Podľa investigatívnej novinárky Pavly Holcovej sa offshore firmy stali bežnou súčasťou veľkých korporácií. Vďaka nim môžu vplyvní ľudia zahaliť svoj majetok do neviditeľného plášťa a v niektorých prípadoch skryť aj to, čo nemusí spadať do kategórie legálnosti.
V rozhovore pre Forbes novinárka z českého portálu Investigace.cz a členka OCCRP vysvetľuje fungovanie daňových rajov, nelegálne aktivity s nimi spojené, ako aj situácie, ktorým musela čeliť pri ich vyšetrovaní.
Najčastejším dôvodom, ktorý uvádzajú podnikatelia, je snaha zakryť svoje majetky. Druhým a zároveň hlavným dôvodom je podľa mojej skúsenosti anonymita. Veľké množstvo firiem má zároveň svoje pobočky v offshore destináciách aj kvôli korporátnym daniam.
Je potrebné dodať, že keď hovoríme o offshoroch, nemali by sme si automaticky predstavovať Karibik, malý ostrov s jednou palmou a tým to končí. Akákoľvek krajina na svete môže byť použitá ako offshore alebo onshore. Samozrejme, niektoré destinácie sú v podvedomí zapísané viac, iné menej. Niektoré z najväčších českých podnikateľských subjektov sa prikláňajú skôr k onshore riešeniam. Spoločnosti registrujú napríklad v Holandsku, a to práve z dôvodu nižších korporátnych daní.
Ako riešenie som nevidela až tak veľa offshore štruktúr, skôr prevody na iné osoby – teda na rodinných príslušníkov alebo ľudí, ktorým bezvýhradne dôverujú, napríklad zaťov, sesternice a podobne. Myslím si, že to riešili viac v rámci rodiny než prostredníctvom offshore spoločností.
Často dlho nevieme, či bola daná firma nejakým spôsobom zneužitá. Poznám prípady, keď švajčiarske banky ponúkali k účtom aj offshore spoločnosti, ktoré klienti nikdy nevyužili. Prípadne situácie, keď si niekto založil offshore spoločnosť v Karibiku iba preto, lebo tam pravidelne trávil prázdniny na svojom katamaráne a potreboval mať loď registrovanú priamo v Karibiku. Samozrejme, existujú aj mnohé offshore spoločnosti, ktoré sú úplne anonymné a nie je možné zistiť, kto za nimi reálne stojí.
V karibskej oblasti sú ostrovy ako Svätý Krištof, Nevis či Britské Panenské ostrovy, ktoré majú obchodné registre – no existujú dva typy. Jeden je určený pre miestnych rezidentov, je digitálny, veľmi transparentný a pod prísnym dohľadom. Druhý slúži pre ľudí a spoločnosti, ktoré na ostrov nikdy neprídu a musia sa zaviazať, že tam nebudú podnikať.
Ten väčšinou nie je digitalizovaný, čo znamená, že ak tam niekto príde a začne sa pýtať na podrobnosti, napríklad zástupca justície alebo niekto s podozrením, či Europol, ktorý by firmu vyšetroval, ukážu mu veľkú miestnosť plnú dokumentov. Potom mu povedia, aby hľadal, niekde to tam vraj bude.
Takýto obchodný register je takmer nepoužiteľný. Navyše, ak by aj človek našiel dokument, po ktorom pátra, informácie o tom, kto je naozaj konečným užívateľom výhod, sú strážené právnikmi. Človek by tak musel hľadať ďalej a právnici majú na týchto ostrovoch výsadné postavenie. To znamená, že je takmer nemožné sa k týmto dátam dostať.
Podobné záležitosti som riešila s Jánom Kuciakom, napríklad pri kauze Panama Papers, Offshore leaks. Pokiaľ hovoríme o Cypre, nemôžeme sa zamerať len na jednotlivcov. Sú tam aj veľké slovenské korporácie, napríklad J&T.
