Vie, aké to je začínať od nuly, pracovať pod vojnovou paľbou a so strachom o život. Vtedy si želal, aby sa mohol zaoberať napríklad tým, že nemá peniaze alebo prácu. „Všetko sa dá vyriešiť,“ hovorí špičkový chirurg a traumatológ Edib Jaganjac z pražskej Fakultnej nemocnice Motol. Začínajúcim lekárom odkazuje, aby počúvali zdravotné sestry.
Vo vrecku mal 300 mariek a v ruke igelitovú tašku so svetrom a nohavicami. Písal sa rok 1993 a Edib „Edo“ Jaganjac žil už vyše roka v obkľúčenom Sarajeve. V ostreľovanej nemocnici, kde nefungovala elektrina a netiekla voda, pracoval v neuveriteľnom nasadení, denne spal iba pár hodín. Normálny život neexistoval.
Dnes so širokým úsmevom hovorí, že každý, kto prežil vojnu alebo podobnú krízovú situáciu, sa stretáva s traumou. Sám sa s vojnovými zážitkami nemohol vyrovnať ešte 10 rokov po tom, čo sa s rodinou presťahoval do bezpečia nového domova v Česku.
Pomohlo mu, až keď prehovoril. Vydal úspešnú knihu Sarajevská princezná, v ktorej spomína na zážitky z vojnového Sarajeva. Prináša v nej skutočný príbeh päťročného dievčatka, ktoré sa snažil zachrániť a dostať na Západ.
„Tá knižka bola moja terapia, aby som mohol konečne spať,“ hovorí Edib, ktorý sa však sám hneď predstavuje ako Edo. Sedí v ordinácii úrazovej ambulancie Fakultnej nemocnice Motol a vo veľkých rukách, ktoré už zachránili tisíce ľudí, drží hrnček s kávou.
Teraz Edib Jaganjac opäť píše knižku, tentoraz však bude určená hlavne lekárom.
Iba hlupáci. Ale teraz vážne, na operačnom sále sa môžete hnevať, keď niečo nejde a neviete prečo, občas stratíte nervy, no operácia väčšinou nie je niečo dramatické, ako si ľudia často predstavujú. Je to relatívne rutinné, a to je dobre.
Jasne že sa niekedy objaví niečo, čo je veľmi nebezpečné, napríklad keď pacient začne náhle masívne krvácať. Práve to je však moment, keď musíte byť najpokojnejší. Nesmiete sa ponáhľať. Keď je najhoršie, musíte byť najpokojnejší. Musíte sa zastaviť, rozhliadnuť sa, potom sa rozhodnúť, čo je najlepšie urobiť. Väčšina chirurgov je na to vyškolená a tí, ktorí to nezvládnu, nie sú dobrí.
To je aj odporúčanie ľuďom do krízových situácií?
Rád by som to odporučil všetkým v každej ťažkej situácii, ale ani ja nie som schopný to vždy dodržať. Niekedy stratím nervy, aj keď by som nemal. V tej chvíli som si vedomý, že tak by to nemalo byť.
Počas vojny ste zažívali stály pocit strachu. Môže sa voči nemu človek otupiť?
Strach je prítomný celý čas. Aj keď o tom ľudia nehovoria. Čítal som knižku o druhej svetovej vojne, kde jeden Žid opisuje svoju cestu koncentračnými tábormi. Bolo to šialené, ale nikde sa ani slovom nezmienil o strachu.
Sú rôzne strachy a strach o život je iný ako všetky ostatné.
Potom som sa pozrel na svoju knižku a pochopil som, že tiež nepíšem o strachu. Stále tam však je, aj keď o ňom ľudia nehovoria. Človek si naň zvykne, naučí sa s ním pracovať. Je to taký tlak. Sú rôzne strachy a strach o život je iný ako všetky ostatné.
Ako to myslíte?
To je taký skutočný, vnútorný strach. Raz sme boli pod paľbou protitankových guľometov, ktoré prestrelia aj celý dom. My sme boli len v aute. Vyskočili sme z neho. Hovorí sa, že v tej chvíli človek stuhne, ale to nie je pravda. Skočíš, hneď zareaguješ. V ten moment, keď ti ide o život, strach necítiš, ale potom to príde. Chceli sme si dať cigaretu, ale nešlo to, ruky sa nám triasli ešte pol hodiny tak, že sme si nedokázali zapáliť.
