Petra Štefanková je ilustrátorka, vizuálna umelkyňa a dizajnérka. Je prvým umelcom zo Slovenska, ktorému sa podarilo stať členom prestížnej Royal Society of Arts (Kráľovskej spoločnosti umení) v Londýne. Okrem Spojeného kráľovstva, Spojených štátov či Nemecka ju ocenili aj v Austrálii, Japonsku a v ďalších krajinách. Od 15. októbra vystavuje v Galérii Umelka v Bratislave.
Je usilovná, cieľavedomá a priama. Nazdáva sa, že kľúčom k úspechu jej práce je zrozumiteľnosť, univerzálna kdekoľvek na zemeguli. Nič viac, nič menej. Priznáva, že je mixom inšpirácií z rozličných kultúr sveta, ktoré mala možnosť spoznať najmä na cestách. Veď ako inak by vedela zaujať publikum, hoci aj plagátom v Taliansku či na opačnom konci planéty, v Japonsku? Čím iným vysvetliť, že jej kresby, ilustrácie a postery vybrali ako príklady do anglicky napísanej učebnice mapujúcej najnovšie trendy?
Petra Štefanková hovorí o úspechoch, ale i sklamaniach rázne a otvorene. Biznis s umením je totiž rovnako tvrdý ako každý iný. Porovnáva a uvažuje, prečo získava v zahraničí väčšie uznanie ako doma. Slovensko ju však začína spoznávať viac aj vďaka aktuálnej výstave.
Predstavujete výber zo svojich ilustrácií, rovnako však obrazy z voľnej tvorby. Prečo?
Hoci tu bývam, v Bratislave som už dlhšie nevystavovala, naposledy to bolo ešte v roku 2021 na hrade. Som najmä ilustrátorka, ale mám dve polohy a tou druhou je voľná tvorba. Rada prekvapujem. Teším sa, ako návštevníci reagujú na moje obrazy, akrylové maľby na plátne. Sú tam však aj plagáty, jeden je napríklad z Japonska a pozýva na výstavu združenia digitálnych ilustrátorov, ďalší propaguje Univerzitu v Udine v Taliansku. A, samozrejme, sú tam aj ukážky najnovších knižiek pre deti, ktoré vyšli v Nemecku, a mnoho ilustrácií.
Kto príde do Galérie Umelka, uvidí aj titulnú stranu jednej z príloh významného britského denníka The Guardian. Získať takúto prestížnu zákazku je sen mnohých grafikov a dizajnérov. Pýtajú sa vás na to asi často, ale predsa len, zaspomínajte…
Raz ráno mi zazvonil mobil. Art direktorka z The Guardian. Vraj zháňajú vhodnú ilustráciu na obálku prílohy a či mám záujem. Isteže – bliklo mi v hlave, lenže skicu chceli obratom a hotovú kresbu o štyri hodiny! Je to pekelne málo, ale robiť pre The Guardian je prestíž, tak som súhlasila. Neskôr som sa dozvedela, že art direktorku predtým zaujalo moje portfólio na londýnskom webe pre ilustrátorov. Oslovil ju štýl predĺžených ženských figúr, ktorý som vtedy robila.
Hodili sa im do témy?
Presne tak. Navyše k téme, ktorú potrebovali, som už mala pár ďalších ukážok na výber. Mimochodom, toto je jeden z dôležitých dôvodov, prečo si klient vyberie ilustrátora. V jeho portfóliu musí nájsť niečo, čo je aspoň príbuzné k tomu, čo hľadá, aby si povedal: tento človek vie nakresliť to, čo potrebujeme. Keď to v portfóliu výtvarníka nenájde, nemá dôvod vás kontaktovať. Zabudne na vás a rýchlo hľadá ďalej, pretože ho zvyčajne tlačí čas.
Je dôležité sledovať dopyt?
A ako! Niektorí odborníci na náš biznis odporúčajú brať do úvahy to, čo letí, veľmi vážne a už pri vzniku portfólia. Ponúknite to, po čom je dopyt. Dokonca radia ísť až tak ďaleko, že treba zohľadniť aj ten či onen módny typ ilustrácií, postavičiek, emócií, pohybu, scén… Ja však, paradoxne, nie som tento typ. Mám rada spontánnosť, emotívnosť a robiť veci takpovediac na mieru.
Môžete to priblížiť?
Projektom sa prispôsobujem, nielen tematicky, ale aj štýlovo. Cítim, čo mi kam pasuje. Jednoducho mám rada vlastný výtvarný názor. Slobodu. Lenže to prináša aj riziko. Potenciálny zákazník mi musí viac dôverovať, nepochybovať o tom, či dokážem splniť jeho očakávania.
