V projekte Moderná krajina sa pýtame osobností z obálok Forbesu, čo treba spraviť, aby bolo Slovensko v 21. storočí úspešné. Projekt sme spustili vlani pri príležitosti 10. výročia vstupu značky Forbes na slovenský trh. Jeho cieľom je prezentovať názory a odporúčania hlasu slovenského biznisu a vytvoriť platformu, ktorá bude šíriť ich myšlienky ako inšpiráciu pre diskusiu o tom, ako posunúť Slovensko a urobiť z neho modernú krajinu a super miesto na život.
Šéf siete kníhkupectiev Martinus Michal Meško nám porozprával, ako môže správny prístup firiem pomôcť občianskej spoločnosti, či akú úlohu zohrávajú pri zmene krajiny k lepšiemu knihy a zručnosti budúcnosti. S čerstvým držiteľom ocenenia EY Podnikateľ roka 2020 sme sa rozprávali počas najhorších dní druhej vlny pandémie na Slovensku, aj preto sme začali práve touto témou.
Čo sú silné a slabé stránky Slovenska? Kde sa aktuálne nachádzame?
Nachádzame sa v čase pandémie, ktorú nezvládame riadiť. Kým v prvej vlne nemala žiadna krajina kdesi v šuplíku pripravený návod na takúto situáciu, teraz, rok od prvého prípadu u nás, je hanebné a neospravedlniteľné, že sme sa nedokázali pripraviť.
Vypovedá to niečo o krajine?
Je to zložité hodnotiť, pretože prvú vlnu sme zvládli dobre. Moderátori v televízii a prezidentka si nasadili rúška a ovplyvnili spoločnosť, rýchlo sme zatvorili obchody, možno sme mali trochu šťastia, že sa práve menila vláda a krátkodobo sa nehralo o nejaké politické body, no dalo sa to vnímať veľmi pozitívne, že sme to spoločne potiahli a zvládli.
Teraz akoby sme si chceli vyskúšať, aké je to byť na opačnej strane rebríčka. Bolo mi veľmi smutno z toho, že napriek tomu, že tu máme expertov, ktorí upozorňovali na správne riešenia, ocitli sme sa v područí urazených chlapcov, ktorí sa hnevajú na všetkých, ktorí si s nimi dovolia nesúhlasiť a ešte sa stavajú do úlohy obetí.
Zmeny robíme všetci
Takže to čosi vypovedalo skôr o pár jednotlivcoch, než o Slovensku?
Ja som práveže veľkým fanúšikom bottom-up prístupu, no na ľudí má určite veľký vplyv aj to, čo sa deje hore. Veľká časť populácie opatrenia dodržuje, čiže keby nám aj politici išli príkladom, tlak na masy by bol hneď z dvoch strán, čo by určite pomohlo.
Je to trochu ako pri firemnej kultúre, ktorá vychádza z majiteľov a prvých manažérov spoločnosti, no zároveň majú na ňu zásadný vplyv aj všetci zamestnanci. Štát je v mnohom iný ako organizácia, ale toto je podobné.
Čo teda na Slovensku funguje dobre a čo nie?
Ja som vo všeobecnosti človek, ktorý si o ľuďoch myslí, že sú apriori dobrí. Aj našu krajinu vnímam primárne cez to, že je krásna, za posledné desaťročia sa neuveriteľne posunula vpred, žijú tu skvelí ľudia. Neznamená to, že nevidím aj negatíva a že ma nefrustrujú ľudia na druhej strane spektra. Teraz nemyslím názorového, ale v spôsobe vyjadrovania sa, kultúrneho prejavu.
Politická korektnosť alebo obyčajná slušnosť?
Takže slabinou krajiny je hrubosť časti spoločnosti?
V poslednej dobe sa vulgárny prejav často prezentuje tak, že je to odmietanie politickej korektnosti. Že tí, čo sa vyjadrujú umiernenejšie, sa vlastne pretvarujú. Pre mňa to však nie je o politickej korektnosti, ale o obyčajnej slušnosti. No tá hrubosť sa podľa mňa týka skôr menšiny, ktorú je len viac počuť.
