„Každá rodina má svoje recepty, kuchyňu svojej mamy alebo starej mamy,“ hovorí Oli Džupinková, ktorá začala pred štyrmi rokmi zbierať rusínske recepty svojej mamy a vlani ich spolu s kamarátom Petrom Šuchtárom vydali v knižnej podobe. Po prvom úspechu, ktorý kniha medzi ľuďmi zožala, prichádzajú po roku s dotlačou.
Na začiatku celého projektu bola vrodená rusínska pohostinnosť. „Keď k nám prišiel niekto na návštevu, nikdy sa nestalo, že by mama vytiahla bonboniéru. Zakaždým ponúkala domácim jedlom, a pokiaľ ho aj nemala pripravené dopredu, rýchlo zobrala múku a urobila aspoň pirohy, nalesniky alebo šepky z kyslého mlieka s džemom a maslom,“ spomína Oli Džupinková s úsmevom.
Rodená východniarka zvykla nosiť niektoré z domácich dobrôt aj do Bratislavy – buď ich rozdala kolegom v rádiu Expres, kde pracuje ako moderátorka, alebo kamarátom. Pre veľký záujem začala organizovať aj – ako to sama nazýva – „fakultatívne výlety“ do rodnej obce Pichne. Počas nich s kamarátmi navštevovali UNESCO pamiatky v okolí a ochutnávali kuchyňu jej mamy.
Pred štyrmi rokmi sa Oli počas jedného z výletov zverila kamarátovi Petrovi Šuchtárovi, že by raz chcela vydať knihu rodinných receptov. Odpoveďou ju trocha zaskočil: „Na čo čakáš? Spravme to teraz!“
Za knihou stojí okrem mamy Oľgy Džupinkovej jej dcéra Oli Džupinková s kamarátom Petrom Šuchtárom (na fotke). Foto: Katarína Orešanská
Poctivé a domáce
Na našu otázku, ako reagovala mama na to, že sa jej dcéra s kamarátom rozhodli predstaviť Slovensku jej recepty, sa dvojica na seba veľavravne pozrie. „Prvý rok bola proti tomu, nechcela sa do knižky ani odfotiť. Druhý rok sa už pýtala, ako to ide a tretí, prečo nám to toľko trvá,“ hovoria so smiechom.
Nebolo to však také ľahké, ako si pôvodne predstavovali. Keď hneď v začiatkoch zistili, aké náročné je vydať knihu na vlastnú päsť, začali ich nahlodávať pochybnosti. „Mali sme obdobie, keď sme chceli namiesto knihy vydať iba stolový kalendár, veľmi sme si neverili,“ spomína Oli Džupinková, no vzápätí jedným dychom dodáva: „To ale oponovalo všetkému, prečo sme do toho na začiatku išli. Zhodli sme sa, že nechceme robiť niečo, o čom nie sme presvedčení, len preto, že to je ľahšie. Tak sme sa vrátili ku knihe.“
Od začiatku mali jasnú predstavu, čo chcú urobiť: viacjazyčnú knihu domácich rusínskych receptov. No otázok bolo mnoho: ktoré recepty do knihy zaradiť, ako ich usporiadať, ako to celé dať dokopy. Napokon sa rozhodli – možno trocha netradične – začať recepty vianočnými pochúťkami. „Rusíni oslavujú Vianoce hneď 6. januára, takže to dávalo zmysel,“ ozrejmuje Oli Džupinková.
Ďalej v knihe zhromaždili recepty, ktoré doma varia na Veľkú noc. V kapitole „Leto na dedine“ združili domáce pochúťky jej starých rodičov z Uličského Krivého, kde vyrastala. Knihu uzatvárajú jesenné recepty, medzi ktorými je aj samostatná kapitola s receptami zo zemiakov.
„Celá kniha je postavená na surovinách, ktoré majú ľudia bežne doma, ako sú zemiaky, múka, napríklad aj z korenín používame iba soľ, čierne korenie a občas mletú červenú papriku,“ vysvetľuje Džupinková, keď vidí náš spýtavý pohľad.
Vianočné recepty v podaní rusínskej kuchyne. Foto: Ján Štovka
Ďalšou výzvou bolo aj zbieranie a rozpamätávanie sa na samotné recepty. „Zistili sme, že mama nemala recepty nikde zapísané, iba v hlave. Potom keď som sa jej opýtala, koľko múky ide do pirohov, povedala mi: ‚Oľka, daj od oka‘, alebo: Oľka, toľko, aby sa nelepilo!ˈ,“ rozhodí rukami a s úsmevom hovorí, že dostať sa k presnému číslu bolo náročné.
Postupne zozbierali 52 receptov, na každý týždeň v roku jeden. „Mama ich navarila za dva víkendy, už od štvrtka sa pripravovala, sobotu navarila 26 jedál a my sme fotili a jedli a o týždeň sme to celé zopakovali,“ hovorí.
