Šéfka Biomedicínskeho centra SAV patrí k najrešpektovanejším ženám v slovenskej vede. Do jej oblasti záujmu spadá molekulárna a bunková biológia, onkológia a virológia a je jednou z päťdesiatky zrelých žien, ktoré sa dostali do historicky prvého výberu žien 50 nad 50 slovenského Forbesu.
Silvia Pastoreková pochádza z rodiny s „nevhodným kádrovým profilom“. Jej mama pracovala ako hlásateľka v banskobystrickom rozhlase v roku 1968, keď do Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy, následne prišla o zamestnanie a pracovala v ilegálnom vysielači Kriváň. Aby sa Silvia Pastoreková za predošlého režimu vôbec mala šancu dostať na gymnázium, celá rodina sa presťahovala z Martina do Bratislavy.
Ako dievča bola mimoriadne aktívna – hrala na klavíri, recitovala, účinkovala v detskom divadelnom súbore v Martine, chodila na matematické olympiády, bavili ju jazyky. Napokon pri výbere vysokej školy jej voľba padla na biológiu a dnes patrí k najvýznamnejším slovenským vedcom s vysokým Hirschovým indexom (meria vedecký vplyv podľa citovanosti publikácií, pozn. red.).
Ako vedkyňa dlhohobo pracuje na výskume mechanizmov, ktorými sa nádorové bunky prispôsobujú nedostatku kyslíka, a skúma možnosti ich využitia v diagnostike a liečbe rakoviny. Akademické tituly a spoločenské ocenenia, ktoré má na konte, by v tomto texte zabrali niekoľko riadkov.
Pri rozhovore sa stretávame v čase, keď Silvia Pastoreková spracúva jednu z najbolestivejších udalostí života – stratu manžela, jej dlhoročného partnera v osobnom aj profesijnom živote. Je to téma, ktorá presakuje aj nasledujúcimi riadkami a nie je možné ju obísť. Aj po desiatkach rokov vo výskume je pre ňu veda stále príťažlivou, hoc sa čoraz častejšie stretáva s hlučným davom popieračov faktov.
Prečítate si aj o tom, ako sa snaží spracovať stratu celoživotného partnera a čo ju drží nad hladinou v čase, keď, ako sama hovorí, sa cíti vyčerpaná a v duši má dieru. Téma odchádzania zo sveta či vyrovnávania sa so stratou milovaného človeka sa skôr či neskôr dotkne každého. Čítajte preto prosím tento rozhovor s otvoreným srdcom.
Zvažovala som veľa možností, na strednej škole ma bavilo všetko. Hrala som na klavíri, recitovala, a kým sme bývali v Martine, hrala som v divadelnom súbore. Popritom som chodila na matematické olympiády, bavili ma jazyky a veľa som čítala. Nevedela som presne, ktorým smerom sa chcem vydať.
Počas štúdia na gymnáziu som mala šťastie na profesorku biológie, ktorá úžasným spôsobom dokázala človeka vtiahnuť do témy. Najmä v treťom či vo štvrtom ročníku, kde sme sa venovali biológii človeka. Bavila ma tak veľmi, že som si ju sama začala študovať. Rodičia zo mňa chceli mať lekárku, ale mňa viac zaujímalo, čo sa v tele deje ešte pred tým, kým choroba vznikne alebo ako sa postupne vyvíja. Veľmi som chcela porozumieť mechanizmom ľudských chorôb, čo ma motivovalo študovať všeobecnú biológiu. Dostať sa na vysokú školu pre mňa nebolo jednoduché, keďže som bola dieťa s takzvaným „kádrovým problémom“.
