Prišli, vymysleli a zvíťazili. Takéto zhrnutie príbehu pezinskej firmy Sensor, ktorá priniesla a vo svete realizuje riešenia na detekciu priesakov na skládkach, v baniach či vodných nádržiach, by však bolo príliš skratkovité. Čitateľov by navyše pripravilo o mnoho farbistých spomienok na to, aké to bolo rozbiehať biznis v postsocialistických deväťdesiatych rokoch.
Vladimír Nosko a jeho firma Sensor už zažili za tridsaťtri rokov fungovania všeličo. Chaos deväťdesiatych rokov, keď sa len tvorili pravidlá podnikania, ktoré si vyžadovali veľkú dávku improvizácie. Ťažké získavanie úverov. Snahy ukradnúť ich technické riešenia. Podceňovanie firmy z malej neznámej krajiny, ale aj nečakanú pomoc od amerického profesora, ktorý zakladateľom vštepil všetko potrebné na zodpovedné podnikanie aj napriek tomu, že sám nebol podnikateľom.
Povedzte mi, ktorá iná slovenská firma vymyslela úplne nový segment trhu a dokázala v ňom dlhodobo uspieť vo svete, stať sa priekopníkom, ktorého iní nasledujú.
Vladimír Nosko, zakladateľ a majiteľ spoločnosti Sensor Group
Nosko je dušou stále hlavne vedec-geofyzik, hoci viac ako tri dekády budoval a viedol dnes predovšetkým medzinárodný biznis. „Doteraz sa mu viac rozžiaria oči, keď mu kolegovia prezentujú, ako naše riešenie na novom projekte dobre zafungovalo, než keď mu ukazujem v Exceli finančné výsledky,“ smeje sa Slavomír Špes, ktorý vedie slovenskú firmu tvoriacu základ spoločnosti Sensor Group a operatívne manažuje aj nové kontrakty v zahraničí.
Rané deväťdesiatky
Firma vznikla ešte ako Sensor družstvo pre výrobu, obchod a služby vo februári roku 1990. Vtedy si mladí akademici nemohli dovoliť založiť spoločnosť s ručením obmedzeným, preto sa rozhodli pre formu družstva. Mali ambície zúročiť nápady, ktoré im prinieslo štúdium a neskôr aj vyučovanie geofyziky. Sám Nosko bol v tom čase vedúcim katedry na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Podnikanie rozbehol s niekdajším spolužiakom Tomášom Gregorom, pribrali aj troch ďalších šikovných študentov, keďže družstvo potrebovalo aspoň päť členov. Každý z „družstevníkov“ mal do podniku vložiť tisíc korún. Firmu zmenili na eseročku v roku 1992.
Ešte v bratislavskej garáži odlieva Vladimír Nosko prvé snímače. Foto: archív Vladimíra Noska
Ešte v bratislavskej garáži odlieva Vladimír Nosko prvé snímače. Foto: archív Vladimíra Noska
„Deväťdesiate roky boli o entuziazme, opojení, voľnosti. Mali sme nesmierne množstvo možností podnikať, lebo tu nič nebolo, nič okolo poriadne nefungovalo. Na čo ste siahli, v tom ste mohli podnikať, a preto to bolo jednoduchšie než dnes,“ spomína vo svojej pezinskej kancelárii dnes 64-ročný Nosko. „Pravidlá ešte neboli také, ako sú teraz. Niekedy to bola anarchia, niekedy možno naivné podnikanie – dnes sa tomu hovorí startupy – ale veci sa hýbali.“
A čo mladí vedci robili? Rozbehli sa vďaka úspešnému projektu monitorovania únikov na skládke v Budmericiach. Vlastne to bol nápad Noskovho otca, ktorý bol technickým riaditeľom niekdajšej „Dimitrovky“ (neskôr Istrochemu), chemičky, ktorá na skládku ukladala svoj odpad. „Predtým, za socializmu, nikto neriešil nejaké priesaky, ale to sa v deväťdesiatych rokoch zmenilo. Doma otec spomenul, že majú takýto problém a povzbudil ma, aby som hľadal nejakú metódu, ktorú by sme tam vedeli aplikovať. Nápady sme mali,“ spomína Nosko. Celistvosť ochrannej fólie tam inštalovanej na zabránenie kontaminácie nakoniec monitorovali v garáži vlastnoručne vyrobenými snímačmi . Takto sa zrodil biznis. Až neskôr zistili, že takýto nápad mali ako prví na svete. Mimochodom, tento prvý systém aplikovaný na skládke v Budmericiach funguje aktívne dodnes.