Naozaj si myslím, že mať firmu registrovanú v destinácii, ktorá sa bežne považuje za offshore, je v súčasnosti pre veľký biznis bežnou praxou. Používajú ich najmä na optimalizáciu daní. Problém je však v tom, že ide o veľmi bohatých ľudí, zatiaľ čo učiteľka v škôlke, novinár alebo čašník v reštaurácii si veľmi pravdepodobne nebudú zakladať offshore firmu na optimalizáciu daní alebo zníženie daňového základu.
Prekvapilo by vás, ak by napríklad politici mali založené takéto typy firiem?
Predpokladám, že ich majú. Nedávno to boli tri roky, čo sme zverejnili kauzu týkajúcu sa Andreja Babiša, ktorý bol v tom čase predsedom českej vlády a mal celú offshore štruktúru. Viedla z Britských Panenských ostrovov cez Washington až do Monaka. Využíval ju na nákup nehnuteľností vo Francúzsku. Takže áno, deje sa to.
Predáva aktuálne spomínané nehnuteľnosti?
Áno, teraz ich predáva, pretože je pre ne vo Francúzsku vyšetrovaný.
Ako mu ich predaj pomôže?
Myslím, že mu nebudú môcť v rámci vyšetrovania zmraziť majetok, keď ho oficiálne nebude mať.
Dlhá cesta k pravde
Stáva sa často, že narazíte na firmu, ktorá na prvý dojem pôsobí podozrivo a nakoniec nenájdete žiadnu nezrovnalosť?
Omnoho častejšie sa stáva, že na základe toho, čo dohľadáme, nie sme schopní dokázať, že sa tam deje niečo nezákonné. Dokážeme sa dostať k dátam, ktoré sa týkajú danej spoločnosti, ale k bankovým účtom alebo prevodom sa dostaneme iba vo veľmi obmedzenom počte prípadov. Aby sme preukázali, že sa deje niečo sporné, potrebujeme konkrétne informácie – najmä nejakú finančnú transakciu. Samotný fakt, že niekto vlastní offshore spoločnosť, ešte nemusí znamenať nič.
Občas sa stáva, že niektoré subjekty sú natoľko ľahkovážne, že na oficiálnom profile alebo webe zdieľajú aj číslo svojej kryptopeňaženky.
Je možné finančnú transakciu odhaliť napríklad pomocou účtovných závierok?
Dá sa to nájsť aj takto. Týmto spôsobom sme dohľadali dáta z jednej banky, ktorá zistila, že požičiavala peniaze vlastným klientom – doslova kanibalizovala vklady. Finančné závierky však väčšinou nie sú súčasťou dát, ktoré sme schopní získať pri offshore firmách.
V prípade, že nájdete pri firmách niečo nezákonné, kontaktujete ihneď políciu?
Pokiaľ získame informácie o nelegálnej činnosti z takzvaných leakov (pozn. red. úniky informácií od zdroja), v rámci Medzinárodného konzorcia investigatívnych novinárov nemôžeme tieto dáta a skutočnosti poskytovať tretím stranám. To znamená, že nemôžeme sprístupniť informácie polícii – namiesto toho zverejníme text na našom webe, kde uvedieme maximum detailov. Veľmi často publikujeme aj samotné dokumenty, z ktorých sme pri vyšetrovaní vychádzali, a polícia ich môže dohľadať u nás. Políciu priamo pred vydaním textu vo väčšine prípadov nekontaktujeme.
Aj takto sa chránite pred únikom dát…
Je to presne tak.
Ako prebieha medzinárodná spolupráca s novinármi? Má viac negatív alebo pozitív?
Rozhodne viac pozitív. Často nepoznáme všetky zákutia registrov po celom svete ani kontext nájdených dát – kto je koho bratranec, kto je upratovačka v rodine, na ktorú je napísaná firma v Azerbajdžane, a podobne.
Samozrejme, je to o niečo zdĺhavejšie, ako keby sme pracovali s dátami sami. Skúsenosť z medzinárodnej spolupráce je úplne kľúčová a veľmi pozitívna. Všetkých zahraničných kolegov, s ktorými spolupracujem, si nesmierne vážim. Dôverujem im aj podkladom, ktoré s nami zdieľajú. Väčšina z nich sú členovia OCCRP alebo konzorcia ICIJ.
Spomeňme aj schránkové firmy, ide pri nich vždy o podozrivé entity alebo môžu mať aj legitímne využitie?