Libor Fojtík
Potom je tu druhý strach, zo smrti. Sú ľudia, ktorí sa smrti boja. A ľudia, o ktorých si myslíte, že sa báť nebudú. Hovoria o smrti, sú zmierení, ale vo chvíli, keď umierajú, je v ich očiach zrazu panika. Pozerajú sa na vás, ako keby hovorili: „Ja umieram, rob niečo!“ Ale vy nemôžete urobiť nič. Dobre viete, že umrie. Strach zo smrti je úplne iný ako ostatné strachy. Môžem sa napríklad báť úrazu alebo niečoho podobného, ale to je skôr nejaký problém. Nie som si istý, či sa tomu má vôbec hovoriť strach.
Máte dnes z niečoho strach? Ako taký dlhodobý zážitok človeka zmení?
Žijeme tu ako v bavlnke, taký strach nemáme ani príležitosť zažiť. A to je dobre. Mám skôr pocit napätia, trémy. Ten skutočný strach je inde. Mám akúsi imunitu voči bežným problémom, ktoré musíte riešiť. A mám jednu radu. Keď musíte urobiť niečo, čo sa vám nechce, čo je nepríjemné a stále o tom premýšľate, nespíte preto, urobte to hneď. To je vec, ktorá vám zásadne zlepší život.
Dala vám vojna aj niečo pozitívne?
Sebavedomie. Človek sa dostane do ohňa a netuší, čoho je schopný. A keď ten oheň prežije, je to neuveriteľné. Viete, vojna je až veľmi intenzívny zážitok. Myslím, že každý, kto bol vo vojne, má posttraumatický syndróm. Prežívate to znova, nemôžete spať, všetko si analyzujete. Človek sa s tým nemôže vysporiadať.
Čo vám s tým pomohlo?
Napísal som knižku. Úprimne, nevznikla preto, aby niekto pochopil, aké to bolo, to je iba výhovorka. Bola to moja psychoterapia. Hneď, ako som to vyslovil, napísal, zrazu som sa tej záťaže zbavil a mohol som konečne spať.
Naozaj to bolo ťažké tak dlho?
Áno. Samozrejme, najintenzívnejšie to bolo na začiatku, po tom, čo som sa dostal zo Sarajeva. Až keď som napísal knižku, výrazne som sa uvoľnil. Tie myšlienky sa však stále vracajú. Keď sa ma niekto spýta na vojnu, zase sa toho niekoľko dní nemôžem zbaviť. Vojna je hrozná. Bože, daj, aby nebola vojna.
Keď sa ma niekto spýta na vojnu, zase sa toho niekoľko dní nemôžem zbaviť. Vojna je hrozná
Čo vás prinútilo tú knižku napísať?
Potreba prehovoriť. Prišiel som do Česka a zrazu som videl, ako sa ľudia pozerajú na futbal v televízii. Ako je možné, že sa na to niekto pozerá? Veď v Sarajeve sa každý deň umiera, myslel som si. Nechápal som, ako môže byť svet taký ľahostajný. Nemohol som sa zbaviť myšlienky, že by som sa mal vrátiť a pomôcť.
Naozaj ste o tom uvažovali?
Je to tak. Nikdy som nebol taký užitočný ako tam. Všetko, čo sme tam robili, zachraňovalo životy. Stále. Nepísali sme žiadne protokoly, papiere. Stále sme bojovali, aby sme si vyrobili infúzie, získali lieky cez OSN, operovali. Nič iné neexistovalo. Potom som prišiel sem a stále myslel na to, ako sa u nás denne umiera.
Išiel som napríklad metrom a proti mne sedelo mladé dievča, ktoré bolo veľmi nahnevané. Pozerám sa na ňu a hovorím si, aký môže mať dôvod? Nemá ju rád šéf? Pohádala sa s priateľom? To predsa nie je žiadny dôvod na to, aby sa tvárila takto! Keby po nej teraz strieľali, keby rok nemala vodu, elektrinu, jedlo, pochopila by, čo je skutočne zlé.
