Jakub Chudík a Matej Bárta hovoria o svojich skúsenostiach so štúdiom na prestížnych univerzitách.
Hoci štúdium na najlepších univerzitách sveta stojí desiatky tisíc eur ročne, peniaze nemusia byť problém ani pre bežného študenta zo Slovenska. Existuje totiž pomerne rozsiahla sieť štipendií.
Zvládnuť prijímacie konanie môže byť v skutočnosti ťažie ako získať peniaze. Pre Forbes vyrozprávali svoj príbeh Jakub Chudík, ktorý absolvoval prestížnu MIT, a Matej Bárta, ktorý má v životopise Amsterdamskú univerzitu a britský Oxford.
J. Chudík: Prvýkrát som nad tým začal premýšľať asi v druhom ročníku päťročného bilingválneho štúdia, keď som bol na prednáške Mateja Sapáka, dvojnásobného absolventa Harvardu, a Rasťa Kulicha, ktorý získal titul MBA na Harvarde a dnes je country manažérom Google Slovensko. Odvtedy som začal cielene budovať svoj študentský profil.
Vy ste na Gymnáziu Jura Hronca absolvovali medzinárodný program International Baccalaureate. Ten zrejme pomáha pri ceste na zahraničné školy, však?
J. Chudík: Jednoznačne. Ovládanie angličtiny je veľkou súčasťou výberového procesu, štandardizovaných testov, písania esejí aj komunikačných zručností. Najskôr som chodil na bilingválnu Cirkevnú základnú školu Narnia, potom na päťročné bilingválne gymnázium Jura Hronca a neskôr na dvojročný program International Baccalaureate.
A vy, pán Bárta?
M. Bárta: Moja stredná škola ma pôvodne nepredurčovala na spoločenské vedy. Navštevoval som Gymnázium Metodova – francúzsku bilingválnu sekciu zameranú na prírodné vedy. Počas strednej školy som absolvoval polročný výmenný pobyt vo Francúzsku a začal som sa venovať akademickej debate, ktorá prirodzene vedie k humanitným témam. Čím dlhšie som debatoval, tým jasnejšie som cítil, že pôjdem týmto smerom. Konkrétne sa to začalo rysovať v predposlednom a poslednom ročníku.
Neuvažovali ste o štúdiu vo Francúzsku?
M. Bárta: Uvažoval som, no napokon som si vybral Amsterdam, kde som absolvoval bakalárske štúdium. Poznal som tam viacerých študentov a univerzita sa v rebríčkoch politických vied umiestňovala lepšie ako väčšina francúzskych škôl, takže voľba padla na ňu.
Keď ste išli do Amsterdamu, uvažovali ste už vtedy o tom, že by ste pokračovali v štúdiu na Oxforde?
M. Bárta: Bol to taký tajný sen. Dúfal som, že sa raz posuniem ďalej. Počas bakalárskeho štúdia som sa na takú univerzitu necítil pripravený. Postupne som však vnímal, že ma už škola úplne nenapĺňa, a tak som skúmal, kam sa ešte posunúť.
Rebríčkov vysokých škôl je viacero. MIT i Oxford v nich figurujú na najvyšších priečkach. Nie je to veľmi obmedzujúce? Kto sa na takéto univerzity môže dostať?
J. Chudík: Uchádzači boli z rôzneho socioekonomického aj akademického prostredia. Spájala ich vysoká akademická úroveň – väčšina mala zlatú medailu z medzinárodnej olympiády alebo iný významný úspech. Typicky išlo o jedného študenta z každej krajiny. Mal som jedného spolužiaka z Maďarska, z Poľska, z Česka nikto, z Číny viacerí.
Dá sa povedať, že študenti z Ázie sú ambicióznejší?
J. Chudík: Existuje tam väčší tlak zo strany rodičov. V krajinách, ako je Singapur či Južná Kórea, platí, že sa musíte dostať na kvalitnú základnú školu, aby ste sa dostali na dobrú strednú a potom na univerzitu. Akademický život je často sprevádzaný množstvom doučovania. V Singapure ho dokonca zakázali po určitej hodine, lebo deti boli preťažené.
V USA funguje koncept feeder schools – stredných škôl, ktoré majú dlhodobo úspech v prijímaní študentov na top univerzity, napríklad Ivy League. Mal som spolužiakov z kalifornských škôl, z ktorých sa dostalo osem študentov z ročníka na MIT. Pri Bostone je zase mestečko s množstvom profesorov z MIT a Harvardu, kde sú tie najlepšie verejné stredné školy v krajine. Takéto feeder schools však stoja približne 50- až 60-tisíc dolárov ročne, čiže ako samotné univerzity.
Akí sú študenti v Amsterdame a v Oxforde?
