Ona je Slovenka, nadšená fotografka a influencerka, on spisovateľ z Česka. Spoznali sa v zapadnutej reštaurácii v Thajsku a odvtedy spoločne cestujú po svete. Patrícia „Patris“ Jarabicová a Tom Jurka o svojich cestách napísali knihu „Cesta Dvou“, ktorú vytvorili a vydali počas osemmesačnej cesty po Afrike. Aké to bolo, čo na cestách zažili a aké komplikácie ich stretli, opísala Patrícia v rozhovore pre Forbes.sk.
„Predstavte si, že sa ráno zobudíte a uvažujete, či ten šváb, ktorý vám v noci liezol po hlave, bol len zlý sen alebo realita. Idete na záchod a tam na vás čaká malý jedovatý škorpión. Pri umývaní tváre zistíte, že opäť netečie voda a potrebu utekáte vykonať do neďalekého rezortu na ‚tajňáša‘, pretože nemáte ako spláchnuť. V ten deň vás čaká práca na ilustráciách, online komunikácia s korektorkou, vytváranie marketingového plánu či doladenie názvu knihy. Akurát to má háčik – nefunguje elektrina,” hovorí Patrícia.
Ako vznikol nápad na osemmesačnú cestu po Afrike?
My sme celú našu africkú cestu dopredu neplánovali. Jediné, čo sme vedeli, bolo, že letíme na Zanzibar a že ho chceme spoznať inak ako bežní dovolenkári. Chceli sme sa spojiť s miestnymi, spoznať ich kultúru, problémy, kuchyňu, prírodu… Nemali sme ani presne časovo určené, dokedy tam budeme.
Boli sme otvorení rôznym možnostiam a tomu, čo nám do cesty prinesie život. Tak to aj bolo. Akonáhle sme prileteli na Zanzibar, túžili sme objavovať aj vnútrozemie Afriky. Rozmýšľali sme, kam sa pozrieť, akú problematiku preskúmať.
Aké boli začiatky na novom kontinente?
V decembri sme prileteli na Zanzibar a dva mesiace strávili v dedine v schátranom dome plnom jedovatých stonožiek, škorpiónov, pavúkov a hadov, kde večne nefungovala elektrina a netiekla voda. V týchto podmienkach sme začali pracovať na vydaní spoločnej knihy „Cesta Dvou“ o našej prvej ceste Áziou. Je to skutočný príbeh Slovenky a Čecha, mňa a Tomina, ktorí museli vycestovať osem tisíc kilometrov, aby sa našli a spoločne zažili neuveriteľné dobrodružstvo, lásku i zážitky na celý život.
Noc v Botswane. Foto: archív P. Jarabicová/T. Jurka
Čitatelia sa môžu tešiť na autentické momenty, spoznajú krásy i nástrahy cestovania, ponoria sa s nami do pocitov zúfalstva, keď nás žrali pijavice počas dobrovoľníckeho programu na Sumatre, vžijú sa do objavovania podmorského sveta, potápania sa so žralokmi, spoznajú nové krajiny i kultúry, prežijú s nami romantické chvíle i výzvy, ktorým na začiatku čelil náš, vtedy ešte krehký, vzťah. Chceme ľudí motivovať, aby sa nebáli vykročiť do neznáma, pretože nikdy nevedia, čo alebo kto na nich čaká.
Vydanie knihy
Knihu ste napokon vydali odtiaľ. Bolo to náročné?
Áno. Vydávanie knihy z iného kontinentu bolo šialené, ale vôbec nás to v cestovaní nebrzdilo. Vedeli sme, akým spôsobom chceme žiť a to znamenalo pokúsiť sa urobiť to počas ciest v Afrike. Ak by sme sa tak nerozhodli, museli by sme prerušiť cestovanie a stráviť zimu a jar na Slovensku alebo v Česku. Milujeme výzvy, preto sme si vybrali druhú možnosť.