Libor Fojtík
Môj sen bol byť mimo mesta, mimo Sarajevo, mimo nebezpečenstva a riešiť také problémy ako napríklad nemať prácu a nemať peniaze. To sú také ľudské problémy! A nie sa stále obávať, či sa môžete pozrieť za bytovku, alebo vám niekto odstrelí hlavu. Ľudia, ktorí boli vo vojne, sa tam často vracajú, pretože tam zažijú niečo intenzívne. Samozrejme, potom som si zvykol na život tu.
Prečo ste sa s manželkou a dvomi vtedy maličkými dcérami odsťahovali práve do Česka, do Prahy?
Jednoducho preto, že Česko bolo v tom čase jediným štátom v Európe, ktorý nám ešte nezaviedol víza. To bolo preto, že sa rozpadlo Československo a politici nemali čas hovoriť o vízach, riešili iné veci. Tri mesiace po tom, čo sme prišli, sa víza zaviedli aj tu.
Takže Praha bola jasná voľba?
Premýšľal som, či ísť do Anglicka alebo Nórska, odkiaľ mi volala dokonca vtedajšia ministerka zdravotníctva, ktorá bola v Sarajeve a videla, v akých podmienkach pracujeme. Do Anglicka ma zase pozýval riaditeľ jednej obrovskej nemocnice, ktorý bol prítomný pri operácii dieťaťa, ktorú som robil. Manželka však nikam inam ísť nechcela a ja som jej prvých 10 rokov nadával, pretože som tu mal nižší plat ako v Sarajeve.
Vážne? V Prahe ste zarábali menej ako v Sarajeve?
Áno. V Česku mali doktori nižšie platy ako v Sarajeve, a to aj po vojne. Keď sme v roku 1998 robili v Sarajeve kongres, kde sa zišlo 450 doktorov, ktorí odišli zo Sarajeva do celého sveta, mal som z nich najnižší plat. Ale zmenilo sa to. Teraz to už tak nie je a tiež si teraz myslím, že Česko bolo najlepšia voľba.
V Česku mali doktori nižšie platy ako v Sarajeve, a to aj po vojne.
Prečo?
Pretože všade inde vo svete je juhoslovanská komunita rozdelená, vojna nás roztrhala na Srbov, Chorvátov, Moslimov, Macedóncov, Slovincov. My sme jediná komunita, ktorá drží spolu. Máme občianske združenie Lastavica pre všetkých ľudí z bývalej Juhoslávie. To nikde inde nie je.
Juhoslávia bola úžasný štát. Môžem to povedať, pretože som tam žil 35 rokov v pokoji, potom sa začala vojna. Nikto z mojej rodiny nebol v strane, aby som bol nejako privilegovaný, ani ja som nebol, žili sme ako všetci ostatní. A teraz sa už Juhoslávia nesmie ani vysloviť v správach.
Nikdy by mi nenapadlo, že medicína, alebo skôr rôzne choroby, môžu byť také odlišné aj v rámci Európy.
Aké ťažké bolo začínať nuly? Nechať si uznať vzdelanie?
Nebolo to jednoduché. Jedna vec je jazyk, druhá profesijná. Manželka je tiež lekárka, internistka, tak sme obaja najprv museli zložiť skúšky. To trvá rok. Nikdy by mi nenapadlo, že medicína, alebo skôr rôzne choroby, môžu byť také odlišné aj v rámci Európy.
Zároveň počas toho času musíte pracovať. Operovať som nemohol, ale pracoval som na operačnej sále, asistoval som. Jasné, že niekoho nepustíte na operáciu len tak.
To by som tiež nepustil, ale my chirurgovia jeden druhého spoznáme, kto vie, kto nevie. Náhodou sa k nám počas mojich prvých asi dvoch týždňov praxe dostali dve katastrofálne operácie a ja som bol pri nich. Vtedy, čerstvo po vojne, som také veci ovládal ľavou zadnou.
Odvtedy sa ma nikto na atestáciu nepýtal, všetci videli, že to viem. Nikdy som potom nemal problém, aj keď tam, samozrejme, vždy musel niekto s atestáciou byť, než som ju získal. Trvalo to osem rokov a s tým, samozrejme, súvisel aj nižší príjem.
Nastúpili ste priamo do nemocnice?