M. Bárta: V Amsterdame prijali pomerne veľa študentov, no značná časť neskôr školu nedokončila – menej ako polovica to dotiahla do konca. Na začiatku tam boli ľudia zo všetkých možných krajín a prostredí – verejných aj súkromných škôl.
Na Oxforde je to iné. Pri bakalárskom štúdiu funguje podobný koncept feeder schools ako v USA. Konkrétne stredné školy pravidelne posielajú absolventov na Oxford, Cambridge a ďalšie elitné univerzity. V magisterskom programe sme však napríklad nemali nikoho z Británie. Tam už ide skôr o profesionálny rozvoj. Záleží na tom, čo človek robil predtým, aké má pracovné skúsenosti či projekty.
J. Chudík: Povedal si výbornú vec. To je podľa mňa jeden z najväčších rozdielov medzi mojím štúdiom na MIT a tým, čo počúvam o Slovensku. Na MIT platí motto: Ak si bol dosť dobrý na prijatie, veríme, že si dosť dobrý aj na ukončenie štúdia.
Školu v riadnom termíne dokončilo 94 percent študentov, do šiestich rokov takmer 97 percent. Tí, ktorí odišli, tak spravili väčšinou preto, že zakladali startupy či iné projekty. Celý čas som mal pocit, že všetci chcú, aby som uspel. Mohol som dobiehať v oblastiach, kde som zaostával, alebo napredovať rýchlejšie a preskakovať predmety.
M. Bárta: Na Oxforde som mal veľmi podobnú skúsenosť. V porovnaní s Amsterdamom je tam množstvo služieb a záchytných sietí. Keď niečo nefunguje, človek má veľa možností, na koho sa obrátiť. V Amsterdame to bolo iné – masovejšie. Tam sa študent musel viac spoliehať sám na seba, podpora bola menšia.
Zdroj: Marek Mucha.
Čo rozhoduje o prijatí? Obaja máte zaujímavý životopis. Zaujali komisiu vedomosti alebo mimoškolské aktivity?
J. Chudík: Niekoľko rokov predo mnou nebol na MIT nikto zo Slovenska. Poznám dvoch chalanov, ktorí sa tam dostali v roku 1998 z malej dediny pri Žiline. Potom nasledovalo dlhšie obdobie, počas ktorého neviem o nikom, kto by tam študoval. Napriek tomu, že som počas procesu pomáhal a mentoroval viacerých veľmi šikovných ľudí – akademicky aj osobnostne silnejších než ja –, nie vždy sa tam dostali. Myslím si, že ide o kombináciu kvalitných akademických schopností, zaujímavých mimoškolských aktivít, schopnosti vedieť sa predať a kriticky argumentovať.
Dôležité je aj to, aby mal človek s danou školou nejaké puto. Pred maturitou som bol týždeň na MIT v podnikateľskom kempe a od jedného profesora som potom získal odporúčanie. Verím, že aj to zavážilo, lebo škola má na výber obrovské množstvo uchádzačov. Prijímajú asi štyri percentá z nich. Mnohé profily sú veľmi silné a škola potrebuje vedieť, že záujemca bude prínosom pre komunitu aj spolužiakov. To sa ľahšie hodnotí, keď vás univerzita aspoň trochu pozná alebo má odporúčanie od niekoho, komu dôveruje.
Čiže keď to zjednoduším – nestačí, keď je študent dobrý, ale škola chce, aby aj on bral MIT ako svoju prvú voľbu?
J. Chudík: Áno. Hlásil som sa aj do Anglicka – tam sa odovzdá jedna esej na päť až šesť škôl. V Amerike je to špecifickejšie. Napísal som tam asi šesť kratších esejí. Niektoré boli vyslovene o tom, ako mi MIT môže pomôcť. Ja som to mal premyslené – ten týždeň na MIT ma úplne očaril a bol som si istý, že je to pre mňa najlepšie miesto. Vedel som to aj argumentačne podložiť, ale bolo v tom aj veľa emócií.
Pán Bárta, vo vašom životopise je akademická debata. Zohrala nejakú úlohu pri vašom prijatí?
M. Bárta: Určite áno, aj keď nie rozhodujúcu, ale bola súčasťou mozaiky. Na magisterské štúdium som sa okrem Oxfordu prihlásil aj na Cambridge, kde bol program zameraný na akademickú debatu a rozvoj občianskej spoločnosti. Myslím si však, že pri výbere aktivít by ľudia nemali rozmýšľať len nad tým, ako budú vyzerať v životopise, ale či ich to naozaj baví. Ak niekoho daná činnosť nezaujíma, nemá zmysel ju robiť iba preto, že pasuje do profilu. Mňa debata skutočne tešila a ukázala mi, ktorým smerom sa chcem vydať.