Moja mama pracovala ako hlásateľka v banskobystrickom rozhlase v šesťdesiatom ôsmom roku, keď do Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy. Keď sa vrátila do Martina, pracovala v ilegálnom vysielači Kriváň a za svoj postoj a aktivity stratila prácu a vylúčili ju zo štúdia filozofie na vysokej škole. V tom období som mala nastúpiť na strednú školu, ale pre túto záležitosť ma na gymnázium v Martine neprijali. Preto sme sa ako rodina presťahovali do Bratislavy. Keď som končila gymnázium a podávala si prihlášku na vysokú školu, veľmi mi pomohol riaditeľ gymnázia, pán doktor Milan Antala (zakladateľ a prvý riaditeľ gymnázia Bilíkova v Bratislave), a moja triedna, pani profesorka Elena Zigová.
Do materiálov, ktoré sa posielali na vysokú školu spolu s prihláškou, nenapísali, že mám spomínaný „kádrový problém“. Vzali na seba riziko a postavili sa za mňa, za čo som im dodnes vďačná. V prvom ročníku na vysokej škole sme mali prednášky s akademikom Dionýzom Blaškovičom, ktorý bol zakladateľom modernej československej virológie. Obľúbil si ma, veľa sme spolu diskutovali, odporúčal mi knihy, študijné materiály a prehovoril ma, aby som išla študovať virológiu.
Je to tak, nikdy som svoj výber neoľutovala. Moja práca ma do dnešných dní absolútne napĺňa a verím, že bude aj naďalej. Vedecká práca neustále núti človeka študovať, zaujímať sa o nové javy, snažiť sa o pochopenie súvislostí a pomocou výskumu sa prepracovať k novým poznatkom. Zároveň som mala šťastie, že som pracovala v laboratóriu doktora Jana Závadu, celosvetovo uznávaného virológa, ktorý nadšenie vo mne ešte viac podnietil. V záverečnom ročníku štúdia som sa zoznámila s mojím manželom, s ktorým sme nadšenie pre vedu spoločne dlhé roky zdieľali v laboratóriu aj doma. A šťastná náhoda nás od virológie priviedla aj k onkológii.
Výskum bude určite pokračovať, pretože na našej spoločnej ceste sme mali aj množstvo vynikajúcich spolupracovníčok a spolupracovníkov. Vytvorili sme tím, ktorý výskum dostal na medzinárodnú úroveň. Jeho súčasťou bolo viacero mimoriadnych vedeckých osobností. Niektorí kolegovia pôsobia v zahraničí a venujú sa iným témam, ale mnohé kolegyne zostali na Slovensku a výskum proteínu CA9 rozvíjajú už na základe vlastných myšlienok, projektov a tímov. Ja sa do výskumu stále zapájam, lebo bez neho si svoj život naozaj neviem predstaviť. Pravdou je, že na vedeckú prácu už nemám toľko času ako v minulosti aj preto, že pôsobím vo vedení Biomedicínskeho centra SAV. Výskumu by som sa veľmi nerada vzdala, a kým dokážem pomôcť a prispieť svojou prácou k novým poznatkom, určite chcem pokračovať.
Diera v duši
Viem, že je to ťažká téma a ak je to pre vás príliš bolestivé, nemusíte odpovedať, ale chcela by som sa spýtať, ako túto novú situáciu zvládate?
Je to pre mňa veľmi ťažké. Nevedela som si vôbec predstaviť, aká obrovská diera v duši a bolesť v srdci ostane po manželovom odchode. Mali sme veľmi pevný vzťah a vyvážené partnerstvo. Dával mi veľa priestoru na realizáciu vlastných túžob a ambícií, viedla som naše projekty, prednášala na konferenciách, učila študentov. Vždy bol pre mňa a naše deti oporou, bol to veľmi starostlivý, činorodý, múdry a veľkorysý človek. Veľmi nám chýba.
Čo je pre vás v tomto období najväčšou oporou?