Mladí vedci mali nielen nápady, ale aj odvahu opustiť akademickú oblasť a pustiť sa do podnikania. Povzbudzoval ich do toho aj americký profesor William Frangos, ktorý v rámci svojho voľného roka na Utahskej univerzite prišiel pomáhať na Slovensko, a tak sa stal – trochu nečakane – aj ich podnikateľským mentorom. „Frangos nám otvoril oči, ukazoval nám, ako svet za hranicami naozaj funguje. Nebol podnikateľ, ale navigoval nás aj týmto smerom. Neskôr za ním prišla aj manželka a na oboch bolo úžasné, že oni nevideli v nikom a ničom zlo, zdali sa nám až naivní. Všetkým chceli pomáhať. Pre nás boli mnohé zlé veci normálne, vyrastali sme v tom, ale profesor nám na praktických príkladoch ukazoval, čo má fungovať inak. Napríklad sme si chceli niečo odkopírovať z nejakej knihy a on nám hovoril – ale veď to predsa nejde, na to sú autorské práva. Postupne sme začali viac chápať, aj tým, ako sme viac cestovali, že mnohé veci naozaj majú fungovať inak,“ vysvetľuje Nosko.
„Profesor Frangos nás začal viesť k normálnemu dobru, tak by som to nazval. Áno, boli tu divoké deväťdesiate roky, privatizácia, pochybné prevody majetku, ľudia sa snažili kadečo uchmatnúť, ale on nám všetkým prízvukoval, že máme vlastnú myšlienku, aby sme išli za ňou a určite sa nám to podarí. Bol to náš guru. Aj keď naozaj nebol podnikateľ, vyrastal v úplne inom prostredí a to nám sprostredkoval.“
Na dokreslenie, Frangos bol navyše veľmi „farebná postava“. Nosko už v rozhovore pred ôsmimi rokmi spomínal, ako ho bol na žltej Škode 105 vyzdvihnúť na letisku vo Viedni: „Samozrejme, dal som si kravatu. Keď sa objavil, neveril som vlastným očiam – hipisák ako vyšitý, dlhé vlasy, náušnica, dlhý fialový kabát. Hneď som vedel, že to bude na univerzite problém.“
Plány konzultovali aj s nekonvečným americkým profesorom Williamom Frangosom (v strede). Foto: archív Vladimíra Noska
Plány konzultovali aj s nekonvečným americkým profesorom Williamom Frangosom (v strede). Foto: archív Vladimíra Noska
Naozaj sa ukázalo, že Frangos bol na univerzitu príliš nekonvenčný, a tak mu prednášky zrušili. Zamestnali ho preto mladí podnikatelia, skladali sa mu na 700-korunový plat a zariadili mu aspoň neoficiálne prednášky pre nadšených študentov geofyziky. Samozrejme, peniaze boli v úvode podnikania problém. Nosko sa vracia k tomu, ako do firmy v začiatkoch kupoval počítač – v Hainburgu naň minul rodinné úspory na auto, na ktoré boli prihlásení v poradovníku (plus predal manželkin prsteň). Spomína aj na to, ako išli do banky a chceli si požičať na ich vtedajšie pomery ohromujúcich 500-tisíc korún, lebo chceli kúpiť potrebnú aparatúru: „Ohromný problém. Ich hlavná otázka bola: Len teraz ste vznikli, čo keď zajtra zaniknete? A štátnym podnikom, ktoré už vtedy kapali, dávali peniaze obratom ruky.“
Cez hranice
Situácia sa zlepšila až po tom, čo získali v roku 1992 prvý významnejší zahraničný kontrakt. Ním zachránili francúzskeho pokladača fólií amerického výrobcu Gundle, ktorému hrozilo, že príde na skládke v Le Havre o veľké peniaze. Sensor však preukázal, že chyba bola na strane dozoru stavby. So spoločnosťou Gundle i s Francúzmi potom slovenská firma spolupracovala na ďalších zákazkách. V roku 1993 tak vznikol aj spoločný podnik s Francúzmi Sensor France a firma Gundle ponúkala riešenia od Sensoru v balíku k jej fóliám.
