a zbaveniu sa pocitu menejcennosti. Keby ma vtedy niekto v tomto začal podporovať, možno by som si ten vesmírny sen splnila.
Ako sci-fi a nedosiahnuteľný etalón. Zachovala som si lásku k medicíne, ale hovorila som si, že by som to chcela skombinovať s technickým talentom. Že by som sa chcela začať zaoberať práve technickými vedami a ideálne to spojiť s medicínou. Napokon sa to splnilo. Akurát kozmonautkou som sa nestala, aj keď je pravda, že nanotechnológie sa používajú aj na výskum vesmíru.
Keď som bola malá, mala som v hlave stereotyp vedca muža v bielom plášti, ktorý je zalezený v laboratóriu. Ešte keď som končila inžinierske štúdium, stále som nechcela byť vedkyňou.
Prečo nie?
Myslela som si, že to nie je pre mňa. V tom čase neboli aktívni vedeckí influenceri a influencerky na sociálnych sieťach. Na cestu vedkyne som nastúpila, pretože som mala rada tému vývoja nanovláknových náplastí. Teraz sa práve tie mýty, že vedec je len človek v bielom plášti v laboratóriu, snažím búrať. Žijem skôr aktívny život.
V akom zmysle aktívny?
Občas mi to príde ako život speváčky na turné. Stále som v nových lokalitách, robím rozhovory, jazdím na konferencie, stretávam sa s ľuďmi z medzinárodnej sféry a pracujem na skvelých veciach.
Nehovorím, že vedec nemôže byť človek v bielom plášti, zatvorený pri mikroskope, ale moja cesta je rozhodne iná. Byť vedkyňou je náročné, ale aj zábavné a zaujímavé.
Pamätáte si na úplne prvý moment, keď sa z myšlienky skúsiť niečo nové stal skutočný výskum?
Prišla som za vedúcou diplomovej práce, pani docentkou Janou Horákovou, na katedru Netkaných textílií a nanovláknových materiálov na Fakulte textilnej Technickej univerzity v Liberci s tým, že si potrebujem splniť diplomovú prácu v biomedicíne. V tom čase som si myslela, že sa do vedy nehodím a že pôjdem smerom biznisu.
Ona mi pustila video s operáciou, ktoré nahral profesor Václav Liška z Biomedicínskeho centra Lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Plzni. Ukazoval na ňom problematiku črevnej anastomózy s tým, že by sme možno mohli komplikácie vyriešiť pomocou nanotechnológií.
Ako to na vás zapôsobilo?
Cítila som, že som v správny čas na správnom mieste a že to je niečo, čo som asi vždy chcela robiť. Reálne prepojenie s medicínou.
Odvtedy som čím ďalej, tým viac, hoci som racionálny vedec, aj spirituálny človek. A pomáha mi to v práci. Nedávno som bola prepracovaná a začala som si klásť otázky, či to má zmysel. Zalial ma silný pocit toho, že som na správnej ceste, že je potrebné vydržať a že to bude dobré.
Popíšete mi to?
Mnohokrát sme sa boli pozrieť na operácie prasiat. Od začiatku sme spolupracovali s doktormi a pozerali sa, ako nanovláknová náplasť pôsobí a či to má zmysel aj na sále.
Ja som mala v momente vyčerpania úplne zhmotnenú víziu, že sme stáli na operačnej sále a lekári vzali našu náplasť a riešili, ako ju aplikovať na črevo. Akurát pred nami neležalo prasa, ale ľudský pacient. V tej vízii sa hlavný chirurg pýtal, či sú všetci pripravení, a potom sa otočil ku mne, či som pripravená, a ja som mu podala našu náplasť.
Máte takéto vízie často?
Často si veci vizualizujem, mám vizuálnu pamäť a pomáha mi to dosahovať ciele.
Mali ste to tak vždy?
Mám to v sebe od detstva. Pamätám si, že som nevedela plávať, nahnevala som sa na rodičov a nechcela som sa podvoliť. A potom sme začali v škole chodiť na plávanie a mne bolo trápne, že neviem plávať ako spolužiaci.