Skúsme si porovnať kontinentálnu Európu, Britániu a Spojené štáty. Čo treba urobiť, aby sa študent dostal na školu?
J. Chudík: V čase, keď som sa hlásil do Anglicka, bolo treba napísať esej, posielali sa známky z maturitného ročníka a odporúčania od dvoch až troch učiteľov. Do USA sa okrem akademických úspechov prikladali aj doplnkové eseje, sekcia voľného textu, kde väčšina uchádzačov pridala ďalšiu esej, a štandardizované testy z angličtiny a matematiky. Niektoré boli viac o pamäti a slovnej zásobe než o reálnych schopnostiach.
Prihláška do USA je teda podstatne rozsiahlejšia. Ak sa chce človek dostať na viac škôl – ja som chcel asi päť –, je s tým viac práce, pretože niektoré univerzity používajú spoločnú prihlášku, ale MIT či Stanford majú aj vlastné doplnkové časti.
Pomohlo vám, že ste absolvovali medzinárodnú strednú školu s programom International Baccalaureate?
J. Chudík: Jednoznačne. Maturita International Baccalaureate je celosvetovo uznávaná a absolvuje ju vyše stotisíc študentov ročne. Maximálny počet bodov je 45 a dosiahne ho približne dvesto ľudí na svete. Školy si tak vedia veľmi presne porovnať výsledky. Okrem toho však porovnávajú aj kvalitu jednotlivých škôl. Ak už mali uchádzačov z konkrétneho gymnázia, zohľadňujú ich výsledky v minulosti.
Ak strednú školu veľmi nepoznajú, je to nevýhoda?
J. Chudík: Vraj to môže byť mierna nevýhoda, ale ťažko povedať. Na top školách v USA sú známky len základným checkboxom. Keď ich splníte, posúdia vás aj podľa iných kritérií. Väčšina amerických uchádzačov má zo štandardizovaných testov plný počet bodov. Ja som ich nemal, ale uspel som vďaka mimoškolským aktivitám.
Bol som majster Slovenska v spoločenskom tanci, venoval som sa akademickej debate, získal som medailu na Turnaji mladých fyzikov, založil som TEDxYouth Bratislava a spoluzakladal TEDxBratislava, bol som na startupovom bootcampe na MIT a počas maturity som rozbiehal vlastný startup. Mal som teda široké portfólio aktivít.
Znie to zaujímavo. Ktorý z týchto úspechov podľa vás najviac zavážil?
J. Chudík: Ťažko povedať. Nevznikli naraz, ale postupne. Dôležité bolo, že som ich vedel prepojiť do príbehu – napríklad tanec ma naučil tímovej práci. V Turnaji mladých fyzikov som zistil, že ma bavia technické veci. Venoval som sa aj robotike. Keď som si uvedomil, že sa v nej chcem zlepšiť, vedel som, že MIT je pre mňa to najlepšie miesto.
A čo Amsterdam?
M. Bárta: Amsterdam je špecifický tým, že hoci sa holandské univerzity umiestňujú vysoko v rebríčkoch – najmä bakalárske programy –, nie sú až také konkurencieschopné. Dostať sa tam často nie je problém, väčšia výzva je zvládnuť tempo a náročnosť štúdia. V prihláške som odovzdával životopis, motivačný list, prepis známok zo strednej školy a na niektoré univerzity aj odporúčania učiteľov. To bolo v zásade všetko. Mnohí z nás sa tam dostali. Oxford už bol iný – tam človek musí preukázať hlbšie pochopenie odboru. V Amerike, ako spomínal Jakub, sa viac buduje osobný príbeh, zatiaľ čo na Oxforde išlo skôr o preukázanie odborného porozumenia.
V motivačnom liste som písal o rôznych typoch dôkazov vo verejnej politike – téme, ktorej som sa venoval počas bakalárskeho štúdia aj v práci. Osobný príbeh nebol až veľmi dôležitý – skôr som vysvetľoval, prečo chcem študovať konkrétne predmety, ako mi pomôžu a s kým by som chcel spolupracovať. Bola to teda viac technická než osobná prihláška.
Akú úlohu zohráva pri prijímacích skúškach na prestížne školy športová kariéra?
J. Chudík: V USA je univerzitný šport rozdelený do divízií podľa výkonov aj finančnej podpory. Najvyššia divízia zahŕňa školy, ktoré poskytujú špecifické štipendiá. MIT medzi ne nepatrí, hoci sa tam športuje veľa. Mnohí spolužiaci trénovali dvakrát denne, čo bolo šialené, ale nikto nemal športové štipendium. Štipendiá na MIT sú založené výlučne na finančnej potrebe, nie na výsledkoch. Asi 95 percent študentov dostáva nejakú formu podpory – od niekoľkých tisíc dolárov až po plné štipendium.