Mám obrovské šťastie, že mám skvelú rodinu. Mám dve dospelé deti, ktoré majú svojich partnerov a mám aj päť vnúčikov. Sú pre mňa úžasnou oporou, držíme sa a pomáhame si navzájom. Veľkou oporou je pre mňa aj švagriná, manželova sestra s rodinou, ktorá, žiaľ, tiež nedávno stratila svojho manžela. Aj v práci mám okolo seba ľudí, ktorí ma majú radi a pomáhajú mi toto obdobie prekonávať. Strata blízkeho človeka je skúsenosť, ktorá je veľmi zraňujúca, ale zároveň aj odhaľujúca, pretože zistíte, že mnohí ľudia okolo vás s vami úprimne súcitia a podporujú vás. Za to som veľmi vďačná.
Ďakujem, že ste našli v sebe silu odpovedať. Keď hovoríme o ťažkých situáciách, v mnohých povolaniach ľudia často vyhoria. Vy pracujete vo vede dlhé roky – zažili ste aj vy niekedy podobný pocit?
Nikdy predtým, ale musím priznať, že práve po odchode môjho manžela cítim vyčerpanie. Na jednej strane by som potrebovala oddych, no zároveň si uvedomujem, že život ide ďalej. Fyzická aj psychická únava je veľká, ale verím, že sa s ňou dokážem popasovať, pretože vnútornú motiváciu pre vedeckú prácu stále mám.
Nevedela som si vôbec predstaviť, aká obrovská diera v duši a bolesť v srdci ostane po manželovom odchode.
V náročných situáciách sa niektorí ľudia modlia, meditujú, niekto sa rozhodne na nejaký čas hodiť všetko za hlavu a odísť niekde preč – usporiadať si myšlienky, vysporiadať sa s bolesťou. Ak o tom chcete hovoriť, čo vám osobne pomáha najviac?
Veľa sa rozprávam so svojimi deťmi, čo mi naozaj pomáha a vzájomne sa podporujeme. Ale pomáha mi aj hudba, počúvam rôzne štýly, ale najmä džez, soul, rock, závisí od momentálneho rozpoloženia. Keď som už vedela, že sa život môjho manžela chýli ku koncu, čítala som psychologickú literatúru o umieraní, o tom, ako sa s ním vysporiadať, ako to má človek v sebe spracovať a ako sa pripraviť aj na svoj vlastný odchod.
Robo Homola
Faktom je, že o umieraní sa v našej spoločnosti veľmi nerozpráva. Aj keď si všetci uvedomujeme vlastnú pominuteľnosť, hovoriť o nej nevieme.
To je pravda. Pre mňa boli práve knihy o nej akousi očistou, faktografické aj príbehové, ktoré čitateľovi približujú skúsenosti lekárov, psychológov, hospicovej sestry a príbehy umierajúcich ľudí alebo ich blízkych. Vďaka nim človek pochopí, že podobné situácie prežívajú rôznym spôsobom mnohí ľudia. Každý, kto stratil blízkeho človeka, vie, že rana je vždy veľmi hlboká, srdce bolí a v duši je prázdno. Bude dlho trvať, kým to trochu prebolí.
Z vlastnej skúsenosti viem, že vedci sú často ľudia, ktorí do vysokého veku zostávajú mladí duchom, aj keď už nepatria k tým najmladším v miestnosti. Vnímate to podobne?
Áno, súhlasím. Možno je to aj preto, že samotné vedecké bádanie v nich udržiava zvedavosť, a tým aj mladého ducha. Pre vedcov je sviežosť uvažovania extrémne dôležitá a samotná povaha práce tomu pomáha. Celý život sa musíte niečo učiť, osvojovať si nové poznatky, ste motivovaní udržiavať sa v dobrej kondícii aj preto, že sa stretávate a konfrontujete s vedcami z celého sveta. Veda je oblasť, kde je veľa mladých ľudí, mladých vedcov, študentov, doktorandov, a keď ste nimi obklopení, naladíte sa na ich frekvenciu. Je to ďalšia úžasná devíza tejto profesie, ktorá vás udržiava v sviežom stave.
Vráťme sa ešte na chvíľu k vášmu výskumu. Je úroveň vedeckého poznania na takej úrovni, že ľudstvo čoskoro objaví liek na rakovinu? Zažijeme také niečo ešte za nášho života?