Pred spaním som si predstavovala, ako plávam, ako mi prekĺzava voda medzi prstami. Potom som prišla do bazéna a vedela som plávať. Všetci z toho boli v šoku, učiteľky aj rodičia. Nikto mi neveril, že som sa to naučila vizualizáciou. Aj teraz sa snažím vizualizovať si svoje vízie. Veda je tiež o otvorenom srdci, nie je to len o otvorenej mysli.
Ako ďaleko sme od tej vízie, kedy ste na sále a niekto sa vás spýta, či ste pripravená?
Trvalo mi dlho, kým som zistila, že to musím byť ja, kto prevezme zodpovednosť a dá všetko do toho, aby sa to stalo. Pri doktorandskom štúdiu som začala na téme robiť a bola som v kontakte s rôznymi nanotechnologickými podnikmi.
Pre zlú finančnú situáciu českých doktorandov som bola nútená pracovať pre ďalšie subjekty, tam som nadobudla biznisovú znalosť a skúsenosť.
V určitú chvíľu som mala „aha moment“, že to musím byť ja, pretože nikto iný tomu tak veľmi neverí, aby to dokázal pretransformovať do výsledku, ktorý dokáže prevziať strategický partner a farmaceutická firma.
Čo nasledovalo?
Minulý rok som opustila všetky svoje spolupráce. Začala som rokovať s i&i Prague, čo je biotechnologický inkubátor odštiepený z Ústavu organickej chémie a biochémie AV ČR. Sú motivovaní úspechom profesora Antonína Holého, ktorého liek na HIV začala licencovať a predávať firma Gilead Sciences. Rozhodla sa, že investuje aj do toho, aby našli ďalšieho profesora Holého.
A to ste vy?
Ja sa s ním nemôžem porovnávať. S inkubátorom sme začali rokovať na začiatku roka, kedy už som bola rozhodnutá, že sa budem sústrediť na náš smer, ktorý sa volá Nanoflexion, a na konci augusta sa nám s i&i Prague podarilo podpísať inkubačnú zmluvu.
Čo to pre vás znamená?
Mám za sebou strategického partnera na inkubáciu nápadu. Inkubácia je časovo obmedzená, musia to byť maximálne tri roky. Čakáme, že to bude menej. Počas toho času sa používajú finančné zdroje, kontakty na investorov, na farmapartnerov a lekárov, ktoré i&i Prague má.
Spoločne sa budeme snažiť, aby sme založili Nanoflexion, ktorá už bude samostatnou firmou s danou vlastníckou štruktúrou podľa toho, aký investor do toho vstúpi.
A keď budeme ešte konkrétnejší?
Môžu to byť pokojne dva roky inkubácie a ďalšie tri roky, kým sa človek dostane do klinickej štúdie. Je to dlhá cesta, ale verím, že ak sa nám podarí nájsť dobrých investorov, dokážeme to podstatne skrátiť a dostať ša k pacientom. Dúfam, že čo najskôr, nedáva mi zmysel niečo vyvíjať desiatky rokov.
Máme pred sebou tri typy náplastí. Poviete mi o nich viac?
Náplasť je flexibilný nosič pre rôzne liekové formy. Nanovlákna voľným okom nevidíme. Vyzerá to ako obyčajná biela náplasť, ale keď sa pozriete pod mikroskop, zistíte, že tam je takmer nekonečne veľa malilinkých tenučkých vlákien, ktoré sú zhruba desaťtisíckrát tenšie než ľudský vlas.
Ako nosič liečiva v sebe môžu mať uzavreté napríklad antibiotikum alebo aktívne látky, ktoré pri kontakte s tkanivom začnú pôsobiť. Náplasti pripomínajú našu medzibunkovú hmotu, ktorá je všade v našom tele medzi bunkami a má mikronanovláknovú zložku. Náplasti sú preto telom dobre prijímané.
Majú podobnú štruktúru ako štruktúry v ľudskom tele a dajú sa dobre integrovať, pretože telo to dobre rozoznáva a vyšle na to miesto bunky, aby tam pekne rástli. Je tam takzvaný scaffold, čiže lešenie, takže sa naň môžu prichytiť a pekne tam bývať.
