Jaroslav Haščák opisuje nevydarený pokus o kúpu CME, vysvetľuje, prečo Penta vlastní médiá, a vracia sa ku Gorile, reputácii aj sporom s kritikmi.
Veľký rozhovor s Jaroslavom Haščákom vyšiel v plnom rozsahu v júnovom čísle Forbes Slovensko. Na webe ho pre jeho rozsah publikujeme v piatich častiach, ktoré postupne mapujú najväčšie firmy Penty, jej investičné plány, zahraničné ambície aj vzťah skupiny k médiám a vlastnej povesti.
V prvých troch častiach Haščák hovoril o Fortune, sieti Dr. Max, nemocniciach či poisťovni Dôvera. Štvrté pokračovanie sa venovalo nevydarenej kúpe 365.bank, expanzii Penta banky, plánovanému obnoveniu výroby v Slovalcu a budúcim vstupom viacerých firiem na burzu.
V záverečnej piatej časti opisuje, ako bola Penta dohodnutá na kúpe celej skupiny CME a prečo obchod napokon stroskotal. Vysvetľuje tiež, za akých okolností by dnes kúpil Markízu, prečo skupina zostáva v médiách a kedy zasahuje do práce redakcií. Vracia sa aj k vstupu do Petit Pressu, podpore investigatívneho projektu Kontext, sporom o reputáciu a ku kauze Gorila.
V minulosti sme rokovali o kúpe celého CME (smiech). Boli sme dokonca s vtedajším majiteľom Warner Bros. už dohodnutí. Chceli sme to kú piť spolu s čínskou skupinou CEFC. Deal som viedol ja, dohodli sme sa na cene, podali sme si ruky, podpísali sme investičný zámer, zohnali sme peniaze, no, žiaľ, sa to neuzavrelo. Čínsky partner jednoducho zmizol. Nedalo sa ho dovolať. Neviem, či mu politicky zlomilo krk to, že kúpil po diel v Rosnefťi bez toho, aby to bolo posvätené politickými kruhmi medzi Moskvou a Pekingom (Jie Ťien-ming bol hlavou skupiny CEFC, s ktorou mal veľké zámery v strednej Európe, rokoval o kúpe polovičného podielu v bankovej skupine J&T a pôsobil aj ako poradca vtedajšieho českého prezidenta Miloša Zemana. V roku 2018 ho obvinila čínska vláda z korupcie, odišiel z akcionárskej štruktúry a zmizol aj z verejného života, pričom napríklad holding J&T dodnes má v akcionárskej štruktúre pozostatky po čínskom CEFC, poznámka redakcie). Takto dopadla naša snaha o odkúpenie CME. Po tom nastúpil Petr Kellner a kúpil to asi o dvesto až tristo miliónov lacnejšie, než sme ponúkali my (Kellner zahynul pri tragickej nehode vrtuľníka na Aljaške v roku 2021, poznámka redakcie).
V tom čase sa hovorilo v médiách, že cena za celé CME mohla byť dve miliardy eur. Je to pravda?
Áno, ponúkali sme niečo mierne vyše dvoch miliárd a on to kúpil tesne pod touto sumou.
Nechceli ste sa dohodnúť s PPF?
Nepotrebovali nás, dokázali to financovať sami. A pre nás to bol príliš veľký balík na jeden deal a ešte aj v médiách, ktoré nie sú našou kľúčovou oblasťou.
Preto ste chceli vtedy získať Markízu?
Naša dohoda s CEFC bola, že oni si zoberú časť krajín a my ďalšiu. CME v tom čase pôsobila okrem Slovenska aj v Česku, Bulharsku, Chorvátsku, Rumunsku a Slovinsku. Čiže sme si to chceli rozdeliť, lebo v tomto segmente neexistuje veľa synergií, každý sa venuje lokálnej tvorbe. Nešlo v tom čase o nejaký vplyv, ale spočítali sme to a vyšiel z toho pekný výnos. Rozprávame sa však o rokoch 2017 a 2018.