Vráťme sa ešte k práci pre The Guardian, tam to predsa vyšlo. Povedali ste, že štyri hodiny na ilustráciu sú málo. Koľko času by ste potrebovali v ideálnom prípade?
Aspoň deň, keby sa dalo. Ušetrila som si však čas tým, že som kresbu robila celú od skice až do konca digitálne. Pre krátkosť termínu som sa hneď na začiatku opýtala, či môžem kresliť rovno do počítača. Povedali: „Ok, je to na vás, vy ste autorka.“ To sa mi páčilo. Medzitým sme diskutovali, ako dať povedzme ruku, aby to ladilo s dizajnom stránky. Poslali mi ich predstavu: kde by potrebovali mať titulok, aký bude dlhý, aké použijú písmo, aká bude jeho veľkosť a podobne. Bola som veľmi napätá, ako to dopadne. Ale vyšlo to!
Robili ste odvtedy pre nich ešte niečo?
Nie, bola to jednorazová záležitosť. O štýl ilustrácií, ktorý oslovil The Guardian, totiž nebol inde taký záujem. Musela som sa posunúť, skúšať aj iné a nové veci.
Ako sa s titulmi, ako sú The Guardian či The Economist, pre ktorý ste tiež kreslili, rokuje o honorári?
Mať autorskú ilustráciu na titulnej strane prílohy The Guardian alebo v The Economist je prestíž, nie je o čom diskutovať. Honorár je však vždy slušný. Briti majú dobre ošetrené, aby autor dostal za kvalitnú prácu dôstojné peniaze. Je veľký rozdiel robiť titulnú stanu pre noviny alebo časopis v Londýne a na Slovensku.
Známy módny magazín Vanity Fair vás už dávnejšie zaradil na prestížny „A zoznam“ výtvarných umelcov súčasnosti. Naopak, len toto leto, v júli, zapísal vaše meno časopis Art Market Magazine na Zlatý zoznam top umelcov dneška. Aké dôležité je byť v takýchto prehľadoch?
Spomínané zoznamy sa týkajú skôr voľného umenia, môjho maľovania obrazov, teda nie ilustrácií, aby som to spresnila. Ale sú veľmi dôležité a nesmierne sa z nich teším. Posilňuje to medzinárodné renomé. Sú to skvelé mediálne príležitosti, ako sa dostať do povedomia. Oba spomínané tituly majú navyše sofistikovanú distribúciu a dosah do celého sveta. Art Market Magazine sozoznamom perspektívnych osobností umeleckého sveta pre galérie, múzeá, vydavateľstvá i zberateľov umenia sa okrem iného distribuuje aj na aktuálnom veľtrhu Discovery Art Fair vo Frankfurte a v decembri na umeleckom podujatí Red Dot v Miami. Oba eventy sú rozhodne významné.
Aký ďalší vplyv majú tieto úspechy na biznis? Prinášajú vám konkrétnych záujemcov a zákazníkov?
Mať talent nestačí. Úspech je drina, stále musím byť v strehu, byť aktívna v networkingu, komunikovať s médiami, na sociálnych sieťach a byť v databázach, lebo takéto aktivity obohacujú umelecký profil. Bez marketingu nič nepredáte. Keď vystavujem, ako napríklad nedávno v Budapešti, v galérii sú veľmi pyšní na to, koho tam majú, a radi sa pochvália všetkým, čo som dosiahla. Rovnako to môže byť zaujímavé pre ľudí, ktorí si chcú kúpiť váš obraz. Veď maľovať a predávať môže dnes ktokoľvek.
Je dôležité, aby takéto veci robil umelec osobne? Český výtvarník Lubomír Typlt nám to nedávno v rozhovore okomentoval lakonicky vetami: ,,Umelec nemôže sedieť na zadku v ateliéri a dúfať, že za ním niekto príde. To sa podarí možno jednému z milióna. Kto nemá aspoň malé manažérske a obchodnícke zručnosti, neprežije. O svoje umenie sa starám ako o dieťa. Je to čertovsky náročné a ťažké, ale nik iný to za mňa neurobí.“ Súhlasíte?
Nepochybne. Existujú síce agenti, ktorí tvorcom pomáhajú, ale vždy je lepšie nespoliehať sa na to. Moja osobná skúsenosť je taká – a mala som viacerých agentov –, že umelec musí byť aktívny aj sám. Tak či onak, marketingu a obchodu sa musí venovať. Navyše agent mi nie vždy priniesol dostatok spätnej väzby.