Jasné, je to presne tak. Ak sa liečivo podáva systémovo do krvného riečiska, musíte mať veľkú koncentráciu, má to nežiaduce účinky. Ak by išlo o aplikáciu na miesto, otvára to cestu pre inkorporáciu celého radu látok, ktoré ani nie je možné systémovo podávať, pretože by napríklad mohli byť pre telo príliš náročné na spracovanie.
Dočítala som sa, že práve črevá sú jedno z najhorších miest na hojenie, vznikajú tam zrasty. Koľko ľudí takúto operáciu zažije?
Je to smutná štatistika. Operácie sú časté a robia sa viac ako dve stovky rokov. Percento pooperačných komplikácií je stále vysoké. Komplikácie hojenia čreva sú viac-menej dve.
Prvá sa volá anastomotický leak, teda únik obsahu čriev, ktorý je plný baktérií a nečistôt, do brušnej dutiny. To môže viesť k sepse, k otrave krvi, následne kaskádovitému multiorgánovému zlyhaniu a k smrti. Nie vždy to musí skončiť fatálne, ale zhruba u 15 percent pacientov sa po operáciách anastomotický únik vyvinie.
A druhá komplikácia?
Pooperačné adhézie. Keď sa črevo snaží, aby sa čo najrýchlejšie zahojilo, dôjde občas k tomu, že je degradácia fibrotického tkaniva nedostatočná. Telo vytvára väzivové mosty s okolitým tkanivom v bruchu. Črevo je prirastené a nemôže sa hýbať, pretože nemá peristaltiku.
Ako sa to rieši?
Pacient sa znovu otvorí a spoje sa odstránia, lenže väčšinou sa znovu vytvoria. Každý máme iné predispozície a každé telo reaguje trochu inak. Často to končí stómiou. To je vývod – pacient má vrecúško, do ktorého vylučuje, čo, samozrejme, sťažuje a znekvalitňuje život.
Niektoré zdroje uvádzajú, že adhézie sa vyvinú až u päťdesiatich percent pacientov. Neznamená to, že každý druhý by mal potom závažné komplikácie a skončil so stómiou, ale minimálne je možné, že sa každému druhému adhézia môže rozvinúť.
Pri ktorých operáciách sa to stáva?
Napríklad pri operáciách kolorektálneho karcinómu, môžeme však hovoriť aj o Crohnovej chorobe a rôznych blokáciách čreva. Keď to poviem chladne, trh s operáciami brušnej dutiny je veľký.
Ak pôjde všetko dobre a náplasti sa dostanú do klinickej medicíny, zostane to len pri črevách?
Myslím, že nie. Využije ich celý rad operácií, ktoré si vyžadujú krytie. Gynekologické operácie, ale napríklad aj transplantácie pečene, kde sa orgány napájajú na seba. Pre jednotlivé prípady je vhodné optimalizovať, aby to sedelo danému prostrediu, inkorporovať aj iné typy liečiv.
Bavíme sa iba o vnútorných operáciách?
Majú zastúpenie aj pre vonkajšie použitie, napríklad kožné kryty. Z dôvodu regulácií a financií sa to stáča do veterinárnej medicíny. Niektoré firmy začali používať nanovláknové náplasti a podjazykové stripy, ale zatiaľ to majú certifikované len pre veterinárnu medicínu.
Prečo sa to využíva vo veterinárnej medicíne, a nie v klinickej praxi?
Transfer do klinickej praxe je finančne náročný, preto nanovlákna na trhu ešte tak veľmi nevidíme.
Prečo ste sa rozhodli ukončiť všetky spolupráce vrátane tých biznisových?
Uvedomila som si, že svoj čas a svoje znalosti investujem do toho, aby som pomáhala rozvíjať biznis iným ľuďom. Došlo mi, že mám tému, na ktorej dlho pracujem, a že nepríde nikto, kto ma vezme za ruku alebo kto si to celé vezme a dotiahne to za mňa do konca.