Každý rok sa predkladá daňové priznanie rodičov a škola podľa toho určí výšku podpory. V mojom prípade asi 40 percent štipendia pochádzalo od jednej rodiny, absolventov MIT zo 70. rokov, ktorí sú dnes úspešní podnikatelia. Považujem ich za svojich amerických starých rodičov. Každý rok mi prispievali na moje štúdium sumou približne 40-tisíc dolárov.
Čiže vás podporovali priamo, nie cez fond?
J. Chudík: Áno, mali určité kritériá a každý rok podporovali dvoch až troch študentov. Je zaujímavé, že pomohli aj dvom Slovákom, ktorí sa dostali na MIT v 90. rokoch.
Koľko stojí samotná prihláška vrátane prekladov a testov?
M. Bárta: V prípade Amsterdamu išlo hlavne o preklady potrebných dokumentov. Nie vždy museli byť úradné – ak nie, človek si ich mohol preložiť aj sám. Ak áno, jedna normostrana stála asi 20 eur. Najväčšou položkou boli jazykové testy, ktoré som robil cez britskú ambasádu – tie stáli niekoľko stoviek eur. Poplatok za prihlášku bol okolo 70 eur. Celkové vstupné náklady teda neboli vysoké v porovnaní s tým, koľko stojí samotné štúdium a život. Keď som študoval v Amsterdame, školné bolo približne 2 200 eur ročne a väčšinu mojich nákladov tvorili výdavky na každodenný život.
Koľko ste mesačne potrebovali?
M. Bárta: Celkovo to bolo asi tisíc až 1 500 eur mesačne nad rámec školného. V Amsterdame je veľký problém s bývaním, to je najväčšia položka.
Internáty neboli k dispozícii?
M. Bárta: Univerzita sa snaží zabezpečiť bývanie aspoň pre prvákov, ale nedokáže ho ponúknuť všetkým. Ja som mal výhodu v tom, že som počas pandémie prvý rok študoval dištančne z Bratislavy. Keď som potom nastupoval do druhého ročníka, dostal som prioritu v ubytovaní – univerzita brala do úvahy, že sme už investovali veľa energie a preukázali záujem o štúdium. Ubytovanie som mal teda zabezpečené a tretí rok som si ho už hľadal sám.
V druhom ročníku ma to vyšlo na zhruba 450 eur mesačne – izba v spoločnom byte s dvomi ľuďmi. V treťom ročníku som mal tiež malú izbu, tentokrát za 650 eur, opäť s dvomi spolubývajúcimi.
Štúdium v USA na najprestížnejších školách stojí okolo 70-tisíc dolárov ročne. Naznačili ste, že sa dá získať štipendium, ktoré pokryje takmer celé náklady.
J. Chudík: Áno, ide o takzvané full ride – plné štipendium. Pokrýva všetky náklady na štúdium mínus približne päť- až sedemtisíc dolárov, o ktorých univerzita predpokladá, že si ich študent zarobí počas leta. Celkové výdavky zahŕňajú nielen školné, ktoré môže byť okolo 65-tisíc dolárov, ale aj ubytovanie a stravu, to je 12- až 15-tisíc ročne. K tomu poistenie okolo štyritisíc eur, knihy do dvetisíc eur, aj keď ja som si žiadne nekupoval, a letenky. Univerzita všetko spočíta a z tejto sumy vyráta štipendium. V mojom prípade bolo také štedré, že som dostal viac, než som reálne minul – býval som lacnejšie a tým som ušetril asi tisíc dolárov za semester.
Nemuseli ste to nijako dokladovať?
J. Chudík: Nie. Bolo to na mne. V istej chvíli mi síce po izbe behali myši, ale to bola daň za lacnejšie bývanie. Každý si to prispôsobí podľa seba. Nekupoval som si obedy, bral som si zvyšné jedlo z večere. Keď sa človek uskromní a má plné štipendium, dá sa to zvládnuť. Rodičia mi po prvom ročníku už nič neprispievali – fungoval som len zo štipendia a z toho, čo som si dokázal zarobiť popri škole.
Zdroj: Marek Mucha.
Aké sú možnosti v Amsterdame?
M. Bárta: Štipendiá sú pomerne obmedzené, viac možností je na Oxforde. Na druhej strane, v Holandsku je jednoduchšie popri škole pracovať. Ja som robil asi 20 hodín týždenne, teda slušný part-time. Tamojšia vláda ponúka študentom z EÚ finančnú podporu. Ak študent odpracuje mesačne určitý počet hodín, dostane niekoľko stoviek eur navyše k svojmu zárobku. Je to spôsob, ako ho motivovať, aby pracoval, ale zároveň mohol študovať.