Nedávno o vás písali v Poľsku, Maďarsku, dokonca v USA. Vy si však z posledných úspechov najviac ceníte zaradenie vašich prác do nedávno vydanej knihy Illustration: A Theoretical and Contextual Perspective (Ilustrácie: Z pohľadu teórie a kontextu; voľný preklad, pozn. red.). Prečo?
Je to veľký úspech. Novinku napísal britský profesor Alan Male, vo svete uznávaný ilustrátor i teoretik ilustrácie. Skvelá by bola hoci aj stručná zmienka o mne v takejto knihe, ale pán profesor si vybral a publikoval až desať mojich vecí! V takejto šírke je to nebývalé a pre mňa významné zhrnutie mojej práce. Samotné vydavateľstvo o knihe tvrdí, že mapuje najnovšie trendy v súčasnej ilustračnej praxi. Kniha navyše slúži aj ako učebnica pre študentov.
Iste však osloví aj už etablovaných výtvarníkov a vôbec milovníkov ilustrácie…
Určite, veď popisuje súvislosti, skúma nielen remeselnú zručnosť úspešných tvorcov, ale aj ich umelecký presah a prínos. Venuje sa zdrojom ich inšpirácií. Komentuje konkrétne práce a analyzuje, čo a prečo je vzrušujúce a originálne. Profesor Male tvrdí, že dobrý ilustrátor musí byť majster komunikácie, preto musí vedieť presvedčivo rozprávať príbehy, používať vizuálne metafory a byť stále aktuálny.
Kniha vyšla vo svetoznámom britskom nezávislom vydavateľstve Bloomsbury, ktoré sa preslávilo vydaním kníh o Harrym Potterovi. Je to nepochybne dobrá značka, pravda?
Áno, aj to je dôležité. Táto firma má dobré renomé, silný marketing i distribúciu. Kniha vyšla iba nedávno a už sa nachádza nielen v najlepších kníhkupectvách, ale aj v knižniciach. Bola som zvedavá, tak som si to overovala, a napríklad v americkej Kongresovej knižnici alebo v Britskej národnej knižnici knihu naozaj mali už krátko po vydaní.
Zhruba pred tromi rokmi ste mi povedali, že medzinárodné úspechy si vážite, ale záleží vám aj na uznaní na Slovensku. Odvtedy pribudlo mnoho ďalších ocenení zo sveta, ale čo doma? Mali ste samostatné výstavy v Piešťanoch či v Bratislave, v hlavnom meste vystavujete aj teraz, no čo naše veľké galérie, vydavateľstvá, zberatelia?
Ako sa hovorí, doma nie je nik prorokom. Je to ťažká otázka. Teší ma, že sa podarilo dohodnúť výstavy, ktoré ste spomenuli, i výstavu v Galérii Umelka. Okrem toho mám len malú pozitívnu odozvu. Slovenské galérie a vydavateľstvá mi projekty skôr odmietajú. Možno tu nemám tie správne kontakty. Väčšiu dôveru voči mojej práci a kreditu cítim v cudzine.
Trh je tu iný?
Aj to. Azda tu funguje iná estetika, iný typ ilustrácií, pritom nerobím len v počítači, ktorý mnohých stále odrádza, ale aj klasicky, ručne. Napokon z takýchto ilustrácií vyšla v Slovarte ešte v roku 2018 malá knižka pre deti Čmáranica a Machuľa, ktorú som vymyslela a napísala so svojou „skoromenovkyňou“ Máriou Štefánkovou. Lenže to bola skôr výnimka. Verím však, že priestor pre mňa by tu bol.
Maďarský galerista Péter Küllői spolupracujúci s prestížnou Tate Modern hovoril o rozdielnych kritériách, či skôr nazeraní na umenie doma a vo svete. Odlišnosti sú často značné, spoločné je však to, že sa treba vedieť odlíšiť a reagovať na aktuálny dopyt, teraz napríklad reflektovať na ženské témy. Čo vy na to?
Ten rozhovor som čítala, vnímam to podobne. Je to náročná problematika a ťažko sa mi k tomu vyjadruje. Ja to čiastočne riešim tak, že mám dve polohy – som aj ilustrátorka, aj voľná výtvarníčka. Prišlo to postupne. Byť na voľnej nohe má totiž výhody i nevýhody. Obrazy som začala maľovať v čase, keď o ilustrácie nebol dostatočný záujem. Zhodou okolností som vtedy žila s mamou v dome so záhradou v malej dedinke na Záhorí a keďže nešoférujem, bola som tam takpovediac celé dni zavretá.