Po vojne som chcel robiť veci ako žlčníky a tak, ale to sa nedalo. Keď sa niekto dozvie, že ste pracovali vo vojne, kde máte prípady, o ktorých ste ani nečítali, ani nepočuli a musíte rýchlo vymyslieť, ako to urobiť, okamžite vás dajú na traumatológiu. Samozrejme, za tie roky sa medicína posunula dopredu a úrazy, ktoré by boli vtedy iste smrteľné, sa dnes dajú vyriešiť. Česku však, bohužiaľ, chýba vojnová chirurgia.
Ako to myslíte?
Vôbec sa neučí na lekárskych fakultách. Pritom má svoje prísne pravidlá odlišné od normálnej chirurgie. Keď budete postupovať rovnako ako pri civilnej chirurgii, urobíte chybu. Keď bola tá hrozná streľba na filozofickej fakulte, bol som ten, ktorý rozhodoval, čo a ako so zranenými bude. Naozaj je škoda, že v Česku chýbajú elementárne základy vojnovej chirurgie.
Napríklad v takej veci, ako je ošetrenie rany. Normálne sa rana šije, ak nie je po uhryznutí psom, ale strelná alebo explozívna rana sa nešije. Je kontaminovaná, nesmie sa šiť, naopak, rozreže sa ešte viac, lieči sa ako hnisavá rana. Tiež nie je nutné odstrániť guľku. Zábery Ramba, ako si vytrhne guľku a sám si ranu zašije, sú teda ukážka toho, ako je to celé zle.
Normálne sa rana šije, ak nie je po uhryznutí psom, ale strelná alebo explozívna rana sa nešije.
Aké to bolo prejsť z naozaj ťažkých prípadov do českej nemocnice a riešiť bežné operácie?
Po profesijnej stránke to bola trochu nuda. Vo vojne máte stály prísun zranených, každý deň robíte napríklad aj sedem operácií, každá zaberie dve až tri hodiny a stále operujete niečo, čo ste nikdy predtým nevideli. Obvykle to boli mladí ľudia, dobre sa to hojilo, človek mal radosť, ako to zvládol, aj keď to napríklad riešil prvýkrát v živote.
Ale to nie je arogancia, je to sebavedomie, ktoré tou prácou získate. Mal som vtedy takú silu, že keby ma poslali na Mars len so slamkou na dýchanie, prežil by som. Takto som sa cítil. Samozrejme, potom prišiel život a rôzne problémy, nie je to tak, že by všetko bola len rozprávka, tá skúsenosť vás formuje. Viete, radšej by som ju však nemal. Nič nie je zadarmo a toto stálo veľa.
Stále sa môžete stretnúť s prípadmi, keď si v prvej chvíli neviete rady?
Jasné, to je v medicíne bežné. Chirurg sa stále stretáva s novými problémami. Nesmie byť márnomyseľný, mal by sa radšej poradiť s kolegami. Navyše, každý pacient je iný. V medicíne sa musíte stále učiť, stále čítať. A teraz teda aj píšem.
Čo píšete?
Rozhodol som sa napísať knižku vojnovej chirurgie. Naozaj to tu chýba, chcem, aby to nebola obrovská „bichla“, ale zrozumiteľná knižka, aby bolo jasné, čo má doktor urobiť, keď sa stane to a to.
Čo by ste odporučili začínajúcim lekárom?
Jednak by som im určite neodporučil ísť do vojny, aby získali skúsenosti. A hlavne by som im povedal, aby počúvali zdravotné sestry. Sú najviac podceňovanou časťou českého zdravotníctva. Ako finančne, tak osobnostne. To nie je ako v Škandinávii, kde každé dievčatko chce byť sestričkou. Keď som začínal ako doktor, na záchranke na severe Bosny, sme mali pacientku, ktorá chodila každý deň na injekcie, lebo mala ťažkú astmu.
Potom raz prišla, to bolo tak po roku, čo som tam pracoval, a sestra mi hovorí: „Pošli ju do nemocnice.“ Pýtal som sa prečo, veď je na tom stále rovnako. Nakoniec som dal na sestru a poslal ju tam. Bohužiaľ, bolo neskoro, tá pani zomrela v nemocnici, keď čakala na príjme na vyšetrenie. Keď príde mladý doktor, zdravotná sestra je skúsenejšia ako on. Takže nepodceňujte sestry, počúvajte ich.
Autorka článku je Pavla Francová, Forbes.cz
