Keď ste si pred sto rokmi v USA objednali taxík, v deviatich z desiatich prípadov vás odviezlo auto, ktoré vyrobili v továrni rodáka zo Sklabine. O príbehu Johna D. Hertza, zakladateľa taxi značky Yellow Cab a autopožičovne Hertz, písal B. C. Forbes ako o jednom z najinšpiratívnejších v histórii amerického biznisu. Najskôr však musel prísť krach.
Článok vznikol v spolupráci s Triumph Gallery, ktorej zakladateľ Viktor Riško pomáha odhaľovať dávno zabudnuté úspechy slávnych Slovákov., ich príbehy publikuje aj na Instagrame.
Jacob Herz zažíval v roku 1885 krušné chvíle. Nevyšlo mu podnikanie a v Sklabini pri Martine, kde aj s rodinou žil, nevidel iné príležitosti. Po krachu sa teda rozhodol pridať k veľkej vysťahovaleckej vlne, ktorá z Uhorska v tých rokoch smerovala do Spojených štátov.
„Nikdy neprestanem byť vďačný za ten moment, keď otec skrachoval,“ vyznal sa Jacobov syn novinárovi Ralphovi Deitzovi presne o štyridsať rokov neskôr. Vtedy sa už však nevolal Sándor Herz, ale John D. Hertz, a bol známy ako úspešný podnikateľ a multimilionár, ktorého zakladateľ magazínu Forbes zaradil do knihy o pionieroch automobilového priemyslu – k menám ako Henry Ford, Walter Chrysler či Harvey Firestone.
A to v tých časoch ešte ani nezačal svoju druhú kariéru v Lehman Brothers, ešte nezreorganizoval flotilu vozidiel americkej armády a jeho kôň ešte nezvíťazil v Kentucky Derby…
Foto: Atelier Dahllof
Prvé peniaze zarobil plačom
„Do Chicaga som prišiel ako päťročný imigrant z Rakúsko-Uhorska. Spolu s rodičmi a piatimi súrodencami. Nikto z nás nevedel po anglicky a nemali sme žiadne úspory. Tri dni po našom príchode ma naučili povedať po anglicky vetu ‚Prosím, kúpte si noviny‘. Následne mi dali päť centov, za ktoré som mal kúpiť desať výtlačkov novín a pokúsiť sa ich predať každé za jeden cent,“ spomínal Hertz po rokoch na svoje začiatky.
S novinami pod pazuchou a s výrazným nemeckým prízvukom vykrikoval „Prosím, kúpte si noviny“ celé dopoludnie. Bez úspechu. Poobede už chlapec viac vzlykal, ako kričal.
„Vtedy sa nado mnou zľutoval jeden starý pán, ktorý mi po nemecky povedal, že poobede si odo mňa už ranné noviny nik nekúpi. Dal mi desať centov, aby som šiel kúpiť večerníky a skúsil predať tie. A tak som sa stal biznismenom,“ dodal Hertz.
Keď sa rodina Hertzovcov v Chicagu trochu uchytila, mladý John mohol ulicu vymeniť za školskú lavicu. Ako dvanásťročný sa však pochytil s otcom tak veľmi, že sa rozhodol odísť z domu aj zo školy. Odvtedy ho učil len život.
A keďže od čias, keď predával na ulici noviny, ho svet žurnalistiky neprestal fascinovať, našiel si brigádu v jednej zo chicagských redakcií. Robil poslíčka, neskôr noviny rozvážal na povoze, až sa uchytil ako športový reportér. Pokrýval aj boxerské zápasy a tento drsný svet ho zaujal. Najskôr to sám skúšal v ringu, potom sa rozhodol robiť manažéra iným boxerom.
V rovnakom čase sa však zoznámil so svojou budúcou manželkou Fannie a jej rodine sa nepáčilo, že by sa mala vydať za človeka, ktorý sa pohybuje v takom pochybnom prostredí. Láska napokon zvíťazila a John Hertz sa sveta boxu vzdal. Bol presvedčený, že celý život bude už len športovým reportérom.
Predával 70 percent áut v Chicagu
Dve desaťročia po otcovom krachu v Sklabini sa však náhle rozsypal aj Johnov sen. Konkurenčný denník Morning Herald pohltil jeho Chicago Record a Hertz s ďalšími kolegami dostali výpoveď.
Keď mu v roku 1905 ponúkli prácu predajcu automobilov, zadlžený novinár neváhal ani chvíľu – napriek tomu, že v tom motorovom čude dovtedy nikdy ani len nesedel. Bolo to kľúčové rozhodnutie jeho života.