Myslím si, že to už aj zažívame, iba sa o tom málo hovorí. Sú typy rakoviny, na ktoré už dnes existujú veľmi účinné lieky, či už je to moderná chemoterapia, alebo biologické liečivá, ktoré zasahujú do signálnych dráh nádorovej bunky. Sú typy rakoviny, kde je úspešnosť liečby v porovnaní so situáciou spred 20 rokov výrazne vyššia. Samozrejme, stále zostávajú typy rakoviny, na ktoré účinné lieky nemáme, najmä ak sú diagnostikované v neskorom štádiu. Treba dodať, že rakovina je veľmi rôznorodé ochorenie – nielen z hľadiska typov nádorov, ale aj podľa toho, aký je jedinec, ktorý ochorením trpí, aký má genetický základ, akú má imunitu a podobne. Univerzálny liek preto neexistuje. Snaha vedcov a modernej medicíny spočíva v tom, aby sa rakovina zmenila na chronické ochorenie, s ktorým sa dá žiť dlhodobo. A v tomto smere sme už ako ľudstvo dosiahli mnohé úspechy a ďalšie v priebehu našej generácie určite dosiahneme.
Do akej miery prispievajú k rýchlejšiemu postupu aj v oblasti vedeckého bádania moderné výdobytky, ako umelá inteligencia a ďalšie technologické nástroje?
Veľmi tomu napomáhajú. Napríklad v oblasti biomedicíny je dnešná doba charakteristická takzvanými omickými metódami. Ide o metódy molekulárnej biológie, ktorými sa detailne mapujú nádorové tkanivá. Metódy molekulárnej biológie dokážu analyzovať každú jednu bunku a v nej stovky až tisíce rôznych znakov. Na základe toho sa získa obrovské množstvo dát, ktoré dnes bioinformatici dokážu efektívne vyhodnotiť a vyextrahovať z nich dôležitú informáciu o zložení a vlastnostiach nádorového tkaniva. Tieto metodiky urýchľujú aj vývoj liekov. V onkologickom výskume paralelne beží línia, v rámci ktorej sa vyvíjajú moderné bunkové a tkanivové modely nádorových ochorení. Do dnešných čias sme používali väčšinou bunkové línie a realizovali výskum s využitím animálnych modelov. Dnes už na scénu nastupujú modely odvodené priamo z pacientskych tkanív. Ide o takzvané 3D modely – rekonštrukcie akýchsi mininádorov kultivovaných v laboratóriu, na ktorých sa následne skúmajú mechanizmy nádorovej progresie a testujú rôzne terapeutické stratégie.
Hovoríme o technologicky náročných postupoch, kde je potrebná moderná infraštruktúra. Dokáže s týmto vývojom Slovensko držať krok?
V tejto oblasti vidíme isté zaostávanie, keďže našu infraštruktúru nie sme schopní aktualizovať tak efektívne, aby sme udržali tempo so zahraničnými pracoviskami. Žiaľ, nemáme na to potrebné zdroje, aj keď z času na čas sa objaví program, ktorý nám umožní kúpiť si nejaký nový prístroj. Vnímam to ako určitý investičný dlh, ktorý slovenská veda špeciálne v oblasti biomedicíny má. Pevne verím a dúfam, že sa to do budúcnosti zlepší.
S týmto problémom zrejme súvisí aj dlhodobý trend odlivu mozgov do zahraničia. Pociťujete ho aj vy?
Mnoho mladých a šikovných ľudí odchádza do zahraničia, často nie ani tak za lepšími životnými podmienkami – mnohých tu držia pevné rodinné väzby –, ale skôr za lepšími pracovnými podmienkami, za dostupnosťou najmodernejších technológií a lepšou perspektívou kariérneho rastu. Ďalším dôvodom je podľa mňa aj byrokracia, ktorá je na Slovensku príliš robustná a rigídna, napríklad v procese verejného obstarávania či v komplikovanej administrácii projektov, ktorú často ešte viac sťažuje oneskorené konanie implementačných orgánov. To sa výrazne dotýka praktickej realizácie vedeckého výskumu, a teda aj života vedcov.