Čo sa týka nedostatkov, mrzí ma skôr to, že sme dovolili niektorým ľuďom riadiť krajinu tak, že Slovensko nevyužilo svoj potenciál. Náš štát má za sebou pekný ekonomický príbeh, no keby ho najmä v poslednej dekáde politici riadili iným spôsobom, mohli sme z toho vyťažiť oveľa viac.
Čo hovorí Peter Krutil, CEO Slovenskej sporiteľne?
Martinus aj Slovenská sporiteľňa toho majú veľa spoločného. Obliekajú tradičné produkty a služby do moderného digitálneho looku, sú pevne ukotvení v tejto krajine, chcú jej pomáhať a posúvať ju správnym smerom. Aj tento rozhovor to potvrdzuje a je zjavné, že Michal si úspechy, ktoré dosiahol spolu s Martinusom zaslúži. Mám z toho radosť a gratulujem mu k oceneniu. S Michalom sa poznáme pomerne dlho a rozprávame sa často o práci, ale aj o osobnejších témach. Je o čom, veď je aj naším dlhoročným klientom. Vo veľa veciach sú naše názory rovnaké. Je trochu škoda, že takýchto inšpiratívnych mediálnych výstupov, ako aktuálny rozhovor, čítam v poslednej dobe málo.
Rozvoj čítania u detí
Akú úlohu pri tvorbe lepšej spoločnosti zohrávajú knihy?
Nesmierne dôležité je čítanie deťom – ak budete dieťaťu od jeho prvého roku života čítať len dvadsať minút denne, do jeho štvrtého roku bude počuť o tridsať miliónov slov viac. To je neuveriteľne veľký náskok.
Čo sa týka dospelých, nemusíme sa tváriť, že každá kniha je intelektuálny skvost, ktorý posunie človeka dopredu. Ale tak, ako je šport lepší ako pasívne vysedávania na gauči, aj čítanie ľahkého románu je lepšie než sledovanie reality šou. Je to o formovaní toho, ako trávime voľný čas, už len to kultivuje.
Vedia školy pracovať s knihami? Kedysi som čítal kritiku výučby literatúry po obdobiach: namiesto preberania autorov podľa toho, k akému patria obdobiu (romantizmus, realizmus atď.), by sa mohli diela zoradiť tematicky – čo si rôzni autori mysleli o láske, utrpení, odvahe…
Školstvo a knihy, to je téma na veľmi dlhú debatu. Už len povinné čítanie, ak je uchopené takým primitívnym direktívnym spôsobom, knihám veľmi škodí. Na druhej strane, v rámci Martinusu funguje občianske združenie Krajina čitateľov, ktoré sa zameriava na rozvoj čítania u detí.
Aktuálne v rámci neho organizujeme webináre pre učiteľov a už sme dvakrát museli navýšiť licenciu na Zoome – najskôr z 300 na 500 a potom na 1 000 účastníkov, taký je o ne záujem. Takže mám pocit, že aj prístup učiteľov sa mení k lepšiemu.
Čo konkrétne navrhujete pre školy?
Napríklad triedne knižnice, aby knihy neboli len v školských knižniciach, kde sú prístupné len na pár hodín denne, inak je ten priestor zamknutý a nedostupný. Nech majú žiaci knihy priamo vo svojich triedach, nech si ich vymieňajú a hlavne nech ich čítajú.
Netreba z detí robiť harddisky
Pozreli sme sa na vzdelávanie cez knihy, môžeme si túto problematiku pozrieť aj cez inú perspektívu?
Mám pocit, že sa stále viac roztvárajú nožnice medzi zručnosťami, ktoré deti budú potrebovať v budúcnosti, a tým, ako ich na ňu pripravujeme. Je obrovská škoda, robiť z detí len 10 MB harddisky – to sme už vyriešili pred desaťročiami.
Ako to myslíte?