Dáva vám zmysel uchádzať sa o Markízu aj v roku 2026?
Neviem, či je dnes na predaj. Petra Kellnera som poznal osobne, Renátu Kellnerovú som stretol len raz, a to na svadbe. Neviem, prečo by predávala iba Markízu. Ak niečo, asi skôr celý televízny biznis v strednej a východnej Európe. Viem, že sa pred časom snažili prikúpiť ProSieben v Nemecku, takže by podľa mňa muselo ísť skôr o transakciu, ktorá by zahŕňala všetky televízne stanice, nie iba Markízu.
Wikimedia/TV Markíza
Mala by Penta záujem o Markízu?
Nie.
Dávate od toho ruky preč?
Nie, bol by to dobrý deal, ale stále si myslím, že lineárne televízie sú ťažký biznis. Pozornosť ľudí sa triešti brutálnym spôsobom. Buď máte biznis model založený na reklame a bojujete s hráčmi, ako sú Meta či Google, ktorí majú miliardový rozpočet na rozvoj, alebo máte model založený na predplatiteľoch a stáva sa z vás sekta, ktorá musí písať tak, ako to od nej chce úzka skupina ľudí. Nepredpokladám zánik lineárnych televízií, je to veľa lokálneho obsahu, ktorý Netflix ani HBO neprinesú, ale na ich úkor rastú sociálne siete a globálni hráči. Nevidím žiaden dôvod, prečo by lineárne televízie mali mať polovicu z reklamného koláča. Myslím si, že trh bude rásť, ale ich podiel bude klesať, a to dosť výrazne. Môj odhad je, že sa ustáli niekde medzi 25 a 30 percentami. Samozrejme, závisí to aj od ekonomiky, lebo prvé, čo firmy osekávajú, keď je kríza, sú výdavky na marketing. Nie je to vôbec ľahký biznis.
Prečo pôsobíte v médiách, keď je to také ťažké? Iain Child nám v rozhovore povedal, že pre Pentu musia mať všetky podniky buď EBITDA nad sto miliónov eur, alebo potenciál dosiahnuť ju. EBITDA celého vášho mediálneho biznisu sa pohybuje okolo 20 miliónov eur a vyrásť nad sto miliónov na slovenskom trhu je aj pre hráča, ako je Penta, zrejme nereálne. V minulosti ste pritom výrazne osekali portfólio a zbavili sa oblastí, v ktorých vám to nedávalo zmysel. Médiá ste si však ponechali aj ste sa v nich posilnili, keď ste okrem denníka Plus JEDEN DEŇ získali aj Nový Čas.
Dobre, ale výnos je aj funkciou kúpnej ceny. Čím je báza nižšia, tým máte vyšší výnos, aj keď budúcnosť vyzerá horšie. Takže vždy záleží od ceny. Keby Markíza išla do výpredaja, bol by fire sale, prišla by za mnou Renáta Kellnerová a povedala by mi, aby som ponúkol cenu, ktorá ju neurazí, kúpil by som to. Ona však nepotrebuje predávať. Ak má o to záujem Michal Strnad, tipujem, že bude vysoká cena a že to teda nemá pre nás zmysel. Nie je to strategická investícia.
Prečo potom držíte médiá?
Pretože sme zodpovední občania a žijeme tu. Podobne aj v Česku. Ak by som tu nežil a Marek Dospiva by nežil v Česku, asi by sme médiá v týchto krajinách nekupovali.
Niektoré médiá vnímate ako príliš aktivistické, no hovoríte, že vlastníte médiá, lebo sa považujete za zodpovedných občanov. Nie je to len iná forma aktivizmu?