A či to bolo náročné? Predstavte si, že sa ráno zobudíte a uvažujete, či ten šváb, ktorý vám v noci liezol po hlave, bol len zlý sen alebo realita. Idete na záchod a tam na vás čaká malý jedovatý škorpión. Pri umývaní tváre zistíte, že opäť netečie voda a potrebu utekáte vykonať do neďalekého rezortu na „tajňáša“, pretože nemáte ako spláchnuť. V ten deň vás čaká práca na ilustráciách, online komunikácia s korektorkou, vytváranie marketingového plánu či doladenie názvu knihy. Akurát to má háčik – nefunguje elektrina. Takto nejako vyzerali výzvy, s ktorými sme sa stretávali každý deň.
Každé miesto sa snažia zanechať lepším. Foto: archív P. Jarabicová/T. Jurka
Keďže sa radi spájame s miestnymi, našli sme si lokálny starý dom v maličkej dedinke pri pobreží, v ktorom bol večne nejaký problém. Často sme všetku svoju energiu museli vložiť skôr do riešenia problémov so základnými potrebami ako do práce. Prípadne sme pracovali polomŕtvi po nociach, aby sme všetko stihli.
Čo všetko to zahŕňalo z procesného hľadiska?
Obrovskou výhodou bolo, že Tom knihu napísal skôr, ako sme prišli do Afriky. Mimochodom, písal ju na Sumatre, Slovensku i v Česku. Takže sme sa museli postarať „iba“ o jej vydanie. Tomino si musel založiť živnosť online v Českej republike, jeho maminu sme cez videohovor učili, ako baliť balíky a obsluhovať e-shop.
Vyžadovalo si to aj samotnú tvorbu e-shopu, vytvorenie vlastného traileru, celej marketingovej stratégie, anotácie, predajných textov, výber papiera a komunikáciu s tlačiarňou, s grafikom a tak ďalej. Najväčšie bláznovstvo bolo to, že sa predalo vyše tisíc kníh za týždeň v predpredaji a my sme ich predtým vôbec nevideli. Boli sme nesmierne napätí, kým nám neprišli prvé recenzie.
Bola to obrovská výzva, skúška vzťahu a nervov. Každopádne sme extrémne vďační, že sme to zvládli a všetko vypálilo, ako sme si predstavovali. Ľudia by sa nemali vzdávať pri pohľade na to, čo všetko treba pre dosiahnutie cieľa a nezľaknúť sa, ale dať zo seba maximum a skúsiť to. Ak by aj človek zlyhal, má super skúsenosť ako to nefunguje a môže hľadať iný spôsob ako na to.
Komplikácie na cestách
Predpokladám, že ste sa pri práci na diaľku stretli s mnohými komplikáciami…
Áno. Napríklad, keď sme vytvorili e-shop u jednej českej firmy a až neskôr sme zistili, že nedokáže splniť naše technické požiadavky, ako napríklad nastavenie platobnej brány alebo implementáciu odberných miest, takže sme knihy nemohli začať predávať. Bolo to pár dní pred spustením predpredaja a práve sme sa nachádzali v Zambii, v hnusnej prašivej dedine na hranici s Tanzániou. Navyše, museli sme sa odtiaľ odsťahovať kvôli vízam a v týchto krajinách cestovanie strašne trvá, pretože cesty sú skôr „offroad“.
Pozorovanie slonov z auta. Foto: archív P. Jarabicová/T. Jurka
Tak sme sa presunuli do najbližšieho motela za hranicou, kde sme si bookli izbu, zhodili zo seba veci a začali makať na novom e-shope. Počas toho sme od miestnych dostali odporúčanie nevychádzať von po zotmení, pretože nám hrozilo, že by nás niekto zmlátil a okradol. Raz v noci sa nám dokonca niekto snažil vlámať do izby. Boli sme vystrašení na smrť. Nakoniec to s e-shopom dobre dopadlo, pretože nás zachránil môj brat Jakub a e-shop vytvoril za extrémne krátky čas.
Báli ste sa ešte niekedy?