Majiteľovi predajne navrhol, že bude platený výlučne z podielov z predaja áut. Prvý rok si takto zarobil 850 dolárov, čo bol prepad oproti trojtisícovému ročnému platu reportéra. Druhý rok však v predajni zinkasoval na podieloch 10-tisíc dolárov a keď to o rok navýšil o ďalšie tri tisícky, majiteľ predajne začal protestovať, že to je na predavača priveľa.
„Nebral ohľad na to, že som v tom čase pracoval od siedmej ráno do polnoci,“ hovoril Hertz.
V Chicagu vtedy pôsobilo len trinásť predavačov automobilov a Hertz predával sedemdesiat percent vozidiel v meste. Jeho trik spočíval v tom, že zákazníkom sľuboval pri predaji aj osobný nonstop servis.
John Hertz bol v 30. rokoch v USA taký známy, že sa stal aj jednou z tvárí reklamnej kampane na cigarety. Foto: Newspapers.com
„Keď sa klientovi o druhej v noci pokazilo auto, zavolal mi a ja som prišiel. Vozidlá sa vtedy kazili pomerne často, takže táto služba bola taká cenená, že mi najlepšiu reklamu robili spokojní zákazníci,“ dodal Hertz v rozhovore pre Brooklyn Daily Eagle.
V roku 1907 najlepšieho predajcu automobilov v Chicagu oslovil Walden Shaw, ktorý Hertza poznal ešte ako novinára zo sveta športových akcií. Shaw bol z bohatej rodiny, no v podnikaní si až tak neveril.
S Hertzovou pomocou však svoju predajňu áut dostal za rok zo straty 45-tisíc dolárov do zisku 15-tisíc. A to mal už Hertz plnú hlavu novinky, ktorú dovtedy prevádzkovali len v New Yorku – taxislužby.
Práca pre Červený kríž
S taxíkmi začal Hertz ešte pod značkou jeho obchodného partnera Shawa. Hoci sa časom objavila konkurencia, zmluvami s najlepšími hotelmi, ako aj objednávaním špeciálnych, odolnejších vozidiel si držal svoju dominanciu.
Do rozvoja firmy zasiahla prvá svetová vojna a na Hertza sa obrátili z vedenia Červeného kríža. Mág zo sveta automobilov mal vo Francúzsku koordinovať záchranárske vozidlá. Misiu prijal s nadšením.
„Neviete si predstaviť to sklamanie, ktoré som zažíval, keď som zistil, že mi Francúzi nevydali víza. Báli sa pustiť do krajiny človeka, ktorý sa narodil v nepriateľskom Rakúsko-Uhorsku,“ spomínal neskôr.
Pomohlo až to, keď sa civilista Hertz stal dôstojníkom americkej armády a do Európy napochodoval ako spojenecký vojak. Vo Francúzsku okrem pomoci Červenému krížu zbieral aj inšpiráciu.
Páčil sa mu systém taxíkov v Paríži, kde pasažierov vozili úslužní vodiči vo vždy čistých autách, ktoré boli navyše riadne označené. Ešte pred koncom vojny preto v Chicagu v réžii Hertza a Shawa vznikla nová taxislužba Yellow Cab Company, ktorá dala svetu legendárne žlté taxíky využívané po celom svete dodnes.
Yellow Cab si budovala povesť slušnej taxislužby. Medzi prvými začala zamestnávať aj šoférky. Foto: Library of Congress
V prvých rokoch ju Hertz propagoval ako taxislužbu na „európsky štýl“. Zakladal si na dobre platených a prívetivých vodičoch. Po vojne si Yellow Cab začal vyrábať aj vlastné vozidlá. Bežné autá tej doby sa na vyťažené a ťažko skúšané taxíky nehodili, produkty spoločnosti Yellow Cab preto nevyužívali len vodiči žltých vozidiel, ale aj konkurencia.
V roku 1924 Brooklyn Daily Eagle vo veľkom profile Hertza písal, že jeho firmou vyrobené taxíky majú na americkom trhu 90-percentný podiel.
Všetko sa zdalo byť jasné, Hertz bude celý život taxikársky kráľ!
Drsná vojna taxíkov
Po prvej svetovej vojne zažívali americké veľkomestá turbulentné obdobie. Začalo sa prvé masové sťahovanie z vidieka do metropol, medzi rôznymi skupinami vznikalo napätie, ktoré ešte zvyšovala prohibícia a s ňou spojená kriminalita. Gangsterské praktiky neobišli ani taxikársky biznis.