Sú médiá, ktoré sú príliš aktivistické, a mám právo to pomenovať. No treba rozlišovať medzi aktivizmom a hodnotovým ukotvením. To prvé vnímam ako situáciu, keď médium nevystupuje primárne ako novinárska inštitúcia, ale ako aktér, ktorý sa snaží presadzovať konkrétnu politickú alebo ideologickú agendu. Je to niečo iné, ako mať jasne definované hodnoty, ktoré sú transparentne pomenované v etickom kódexe. Médiá historicky často vznikali preto, lebo ich vlastníci alebo vydavatelia chceli priniesť do verejného priestoru určitý pohľad na svet. V anglosaskom prostredí je to dodnes úplne bežné. Podstatné však je, aby bol hodnotový rámec otvorene priznaný, aby sa nezamieňal s politickou propagandou a aby nikdy nenahrádzal poctivú prácu s faktmi.
Vy šírite prostredníctvom svojich médií vlastný svetonázor?
Kde? V Trende?
Napríklad.
No jednoznačne. Pozrite si desiatky vydaní spätne, prečítajte si náš etický kódex a skúste nájsť jeden článok, ktorý s ním nie je v súlade. Nenájdete taký. A sám sa k nemu hrdo hlásim.
Trend bol médiom, ktoré zvyklo odhaľovať veľké kauzy, pracovali v ňom kvalitní novinári. Za posledné roky sa to vôbec nedeje.
Nie sme investigatívne médium. Nemáme na to ani tím. Na Slovensku nerobí investigatívu skoro nikto. Je len pár novinárov, ktorí dokážu pracovať s verejnými zdrojmi. Trend nemá čitateľa, ktorý by od neho očakával takéto články. Nehovorím to zaujato, priznal by som to, keby to tak bolo, ale novinári, ktorí v minulosti písali takéto články v Trende, nemali na to analytické schopnosti. Tie mal Ján Kuciak a má Martin Turček z Aktualít alebo Adam Valček z Kontextu, ale som zaujatý, pretože patrím medzi najväčších podporovateľov tohto média. Kľúčovou vecou, ktorej som sa v Pente venoval, bolo hľadanie a posudzovanie ľudí. Robil som množstvo pohovorov vrátane skupinových. Počas roka som stretol dvesto až tristo ľudí. Niekedy som sa s nimi porozprával 20 minút, inokedy tri hodiny. Aj preto si myslím, že dokážem pomerne dobre posúdiť, kto má aké analytické schopnosti. A investigatíva je do veľkej miery práve o analytickom myslení – o schopnosti pracovať s dátami, pospájať si fakty a vytvoriť z nich zrozumiteľný príbeh. Dovolím si preto tvrdiť, že na Slovensku nie je veľa novinárov s analytickými schopnosťami, ktoré by ich predurčovali na naozaj kvalitnú investigatívu.
Penta Investments
Dobre, ale keď sa posunieme k bulvárnym denníkom z vášho portfólia, aj tie boli kedysi ostrejšie a odhaľovali škandály vládnych politikov. Dnes nejdú po krku nikomu, a keď už, tak opozícii. Nemáte pocit, že sú ich výstupy slabšie?
Kedysi som bulvár nečítal. Dnes si ho prezerám skoro denne, keď príde po mňa šofér, má v aute Plus JEDEN DEŇ aj Nový Čas. Neviem, či je teraz toho viac alebo menej, museli by sme urobiť nejakú štatistiku a zmerať to, lebo hodnotiť subjektívne, čo je slabšie a čo nie, nemá význam. Nehovorím, že to tak nie je, ale nemám dáta, na základe ktorých by sme to mohli objektívne posúdiť. Je možné, že je toho menej. No obsahová stratégia nášho bulváru spočíva v tom, aby sme mali čo naj väčší zásah. Čo dokážeme odmerať, je pozornosť, a odkedy sme v roku 2015 vstúpili do médií, náš zásah rástol predovšetkým vďaka digitálnej transformácii. Okrem toho, že sa nám darí aj finančne. Nakoniec, bez toho, aby sme mali takú obsahovú stratégiu, akú chce čitateľ, by sme neprežili. No nezasahujem do práce redakcií, nehovorím im, čo majú obsahovo robiť, či majú mať napríklad viac lifestylu, to nie. Prinášame obsah, o ktorom si myslíme, že je pre nášho čitateľa správny a cenný. Nezasahujem do toho, či majú ísť viac alebo menej po vládnych politikoch alebo iných konkrétnych osobách.