Každý deň nás na ulici oslovovali náhodní ľudia a buď nám chceli niečo predať alebo od nás chceli peniaze: „Vy ste bieli, vy máte peniaze, podporte ma! Ja kvôli covidu nemám nič,“ hovorili. Alebo nás všade doprevádzali, aj keď sme ich o to neprosili, a v cieli chceli, aby sme im zaplatili za to, že nám ukázali cestu. My sme ale celú dobu vedeli, kam ideme… Raz Tomina chytil za ruku miestny domorodec a pevne ho držal, vraj, kým nezaplatí. Vyšklbol sa a utiekli sme do kaviarne.
Niekoľkokrát nás chceli zapliesť do korupcie a tvárili sa pri tom nevinne ako myšky. Tiež, keď sme prechádzali nejakou oblasťou, zastavili nás pred závorou a nepustili, pokiaľ sme nezaplatili asi štyri druhy akýchsi nezmyselných poplatkov. A, napríklad, na safari v Serengeti sa ukázalo, že platíme o 140 dolárov na osobu viac ako ostatní, za úplne rovnaký výlet.
Aké najväčšie komplikácie ste v Afrike zažili?
Napríklad, keď sme si prišli na miestny úrad pri Kilimandžáre v Tanzánii predĺžiť víza. Mali sme na to právo, avšak úradník nás poslal domov, nech prídeme dva dni pred vypršaním víz. Nepáčilo sa nám to a bolo to veľmi riskantné, pretože ak by sa čokoľvek stalo, nestihli by sme si ani urobiť PCR testy a odletieť preč z krajiny. Nič iné nám však neostávalo a museli sme na to kývnuť. Keď prišlo k tomu, že nám víza končili za dva dni, prišli sme na úrad, ako nám úradník kázal a povedal, že nám víza nedá. Až vtedy sme pochopili, že od nás čakal úplatok.
Na cestách po Afrike boli osem mesiacov. Foto: archív P. Jarabicová/T. Jurka
Snažili sme sa kontaktovať miestnych známych o pomoc, až k nám poslali nejakého „podnikateľa“. Muž bol v saku, vyzeral nóbl a vypýtal si od nás 150 dolárov na osobu za vybavenie víz. Zobral nám pasy a odišiel. Boli sme zúfalí, nechceli sme podporovať korupciu, no nemali sme na výber… Vďaka nemu sme víza dostali.
Mali ste podobné problémy aj inde?
V Namíbii na pozemnej hranici nás odmietli a s kamennou tvárou nám povedali, že nám za žiadnu cenu víza nedajú. Snažili sme tam dostať tri krát a ani raz úspešne. Prvýkrát Tomino dostal „covid“ v Zambii. Mysleli sme si, že má maláriu, išli sme k doktorke, ktorá urobila rýchlotest a ukázalo sa, že má delta variant a musí ísť do karantény na desať dní.
Dva týždne po „covide“ sme sa do Namíbie vybrali znova, no keď sme robili PCR test na prechod hraníc, Tominov výsledok bol pozitívny. Druhý deň bol už síce negatívny, no miestny úrad zdravotníctva, ktorý vydával certifikáty, mu ho odmietol dať a donútil nás ostať v krajine ďalšie dva týždne a čakať na nový negatívny výsledok PCR testu. Žiadne potvrdenie o prekonanom „covide“ tam neexistuje. Certifikát, ktorý sme potrebovali cez hranice, sme dostali až na tretíkrát. V tom čase sme už do testov vrazili stovky dolárov.
Zanzibar. Foto: archív P. Jarabicová/T. Jurka
Bookli sme si teda letenku z Namíbie domov, pretože sme ju potrebovali na prechod hraníc, zarezervovali sme si aj safari kempingové auto, ktoré nám doviezli dvetisíc kilometrov od sídla firmy na hranice s Namíbiou. Aby sme sa neprehnali na hranicu zbytočne, celý čas sme komunikovali s konzulátom v Pretórii a mali sme jasnú informáciu, nech sa nebojíme, víza na tejto pozemnej hranici dostaneme. Nestalo sa. V tom momente sme cítili totálne zúfalstvo, prišli o niekoľko stoviek dolárov a z toho stresu a napätia vznikla poriadna hádka a prvé pochybnosti o pokračovaní v ceste.