V Chicagu prebiehala vojna medzi Hertzovými žltými taxíkmi a novou dravou taxislužbou Checkers, ktorej autá boli označené šachovnicovým pásom. Násilie sa nevyhlo ani samotnému Hertzovi.
V roku 1928 sa mu gangstri vyhrážali smrťou a únosom vnúčat. Následne hodili bombu do garáží žltých taxíkov a vypálili stajňu – šľachtenie závodných koní sa stalo od začiatku dvadsiatych rokov veľkou vášňou manželov Hertzovcov.
V tom čase spravovala jeho firma päťtisíc taxíkov, stovky autobusov a vozidiel v požičovni, ktorá dodnes nesie meno Hertz. „Napriek tomu som sa cítil úplne vyhorený, a tak sme postupne rozpredali celý náš dopravný biznis,“ priznal o mnoho rokov neskôr.
Medzi kupcami bol automobilový gigant General Motors, ale aj konkurenčná taxislužba Checkers. Už v roku 1924 odhadovali hodnotu firiem, ktoré Hertz spravoval, na viac ako sto miliónov dolárov.
A ešte pred predajom žltých taxíkov konkurencii sa o Hertzovi písalo ako o multimilionárovi. Rodák zo Sklabine sa však napriek tomu nechystal v päťdesiatke do dôchodku.
Keď s ním v roku 1926 robil rozhovor B. C. Forbes, Hertz priznal, že v taxi biznise prvý raz znervóznel až vtedy, keď sa akcie jeho firmy začali predávať na burze. „Vedel som čo-to o taxíkoch, ale vôbec nič o svete na Wall Street. Tak som si povedal, že sa budem starať len o to, čomu rozumiem.“ Wall Street si ho však počkala.
Podelil sa o príbeh imigranta
„Ako dvanásťročný ušiel z domu, vo svete sa však nestratil a budúci týždeň sa môže stať partnerom v jednej z najrešpektovanejších bánk v Amerike,“ písal B. C. Forbes vo svojom stĺpčeku v roku 1933.
Bolo to uprostred veľkej hospodárskej krízy a Hertzove peniaze pomohli nielen Lehman Brothers (v banke získal až 8-percentný podiel), ale v roku 1932 zohral dôležitú úlohu aj pri záchrane filmových štúdií Paramount. Značka, ktorá dodnes funguje je druhým najstarším filmovým štúdiom v USA.
Žltý taxík je dnes celosvetovým symbolom. Takto jeho zrod v Chicagu vidí AI. Foto: Forbes Slovensko/Midjourney
Jeho biznisové aktivity sa však opäť dotýkali aj dopravy (znova i požičovne Hertz), takže keď vypukla druhá svetová vojna, stále bol vnímaný ako automobilový expert. Americké ministerstvo pre vojnu ho preto povolalo do služby aj ako šesťdesiatnika.
Rok pred útokom na Pearl Harbor začal s veľkou reformou vozového parku armády Spojených štátov – misiou, ktorú dokončil až ku koncu vojny.
V tom čase zaznamenal aj najväčší úspech na dostihoch. V roku 1943 jeho plnokrvník Count Fleet vyhral na Kentucky Derby, Preakness Stakes a Belmont Stakes, získal teda takzvaný Triple. Do dnešného dňa sa to podarilo len trinástim koňom.
Keď však v roku 1956 preberal ocenenie od Klubu plnokrvníkov Ameriky, skromne poznamenal, že prítomní v sále vedia o koňoch určite viac ako on, a tak im radšej prerozpráva svoj príbeh židovského imigranta zo Sklabine. Rozprával dlho. O prvých zarobených centoch, žltých taxíkoch, Lehman Brothers, o láske k manželke, s ktorou prežil celý život, a napokon trochu aj o koňoch.
„Kde inde ako v Amerike by mohol malý prisťahovalec prežiť takýto život?,“ zavŕšil svoju reč. Vtedy si už 77-ročný otec žltých taxíkov užíval dôchodok. Zomrel o päť rokov neskôr. Autopožičovňa nesúca jeho meno funguje dodnes. V roku 2021 zaznamenala obrat 7,3 miliardy dolárov.
Článok vznikol v spolupráci s Triumph Gallery, ktorej zakladateľ Viktor Riško pomáha odhaľovať dávno zabudnuté úspechy slávnych Slovákov, ich príbehy publikuje aj na Instagrame.