Ako často sa angažujete v konkrétnej veci?
Výraznejšie sa angažujem raz ročne, keď máme takzvaný business strategy review. Týka sa to napríklad diskusie o tom, či máme mať viac alebo menej videoobsahu. Sú to diskusie, ktoré prebiehajú na mojej úrovni.
A pri konkrétnom článku? Že zdvihnete telefón, aby ste niečo pretlačili alebo, naopak, nepustili do éteru.
Kedysi mi ľudia volali dosť často, až mi to bolo nepríjemné. Stratil som aj zopár priateľov, ktorí sa mi okolo roku 2015 ozvali, aby sa sťažovali na to, čo sme napísali. Napriek môjmu stoicizmu sa raz za čas stane, že sa neudržím a vybuchnem. Som taká vzácna kombinácia stoika a cholerika (smiech). Predtým to bolo na týždennej báze, teraz je to tak raz za pol roka. Občas mi ktosi zavolá a spýta sa ma, či by som nemohol zasiahnuť. Niekedy sa stane, že náš bulvár narazí na čisto osobnú, ľudskú tému. Nechcem zájsť do detailov, ale ak mám pocit, že zverejnenie takejto veci môže konkrétnemu človeku alebo jeho rodine reálne ublížiť, a pritom nejde o zásadný verejný záujem, ale skôr len o clickbait, snažím sa v priateľskom rozhovore ľudí usmerniť. Aj bulvár by mal mať hranice. Pamätám si jeden konkrétny príklad, ale nie je vhodné zachádzať do detailov.
A je fér, že sa v niečom angažujete a v niečom nie?
Asi úplne nie. Ide o náhodu. Keď mi niekto, kto ma pozná, zavolá, pripadá mi, že mu nemôžeme urobiť zle – keď vieme, že nemá žiadnu verejnú funkciu a k ničomu to nevedie. Áno, o tom je ľudský život. Nikto z nás nie je ani dobrý, ani zlý, správame sa kontextovo. V konkrétnej situácii sa proste nejako zachováte.
Ako spätne hodnotíte to, že ste vstúpili do vydavateľstva Petit Press, ktoré vydáva aj denník SME, a následne sa zdvihla časť redakcie, odišla a založila Denník N?
Príbeh nášho vstupu do SME je jednou z najväčších mestských legiend, ktoré tu vôbec kolujú. Napriek tomu, že sme ho už niekoľkokrát vysvetlili, špecificky redakcie SME a Denníka N nám stále dávajú rôzne nálepky, ktoré sú buď úplne vymyslené, alebo veľmi demagogicky posunuté.
Ako to teda bolo?