Už od roku 2018 sa s pacientmi bavíme o tom, že sa niečo vyvíja, dali sme im nádej. Došlo mi, že keď v biznise budem pohodlne tráviť čas, dostanem hneď peniaze, budem mať služobné auto, telefón, počítače a ďalšie výhody, tak je to síce cesta, vďaka ktorej bude môj život jednoduchší, bude ľahšie z takejto pozície ísť napríklad na materskú alebo si vziať dovolenku, ale vedela som, že by mi vadilo, keby som si tú pohodlnú cestu v živote nechala a nepokúsila sa náš výskum dotiahnuť do reálneho produktu. Keby som zostala, prišlo by mi to až sebecké.
Sebecké? V čom?
So všetkou pokorou hovorím, že mi boli dané vlastnosti a talent na to, aby sa mi to podarilo. Nie som úplne bežný vedec. Viem hovoriť biznisovou rečou, dlho som sa v tom školila.
Investovala som do svojho ďalšieho vzdelávania, dokončila som MBA štúdium na americkej Univerzite svätého Francisa a bude mi neskutočnou cťou, radosťou a vlastne aj poslaním využiť tieto novozískané znalosti pre rozvoj nielen Nanoflexionu, ale aj ďalších projektov s presahom.
Povedala som si, že keď už mám tieto možnosti, mala by som sa o to skutočne pokúsiť. Postavila som sa na vlastné nohy a prijala zodpovednosť za svoje projekty a svoje činy.
Bolo to jednoduché rozhodnutie?
Bola to jedna z najťažších vecí, ktoré som kedy urobila. Špeciálne pre ženu okolo tridsiatky, ja mám teraz 31 rokov, by bolo pohodlnejšie zostať, potom s relatívne vysokou materskou odísť a byť niekoľko rokov doma a nič moc neriešiť. Som rada, že aj môj manžel ma podporil.
Čo vám váš manžel povedal?
Hovoril, nech myslím na pacientov. Aj pre neho by bolo pohodlnejšie, aby som prišla o pol štvrtej domov, upiekla napríklad koláč a išli by sme sa prejsť k priehrade do Jablonca. Vedel, že som predurčená na inú cestu, a podporoval ma.
Aké to v skutočnosti bolo? Čo bola vaša realita?
Nie je príjemné ani jednoduché opúšťať biznis z manažérskych pozícií. Zažila som náročný „zošup“. Prídete o príjem, služobné auto, platený telefón a začne na vás doliehať tiaž toho, že kultivovať vlastný smer je dosť náročné.
Je nutné stáť si za svojimi víziami, zažať v sebe ten oheň, v mojom prípade pre Nanoflexion.
Objavili sa pochybnosti?
Áno, hovorila som si, či toto bola dobrá voľba. Voči pacientom áno, ale bolo to ťažké pre mňa. Som rada, že ma moje okolie podržalo. Našťastie, tieto pocity veľmi rýchlo vyprchali, aj keď boli intenzívne.
Je potrebné stáť si za svojimi víziami a za tým, čo je v srdci. Človek to koľkokrát ignoruje. Je však nutné v sebe zažať ten oheň, v mojom prípade pre Nanoflexion.
Odvtedy sa vám však darí.
Vedela som, že rokovania s i&i sa uberajú správnou cestou, vyhrala som cenu L’Oréal UNESCO pre ženy vo vede. Začali sa ukazovať okolnosti, ktoré mi hovorili, že som na správnej ceste a že je jedno, že teraz človek nemá nejaký príjem. Napríklad víťazstvom ceny L’Oréalu sa mi zaplatí MBA štúdium. Náš prorektor Lenfeld potom prišiel s tým, že zaplatí moju cestu s Nanoflexionom na Expo do Japonska.
Najnovšie som získala projekt GAČR Junior Star ako hlavná riešiteľka. Je to pomerne kompetitívna a prestížna podpora pre mladých vedcov a vedkyne. Projekt dostávajú len jednotky percent vedcov v Česku. Budem tak počas piatich rokov spravovať rozpočet vo výške 13,5 milióna korún a môžem zase pokračovať vo vývoji nových materiálov.