„To podnikateľské prekročenie hraníc nás posunulo aj inak, nielen obratovo. Zistili sme, aký je to obrovský rozdiel podnikať tu a v zahraničí. Kým tu bol podnikateľ braný ako podvodník a len zamestnaný človek bol ten poctivý, v zahraničí to bolo iné… také normálne – podnikateľ je ten, kto dáva prácu, kto prispieva na charitu, kto získal zákazku nie preto, že niekoho podplatil, ale preto, lebo mal lepšie riešenie,“ rozpráva Nosko.
„Náš biznis sa dial pocitovo – nemali sme žiadny biznis plán, o ekonomike sme nevedeli nič. Odkiaľ by sme aj vedeli, predtým nás nikto neučil, aké sú ekonomické zákony, ako robiť marketing… To všetko bola pre nás španielska dedina, takže sme išli do toho s tým, že máme nejaký pocit, šiesty zmysel, ako veci urobiť. Mali sme húževnatosť, zapálenie, entuziazmus vytvoriť niečo nové,“ spomína Nosko.
Mal v rodine niekoho s podnikateľskou históriou, kto by ho inšpiroval? „Starý otec z otcovej strany bol z Brezovej pod Bradlom, kde bol kedysi významným hospodárom. V rodine sa často preberalo, ako im v roku 1948 chceli znárodniť majetky a starý otec to odmietol. Takže áno, mali sme takúto rodinnú históriu. Keď prišla v deväťdesiatych rokoch možnosť podnikať, chcel som to skúsiť. Podporoval ma v tom aj otec.“
Spočiatku sa firma orientovala predovšetkým na detegovanie priesakov na skládkach, čo bola vtedy v Európe, hlavne v strednej a východnej, nová vec. Postupne sa však pustili i do nových oblastí, predovšetkým do zisťovaní únikov z baní, ale tiež z vodných nádrží. K takémuto posunu ich navigovala skutočnosť, že západný svet sa snaží čoraz menej skládkovať, dôraz sa kladie na separovanie a energetické zhodnocovanie odpadu, no iné krajiny, napríklad v Ázii či Južnej Amerike, sú v tomto pozadu, a tak ponúkajú stále príležitosti pre firmy ako Sensor.
Tých sú medzičasom už stovky. Ako počas rozhovoru viackrát zdôrazní zakladateľ Sensoru, vymysleli úplne nový segment trhu, ktorý predtým neexistoval, stali sa priekopníkom, ktorého iní nasledujú. Niektorí z nich si cestu do odvetvia chceli urýchliť aj tým, že si „zobrali“ technológie od Sensoru a firma tak riešila viacero patentových sporov. „Vždy to však dopadne tak, že tí, ktorí niečo od nás odkopírujú, zostanú na tej istej úrovni, kým my technologicky ďalej napredujeme. To je stále zásluha predovšetkým pána Noska,“ pripomenie Špes.
Firma si postupne, ako rástli jej zákazky, otvárala vo svete aj dcérske spoločnosti či spoločné podniky, napríklad v Nemecku, vo Veľkej Británii, v Turecku, Čile, Kanade či v Chorvátsku, ale aj ako licencie pre firmy v Japonsku či Južnej Kórei. Z týchto pobočiek potom „obhospodarujú“ aj kontrakty na ďalších trhoch – napríklad z Turecka v moslimských afrických či ázijských krajinách. Mimochodom, ako podotkne Nosko, vo viacerých, napríklad aj v spomínanom Turecku, majú manažérky a je s nimi mimoriadne spokojný.
Zakladateľ a majiteľ spoločnosti Sensor Group Vladimír Nosko (vľavo) s manažérom slovenskej časti Slavomírom Špesom.
Foto: Miro Nôta
Zakladateľ a majiteľ spoločnosti Sensor Group Vladimír Nosko (vľavo) s manažérom slovenskej časti Slavomírom Špesom.
Foto: Miro Nôta
Mať takúto prítomnosť v zahraničí je pre slovenskú firmu stále zásadné aj z pohľadu vnímania mnohých zákazníkov. „Aj po tých rokoch nám stále často dávajú najavo, že firma zo strednej Európy, z malej krajiny, by mala byť lacnejšia. Ak sa však rozprávajú trebárs s Angličanom, akceptujú aj omnoho vyššie ceny,“ ilustruje Špes.
Medzinárodná expanzia priniesla nové trhy, partnerov a kontrakty, ale aj anekdoty, na ktoré vo firme stále spomínajú. Keď boli napríklad v Jokohame, ich technika, menovca šéfa skupiny, ubytovali namiesto neho v skvelom hoteli. Keď sa s riaditeľom chceli stretnúť predstavitelia mesta a partnerov, nič netušiaci technik prišiel na stretnutie v montérkach. „Pýtali sa ho, kto je. Odpovedal im, že Nosko. ,A to vy ste riaditeľ firmy?‘“ smeje sa aj teraz šéf.