Noc pri levoch
Ako ste sa potom zariadili?
Vďaka neúspešnej Namíbii sme na poslednú chvíľu skúsili hranicu s Botswanou, ktorá bola pár hodín cesty. Na druhý deň by nám vypršali PCR testy a my sme nemali v pláne investovať do ďalších. Botswana nás prijala. Všetci boli nesmierne milí a spomíname na to ako na najlepší zážitok našej africkej cesty.
Prenajali sme si safari auto a vydali sa na niekoľko dní do divočiny, kde sme zažili neskutočné stretnutia so zvieratami. V noci okolo nás revali levy a takmer každú noc sme zaspávali s pocitom, že sú v blízkosti hyeny. Ráno sme sa budili a pozorovali stopy v blízkosti stanu. Jednu noc tam boli naraz stopy leoparda, psov hyenovitých, slona a hrocha. Spanie v divočine bol neskutočný zážitok, spojili sme sa s prírodou, pochopili ako je všetko prepojené a zažili romantické momenty pod Mliečnou dráhou, ako z rozprávky. Všetko zlé je na niečo dobré. Vďaka „covidu“ boli národné parky v krajinách, kde sme skúsili safari takmer prázdne a mali sme divočinu pre seba. Bola to nádherná odmena za opletačky s nariadeniami, ktoré sme museli predtým absolvovať.
Počas cestovania sa snažia komunikovať s lokálnymi ľuďmi. Foto: archív P. Jarabicová/T. Jurka
Po Afrike ste sa presúvali aj na bicykloch. Aké to bolo?
Bolo to zaujímavé. V Tanzánii sme kúpili v bazáre staré bicykle a rozhodli sme sa, že na ne naložíme svoje veci a prejdeme pár štátov. Bolo to ešte stále v čase práce na knihe. Našou predstavou bolo spojiť sa s miestnymi, s prírodou, spať v divočine na neznámych miestach. V našej výbave nechýbali i hadie protijedy a intenzívne sme sa od miestnych učili o hadoch a všetkých zvieratách, ktoré sme mohli stretnúť, a ich správaní, aby sme boli pripravení na všetko.
Naplnili sa vaše predstavy?
Realita bola odlišná od očakávaní. Počas bicyklovania sme sa vyhýbali kamiónom, aby nás nezrazili, z „prírody“ sme videli polia a fabriky, dýchali sme výpary z áut. Prestalo nám to dávať zmysel. Skúsili sme to, no rozhodli sme sa svoj čas v Afrike investovať lepšie. Moment, kedy sme bike trip definitívne ukončili, bol, keď nás miestni varovali pred únosmi ľudí, ktorých orgány používajú na rituály.
Čo z Afriky vo vás ešte zarezonovalo?
Bolo toho fakt veľa a napriek všetkým výzvam i negatívam to urobilo africkú cestu jedinečnú. Každý jeden úsmev, ktorý nám venovali domorodci v nás rezonoval. V histórii totiž nemali s bielymi (kolonizátormi) najlepšie skúsenosti, a to nebolo vôbec dávno. Zažili sme veľmi dojemné a silné stretnutie v detskom domove uprostred ničoho, kde bolo pár detí, ktorým sme doniesli svoje oblečenie, hračky, ktoré sme predtým vyzbierali doma, i pár zošitov.
Kniha, ktorú vydali z Afriky, mala medzi čitateľmi úspech. Foto: archív P. Jarabicová/T. Jurka
V neposlednom rade to bola divočina a rozmanitá príroda. Boli sme na miestach, kde sa natáčali svetové dokumenty o prírode, obdivovali sme miestnych rangerov, ktorí nasadzujú svoj život na ochranu posledných nosorožcov. Divočina v národných parkoch ukradla naše srdcia. Noci sme trávili pod najkrajším africkým nebom, vychutnávali zvuky divokých zvierat v okolí a raz k nám dokonca prišiel slon.