Ako dlho na nanovláknových náplastiach pracujete? Kedy vám pani profesorka, ktorá viedla vašu prácu, ukázala tú operáciu?
Bolo to v roku 2017. Bola to úplne nová téma a dosť veľký risk. Ja som však mala obrovský zápal, začala som na tom pracovať sama a komunikovať s lekármi. Oni sa naučili komunikovať s inžinierom materiálových vied a ja zase s nimi. To bol jeden z míľnikov.
Čo nasledovalo?
O rok neskôr ma vybrali na medzinárodnú súťaž Falling Walls Lab, kde som nápad prezentovala pred predsedom Nobelovej nadácie, profesorom Carlom-Henrikom Heldinom. V komisii sedela aj Claudie Haigneré, čo je bývalá astronautka ESA.
Ľudia z celého sveta hlasovali za to, aby som dostala cenu publika. Vo chvíli, keď som si prevzala ocenenie a potriasla si rukou s astronautkou Haigneré, som mala pocit, že toto je len začiatok. Veľmi o tom nehovorím, pretože to môže znieť, že nie som pokorná, ale bol to silný moment.
Čo vám kariérne prinieslo zaradenie do výberu Forbes 30 pod 30?
Dostala som sa vďaka tomu do komunity kreatívnych ľudí, ktorí majú zaujímavé nápady a pohybujú sa v iných sférach. Zoznámila som sa s mnohými skvelými ľuďmi. Bavili sme sa napríklad s Williamom Rudolfom Lobkowiczom, že by naše nanovláknové materiály mohol využívať na ochranu kultúrneho dedičstva ekologickejšou cestou.
Prepojili sa rôzne svety.
Zásadne. Práve na Harvarde ma v roku 2019 fascinovalo, že profesor Ingber spolupracoval s dizajnérmi a s architektmi a vďaka tomu vymýšľali naozaj unikátne, svetovo prielomové riešenia. Komunita výberu Forbes 30 pod 30 presne toto robí. Prepája ľudí, ktorí by sa asi nestretli a na papieri toho nemajú veľa spoločné.
Ako vás to posunulo?
Získala som sebavedomie. Videla som príbehy ostatných úspešných zakladateľov, ale aj ich neúspechy a pre mňa inšpiratívne cesty. Tá komunita ma naučila, že je dobré investovať do seba. Tam sú všetci „all in“ vo svojich projektoch – svojou energiou, vášňou, znalosťami a financiami – a ja som si to tak tiež vymedzila.
A doteraz mi to pomáha. Zahraniční investori vedia, čo to je Forbes 30 pod 30, považujú to za určitú kredibilitu. Vedia, že keď bol človek v mladšom veku ocenený, musí mať za sebou niečo, čo vedel odprezentovať, mal reálne výsledky.
Ako ste sa odvtedy z hľadiska výskumu posunuli?
Odvtedy sme si overili, že kryť črevá pomocou nanovlákien je možné. Upravili sme kompozíciu, zloženie materiálu a jeho možnosti tak, aby naozaj optimálne pomáhal hojeniu, aby spevňoval anastomózu, aby tam nedochádzalo k množeniu baktérií a aby sme predchádzali závažným operačným komplikáciám.
Ja som sa kariérne posunula v tom, že mám svoje vlastné vedecké projekty, ktoré tu na univerzite vediem. Učím študentov a snažím sa, aby veda mala presah.
Je na poli nanovlákien veľká konkurencia?
V environmentálnych aplikáciách, ako je filtrácia vzduchu či vody, bude konkurencia intenzívna. Je tam jednoduchšie ísť s produktom na trh. V medicíne je z hľadiska biznisu stále priestor.
Myslím, že je dobrý čas na to, aby sme do toho mohli vstúpiť – a dúfajme ako jedni z prvých. Máme skúsenosť, že implementácia konkurencie nebola úplne úspešná. My prinášame výhody, ktoré by to mohli premostiť.
Ako vidíte ženy vo vede?