Niektoré jedlá, ako napríklad tatarčané pirohy alebo halušky, musela variť tesne pred odfotením, aby cesto dlho nestálo, alebo neuschlo, a teda aby na fotkách vyzerali presne tak, ako keď ich mama podáva na rodinný stôl. „Ďalšie jedlá, ako napríklad buchty alebo kapustnica, mohla variť aj vopred,“ ozrejmujú.
Mama pritom zakaždým dbala na to, aby používali iba tradičné suroviny. „Keď sme skúšali fjúžn kuchyňu a dali sme na pirohy jedlé kvety, tak ich mama rýchlo brala z taniera – vraj kto to kedy videl,“ spomína Peter Šuchtár.
Práve tento príklad však výstižne ilustruje, ako bola autentickosť pre nich dôležitá. „Nenosili sme nejaké taniere z múzea, vykutrali sme mamine a babkine špajze, pobrali sme jej ešte aj dobité varechy. Nemalo to vyzerať ako z katalógu, veď sme to fotili u nás doma, na záhrade pod hroznom,“ opisuje Džupinková.
Gastro výlet do Košíc. Čo sa v meste oplatí ochutnať?
7 tipov od blogera Food Tips
Priznáva, že výsledok fotiek prekvapil aj ju samotnú. „Nikdy som si neuvedomila, ako to u nás vyzerá, až kým som neuvidela fotky Jána Štovku.“ Práve tento oceňovaný fotograf má aj rusínsky pôvod, takže, ako sama hovorí, nebolo ho ťažké presvedčiť na spoluprácu na projekte, ku ktorému mal od začiatku blízko.
Ďalším spolupracovníkom dvojice kamarátov bol dizajnér Tomáš Kompaník, známy pre svoje knihy s ľudovými motívmi AHA. Čo však o ňom málokto vie, je, že je zanieteným zberateľom kuchárskych kníh. Keď ho kamaráti oslovili s otázkou, či by im navrhol obálku kuchárskej knihy, ktorá by navyše vyzerala ako výšivka na plátne, pozitívnu odpoveď dostali takmer okamžite. „Do ničoho sme mu nekecali, dostali sme návrh obálky, na ktorý vraj prišiel v Japonsku, a povedali sme si: vau!“
Obálku od Tomáša Kompaníka schválili okamžite. Foto: Alexandra Hrašková
Po tom, ako bola kniha spísaná, bolo potrebné vyskúšať podľa receptov variť. Rozposlali ich teda kolegom z rádia a aj ďalším kamarátom a pýtali sa ich, či receptom rozumejú, alebo či sú gramáže v poriadku. Niekoľko týždňov zbierali od nich spätnú väzbu.
Oli Džupinková a crowdfunding
Napriek tomu, že tvorba knihy bola veľká zábava, do smiechu im prestalo byť, keď si spočítali, že na jej vydanie potrebujú veľký balík peňazí. A hoci si zobrali aj podnikateľský úver, stále to bolo málo. Nakoniec sa rozhodli skúsiť crowdfunding, čiže formu, prostredníctvom ktorej môžu ľudia finančne podporiť vydanie knihy s prísľubom, že ju dostanú ako darček, keď sa projekt skončí úspechom.
Hneď na začiatok si povedali, že potrebujú vyzbierať od ľudí aspoň 10-tisíc eur, aby dokázali pokryť náklady. „Veľa ľudí z marketingu mi povedalo, že som sa zbláznila, že si príliš veríme. No my sme si neúspech ani len nepripúšťali,“ hovorí Džupinková.
Napriek obrovskému stresu počas prvých dní to už po týždni vyzeralo sľubne. Po desiatich dňoch dosiahli ich cieľ 10-tisíc eur. Po mesiaci končili ich crowdfundingovú kampaň s takmer 15-tisíc eurami, ktorými ľudia podporili vydanie knihy.
Aké je teda ich recept na úspešný crowdfunding? „Naša stratégia spočívala v jednoduchosti, aby to bolo prehľadné a aby ľudia chápali, o čo nám ide. Ak tomu nebudú ľudia rozumieť, ako chcete uspieť?“ pýta sa dvojica. Taktiež podľa nich netreba podceniť poriadnu prípravu. „Mali sme zoznam, z ktorého sme vyškrtávali, čo všetko ešte treba urobiť. Niekto napríklad spustí kampaň predtým, ako má hotové video a napíše, že pribudne o pár dní. To nie je dobrý marketing,“ zhodujú sa.
Ukážka receptov z knihy Mamina rusínska kuchyňa. Dizajn: Tomáš Kompaník
Dvojica pritom vyvracia aj domnienku, že knihu kupovali prevažne Rusíni. „Presne platí príslovie, že doma nie si prorokom. Rusíni nás najväčšmi kritizovali, pýtali sa, prečo tam nie je aj taký alebo onaký recept a písali nám, že oni ich varia inak,“ hovorí Džupinková. Musela im teda veľa vysvetľovať, že kniha je osobným príbehom jej rodiny. „Predsa to, že vo Svidníku a v Starej Ľubovni varia nejaké recepty, neznamená, že v Pichniach a v Uličskom Krivom ich varíme tiež! V tom je krása rozmanitosti našich tradícií,“ dodáva.