Ja som to osobne nevyužíval, keďže som pracoval diaľkovo pre Slovensko, ale viem o spolužiakoch, ktorí takto dostávali viac, než reálne zarobili v robote. Stačilo odpracovať približne 32 hodín mesačne.
Aké brigády sa tam dajú nájsť?
M. Bárta: Ja som pracoval na diaľku pre INESS na Slovensku a zarábal som menej než spolužiak, ktorý dokladal tovar v supermarkete pri škole. Mnohí robili klasické brigády, ako je rozvoz jedla, práca v obchode a podobne. Iní sa snažili získať prax v odbore, boli to stáže v startupoch, korporáciách alebo analytické práce v rôznych inštitúciách.
A čo MIT?
J. Chudík: MIT kladie dôraz na štúdium. Štúdiu a akademickým aktivitám som venoval minimálne 60 hodín týždenne – popritom šport, spánok, jedlo. Zistil som, že bez ôsmich hodín spánku nefungujem. Ako medzinárodný študent som mal počas semestra obmedzené možnosti práce, mimo kampusu sa dalo pracovať iba cez prázdniny. Na univerzite však bolo dosť možností, napríklad doučovanie, kde sa dalo zarobiť 15 až 20 dolárov za hodinu, alebo výskum, pri ktorom to bolo aj 30 dolárov na hodinu. Niektorí spolužiaci publikovali už v prvom ročníku v časopise Nature.
Ďalšia možnosť bola takzvaná alumni hotline. Študenti volali absolventom a žiadali o príspevky na univerzitu. Ja som sa napríklad prihlásil na klinický výskum s testovaním ihiel. Boston má extrémne hustú sieť nemocníc a výskumných centier, takže aj reklamy v metre sú na štúdie a klinické testy, nie na komerčné produkty.
M. Bárta: V Amsterdame si mnohí privyrábali ako asistenti pri výskume alebo učili mladších študentov. V poslednom ročníku bakalárskeho štúdia som mal aj ja možnosť viesť úvodné semináre pre prvákov. Bola to veľmi dobrá skúsenosť aj zárobok.
Musí to doučovania na MIT prebiehať cez oficiálnu organizáciu?
J. Chudík: Aby to bolo legálne, musí to ísť cez oficiálny univerzitný program. Paradoxne, ako študent si môžete kúpiť vozík s hotdogmi, ale nesmiete ich osobne predávať, čo by už bola nelegálna práca.
Čiže investor áno, zamestnanec nie?
J. Chudík: Presne tak. V lete sa však dali zarobiť skvelé peniaze. Napríklad vo Facebooku, Googli či v hedgeových fondoch. Spolužiak zarábal vyše 20-tisíc dolárov mesačne ako druhák na vysokej škole.
Dá sa povedať, že spoločnosti majú o študentov z MIT veľký záujem?
J. Chudík: Jednoznačne. Každý september sa konal kariérny festival, kde sa predstavili veľké firmy. Mohli ste sa s nimi porozprávať. Ak o vás prejavili záujem, o pár dní ste mali pohovor a ponuku práce na leto. Tieto podniky dostávajú tisíce prihlášok, takže prirodzene filtrujú aj podľa univerzity
Ako je to s financovaním na Oxforde?
M. Bárta: Moje školné bolo 40-tisíc eur ročne. Program mal aj dvojročnú verziu – to by bolo 80-tisíc. K tomu treba pripočítať 1 500 až 2 500 eur mesačne na život. Oxford je druhé najdrahšie mesto v Británii po Londýne. Študentský život má svoje špecifiká. Napríklad na imatrikuláciu si musíte kúpiť róbu asi za 60 eur. Počas roka sa konajú bály, kde lístky stoja aj dvesto eur. Nie je to povinné, ale väčšina študentov to chce zažiť. V mojom ročníku malo asi 60 percent študentov nejaké štipendium, väčšinou pokrývalo celé školné.
Štipendiá možno rozdeliť na tri typy. Prvé sú externé, od vlád, nadácií či charitatívnych fondov. Druhé sú univerzitné – ak sa prihlásite v prvom termíne, Oxford vás automaticky zváži na viaceré programy. Tretí typ poskytujú samotné kolégiá. Oxford má asi 40 kolégií – niečo ako Chrabromil či Slizolin z Harryho Pottera. Každé kolégium má vlastné financie a často dokáže podporiť svojich študentov.
Niektorí si zobrali študentské pôžičky, iní mali prestížne štipendiá pokrývajúce všetko – od školného až po životné náklady. Riešiť financovanie včas a poznať dostupné možnosti je teda dôležité.
A plné štipendiá, ktoré zahŕňajú aj vreckové, vychádzajú iba z prospechu?