Veda sa v posledných rokoch dostala výraznejšie do centra pozornosti, najmä v súvislosti s pandémiou Covidu-19. Na jednej strane ľudia chceli počuť od vedcov odpovede na mnohé otázky a možno sa aj utvrdili v tom, aké dôležité je pre ľudstvo vedecké poznanie. Na druhej strane sa zdvihla vlna rôznych popieračov vedeckého poznania a konšpirátorov. Čomu to pripisujete?
Vysvetľujem si to tým, že vedecké poznanie v tejto oblasti je veľmi komplexné a ľudia majú tendenciu radšej uveriť zjednodušeným vysvetleniam. Súvisí to aj s ľudskou psychológiou, pretože vyvolávanie strachu má silnejšiu odozvu ako racionálne vysvetľovanie zložitých problémov. Poukazuje sa na vedľajšie účinky vakcín, ale medicínske dôkazy hovoria, že ich zdravotné benefity sú výrazne vyššie a ochraňujú ľudí pred ťažkým priebehom infekcií. Pri popieraní efektívnosti vakcín sa úplne ignoruje fakt, že ich vedľajšie účinky sú oveľa zriedkavejšie a menej závažné ako negatívne efekty, ktoré môžu na ľudskom zdraví spôsobiť vírusy ako je SARS-CoV-2 alebo aj vírus chrípky.
Tieto témy na stôl často prinášajú aj politici a robia to s určitou agendou. Aj vy to tak vnímate?
Vnímam to a neprekvapuje ma to, pretože šírenie dezinformácií má silné korene siahajúce do minulosti. Pandémia Covid-19 sa stala živnou pôdou na prepojenie určitej politickej agendy so strachom ľudí z neznámeho. Navyše, dnešný svet je zahltený množstvom nepravdivých a manipulatívnych informácií, ktoré opomínajú alebo skresľujú vedecké a medicínske poznatky. Informácie sa k ľuďom dostávajú bez akejkoľvek odbornej oponentúry cez rôzne médiá či platformy často ako osobné názory, ktoré nikto nekontroluje ani neoveruje.
Povedali sme si, že analýzu uskutočníme pragmaticky, vedecky, bez emócií a čokoľvek zistíme, budeme to prezentovať takýmto spôsobom. Analýzu realizovali vedci, ktorí majú vynikajúcu expertízu v oblasti virológie, molekulárnej biológie a genomiky a viacerí z nich sú medzinárodne rešpektovanými osobnosťami.
Aká je v tejto situácii úloha vedcov?
Vedci ťahajú za kratší koniec, pretože v rámci svojej práce sú zvyknutí pochybovať, overovať, neustále hľadať rôzne podporné argumenty a pravdu. Preto sa vedci v diskusiách často nevyjadrujú tak jednoznačne. Majú v sebe zakódovaný fenomén pochybností, zatiaľ čo dezinformačná scéna je o svojej pravde absolútne presvedčená aj bez konfrontácie s vedeckými faktami a o ničom nepochybuje.
Ako si vysvetľujete to, že konšpiráciám veria aj vzdelaní ľudia, dokonca vedci.
Myslím si, že u mnohých vzdelaných ľudí je to skôr snaha dostať sa do centra pozornosti.
Biomedicínske centrum SAV, Štátny ústav na kontrolu liečiv a Univerzita Komenského nedávno vypracoval analýzu mRNA vakcín proti Covidu-19 a aj to sa dialo v politicky vypätej situácii. Aká bola vtedy nálada medzi vedcami?