Práve pre jej rusínsky pôvod bolo pre ňu dôležité preložiť knihu okrem angličtiny aj do rusínčiny. Tu však natrafila na problém. „Rusínčina má, tak ako slovenčina, viacero nárečí a takmer v každej obci sa rozpráva inak. To je na tom to krásne. Moja mama je Rusínka, ale medzi Rusínmi je známa ako ‚pujďačka‘, pretože pochádza z rodiny, kde hovorí na ‚u‘, kým môj otec je ‚pijďak‘, hovorí na ‚i‘. Už len v našej rodine máme problém, pretože keď rozprávam po rusínsky ja, tak miešam tieto dve nárečia,“ vysvetľuje.
Preto napísala na Prešovskú univerzitu, kde v roku 1995 kodifikovali rusínsky jazyk a obrátila na miestnu rusínsku katedru s prosbou o preklad do spisovnej rusínčiny. Dodáva, že to pomohlo rozlúsknuť spor napríklad o to, ktoré nárečie je to „správne“.
Dvojica mohla vďaka podpore ľudí vytlačiť 2 000 kusov knihy. „Aj to nám všetci hovorili, že na slovenskom trhu sú kulinárske knihy s 3 000 výtlačkami bestsellerom,“ podotkne Šuchtár, ktorý mal na starosti práve financovanie a tlač. Ľuďom, ktorí ich podporili v kampani, poslali necelých 500 kníh a ďalšie začali predávať cez vlastný e-shop. „Už v marci sme videli, že sa nám stenčujú zásoby,“ načrtne.
Do zahraničia
Najväčší nápor pocítili v e-shope krátko pred Vianocami – tými 24. decembra, aj tými 6. januára. „Mnohí nám ešte pár dní pred Vianocami písali, či robíme osobný odber, a že si chcú po knihu prísť tesne pred tým, ako pôjdu domov na východ,“ spomína Šuchtár. Veľa kníh poputovalo aj do zahraničia – napríklad do Belgicka, Francúzska, Rakúska, Švédska, Švajčiarska, ale aj do Izraela, Japonska, Austrálie, Veľkej Británie a do USA.
„Napríklad jeden Slovák objednal knihu svojej francúzskej manželke, chcel, aby vyskúšala spraviť pirohy. Ďalšia Slovenka žijúca vo Švédsku ju chcela zobrať mame do Kalifornie,“ spomenie Džupinková iba niektoré z príkladov. Dodáva, že na Slovákov žijúcich v zahraničí a ich rodiny mysleli hneď na začiatku, keď prekladali rusínske recepty do angličtiny a prerátavali všetky mierky do uncí a libier.
Dolina, Salaš či Būcheck. 8 gastro tipov na podniky,
ktoré vo svete vlastnia Slováci
„Boli aj takí, ktorí povedali, že to proste chcú mať doma v kuchyni, že musia mať aspoň jednu v rodine,“ doplní ju Šuchtár.
Keď sa pýtame na najsilnejší moment, Džupinková si spomenie na príhodu z Urban Marketu. „Jedna pani si náhodne prelistovala knihu a zrazu začala plakať, spomenula si totiž na svojho otca, ktorý jej varieval rusínske jedlá. Musela som ju vyobjímať a jej manžel jej knihu hneď aj kúpil,“ hovorí s úsmevom. Po chvíľke odmlčania doplní: „To je pre mňa to najväčšie zadosťučinenie, keď si niekto pri knihe spomenie na svoje zážitky, napríklad z detstva.“
Prichádzajú s dotlačou
Dvojica najnovšie prichádza s dotlačou knihy. „Bolo to už jednoduchšie, už sme vedeli, do čoho ideme, tak sme nemali toľko stresu,“ rekapitulujú. Zároveň si pripravili aj limitovanú zlatú edíciu knihy, ktorou chcú potešiť zberateľov kuchárskych kníh. „Počas kampane sme mali veľmi pozitívnu odozvu, ale niekto si do nás potreboval aj rypnúť, tak sa nás pýtal, či je tá kniha zo zlata, keď potrebujeme na jej vytlačenie 10-tisíc. Tak áno, je aj zo zlata,“ smeje sa pri tejto spomienke Džupinková.
Takto vyzerá nová edícia knihy v bielom plátne so zlatou potlačou. Foto: Alexandra Hrašková
Na našu otázku, čo sa pri projekte naučila, sa na chvíľu zamyslí. „Dlho som nechápala, ako môžu niektorí speváci alebo speváčky pracovať na jednom albume tri roky, ale potom som zistila, aké náročné je plne sa vložiť do niečoho, čo robíte od srdca. Naša kniha zrela štyri roky a ja som sa pri nej naučila, že niektoré veci potrebujú čas. Naučila som sa, že byť trpezlivá sa oplatí.“