Viac priestoru, väčšie formáty?
Tak nejako. Maľovanie na plátno mi dalo slobodu a novú šancu presadiť sa. Životné podmienky vás limitujú vždy a môžu určovať aj to, čo a ako tvoríte. Keď som žila v Londýne, najskôr v príšerne malej izbičke, potom v malinkom byte, na maľovanie obrazov som ani nepomyslela. O čo by som ich oprela? Kam by som ich dávala? Všetko, čo som vtedy vytvorila, za čo som dostala tie prestížne ceny, zrodilo sa v krpatom laptope. Bol mojím najvernejším spoločníkom, s ktorým som navyše mohla kedykoľvek a kamkoľvek odcestovať.
V ostatnom čase rezonuje vo všetkých oblastiach téma umelej inteligencie. Ako ju vnímate?
AI zasiahla do práce ilustrátorov už dávno. Firmy si v snahe znížiť náklady dajú obrázky vygenerovať v počítači. Kvalita je zatiaľ všelijaká, ale zlepší sa. Niektoré stavovské organizácie proti tomu bojujú, klientov sa snažia motivovať a presviedčať, aby tradičnú ľudskú prácu stále podporovali, dávali jej šancu. Uvidíme, kam sa to dostane. Celkom iné je to však pri voľnej ručnej maľbe olejom či akrylom. Myslím si, že tá len tak ľahko nezanikne, práve naopak, hodnota tradičnej remeselnej práce už stúpa a štatistiky ukazujú, že sa zvyšujú aj počty predaných diel.
Vy sama generujete obrázky pomocou AI?
Nie, ale skúmam jej možnosti.Všeličo sa AI pýtam, kladiem otázky, som zvedavá na odpovede.
Získali ste viacero prestížnych ocenení, spomeňme aspoň American Illustration 42 v New Yorku, Excellence Award v Toray Digital Creations Awards v Japonsku, Master Award od Ballistic Publishing v Austrálii. Medzi trofejami má významné postavenie 4Talent Award, ktorú ste získali v roku 2007. Zvíťazili ste vtedy v súťaži pre mladé talenty, ktorú organizovala britská televízna stanica Channel 4. Všimli si to aj v slávnej Royal Society of Arts (RSA), Kráľovskej spoločnosti umení v Londýne, medzi ktorej členov vás pozvali ako vôbec prvého človeka zo Slovenska.
To bolo ešte v roku 2008, zaujali ich moje 3D ilustrácie inšpirované kubizmom. V celosvetovom magazíne Computer Arts, ktorý sa venuje počítačovému umeniu, animáciám a digitálnym efektom, o tom napísali pekný článok.
Byť členom RSA je prestíž. Má vyše 270-ročnú tradíciu, združuje popredné osobnosti z kultúry, vedy i politiky. Dnes má viac ako 30-tisíc členov v zhruba osemdesiatich krajinách sveta a dostať sa medzi nich nie je vôbec hračka, však?
Je to tak. Na webe rýchlo zistíte, že členmi kedysi boli také osobnosti ako Charles Dickens, Benjamin Franklin, Marie Curie , Nelson Mandela či Stephen Hawking. RSA však nie je len o tradíciách, medzi aktuálnymi členmi sú napríklad prírodovedec David Attenborough, herečka Judi Dench , filmár Nick Park, džezmen Herbie Hancock alebo vynálezca World Wide Webu Tim Berners-Lee. O prijatí do RSA rozhoduje špeciálny komitét, okrem iného si všíma aj schopnosti kandidáta meniť spoločnosť k lepšiemu. Na čele RSA teraz stojí princezná Anna, dcéra kráľovnej Alžbety II.
Vy ste neskôr využili možnosť členky RSA a navrhli ste pozvať ďalších ľudí zo Slovenska. Prečo?
Pretože tu máme šikovných a talentovaných odborníkov, ktorým by to mohlo pomôcť. RSA si dáva náramne záležať na tom, koho prijme, ale na druhej strane to nie je nejaký elitársky uzavretý klub. Sú otvorení novým ľuďom a ich nápadom. Niektorí členovia, je ich okolo štyritisíc, sú prepojení v spoločnej databáze. Ak chcú, môžu si navzájom pomáhať realizovať svoje nápady.
Samotné členstvo v RSA však iste na medzinárodný úspech nestačí.
To je pravda. Úspech má každý vo svojich rukách a záleží iba na tom, či je dostatočne aktívny a schopný takýto networking využiť. Je mi ľúto, že nie všetci členovia RSA zo Slovenska si vedia nájsť cestu, ako svoje projekty v medzinárodnom prostredí realizovať.