Nemecký vlastník sa rozhodol, že odíde z trhu. Mal podpísanú dohodu o predkupnom práve so spolu akcionármi Vajdovcami (majitelia skupiny Prvej slovenskej investičnej skupiny – PSIS –, ktorí vlastnili Petit Press na polovicu spolu s nemeckou skupinou Rheinisch-Bergische Verlagsgesellschaft, poznámka redakcie), ale nedokázali sa celé mesiace dohodnúť na cene. Nemci s nimi férovo vyjednávali. Keď som sa o tom dozvedel, zacítil som príležitosť a ponúkol som o dva milióny vyššiu cenu. Namiesto 11 miliónov eur, ktoré boli na stole, som ponúkol 13 miliónov. Čo zlé som urobil? Realizoval som svoje právo súkromného vlastníctva a dal som vyššiu ponuku. Nakoniec sme spolu s PSIS skončili v pozícii 50 na 50. Mne táto pozícia vyhovovala. Nemal som žiadnu ambíciu ovplyvňovať obsah. Na druhej strane som načúval aj Alexejovi Fulmekovi, ktorý bol šéfom vydavateľstva a v tom čase so mnou osobne veľmi intenzívne komunikoval. Na koniec som asi „vymäkol“, ustúpili sme do minority, čo dnes spätne považujem za chybu. Naša jediná snaha bola, aby vydavateľstvo ekonomicky lepšie fungovalo. To, s čím sme sa však v ďalších rokoch stretli zo strany časti redakcie, bola obrovská neúcta. Či už zo strany šéfredaktorky Beaty Balogovej, ktorá nereagovala na maily ani neodzdravila, keď ju človek stretol, alebo ďalších ľudí. Napriek tomu, že máme hrubú kožu, bolo toho veľa aj na nás. Pri odchode časti redakcie zo SME a následnom založení Denníka N prišiel vrchol, aký som v biznise do vtedy nezažil. Za peniaze PSIS aj Penty, pretože v tom čase sme už boli spoluvlastníkom vydavateľstva, si títo ľudia niekoľko mesiacov robili intenzívnu kampaň na vznik konkurenčného média. Žiaľ, Alexej Fulmek a akcionári PSIS sa rozhodli, že im to budú tolerovať.
Napriek tomu by sa dalo namietať, že keby to neurobili, išlo by o autocenzúru.
Nie je to o cenzúre, odídenci zo SME predsa hneď vyhlásili, že si idú budovať vlastné médium, ale o zdravom sedliackom a biznisovom rozume. Vzniká konkurencia a necháme ich robiť si kampaň za naše peniaze? Majú právo rozhodnúť sa, pre koho budú pracovať. Nikoho nikde nedržíme. No toto bol odchod, aký som ešte nezažil, a oni to ešte aj opisujú ako hrdinský príbeh.
Keď ste skončili už aj ako minoritný akcionár, vyšiel denník SME a na titulnej strane mal veľký hashtag #neustúpiliSME. To bol celkom silný odkaz. Pri spätnom pohľade vnímate celý príbeh ako prehru?
Nenazval by som to prehrou, ale nemám z toho dobrý pocit. Mal som ambíciu dosiahnuť to, aby sa vydavateľstvu darilo. Základ tam bol dobrý. SME išlo do onlinu ako prvé slovenské médium, no nemali odvahu vo veľkom investovať. Nedokázali to škálovať tak, ako napríklad Milan Dubec, keď rozbehol a predal Bistro.sk či iné súvisiace aktivity. SME robilo všetko na kolene a tak to aj dopadlo. V anglickom svete je také príslovie: „Penny wise, pound foolish.“
Robo Homola
Plnia podľa vás médiá z portfólia Penty spoločenskú úlohu, akú majú zohrávať?
Spoločenskú úlohu – zabávať, ale aj informovať ľudí – plníme. Ľudia k nám chodia, čítajú nás, zabávajú sa. Nemáme len bulvár, ale aj magazíny ako Poľovníctvo a rybárstvo, Zdravie, Život, Záhradkár a ďalšie segmenty. Máme svojich verných čitateľov, aj keď v mnohých prípadoch už starších. Nových sa nám darí získavať ťažšie, ale snažíme sa.
Mimochodom, koľko peňazí ste dali do Kontextu Adama Valčeka?
Stopäťdesiattisíc eur.
Jednorazovo?
Nie, prisľúbil som mu pomoc na obdobie niekoľkých rokov. Pre mňa je to osobná vec, lebo ide o právny štát, čo je téma, ku ktorej mám, prirodzene, blízko.
Sú to vaše súkromné peniaze?