Ležali sme v stane, oddychovali, zrazu sme počuli lámanie stromov. Vykukli sme von a videli sme, ako sa k nám približuje obrovský samec. Bol od nás asi tri metre, pokojne zbieral ovocné plody zo zeme a my sme ani nedýchali. Bol to zážitok na celý život. Pri pohľadoch na levicu, ktorá sa starala o svoje levíčatá, alebo na sloníčatá, ktoré boli súčasťou veľkej milujúcej slonej komunity, sa naša láska k prírode prehĺbila.
Zanechať každé miesto lepšie
V čom vidíte zmysel cestovania?
Od doby, čo sme sa poznali – pred rokom a pol – sa toho stalo toľko, že zmysel cestovania u nás nabral úplne iné rozmery. Už to nie je len „Nikdy neprestávaj objavovať a zaži čo najviac dobrodružstva“, ale tiež „Zanechaj každé miesto lepším, než aké si ho našiel. Cestuj vedome, pomáhaj, kde sa dá a inšpiruj.“
Dnes sa veľa hovorí o fenoméne slow travel…
Áno, my keď niekam prídeme, chováme sa prakticky ako miestni. Bývame v lokálnom dome namiesto rezortov, nakupujeme na dedinskom trhu a varíme si namiesto neustálych návštev turistických reštaurácií. Používame často šialenú „mestskú“ dopravu. Chodíme na odľahlé miesta, kde nachádzame realitu tamojšieho života – často bordel, chudobu, nulové hygienické podmienky, ale i šťastné a úprimné bytosti. Bavíme sa s miestnymi a niekedy nás pozvú aj k sebe domov.
Viktóriine vodopády. Foto: archív P. Jarabicová/T. Jurka
Práve za bránou hotelu či rezortu vznikajú silné zážitky – zlé alebo krásne, ale hlavne, že nejaké. Našou filozofiou je zanechať každé miesto o niečo lepšie, než aké sme ho našli.
Ako konkrétne sa snažíte zanechať každé miesto lepším?
Napríklad sme niekoľkokrát zorganizovali zbieranie odpadkov z pláže s miestnymi školákmi, potom sme sa objavili pri ľuďoch z vlády a dohovárali im, aký je čistý Zanzibar dôležitý, nielen pre planétu, ale i pre turizmus. „Ľudia sem nepriletia, keď sa budú kúpať v odpadkoch,“ povedali sme im.
Bolo to práve po jednom clean-upe, ktorého sme boli súčasťou. Odohrával sa v miestnej dedine, kde sme spolu s miestnymi deckami zbierali odpadky z dediny i z pláže. Organizátor sa nás po vyčistení pláže snažil zdržať bez toho, aby nám povedal prečo. Stále nás prosil, aby sme počkali. Z ničoho nič sa pred nami objavili luxusné autá a z nich vystúpili upravené ženy i muži. Náš človek im dlho niečo hovoril v ich jazyku a potom sa strhla anglická konverzácia o planéte, ekológii a o čistom Zanzibare, ktorej sme sa intenzívne zúčastnili. Oni si robili poznámky, nechali nám priestor na myšlienky, rady a my sme neskôr odchádzali s pocitom zadosťučinenia.
Dvojica sa už pripravuje na ďalšie dobrodružstvo. Foto: archív P. Jarabicová/T. Jurka
Nepodporujeme masové turistické atrakcie, ktoré devastujú prírodu a traumatizujú zvieratá. Radšej si zájdeme do slonej záchrannej stanice a prispejeme na ochranu divokých slonov namiesto toho, aby sme vyliezli na chrbát zmordovaného starého slona a vyrazili s ním na prechádzku. Preferujeme kupovať lokálne jedlo namiesto pochutnávania si na západnej strave z dovozu. Na instagrame ukazujem realitu a snažím sa byť maximálne autentická, čo je v dnešnej dobe veľmi dôležité. Je až neuveriteľné, čo ľudia urobia kvôli „cool“ fotke. Tiež som bola v minulosti jednou z nich.
Kam sa chystáte najbližšie?
Najviac nás láka Stredná Amerika, kde by sme sa chceli na nejaký čas usadiť a zvoľniť tempo. No ako nás poznám, o mesiac či dva už budeme plánovať dobrodružný trip po okolí (úsmev).