Myslím, že ženy naberajú obrovskú trakciu. Ešte nedávno nám nebolo dovolené študovať, potom bola profesorka Marie Curie-Skłodowská prvou ženou na Sorbonne. Odvtedy sme sa neuveriteľne posunuli.
Získali ste ocenenie pre ženy vo vede. Je podľa vás potrebné ženy vo vede zvlášť oceňovať?
Popíšem vám roky skúseností z rôznych typov pracovísk, z univerzitného aj biznisového prostredia. Vo vedúcich funkciách ženy nie sú. Na biznis mítingoch som sedela sama a bola som obklopená mužmi. Bola som najhoršie platený človek a ešte tam bola atmosféra toho, že mám byť rada, že tam môžem vôbec byť.
V niektorých subjektoch je stále cítiť vplyv typických podnikateľov, ktorí boli vychovaní inou dobou. Vyvíjajú tlak na výsledky a komunikáciu s ľuďmi majú postavenú inak. Myslím si, že toto prostredie nie je vhodné ani pre ženy, ani pre mužov.
Je extrémne zamerané na výkon a vedie napríklad k zosmiešňovaniu všetkých, aj mužov, ktorí prácu nestíhajú. To zase vedie k nevhodným komentárom, k slovnému a koľkokrát aj k fyzickému obťažovaniu.
Vy ste zažili obťažovanie?
Nezažila som silné obťažovanie. Zažila som ľahké formy, keď sú muži až príliš familiárni, je pre nich v poriadku položiť vám ruku na koleno, objať vás, dať vám pusu na ústa. Zažívala som nekorektné správanie, ktoré bolo dané tým, že to je stále mužská hra. Následne bolo bagatelizované.
A ostatní muži sa k tomu nemôžu veľmi vyjadrovať, pretože je tam veľmi egoistický vplyv. Zaradiť sa do tejto prevádzky, to už človek musí vstúpiť do mužskej energie a nie je to pre naše organizmy prirodzené. Tento štýl vedenia už je však preč. Do našej modernej doby nepatrí.
Čo do našej doby patrí?
Vedenie príkladom a v tom koľkokrát ženy vedia byť lepšie. Potlačia vlastné ego pre získanie výsledku, sú empatickejšie v komunikácii a v rovnováhe medzi pracovným a osobným životom.
Aj preto vznikla značka Marenne, ktorú máte s Annou Davidovou?
Jedným z hlavných impulzov pre vznik Marenne bola aj naša osobná skúsenosť s tým, ako dnes trh s dámskym biznis oblečením funguje. Na jednej strane totiž stoja veľmi drahé značky, ktoré pracujú s kvalitnými materiálmi, ale pre mnoho žien nie sú dlhodobo dostupné.
Na strane druhej sú produkty, ktoré už dnes tiež nie sú lacné, ale často sú vyrobené z materiálov, v ktorých sa žena necíti dobre, sú plné polyesteru, nepohodlné, nepriedušné, nevhodné pre dlhé pracovné dni alebo dôležité rokovania.
Mnohokrát som sa necítila na rokovaniach či konferenciách dobre. Marenne chce túto medzeru premostiť. Naším cieľom je ponúknuť oblečenie z kvalitných, príjemných, slušivých materiálov. Veríme, že keď sa žena cíti fyzicky dobre, premieta sa to aj do jej sebavedomia, pokoja a prejavu. A práve ten pocit istoty a komfortu chceme ženám vracať.
A keď sa teda vrátime k pôvodnej otázke?
Je potrebné ženy a ženy vo vede podporovať. Nemusí to byť presne pol na pol, každý máme nejaké predpoklady, ale potrebujeme, aby ženy boli aj vo funkciách, kde sa rozhoduje o univerzite, o vedecko-výskumných projektoch, ale aj o ďalšom výskume a vývoji v technologických firmách.
Je nutné ich podporovať, aby získali sebavedomie, aby mali platformy, aby bolo počuť ich hlasy, aby mali adekvátne finančné ohodnotenie a možnosti skĺbiť prácu s rodinným životom. Dokým tam toto nebude vytvorené, budeme strácať hlas polovice populácie a polovice ľudí, ktorí teraz vykonávajú všetky funkcie pod tým vedením.