Áno, to nemá nič spoločné s Pentou. Neexistuje novinár na Slovensku, ktorý by sa Adamovi Valčekovi približoval v tom, ako rozumie právnemu štátu a ako dokáže ísť analyticky do hĺbky.
Poďme rekapitulovať: bude sa podľa vás niekedy hovoriť o Pente pozitívne?
O Pente sa hovorí pozitívne, len niektorí zaujatí predstavitelia médií a časť politikov to nechcú takto vnímať. Sme obrovským prínosom pre slovenskú ekonomiku. Sme dlhodobo najväčším zamestnávateľom na Slovensku, zamestnávame viac ako 16-tisíc ľudí, teda viac ako Volkswagen. Zároveň sme dlhodobo jedným z najväčších prispievateľov do štátneho rozpočtu. V roku 2023 sme zaplatili na daniach a odvodoch 320 miliónov eur, najviac zo všetkých firiem na Slovensku. V roku 2024 sme boli druhí. Aj tento rok budeme s 321 miliónmi eur určite v top trojke. Zároveň neexistuje lepšie vysvedčenie o reputácii než to, keď vám ľudia zveria vlastné peniaze. A nám sa podarilo získať v Penta Funde už viac ako osemtisíc investorov, ktorí v ňom celkovo majú vyše sedemsto miliónov eur.
Pred vyše 20 rokmi ste poskytli veľký rozhovor Trendu, ktorý ste vtedy ešte nevlastnili. Povedali ste v ňom, že neočakávate, že sa o Pente bude niekedy hovoriť pozitívne. Za cieľ ste preto označili aspoň to, aby sa o nej rozprávalo neutrálne.
Bolo to asi v dobrom rozmare. Pred piatimi rokmi sme sa rozhodli, že budeme robiť kampaň „Penta zlepšuje zdravotníctvo“ a merať, ako sa mení vnímanie firmy v tomto sektore. Výsledok? Keď sme začínali, mali sme zhruba 30-percentnú podporu, teraz je to 72 percent. Máme dva sektory, ktoré vyvolávajú určitú mieru kontroverzie: médiá a zdravotníctvo. A v tom druhom máme meranie, ktoré ukazuje, že nás dve tretiny národa vnímajú pozitívne. V médiách neviem. Pri nich sme to nemerali, zároveň povedomie o tom, že vlastníme médiá, je podľa prieskumov veľmi malé. A čo vlastne znamená, že sa bude o nás hovoriť pozitívne? Z pohľadu biznisu je pre mňa dôležité, že skoro vo všetkom, čo robíme, rastieme, darí sa nám upevňovať pozíciu a vnímajú nás – napríklad pri Dr. Maxe – ako love brand. Hovorím o biznise. Pokiaľ ide o moju osobu, áno, sem-tam dostanem aj negatívny feedback, ale naučil som sa s tým žiť.
V rozhovore s Adamom Valčekom ste povedali, že podávate podnety na spoločnosť Meta, ktorá vlastní Facebook či Instagram, alebo na Alphabet, materskú spoločnosť Googlu. Dosahujete, aby sťahovali príspevky, ktoré porušujú vašu prezumpciu neviny – a to aj vo vzťahu ku kauze Arpáš, pre ktorú ste boli súdne stíhaní. Do akej miery je pre vás teraz dôležité bojovať za svoju reputáciu?