Aký projekt s iným členom RSA sa podaril v poslednom čase dotiahnuť do konca vám?
Spoločne s rakúskou spisovateľkou a skladateľkou Hannah Lenou Rebel sme vydali na začiatku zimy v Nemecku dve knihy pre deti. Prvá sa nazýva Mucha na medovom chlebe a vyšla v angličtine a v nemčine. Druhá, o detskej opere, sa volá Whimsical Wonders. Hannahknihy napísala, ja som ich ilustrovala.
V Spojenom kráľovstve ste strávili štyri roky. Prečo ste sa vrátili?
Najťažšie bolo zmieriť sa s realitou. Všetky plány mi skrížilo podlomené zdravie a v danom okamihu som potrebovala bližší kontakt s mojou rodinou. Veľmi ma to zasiahlo.
V čom je najväčší rozdiel medzi Slovenskom a Spojeným kráľovstvom?
Zdá sa mi, že u nás máme tendenciu všetko a za každú cenu kritizovať. Možno si myslíme, že to ľudí vyprovokuje k aktivite, ale naozaj to zaberá? Mne je bližší britský recept: inšpirovať, chváliť, pomáhať, dať ľuďom príležitosť. Volajú to „wow faktor“. V práci každého hľadajú to, čo iných očarí, ohúri a vedia to dať najavo. Mňa to povzbudzuje viac ako kritika. A iste, v Londýne to bolo aj drsné, posadili ma za počítač a zavelili: ukáž, čo vieš! Nebolo mi všetko jedno, aj som si poplakala, ale musela som bojovať.
Môžete byť konkrétnejšia?
Nešlo len o odborné znalosti toho či onoho softvéru, vyžadovala sa aj rýchlosť, presnosť a flexibilita. Pracovala som ako grafička a dizajnérka na voľnej nohe, presúvala som sa podľa potreby z jedného konca Londýna na druhý, kontrakty boli krátkodobé, nezriedka na menej ako mesiac alebo len na pár dní. Robila som letáky pre Fremantle Media, návrh webovej stránky pre BBC a všeličo iné. Bolo to značne stresujúce, preto som popri práci začala viac kresliť a venovať sa ilustrácii. Tam som videla viac priestoru.
Ako sa líšil prístup pedagógov? Študovali ste v Bratislave, Prahe i v Londýne. Porovnajme si to.
V Británii sa pedagóg študentovi venoval veľmi intenzívne. Navigoval ho tak, aby zadanú úlohu zvládol, naučil sa nové technológie, programy, softvér. Mala som z toho obavy. Musíte totiž uvažovať a tvoriť inak, ako keď kreslíte ceruzkou na papier. Spočiatku som mala pocit, že 3D programy sú skôr o matematike, výpočtoch, vzorcoch a programovaní a to mi nie je blízke. Lektor nás však viedol tak, aby sme to pochopili a naučili sa všetci. Jednoducho aby postavičku rozhýbal tak, ako potrebuje, úplne každý. Oproti VŠVU v Bratislave to bol zásadný rozdiel. Tam sa rozdali úlohy výtvarného charakteru a samotná realizácia bola na každom z nás. Vtedy bola VŠVU skôr o formovaní výtvarníka, ako by mal uvažovať. Vedenie, ako rýchlejšie pochopiť technológie a preniknúť do remesla, sme až také nemali.
Hovoríte, že Spojené kráľovstvo vám pomohlo rozbehnúť kariéru, ale aj vy pomáhate iným. Navrhli ste väčšinu Slovákov, ktorí sú teraz členmi RSA, a organizujete tvorivé dielne pre deti. Prečo?
V Londýne som mala chvíľku dokonca malú agentúru. Získavala som pre slovenských umelcov prácu v medzinárodnom prostredí. Bolo to však náročné na čas i mentálne a neostával mi priestor na vlastnú tvorbu. Na Slovensku som zasa kedysi dávno založila fórum Animacia.sk. Organizovali sme súťaže, vymieňali si informácie… Vtedy to ináč nešlo, internet sa len rozbiehal, nebol Facebook ani nič podobné. Pomáhať ďalším, aby sa mohli prezentovať a tvoriť nové veci, bolo vždy vo mne. S tým už nič nenarobím, je to súčasť mojej povahy. Nesnažím sa totiž len vytvárať svoje diela, ale aj spoluvytvárať komunity spriaznených ľudí, ktorí by si vedeli navzájom pomáhať a podporovať sa. Veď tak by to malo byť, či nie?
Autorom článku je Jakub Prokeš.