M. Bárta: Nie vždy. Niektoré nadácie majú širšie kritériá. Financujú študentov, ktorí chcú po štúdiu prispieť svojej krajine – priniesť poznatky a skúsenosti späť domov. V spoločenských vedách sa často zohľadňuje aj angažovanosť v komunitách alebo práca so zraniteľnými skupinami.
Sú tieto štipendiá záväzné? Musí sa študent po skončení vrátiť alebo odpracovať určitý čas?
M. Bárta: Väčšina nie je záväzná, stačí deklarovať zámer vrátiť sa. Ja som mal štipendium Martina Filka. Podmienkou je, že po skončení štúdia odpracujem tri roky v štátnej správe na Slovensku.
Ako je to v USA so študentskými pôžičkami? Najmä vo filmoch často vidíme, že ich ľudia dlho splácajú.
J. Chudík: Univerzity v USA sú nominálne veľmi drahé. Nie každá škola je taká bohatá ako Harvard, ten má majetok okolo 65 miliárd dolárov. Je to celkom vtipné, lebo v Cambridgei, kde sídlia, vlastnia polovicu mesta, sú tam stovky rokov. Áno, formálne je to drahé. Existujú však federálne programy a rôzne univerzitné fondy.
MIT má napríklad vlastnú komunitnú banku, ktorá ponúka pôžičky. Úprimne, nikdy som sa o to nemusel zaujímať, lebo ako medzinárodný študent by som na ne asi ani nemal nárok. Ľuďom však vždy hovorím, do Ameriky sa hláste iba na top školu, inak to nemá význam. MIT mi síce dalo množstvo vedomostí, ale ešte dôležitejší boli spolužiaci, spôsob výučby, zdroje a celková podpora, ktorú som cítil.
Nechoďte na druhotriednu školu. Ak idete na špičkovú, aj keď si vezmete pôžičku, oplatí sa to. Dôležité je, aby ste sa tam dostali – financie sa vyriešia.
Ako zistím, že škola je prestížna? Existuje Ivy League, ale MIT do tejto skupiny nepatrí.
J. Chudík: Ťažko to zovšeobecniť, treba sa na to pozerať podľa odboru. Ja som si spravil vlastný rebríček škôl, ktoré sú silné v technických smeroch a zároveň ponúkajú štipendiá, pretože som si štúdium nemohol dovoliť. Napríklad Harvardova a Pennsylvánska univerzita sú dobré aj v inžinierstve, Brownova univerzita tiež. Kolumbijská už menej.
Niektorí moji kamaráti študovali napríklad podnikanie alebo antropológiu na školách, o ktorých som dovtedy nepočul, ale v danom odbore boli vynikajúce. Jeden kamarát išiel na Batesovu vysokú školu, mal plné štipendium a výborné známky. Potom pokračoval v magisterskom štúdiu na Harvarde. Treba sa teda pozerať podľa odboru. Ak ste silný uchádzač, škola vám často ponúkne štipendium.
Čiže tie pôžičky sú skôr pre Američanov, ktorí sú finančne lepšie zabezpečení, keďže priemerný tamojší príjem je vyšší než u nás?
J. Chudík: Áno. Nepísané pravidlo bolo, že ak má rodina príjem pod 60-tisíc dolárov ročne, študent získa plné štipendium, ale v USA môžete mať aj polmiliónový príjem a napriek tomu si štúdium sotva môžete dovoliť – ak napríklad žijete na Manhattane, kde vám 30 až 40 percent vezme štát na daniach, máte tri deti, platíte zdravotnú starostlivosť a kvalitné školy. Takíto ľudia síce zarábajú veľa, ale na štipendium už nedosiahnu, a preto prichádzajú na rad pôžičky.
Ako fungujú pôžičky na Oxforde?
M. Bárta: Po odchode Británie z EÚ platilo prechodné obdobie, počas ktorého mohli občania Európskej únie využívať britské študentské pôžičky. To obdobie však už skončilo, takže tí, ktorí nezačali štúdium predtým, už na úvery nárok nemajú. Viem o viacerých študentoch z Oxfordu, ktorí to riešili kombináciou – napríklad pôžička od Fondu na podporu vzdelávania na Slovensku a k tomu komerčná pôžička.
Jeden kamarát to tak spravil, aby nemusel žiť úplne na hrane. Fond na podporu vzdelávania poskytuje dva typy pôžičiek: pre excelentné školy, ide o Top 500, teda aj Masarykova či Karlova univerzita. A potom sú stabilizačné pôžičky v sume osem až 20-tisíc eur, ktoré sú určené na pokrytie životných nákladov počas štúdia.