Keď ste veľká ryba v malom rybníku, priťahujete veľa pozornosti. Penta je veľká, pôsobí v sektoroch, ktoré sú citlivejšie, ako sú médiá či zdravotníctvo. Zasahujem vtedy, keď to presahuje nejakú mieru. Dokopy to bolo asi 350 príspevkov na Facebooku, napríklad Igora Matoviča, ktorý napísal, že mám krv na rukách, lebo som vytiahol peniaze zo zdravotníctva. Presahuje to moju mieru. Meta, Alphabet a ďalší to všetko mažú. Nehovoriac o tom, že Matovič má súdne zakázané sa o mne vyjadrovať, čo vedome porušuje. Žiaľ, stojí ma to úsilie aj peniaze, keďže sociálne siete bojujú o pozornosť, pričom ju priťahujú kontroverzia a konflikt. Dopisovanie si s Metou trvalo rok a pol, kým jej zamestnanci zareagovali na moje podania. Bol to nekonečný pingpong. Keď ste trpezliví, dá sa brániť. Na to, aby ste boli trpezliví, potrebujete, žiaľ, zdroje, no tie ja mám. Rozumiem, že politika je hra, že treba nájsť zloducha a seba vykresliť ako záchrancu. Keď je kritika v rozum nej miere a je vecná, znesiem ju, ale keď tú mieru presiahne, bránim sa. Keď čurillovci vysúdili od Borisa Kollára za jeden príspevok 50-tisíc eur, tak ja možno od Matoviča za tristo príspevkov vysúdim milión. Áno, stojí ma to čas, nejaké úsilie, pozornosť, ale je to život.
V rozhovore s Adamom Valčekom ste povedali, že ak by ste nebojovali za svoju reputáciu, aktíva Penty by mohli byť aj 10-násobné v porovnaní s tým, aké sú dnes.
Nebol to boj za reputáciu, ale boj o to, aby som sa zbavil všetkých obvinení.
Je to už za vami?
Zrekapitulujme si fakty. Bol som dvakrát nezákonne obvinený. Aj v jednej, aj v druhej veci boli obvinenia zrušené a Slovenská republika sa mi ospravedlnila. Z rozhodnutí, v ktorých Ústavný súd konštatoval masívne porušovanie princípov právneho štátu v období rokov 2020 až 2023, sa 10 z 19 týka mojich prípadov. Čiže nie ja, ale Ústavný súd ako najvyššia súd na inštancia tejto republiky konštatoval masívne porušenie mojich základných práv a nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní.
Zvažovali ste niekedy, že sa nevrátite?
Paradoxne, keď ma obvinili a vzali do väzby, čakal som, že reakcie budú podstatne horšie. Banky na to reagujú citlivo. Máme stovky obchodných partnerov. No všetci reagovali perfektne, stáli pri nás, rovnako aj zahraniční partneri, napríklad Nóri v Slovalcu. Urobte si názor na našu reputáciu v týchto kruhoch. Nie v médiách.
Penta sa tiež chránila, keď vás vzali do väzby. Vymazali vás zo spoločnej fotky.
Úprimne ma to ľudsky zamrzelo, ale chápem kolegov. Boli vo veľkom strese. Zoberte si, že sem poslali viac ako 60 po zuby ozbrojených kukláčov, aby hľadali jednu zmluvu, ktorú mali vo vyšetrovacom spise. Bolo to masívne porušovanie základných práv, či už podľa trestného poriadku, alebo aj Európskeho dohovoru o ľudských právach. Nemôžeme sa potom čudovať ani kolegom, že v tej atmosfére takto postupovali. Následne sa mi za to, samozrejme, ospravedlnili.
Penta Investments
Prečo ste sa však rozhodli vrátiť? Mohli ste sa stiahnuť do ústrania, nebyť znova na očiach.
Nikdy som sa nerozhodol odísť. Na nejaký krátky čas som bol, obrazne povedané, „odídený“ tým, ako voči mne postupoval štát. Ak by som to mal povedať širšie, podnikanie je moja profesionálna identita. Žiadnu inú profesionálnu identitu nemám ani nechcem. Samozrejme, mám svoju rodinu, blízkych kamarátov a osobný život, ale z hľadiska profesionálneho života ma podnikanie extrémne napĺňa. A verím, že ma bude napĺňať až do posledného dňa. Niekedy hovorím, že som ako eskimácky pes. Keď ho vypriahnu zo saní, dlho neprežije, lebo je to jeho náplň života.
