Na začiatku príbehu nadácie Happy Hearts bola jedna z najhorších prírodných katastrof v dejinách. Keď v roku 2004 zasiahlo Thajsko cunami, topmodelka Petra Němcová prišla o svojho partnera a sama utrpela vážne zranenia. „Uvedomila som si, aký obrovský dar je život a že v ňom môžeme urobiť niečo väčšie,“ hovorí Petra o dvadsať rokov neskôr v našom rozhovore.
Pre ňu to „niečo väčšie“ znamenalo založiť medzinárodnú charitatívnu organizáciu, ktorá stavia školy v oblastiach postihnutých prírodnými katastrofami.
Spolu s Petrou sa rozprávame aj s Karolínou Bosákovou, ktorá vedie českú pobočku nadácie a od začiatku stála pri rozbiehaní Happy Hearts, a upresňujeme, koľko škôl sa im za dve dekády podarilo postaviť. Výstavba po celom svete totiž predbieha aj aktualizovanie dát na ich oficiálnych stránkach. „Máme 355 postavených škôl v 28 krajinách sveta, ktoré poskytujú vzdelanie pre 121 800 detí,“ dopĺňa Karolína, zatiaľ čo počas príprav na fotenie dolaďuje posledné detaily na tradičný galavečer nadácie, počas ktorého každoročne zbierajú peniaze na stavbu ďalších škôl.
„Keď vytvoríte dobrý projekt, ani nestíhate počítať,“ dodáva so smiechom Petra, ktorá sa v súčasnosti podieľa na riadení globálnej pobočky nadácie, teraz fungujúcej pod názvom All Hands and Hearts. Dnes ju tvorí približne šesťdesiat ľudí, ktorí sú podľa jej slov neustále v teréne, teda na miestach, kde prebieha výstavba škôl, zvyčajne trvajúca menej ako pol roka. Nadácia navyše patrí podľa ratingovej agentúry Charity Navigator k percentu najtransparentnejších organizácií v Amerike.
Odkiaľ pramení vaše odhodlanie?
K.: Myslím si, že modeling nás pripravil na to, aby sme boli húževnaté. V začiatkoch kariéry si veľakrát vypočujete „nie“, no vy stále musíte vstať, ísť ďalej a pokúsiť sa získať zákazku znovu. Nebáť sa ísť niekam s tým, že dostanete odmietnutie, je veľký krok mimo komfortnej zóny a neodmysliteľná súčasť osobnostného rastu.
P.: Pre mňa odhodlanie, teda sila ísť za niečím, pramení z dvoch zdrojov. Jedným z nich je vnímanie toho, čo sa deje okolo – koľko je vo svete nespravodlivosti a trápenia, ktoré nemusí existovať. Na druhej strane je to obrovská sila, ktorá vzniká, keď sa spojí veľa ľudí s dobrým srdcom a dokážu urobiť obrovské zmeny. Je to teda vnímanie problémov a sústredenie sa na výsledok, ktorý sa dá dosiahnuť. Ak sa nájde dostatok ľudí, ktorí darujú nielen peniaze, ale aj čas a myšlienky, mnoho rodín a detí vo svete nemusí trpieť.
K.: Myslíš si, že je to nejakým spôsobom súcit, že napríklad nemajú také šťastie ako my?
P.: Určite je to aj súcit, ale i vedomie, že to tak jednoducho nemusí byť. Niekedy môže pomôcť aj drobnosť, myšlienka alebo nápad na biznis. Pre mňa je to aj odhodlanie ísť omnoho ďalej, než predpokladajú iní, a nasledovať svoje sny. Niektorí ľudia však ani nevedia snívať.
Mojim rodičom trvalo dvadsať rokov, kým dokázali povedať, kam chcú ísť na dovolenku. Podobne to funguje aj na miestach, kde pomáhame – tí ľudia nevedia snívať a ani si predstaviť, čo všetko je možné. My sme mali šťastie, lebo sme videli svet, a to človeka naštartuje, aby pochopil, že veci môžu byť iné, než aktuálne sú.
Prečo je pre miestnych ľudí také dôležité znovu postaviť práve školy?
P.: Keď sme sa s Karolínkou a jej sestrou vrátili do Thajska, počúvali sme miestnych ľudí a snažili sa zistiť, čo potrebujú. Ak sa niekomu stane niečo zlé, je veľmi dôležité počúvať ho a nevnucovať mu to, čo považujeme za potrebné my. Začali sme zisťovať, čo sa deje v krajinách po prírodných katastrofách, a videli sme, že veľa detí zostane bez škôl.
Veľké charitatívne organizácie síce prídu, ale len na prvé tri až šesť mesiacov, a potom je tá komunita zabudnutá. Vlastne tak to bolo pred dvadsiatimi rokmi, dnes zostávajú možno na tri týždne a musí ísť o naozaj veľkú katastrofu, aby zostali pár mesiacov. Postavenie novej školy trvá niekedy dva, štyri, desať rokov, niekedy sa dokonca nepostaví vôbec.
Mnoho prírodných katastrof sa odohráva práve na miestach, kde ľudia už predtým nemali dobré ekonomické zázemie, a samotné krajiny nemajú dostatok prostriedkov, aby pomohli všetkým. Ak deti nie sú v škole, väčšinou musia pracovať alebo sú na ulici, kde im hrozí množstvo nebezpečenstiev, napríklad v podobe nútenej prostitúcie.
Často vysvetľujem, že ak zachránite dieťa pred hurikánom, ale necháte ho na ulici, nie je zachránené. Keď sa postaví škola, nejde len o to, že sa deťom vráti vzdelanie a bezpečie. Obaja rodičia sa vďaka nej môžu vrátiť do práce, zarobiť peniaze na nový dom alebo rozbehnúť nejaký menší biznis.
Navyše ak sa niekde postaví nová škola, prídu ľudia z okolia a veľa pracovných príležitostí sa rozbehne práve okolo škôl, ktoré pomáhajú celej komunite aj ekonomike. Pri stavbe našich škôl navyše dbáme na to, aby išlo o bezpečnú stavbu, odolnú voči prírodným katastrofám, takže škola slúži aj ako úkryt. Je to niečo, čo zlepší život aj ďalším generáciám.
Ondřej Pýcha
Dokážu si ľudia, ktorí sa nikdy neocitli v podobnej situácii, uvedomiť, že tí, ktorých zasiahla prírodná katastrofa, sú odkázaní len na pomoc iných?