Splatnosť sa dá odložiť len do konca štúdia. Úrok je fixný, okolo štyroch percent, takže sú o niečo výhodnejšie než komerčné úvery. Je to teda reálna možnosť financovania.
Spomenuli ste aj štipendium Martina Filka, ktoré pomáha študentom študovať na top univerzitách. Aké sú kritériá?
M. Bárta: Cieľom štipendia Martina Filka je posilniť analytické kapacity v štátnej správe a prilákať kvalitných ľudí zo zahraničia späť na Slovensko. Výber prebieha v dvoch kolách – najskôr sa posielajú dokumenty a robí sa analytický test, potom nasleduje ústny pohovor.
Ak sú uchádzači úspešní, štátne inštitúcie prejavia záujem o konkrétnych štipendistov a nastáva takzvaný matching, teda priradenie k pozícii, na ktorú po skončení štúdia nastúpia. V minulosti sa rozpočet pohyboval okolo 90-tisíc eur ročne, dnes už približne 180-tisíc. Štipendium pokrýva najmä školné, ale aj poistenie, cestovné a životné náklady, podľa toho, o čo si študent požiada.
Čiže v rámci jedného balíka sa financie rozdelia medzi viacero uchádzačov – niekedy menej ľudí s drahšími školami, inokedy viac s lacnejšími?
M. Bárta: Presne tak. Do hodnotenia vstupuje aj výška požadovanej sumy. V mojom roku sme boli traja, teraz ich je asi osem. Počet aj výška sa menia podľa okolností.
A keď študent dostane štipendium, musí si ho odpracovať v štátnej správe. Čo ak z nejakého dôvodu nemôže nastúpiť?
M. Bárta: Existuje možnosť vyplatiť sa, buď pred nástupom, alebo počas práce. Za každý mesiac v štátnej službe sa vám alikvotná časť odpustí. Ak teda niekto odpracuje rok a odíde, vráti dve tretiny. Od tohto roku sa dĺžka povinnej služby odvíja aj od výšky podpory. Napríklad pri sume nad 50-tisíc eur sa predlžuje na štyri roky, pri menších sumách môže byť len dvojročná. Systém je teda flexibilnejší než v minulosti.
Jedna vec je štúdium dokončiť, druhá nájsť si prácu. Aké možnosti ponúka diplom z prestížnej univerzity? Určite sú to pozície v známych firmách, či už vo finančnom alebo technologickom sektore. Na druhej strane, absolventi podobných škôl sú často zakladateľmi startupov. Napokon, to je aj váš prípad. Môžete povedať, či vaši spolužiaci častejšie smerovali do veľkých spoločnosti, alebo začali niečo vlastné?
J. Chudík: Väčšina najúspešnejších podnikateľov začína až okolo štyridsiatky. Takže aj keď niekto ide najprv pracovať do Googlu a podniká až neskôr, podľa mňa je to stále v poriadku. Dôležité je, že sa napokon stane biznismenom, aj keď ich nie je veľa. Mali sme napríklad akceleračný program počas leta na MIT, ktorého cieľom bolo premeniť študentské projekty na startupy. V mojom prípade to vyšlo, no z pätnástich tímov napokon nepokračoval ani jeden. Väčšina to brala ako letnú aktivitu a potom išli pracovať do korporácií.
Štúdium v USA vám otvára dvere do zaujímavej práce, ale zároveň je to často aj najrýchlejšia a niekedy jediná legálna cesta, ako tam zostať žiť, najmä ak študujete technické odbory, takzvaný STEM (Science, Technology, Engineering, Math). Takéto programy vám umožnia určitý čas v USA aj pracovať. Zvyčajne je to rok.
Ak študujete technický odbor, môžete získať ešte dva roky navyše, počas ktorých si dokážete vybudovať profil, aby vás firma sponzorovala na technické víza H-1B. Keď ich získate, môžete následne požiadať o zelenú kartu. Je to dlhý proces, ale dá sa tam usadiť. Alternatívy sú pomerne obmedzené.
Vy ste sa rozhodli vrátiť na Slovensko.
J. Chudík: Doštudoval som bakalársky program a prijali ma aj na magisterský, ale ten som odložil o dva roky, lebo som rozbiehal startup. Neskôr som sa dostal aj na MBA na MIT. Keby som zvolil inú cestu, mal by som tri tituly z MIT, nie jeden. Obe ďalšie štúdiá som odložil práve kvôli startupu. Koncom roku 2021 som sa vrátil na Slovensko – už sme tu mali väčší tím a cítil som zodpovednosť starať sa oň. V USA som to už nezvládal, chýbala mi rodina aj priatelia. Mám však víza, ktoré mi umožňujú vrátiť sa kedykoľvek, takže som zatiaľ v suchu.
Môžete ešte študovať?