Keď vidím ďalšiu schránkovú firmu, prvé, čo mi napadne, je: „Ach jo, zase schránková firma.” Hovorím to preto, že po rokoch skúseností viem, koľko práce stojí rozobrať takúto firmu. Dá sa to, no je to náročné. Apriori to však nepovažujem za automatický dôkaz, že ide o zločin.
Pojem schránkové firmy nabral možno až pejoratívny charakter. Vnímate to rovnako?
Je to tak, ale nemyslím si, že je to presné, aj keď veľká časť schránkových firiem je často využívaná k nejakému dôvodu. Buď na zníženie daní, anonymizáciu vlastníctva firmy, alebo na ochranu majiteľa – napríklad pred právnymi postihmi.
Čierne diery kryptosveta
Dajú sa nejakým spôsobom sledovať aj transakcie firiem, napríklad pomocou kryptopeňaženiek?
Je to komplikované. Pri mene ako je monero sa to sledovať de facto nedá, pri bitcoine čiastočne áno. Na to však už musíte mať nástroje.
Predpokladám, že najväčším problémom bude priradiť danú peňaženku k subjektu?
Občas sa stáva, že niektoré subjekty sú natoľko ľahkovážne, že na oficiálnom profile alebo webe zdieľajú aj číslo svojej kryptopeňaženky. Takto sa to prekvapivo dá nájsť aj pomocou vyhľadávača. V iných prípadoch to také jednoduché nie je, špeciálne ak subjekty využijú takzvané mixéri. To znamená, že na jednej strane tečú bitcoiny, ktoré sú namiešané z nelegálnych aj z legálnych aktivít. Na druhej strane vytečú von. Takéto transakcie je prakticky nemožné vystopovať.
Aké praktiky najčastejšie využívajú spoločnosti na zakrývanie svojich aktivít pomocou offshore firiem?
Existuje viacero možnosti. Jednou z nich sú proxy ľudia – nastrčení riaditelia. Keď sme pracovali na Panama Papers, zistili sme, že existujú aj nastrčení majitelia. Dokonca aj osoba uvádzaná ako užívateľ výhod (pozn. red. beneficial owner) nemusí byť nevyhnutne konečným užívateľom výhod.
Aké aktivity sa najčastejšie snažia zakryť?
Ide o celú plejádu aktivít. Ak to mám zovšeobecniť z pohľadu organizovaného zločinu, často ide o pranie špinavých peňazí alebo úplatky. Narážame aj na snahy o skrývanie majetku v rozvodovom konaní, keď sa jedna strana nechce deliť s druhou stranou. Veľmi často je to len spôsob, ako ochrániť investície v krajinách, ktoré nemajú úplnú vymožiteľnosť práva – teda v nestabilných právnych štátoch.
Ktoré krajiny sú považované za najväčšie daňové raje?
Situácia sa mení. V súčasnosti sú paradoxne populárne aj niektoré štáty USA, napríklad Delaware či Nevada. Samozrejme, stále sú veľmi populárne aj Britské Panenské ostrovy a Seychely, hoci tam popularita poklesla po tom, čo Seychely podpísali memorandum o výmene informácií. Nasledujú destinácie ako Cyprus, Malta, ale aj Írsko či Škótsko.
Vyhrážky ako súčasť poslania
Čelili ste niekedy v rámci svojej práce osobným alebo právnym vyhrážkam? Skúšali na vás SLAPP (strategické podávanie žalôb)?
Áno, väčšinou to ale nie je tak, že o niekom napíšeme, že má offshore firmu a on nás zažaluje, hoci sme sa s tým už stretli. SLAPP-u sme čelili v Londýne, v prípade, ktorý sa týkal azerbajdžanského podnikateľa. Nakoniec od toho upustil, pretože viesť takýto spor v londýnskej jurisdikcii je nesmierne finančne náročné. Takže to nakoniec dopadlo dobre.
Je podľa vás aktuálna legislatíva EÚ, prípadne svetová, dostatočná na to, aby zabránila zneužívaniu offshore firiem?