Recept na krízy
Dokopy má skupina obrat okolo osem miliónov eur, drvivá väčšina sa tvorí v zahraničí. Ako hovorí CEO skupiny, nepracujú s vysokými ziskovými maržami, keďže sa vo firme snažia tvoriť rezervy a platiť ľudí nadštandardne. „Aj to máme od profesora, ktorý nás viedol k normálnemu podnikaniu a naučil nás, že peniaze treba vracať do firmy, lebo veď tá sa musí rozvíjať. To v nás zostalo doteraz, nikdy sme si veľa nevyplácali, robili sme si rezervy, financovali výskum a vývoj.“
Rezervy im nakoniec pomohli aj v ďalších dekádach – ako v roku 2008, keď veľmi rýchlo pocítili dôsledky globálnej finančnej krízy. Vtedy ich obrat náhle padol o dve tretiny. A, samozrejme, rezervy využili tiež počas pandémie, keď vďaka tomu nemuseli prepúšťať. To bolo pre šéfa zásadné. „Najmenej obľúbená časť biznisu je a vždy bola, keď som musel niekoho prepustiť. To naozaj nemám rád. Možno to pritom tým ľuďom až tak neprekážalo a rýchlo si našli niečo iné, ale mne to nikdy nesedelo,“ priznáva Nosko.
V roku 2017 potom prišiel odchod spoluzakladateľa a menšinového spoluvlastníka Tomáša Gregora. Nosko naznačí, že mali iné predstavy o niektorých smeroch firmy. Gregor chcel tiež v podnikaní pokračovať s vlastnou rodinou, a tak sa nechal z firmy vyplatiť. (Založil si firmu Elis Technologies so sídlom v Dubline, ktorá má podobný predmet činnosti ako Sensor.)
Napriek tomu, že pandémia Sensoru až tak brutálne nezasiahla do obratov, ako to bolo v prípade roku 2008, zastavila im viaceré projekty, napríklad v Číne. V iných prípadoch museli improvizovať. V hermeticky uzavretej Austrálii, kde mali práve realizovať projekt, si najali miestnych technikov a kúpili im kamery nosené na tele. S pomocou presných pokynov od slovenských technikov sediacich po nociach v pezinských kanceláriách zákazku urobili. „To riešenie sa nám celkom osvedčilo, ktovie, možno ho ešte využijeme,“ usmieva sa Špes.
Ďalšou brzdou biznisu, ako aj pre mnohé firmy pôsobiace na svetových trhoch, je vojna na Ukrajine. V prípade spoločnosti Sensor Group im zastavila rozbehnuté projekty v baniach v Mongolsku, Kirgizsku, Kazachstane i v Rusku. „Tá situácia nás trápi, ale nielen kvôli biznisu. Ukrajine pomáhame, ako sa dá. Dúfame, že sa vojna čo najskôr skončí,“ dodáva Nosko.
Do „perfect storm“ pre podnikateľov treba, samozrejme, prirátať infláciu, ktorá zvýšila náklady aj technologickej firme z Pezinka. „Myslím si, že príde stagflácia (inflácia spojená s recesiou). Uvidíme, čo to spraví s biznisom, ale môžu s tým prísť aj nové príležitosti,“ očakáva Nosko.
Nové trhy aj odvetvia
O čom budeme hovoriť, keď sa zase o pár rokov stretneme? Šéf firmy povie jednoznačne, že určite budeme hovoriť viac o Číne, Indonézii, Ázii či Amerike. Práve v týchto regiónoch vidí najväčšie nové príležitosti. Ázia sa v ochrane životného prostredia prebúdza, v Číne napríklad nedávno schválili, že skládky musia byť monitorované. „Pred pandémiou sme tu v Pezinku mali aj delegáciu zo Šanghaja, vyzeralo to sľubne, ale projekty sa načas pre covid zabrzdili. Pred pár dňami sme však mali videokonferenčný hovor a už to opäť vyzerá veľmi sľubne,“ uvažuje Nosko.
Podobné nové príležitosti prinesie aj Južná Amerika. Je to síce veľmi perspektívna, no nestabilná oblasť pre časté politické zmeny. V Sensore sa o tom presvedčili už neraz, napríklad v Peru či Ekvádore, kde im zmeny zabrzdili plánované realizácie.