Pristúpili sme k tomu čisto profesionálne. Biomedicínske centrum SAV dostalo zo strany vlády otázku, či takú analýzu vieme urobiť. Áno, vieme, a tak sme sa stali súčasťou toho diania. Na začiatku to kolegovia z vedeckej obce vnímali rôzne, pretože sa okolo zadania ihneď začali vyťahovať aj rôzne politické aspekty. My sme si uvedomili, že tejto téme je potrebné venovať pozornosť a verejnosť informovať pravdivo na základe spoľahlivých a transparentných dát získaných adekvátnymi, vzájomne komplementárnymi metódami. A napokon, bola to aj naša povinnosť zo zákona. Takže sme si povedali, že analýzu uskutočníme pragmaticky, vedecky, bez emócií a čokoľvek zistíme, budeme to prezentovať takýmto spôsobom. Analýzu realizovali vedci, ktorí majú vynikajúcu expertízu v oblasti virológie, molekulárnej biológie a genomiky a viacerí z nich sú medzinárodne rešpektovanými osobnosťami.
Niektorí politici vedcov vtedy označovali ako „potenciálnych zločincov“, alebo za „progresívnych spolitizovaných šarlatánov“. Takéto vyjadrenia vás nechávali chladnými?
To nie, ale my sme si jednoducho povedali, že sa voči tomu vyzbrojíme a nenecháme si svoje vnútro narušiť žiadnymi útokmi, sústredíme sa na našu prácu. Hlasy proti vedcom všeobecne, ale aj proti našim vedcom konkrétne, počuť nielen u nás, ale aj v zahraničí. Verbálnym napádaním a znevažovaním sa snažia o narušenie našej vnútornej integrity a o diskreditáciu našej vedeckej práce. My sa to usilujeme racionálne zvládať a nenechať sa vtiahnuť do diskusie, ktorú nepovažujeme za zmysluplnú.
Podľa vás teda nemá zmysel diskutovať s týmito ľuďmi a ani sa snažiť im niečo vysvetľovať?
Nechceme s nimi vstupovať do žiadnej komunikácie, pretože ich snahou je cez takéto diskusie svoje názory legitimizovať a povýšiť ich na rovnakú úroveň, na akej sú poctivo podložené a vyskúmané vedecké argumenty. Ale konšpirácie nie sú na tej istej úrovni, zakladajú sa na individuálnych neoverených informáciách, šíria ich jednotlivci, ktorí selektívne vytrhávajú fakty z kontextu a ignorujú vedecký konsenzus. Napokon aj psychológovia, ktorí sa téme konšpirácií venujú, odporúčajú vedcom, aby sa nenechali vtiahnuť do podobných diskusií, pretože tým podporujú snahy presadzovať konšpiračné témy.
Jednou z vecí, ktorá podporuje rozdeľovanie spoločnosti, sú sociálne siete. Ako to vnímate vy?
Ja osobne nie som na žiadnych sociálnych sieťach. Bolo to moje vedomé rozhodnutie. Chcem sa vyhnúť akejkoľvek konfrontácii s názormi, ktoré na sociálnu sieť niekto večer v zlej nálade alebo v snahe ublížiť napíše, zvyčajne aj pod cudzím menom, a tým ovplyvňuje iných ľudí. Myslím si, že svet bude musieť postupne dospieť k tomu, aby aj na sociálnych sieťach boli príspevky určitým spôsobom regulované. Som presvedčená, že je potrebné do online komunikácie zakomponovať etický rozmer.
Autority štátu by mali pamätať na budovanie a obnovu výskumnej infraštruktúry, zabezpečiť vedcom dostupnosť moderného prístrojového vybavenia, napríklad aj prostredníctvom podpory centrálnych laboratórií, ako je to bežné v západoeurópskych krajinách.
Hovorí sa, že vedca nerobí to, čo vie, ale to, čo robí, keď niečo nevie. Súhlasíte s tým?
Určite áno. Prvoradou úlohou vedca je hľadať nové súvislosti, nachádzať a vysvetľovať nové javy, prípadne aj tie isté javy popisovať a vysvetľovať novým spôsobom. Vedci zotrvávajú na svojich výskumom podložených poznatkoch, ale zároveň sú pripravení ich zmeniť na základe relevantných nových dát a dôkazov získaných štandardným a zodpovedným vedeckým postupom, ktorý má v sebe všetky prvky vedeckej integrity. Ak už zastávame nejaký názor, vždy je založený na vedeckých dôkazoch.