Absolútne nie. Na to je potrebná globálna legislatíva a celosvetová vôľa riešiť to. Nedá sa to riešiť na úrovni jednotlivých štátov. Myslím si, že stále viac štátnych správ prechádza k tomu, aby ľudia, ktorí vstupujú, alebo majú dosah na verejné financie, mali transparentnú vlastnícku štruktúru.
Do akej miery je možné sa pri vyšetrovaní offshore firiem spoliehať sa na verejne dostupné zdroje?
Veľa by sme sa toho nedozvedeli. Niektoré firmy však majú veľmi dôkladných účtovníkov, ktorí informácie dostupné len v offshore databázach uvedú aj do účtovných závierok, prípadne ich zohľadnia v správe o vzťahoch. Vďaka tomu sa môžeme dozvedieť informácie, ktoré by bolo veľmi náročné získať z offshore registrov.
Väčšinou tieto úniky neobsahujú len dokumenty z obchodných registrov. Zahŕňajú aj množstvo ďalších dokumentov a metadát. Takéto leaky bývajú masívne – ide o milióny strán dokumentov. Nemyslím si preto, že by si niekto dal tú námahu len na to, aby napríklad zdiskreditoval novinárov. Snažíme sa úniky informácií overovať aj kontextuálne.
Panama Papers bol prvý veľký projekt. Spočiatku panovalo nadšenie z toho, že sa môžeme pozrieť bližšie za tú hrubú nepriepustnú stenu, za ktorou sa tento biznis odohráva. Predtým sme o tom veľa počúvali, ale k samotným dokumentom sme sa nikdy nedostali.
Museli sme sa naučiť veľa vecí, o ktorých sme predtým nemali ani tušenie. Išlo napríklad o špeciálnu účtovnícku terminológiu, čo znamenajú niektoré skratky, aký je rozdiel medzi akciami na Britských Panenských ostrovoch a na Seychelách. Prípadne, prečo niekto v roku 2013 presunul všetky svoje firmy zo Seychel do inej offshore destinácie. Keď potom prišiel ďalší únik tohto typu, na jednej strane sme mali radosť z „novej hračky”, no na druhej strane už všetci vedeli, aká nesmierne náročná práca nás bude čakať.
Existujú oblasti podnikania alebo sektory, kde sa využívanie offshore štruktúr vyskytuje častejšie než v iných?
Finančný sektor. Investičné spoločnosti a podobne.
Zažili ste prípady, keď sa vám nepodarilo potvrdiť pôvodné podozrenia alebo hypotézy?
Takýchto prípadov je mnoho. Vtedy to odložíme do archívu a čakáme, pokiaľ sa nedostaneme k ďalšej časti skladačky. Moja skúsenosť je taká, že kauza nikdy nie je hotová, vždy sa na ňu nabaľujú ďalšie informácie. Niekedy sa nájde niečo k riešenej kauze aj po troch, piatich alebo až desiatich rokoch.
Nie som sudkyňa ani policajtka. Nepíšem o kauzách s tým, že niekto pôjde do väzenia alebo bude súdený. Mne stačí, že sa tá informácia dá od vydania článku nájsť a je verejná. Ako s tým ľudia naložia, nechávam na nich.
Existujú prípady, ktoré vás počas vyšetrovania offshore firiem prekvapili alebo šokovali?
Samozrejme, ľudia, ktorí riešia offshore štruktúry, si radi porozprávajú o mimoriadne zaujímavých a prepracovaných offshore schémach, keď na ne narazia. Čo ma však prekvapilo, je zneužívanie identít znevýhodnených ľudí.
Nehovorím pritom o tých, ktorí sú v zložitej sociálnej situácii, ale o ľuďoch, ako sú upratovači alebo tí, ktorí sa starajú o domácnosť bohatých. Majitelia mali prístup k ich identitám a zakladali na nich offshore spoločnosti, ktoré sa napríklad podieľali na pašovaní zbraní. Tí ľudia sa potom ocitli v problémoch, a to bez toho, aby vôbec rozumeli, čo sa deje.
Máte niekedy v rámci svojej práce strach, napríklad pre vyhrážky?
To sa stáva často. Človek sa časom otupí a už si to tak neberie.