Európa od skládok ustupuje, tu je biznis viac o baniach a vode. Výkonný riaditeľ Špes hovorí, že majú napríklad nový monitorovací systém na vodné potrubia, z ktorých v Európe unikne až dvadsaťpäť percent vody, v Turecku dokonca až takmer polovica. To sú obrovské straty, pritom voda bude čoraz vzácnejšia. Pre Sensor je to teda dobrá príležitosť uspieť v novej oblasti.
Ďalší makrotrend, ktorý by im mohol pomôcť, je rastúci dopyt po surovinách potrebných na výrobu batérií, predovšetkým do elektroáut. Aj lítiové bane bude treba monitorovať proti priesakom. „Ak však ide o bane v Južnej Amerike,“ hovorí šéf firmy, „sme na nich príliš drahí.“ Preto im radšej predajú senzory a tie inštalujú miestne firmy.
Špes vidí nové veľké príležitosti aj v ďalšom trende, ktorý sa presadzuje hlavne v západnom svete – sú to zelené strechy. „Naše systémy vedia veľmi skoro identifikovať priesaky, kým nepríde k ďalším škodám, zatekaniu do budovy,“ spomenie. Aj tu sú však problémom náklady: developeri do takýchto systémov nechcú investovať, veď oni budovu predajú a bude to potom problém správcu či majiteľa budovy.
Pokračovatelia
Keď hovoríme o budúcnosti firmy, nemožno sa, samozrejme, nespýtať na plány zakladateľa. Chce pokračovať v biznise? Odovzdá ho synovi, tiež geofyzikovi, ktorý vo firme už pracuje, je jej štatutárom a zodpovedá za technickú časť výroby? Šéf firmy odpovie, že zatiaľ sa do dôchodku nechystá, hoci svoje fungovanie spred pár rokov, keď pracoval od skorého rána do noci, aby mohol byť v kontakte s kolegami či klientmi naprieč viacerými časovými pásmami od Ameriky po Áziu, už prenechal mladším manažérom.
Impulzom bola aj náhla zdravotná indispozícia tesne pred Vianocami 2017, ktorá ho prinútila nielen dlho odpočívať (pol roka nemohol napríklad lietať), ale zmenila mu i nastavenie. „Naozaj sa už teraz viac venujem len strategickým veciam skupiny. A vede. Zvoľnil som, pochopil som, že to ide aj bezo mňa, možno v niečom aj lepšie,“ smeje sa. „O budúcnosť firmy sa nebojím. Veľmi sa teším z mladých ľudí vo vedení, ktorých máme.“
Otázka na možný predaj firmy ho nateraz necháva chladným. Biznis budovali s tým, že Sensor tu bude dlho, hovorí. „Ak by sme časť firmy predali investorovi, iste by prišli kroky, skresávanie nákladov, s ktorými by sme nesúhlasili.“
Vraciame sa späť k začiatkom podnikania, keď boli aj oni garážovou firmou (v ich prípade doslova). Ako by porovnal ich „startup“ z deväťdesiatych rokov s dnešnými?
Dnešní mladí podnikatelia to majú ťažšie – možno okrem financovania, hovorí Nosko. Získať peniaze bolo pre mladé firmy v deväťdesiatych rokoch náročné, ale zas mali priestor na trhu a mohli jednoducho zohnať šikovných zamestnancov. To sa v súčasnosti ukazuje byť problémom aj pre firmy, ktoré už majú medzinárodný rozmer: kým ešte pred desiatimi rokmi vzbudzovali medzi uchádzačmi o zamestnanie veľký záujem („Aj Lamanš preplávam, aby som tam mohol ísť,“ aj také repliky zneli na pohovoroch v Sensore), dnešní mladí ľudia to už vidia vlažnejšie.
Nosko tvrdí, že startupy netreba haniť. Majú toľko možností, majú mentorov na rôzne oblasti, sú tu fondy, ktoré do nich „ládujú“ peniaze… „Nepovažujem však za správne, ak uvažujú len tak, že urobím nejaké prezentácie, niekto sa chytí a kúpi ma alebo do mňa dá peniaze, veď vždy sa nájde niekto hlúpy, ktorý kúpi a bude fajn. Mám pocit, že peniaze sú príliš jednoducho dostupné. Netvoria dlhodobý biznis,“ dodáva. „My sme ho budovali na dlhé roky, navždy.“