Presuňme sa ešte k ďalšej téme. Nielen vo vede, ale aj v mnohých iných oblastiach v minulosti dominovali muži. V akom stave je z tohto pohľadu súčasná slovenská veda?
Záleží na tom, aká vedecká oblasť to je. V SAV napríklad vidíme, že v biomedicínskych pracoviskách majú prevahu ženy, zatiaľ čo fyzikálne a matematické pracoviská majú skôr prevahu mužov. Ale ženy sa už dnes dokážu uplatniť všade, vo všetkých vedných oblastiach. Nie všetky ženy majú ambíciu alebo motiváciu podieľať sa aj na manažmente vedy.
Prečo?
Môže to súvisieť s rôznymi životnými situáciami alebo osobnými preferenciami. Nie všetky ženy túžia po tom, aby boli vo vedúcej pozícii, pretože sa chcú venovať predovšetkým rodine alebo niektorej zo svojich mimopracovných záľub. Myslím, že celkovo je prostredie v SAV aj slovenskej vedy ako takej voči ženám nastavené prajne.
Nedávno som počúvala rozhovor s predsedom SAV Martinom Venhartom, ktorý hovoril o potrebe prirodzeného striedania generácií v slovenskej vede vrátane jej manažmentu. S tým je spojená aj systematická výchova budúcich lídrov. S prihliadnutím na únik mozgov do zahraničia zostáva na Slovensku dosť ľudí na to, aby slovenskú vedu potiahli vpred?
Verím, že takých ľudí nájdeme dosť, aj keď je pravdou, že mnohí šikovní ľudia odchádzajú do zahraničia. Stratili sme množstvo talentov, ale verím, že tá „priepasť“, ktorú vnímame najmä v strednej generácii vedcov, sa už pomaly zapĺňa. Líderské osobnosti treba vyhľadávať, budovať ich kompetencie a podporovať ich v kariérnom raste. Dá sa to robiť rôznymi spôsobmi. Napríklad v Biomedicínskom centre SAV teraz prechádzame organizačnou zmenou zo štruktúry vedeckých oddelení na štruktúru vedeckých skupín. Vďaka tomu podporíme viac líderských osobností. Zároveň je dôležité, aby aj vedci na seniorských pozíciách pamätali na striedanie generácií a vychovávali si svojich potenciálnych nástupcov dostatočne zavčasu a s dostatočnou slobodou na ich vlastnú cestu.
Hovoríte o tom, čo musia urobiť sami vedci. Čo by mal urobiť štát?
V prvom rade vedu lepšie podporovať, nielen čo sa týka objemu peňazí, ktoré sa do nej investujú, ale aj do lepšieho a efektívnejšieho spôsobu ich prerozdelenia. Autority štátu by mali pamätať na budovanie a obnovu výskumnej infraštruktúry, zabezpečiť vedcom dostupnosť moderného prístrojového vybavenia, napríklad aj prostredníctvom podpory centrálnych laboratórií, ako je to bežné v západoeurópskych krajinách. Investícia do kvalitného výskumu je mimoriadne dôležitá, pretože kvalitný výskum nie je príťaž, ale príležitosť. Úroveň a podpora vedeckého bádania je znakom vyspelosti každej krajiny. U nás bola podpora vedy zväčša nesystémová, často jednorazová, bez kontinuity, aj keď v súčasnosti sa situácia postupne zlepšuje. Dôležité je tiež budovanie prepojenia medzi vedou a priemyslom, kde by mala fungovať prirodzená, aktívna, živá komunikácia a najmä vzájomné porozumenie a rešpekt. Na tom všetkom ešte musíme zapracovať. Máme však stále dosť múdrych a šikovných ľudí, takže verím v našu lepšiu vedeckú budúcnosť.