Moja cesta začala Amerikou, hneď na Lekárskej fakulte Harvardovej univerzity. Mám za sebou nespočetné množstvo zahraničných konferencií. Bola som v Pasteurovom ústave v Paríži pod vedením profesora Charlesa Barouda.
Páčilo sa mi, že som na mieste, kde bádal profesor Louis Pasteur, ktorý prišiel s vakcínami proti besnote. Bola somaj v Národnej taiwanskej univerzite u profesora Hsien-Yeh Chena a mala možnosť zažiť ázijskú kultúru a ázijskú vedu. V lete som bola krátko na Cambridgeskej univerzite u profesorky Shery Huang, venovali sme sa transferu technológií.
Ako sa vám darí udržiavať si rovnováhu medzi osobným a pracovným životom?
Je fakt, že ciest je dosť, a môj manžel je skvelý v tom, že sa prispôsobí, a keď to je možné, vycestuje so mnou. Užíva si to, podporuje ma a vždy mi na tom mieste urobí fotky.
Sám sa aktívne ponúka a v mestách si nájde svoju zábavu a svoj program. Zatiaľ čo ja pracujem s bunkami na mikrofluidnom zariadení v Pasteurovom ústave, on je milovník všetkých možných francúzskych delikates a sladkého, potom mi rozpráva, čo všetko tam ochutnal.
Nie vždy je to možné, pracuje v automotive vývoji, ale je tomu otvorený. Je pokojnejšia povaha a neuveriteľne inteligentný človek. Nevadí mu vytvárať doma zázemie, má rád svoju záhradku s plodinami, so zeleninou a obhospodaruje to tam.
Bol s vami aj v Osake?
Osaka bola naša predsvadobná cesta. Bol tam so mnou na Český národný deň a na EduDay som potom vôbec prvýkrát prezentovala Nanoflexion.
Čo všetko máte ešte pred sebou? Akú biznisovú víziu máte s Nanoflexionom?
Sme v inkubačnej časti, ale na všetkom sme začali pomerne intenzívne pracovať. V i&i Prague vedia, aké sú ďalšie míľniky a čo musíme splniť. Mnohé z nich by mne samotnej možno ani nenapadli. Na medzinárodnej konferencii Prague.bio sme s Nanoflexionom získali tretie miesto, a to vzbudilo pozornosť prítomných investorov.
Robia teraz revíziu našich materiálov, čakáme, či sa otvorí rokovanie a ako budeme ďalej pokračovať. Hlavným cieľom je nájsť investičné zdroje. Chcela by som, aby to boli aktívni investori, aby nám boli dobrými mentormi a spoločníkmi.
Ako je to s financiami?
V minulosti sme obdržali financie na rozvoj vďaka tomu, že sme získali projekty ministerstva zdravotníctva, napríklad AZV projekty, mali sme rôzne študentské grantové súťaže, ale aj obe pracoviská do toho investovali svoje vlastné peniaze. Vo výskume sme sa za tie roky dostali k sume asi dvadsať miliónov korún, ktoré do toho boli investované.
Teraz sme získali finančnú podporu od i&i Prague. Projekty zaradené do programu i&i Prague môžu v priebehu celej inkubácie využiť aj finančnú podporu, ktorá dosahuje niekoľko nižších jednotiek miliónov korún.
Podľa predbežného výpočtu by sme do budúcnosti na dotiahnutie preklinických výsledkov v etablovaných laboratóriách a na začiatok klinickej štúdie potrebovali zhruba tri milióny eur (približne 73 miliónov korún – pozn. red.). To je objem investície, ktorú hľadáme, ale sme otvorení rokovaniam, čo sa týka finálneho podielu a podmienok spolupráce.
Aký máte vedecký cieľ?
Doviesť naše vedecké výsledky do praxe. Myslím si, že potom sa človek musí vzdialiť od výskumu a sústrediť sa na biznisový cieľ. Teším sa, že pomôžeme pacientom a tie riešenia nezostanú v zásuvke. Budeme pre to robiť všetko.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorkou je Julie Mehlerová.