Použijem príklad. Môj dedko bol vysokoškolský profesor, obdivoval som ho za to, čo všetko vedel. No sem-tam sme sa doťahovali, či je v poriadku, že toľko sedím za počítačmi a že niektoré veci si treba aj odsedieť a naučiť sa naspamäť. Tak sme raz začali „battle”, kto bude vedieť pomenovať viac rastlín po latinsky – či on svojimi neodškriepiteľnými desaťročiami v odbore, alebo ja s mobilom vo vrecku. Hru sme rýchlo ukončili. To bolo viac ako desať rokov dozadu… Mnohí učitelia boli vychovávaní ešte na iný svet a nie je to ich chyba. Pritom však neraz práve oni ešte stále učia aj budúcich učiteľov. Systém vzdelávania prispôsobený na pásovú výrobu a svet bez internetu má, žiaľ, silnú zotrvačnosť, a preto je tá zmena taká ťažká.
Môžu sa začať diať skvelé veci
Takže je to o ľuďoch?
Nie je to o tom, že by sme aj na Slovensku nemali šikovných ľudí, ktorí vedia, ako by malo vyzerať vzdelanie hodné 21. storočia, mnohí z nich sú priamo medzi učiteľmi.
Niektoré školy tak učia už aj dnes: na prvom stupni fungujú projektovo, medzipredmetovo aj medziročníkovo. Teda napríklad žiak postupne pracuje na projekte o Indii, no nepozerá sa na ňu len ako na obrysy na mape, ale môže tam byť zakomponovaná v jednoduchej podobe aj história, náboženstvo, matematika, napríklad v zmysle porovnania z hľadiska veľkosti či počtu obyvateľov, či fyzika a počasie.
Dá sa to a netreba na to drahé budovy, špeciálne technické vybavenie ani prístup k tajným dokumentom. Stále to však neraz vyžaduje odvahu a veľkú energiu – kľučkovať medzi rôznymi predpismi, osnovami, byrokraciou a inšpekciami. Ak sa na škole zíde vedenie a učitelia s takýmto nastavením, môžu sa začať diať skvelé veci.
Zabudovaný strach a 3K budúcnosti
Spomenuli ste zručnosti budúcnosti. Viete ich pomenovať?
Svet minulosti často vyžadoval čo najväčšiu presnosť a bezchybnosť – pretože predvídateľný svet či výrobné linky potrebujú presne to – naopak, kreativita je ich nepriateľom. To môže byť jeden z dôvodov, prečo je v nás zároveň zakorenený strach zo zlyhaní či skúšania nových vecí. Lenže toto je zase opak toho, čo potrebujeme dnes a budeme potrebovať zajtra. Nestigmatizovať robenie chýb, ale brať ich ako nevyhnutnú súčasť cesty, keď objavujeme niečo nové.
Budúcnosť si totiž miesto memorovania a bezchybnosti bude vyžadovať 3K: kreativitu, kooperáciu a kritické myslenie. Schopnosť pýtať sa správne otázky. Vedieť, kde informácie hľadať, správne ich vyhodnocovať, dávať do kontextu a robiť z nich zmysluplné závery. Z toho vznikajú insighty a z nich nové myšlienky. Lenže toto zvyčajne nevyhodnotíte cez to, či žiak zakrúžkoval správne odpovede v teste, a neodbijete v žiackej knižke jednoduchým číslom.
Ohľadom prvej vlny pandémie ste spomínali, že sme sa možno mohli viac pochváliť za to, ako sme ju zvládli – pochvala povzbudzuje, posilňuje presvedčenie, že veci dokážeme zvládnuť aj v budúcnosti. Dokážete v takomto zmysle pochváliť za niečo štát?
Problém so štátom je, že keď všetko funguje ako má, nevieme o ňom a neuvedomujeme si to, takže nemáme ani dôvod sa z toho tešiť a chváliť to. Ale ak niečo nefunguje, okamžite vieme kvetnato pomenovať, čo je zle a kto za to môže. Preto si myslím, že úradníci na všetkých úrovniach zďaleka nedostávajú toľko pozornosti a uznania, koľko by si zaslúžili. To oni často na pozadí zachraňujú veci, ktoré sú nemilým dedičstvom – v lepšom prípade hlúpych, v horšom zákerných rozhodnutí konkrétnych jednotlivcov na najvyšších miestach.