Povieme slovo, ktoré nad nami visí. Ako sa pozeráte na celú nahrávku Gorila, ktorá kolovala v médiách už dávno pred rokom 2011, s odstupom 15 a viac rokov?
Stručne to okomentujem tak, že je to presne typ blbej náhody. Máte v živote šťastie aj smolu. A toto bola tá smola. Je mi ľúto toho času, ktorý som tomu musel venovať.
Máte pocit, že ste vyhrali?
Či som vyhral?
Povedali ste, že jediná emócia, ktorú si môžete dovoliť, je chuť víťaziť. Preto sa pýtame, či máte pocit, že ste vyhrali.
To je pravda (úsmev). No nesúťažil som s nimi, vyhrávať chcem, keď ide o biznis, o klienta, o konkurenta. Ja som sa bránil najlepšie, ako som vedel. Áno, ubránil som sa. A, nakoniec, podstatou Gorily mala byť privatizácia a jej ovplyvňovanie. My sme pritom všetko, čo sme privatizovali, získali za férovú, najvyššiu cenu. A vždy, keď od nás niečo štát v rámci vyšetrovania chcel, spolupracovali sme. Napríklad boli bizarnosti ako bratislavské letisko. Nechali sme sa „vyhecovať“, aby sme zaň zaplatili vyše 19 miliárd slovenských korún, aj keď malo len 50-miliónovú EBITDA (kupujúcim malo byť konzorcium Penty, rakúskej skupiny Flughafen Wien Group, pod ktorú patrí aj viedenské letisko Schwechat, a Raiffeisen banky. Privatizáciu z roku 2006 zmarila vtedajšia vláda Roberta Fica. V roku 2022 rozhodol Európsky súd pre ľudské práva o tom, že štát sa zachoval príliš ochranársky a uznal vtedajším záujemcom miliónové odškodné, poznámka redakcie). Chvalabohu, že sme to vtedy nekúpili. Aj keď to bola zrejme škoda pre štát. V prípade vyšetrovania Gorily, rozumiem tomu, aká bola celé tie roky spoločenská objednávka. No keď postavíte na misku váh z pohľadu závažnosti dosahov na spoločnosť korupciu, ktorá pôsobí na ňu devastačne, bráni rozvoju a narúša vzťahy, a zneužitie moci štátu, to druhé jednoznačne vyhráva. Najviac utrpenia si ľudia zažili od vlastných vlád a od zneužitia moci, lebo to ničí samotnú slobodu človeka. Kauza Gorila v tomto kontexte otvára presne dilemu medzi spoločenským tlakom na potrestanie korupcie a hranicami, za ktoré štát pri vyšetrovaní nesmie zájsť.
Právomoci boli porušené…
Nie porušené, zneužité. A to nehovorím ja, ale súdy.
Dobre, tak okrem toho, že to tvrdíte vy, ide aj o rozhodnutie Ústavného súdu. Na obsah Gorily sa však dá opýtať aj jednoducho: korumpovali ste niekedy politikov alebo nie?
Nie. Nekorumpoval. Nikdy. Nepotrebujem to.
Posledná otázka ku Gorile: Ľutujete niečo z toho, čo ste urobili? Spravili by ste dnes niečo inak – napríklad by ste sa radšej stretávali v sídle Penty?
Či by som urobil niečo inak? Neodbočujme od toho, o čom to celé bolo. Bolo to o tom, či štát neprišiel o peniaze pri privatizácii. A neprišiel. Kúpili sme od štátu tri podniky, za ktoré sme dali najlepšie ceny: košické letisko, žiarske ZSNP (Závod Slovenského národného povstania, dnes Slovalco, poznámka redakcie) a bratislavský paroplynový cyklus. Nič iné by som v tomto prípade neurobil inak. Tých súťaží by som sa zúčastnil aj dnes. Dal by som najlepšie ponuky. Na túto tému je to odo mňa všetko.