J. Chudík: Nie, mám špeciálne víza, ktoré mi dovoľujú pracovať.
Špecifikom štúdia v USA je, že po prvom bakalárskom stupni sa pokračuje priamo na doktorandské štúdium.
J. Chudík: V Európe je bežné hlásiť sa na magisterské štúdium, v Amerike zasa priamo na doktorandské, ktoré trvá dlhšie. Po bakalárskom štúdiu idete priamo na PhD., ktoré trvá približne sedem rokov. Prvé dva roky sú zamerané prevažne na štúdium, potom sa venujete výskumu. V tých prvých rokoch sa študenti hľadajú – snažia sa nájsť profesora, ktorého výskum ich zaujíma a ktorý ich môže prijať do svojho tímu.
Počas toho si už dokážete celkom slušne zarobiť – ako študent aj tritisíc dolárov mesačne, čo v Bostone stačí na normálny život so spolubývajúcimi. Po asi siedmich rokoch získate titul PhD. Niektorí sa rozhodnú skončiť skôr, potom dostanú magisterský titul, ale väčšina pokračuje až do konca, pretože na PhD. potrebujete aj vlastný výskumný projekt.
Kde končia absolventi univerzity z Amsterdamu a Oxfordu?
M. Bárta: V Amsterdame je to veľmi rôzne. Podľa mňa to závisí od dvoch faktorov. Prvým je, že počas bakalárskeho štúdia sa človek ešte hľadá – zisťuje, čo ho baví. Mnohí zistia, že ich odbor nenapĺňa, a tak zmenia smer. Niektorí pracujú v oblasti public affairs pre korporácie, iní pre vlády alebo neziskové organizácie ako analytici. Väčšina z nás však pokračovala na magistra. Slovensko má mimochodom najvyšší podiel ľudí v EÚ, ktorí po bakalárskom štúdiu pokračujú na magisterské – okolo 98 percent –, čo nie je bežné ani napríklad v Anglicku.
Možno je to aj tým, že verejná správa na Slovensku odmeňuje lepšie zamestnancov, ktorí majú druhý stupeň vysokej školy, hoci ho nepotrebujú.
M. Bárta: Áno, to je jeden z faktorov, ale nie každý skončí v štátnej správe. Ja som rok po bakalárskom štúdiu pracoval na Slovensku a mal som pocit, že ľudia vnímajú bakalárov tak, akoby školu ani nedokončili. V humanitných a sociálnych vedách to podľa mňa nemá veľký zmysel, lebo v magisterskom štúdiu by sa mal klásť dôraz na špecializáciu, ktorú môže človek získať aj praxou. Napriek tomu som nakoniec tiež pokračoval na magisterské štúdium.
A kam človeka posunie oxfordský magisterský titul?
M. Bárta: Tým, že je to už špecializované, väčšina absolventov ostáva v odbore. Mnohí moji spolužiaci predtým robili biznis konzultantov v McKinsey alebo BCG, no neskôr chceli robiť niečo zmysluplnejšie. Cez Oxford sa dostali do sociálne orientovaných konzultačných firiem, výskumu či univerzitného prostredia. Niektorí išli na výskumné fellowshipy, iní založili vlastné projekty, napríklad vzdelávacie startupy v Afrike. Je to rôzne, ale väčšina zostáva v rámci tej istej oblasti.
Myslíte si, že s vaším vzdelaním a kvalifikáciou by ste si našli prácu kdekoľvek na svete?
J. Chudík: Dúfam, že áno. Keď som začínal na MIT, hovorilo sa o tom, že zlepšíme svet. Stále mám v sebe tlak, či robím dosť ťažké veci a či skutočne pomáham, takže sa sústredím skôr na toto.
M. Bárta: To je skvelá otázka. Vo mne sa často bijú pocity. V Anglicku je bežné, že ľudia idú študovať napríklad Classics – starovekú grécko-rímsku civilizáciu – a potom skončia v konzultačných firmách alebo politike, lebo majú značku Oxfordu. Na druhej strane, kamarát z Amsterdamu, ktorý študoval štatistiku na Oxforde, mal v Londýne problém so zamestnaním, konkurencia je tu totiž obrovská.
Je extrémne dôležité mať jasnú predstavu o svojich plánoch. Ak sa vrátim z Oxfordu na Slovensko, budem možno jeden z mála s takýmto vzdelaním, takže mi to pomôže. Na Západe sa však absolventi týchto škôl bijú o tie isté miesta, takže to netreba brať ako „vyštudujem a mám vybavené“. Treba sa stále snažiť a obstáť v konkurencii – často práve so svojimi bývalými spolužiakmi.
Zamestnanie si človek vždy nájde. Otázka je, či bude spokojný s tým, čo robí.