Keď štát funguje
Viete vybrať nejaké konkrétne dobré opatrenie?
V kultúre sa ako dobrý krok vnímal vznik Fondu na podporu umenia, ktorý po rokoch upratal a zjednodušil mnohé grantové schémy. Veľmi tiež kvitujem napríklad zriadenie Inštitútu finančnej politiky, Útvaru hodnoty za peniaze a podobných tímov pri ostatných ministerstvách. Takto by to podľa mňa malo fungovať: odborníci pripravujú podklady, analýzy a prípadne aj odporúčania postavené na dátach. Rozhodovanie má byť následne v rukách politikov, pretože oni za to nesú zodpovednosť ako volení zástupcovia. V takom modeli sa nedá tak ľahko balamutiť ľudí pocitovými či populistickými rozhodnutiami.
A čo vás zaujalo počas posledného roku?
Tak napríklad z hľadiska spravodlivosti to minimálne navonok vyzerá, akoby sa zodpovedným ľuďom rozviazali ruky. Hoci sme smerovanie k západným hodnotám nikdy formálne neopustili, veľmi si cením návrat k oveľa hlasnejšiemu pomenovávaniu, kde je naše miesto.
Pandémia takisto ukázala veľkú silu samospráv a decentralizovanej organizácie. Komunálna a regionálna politika sa v mnohých mestách dostala naozaj bližšie k ľuďom, ktorí ich zmysluplne rozvíjajú.
Aj vy osobne ste sa snažili spoločnosť meniť aj cez politiku – podporou kampane Progresívneho Slovenska. Ako hodnotíte túto skúsenosť?
Bol som pri úvodných debatách, z ktorých napokon vzniklo Progresívne Slovensko, tým pádom som k nim mal dosť blízko. Rozhodol som sa, že svoje naplnenie stále viac vidím v pomáhaní spoločnosti prostredníctvom podnikania, nemal som ani pocit, že by som bol dostatočne vyzretý pre politiku. Ale chcel som strane pomôcť, ako som mohol, v mojom prípade peniazmi na kampaň. A, samozrejme, je mi ľúto tých menej ako tisíc hlasov, ktoré chýbali, aby sa strana dostala do parlamentu.
Zmysel
Ako človek, ktorý sa finančne podieľal na kampani – riešili ste s vedením progresívcov nejakú reflexiu?
Tá sebareflexia podľa mňa nastala veľmi rýchlo. Som pravidelne v kontakte s Mišom Trubanom, s ktorým sa poznáme veľmi dlho a rozprávame sa o všetkom. Priznám sa, že som sa vedome držal trochu bokom a nemal som ambíciu vidieť dovnútra strany.
Ale u mňa prevláda dôvera v to, že sa všetko spravilo s najlepším úmyslom, aby sa to podarilo, a s informáciami, ktoré boli v danom momente k dispozícii.
Určite neľutujem ani jedno euro, ktoré som do toho dal, hoci to nevyšlo. Aj Václav Havel povedal: „Nádej nie je presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že má niečo zmysel, bez ohľadu na to, ako to dopadne.“
Čo hovorí Richard Marko, CEO spoločnosti ESET?
Vzdelávaciemu systému by pomohlo, ak by dokázal prilákať viac mladých ľudí a na kariéru učiteľa pritiahnuť tých najšikovnejších študentov. Platy sú iste jedným z faktorov, ale je to aj o vnímaní práce učiteľa v spoločnosti. Prínosné by tiež bolo vytvoriť systém, ktorý by umožnil učiť aj expertom z neučiteľských odborov a profesií a to nielen pre vysoké školy. Tento systém by mal byť nastavený tak, aby pritiahol ľudí s úspešnou profesionálnou kariérou, praktickými skúsenosťami a najmä záujmom o odovzdávanie týchto skúseností a prácu s mladými ľuďmi.
Tenká hranica
Budete takýmto spôsobom podporovať politiku aj ďalej?
Nevylučujem to. Som občanom tejto krajiny, chcem tu žiť, budem rád, keď tu budú chcieť žiť moje deti. Preto považujem za zmysluplné hľadať spôsoby, ako krajine pomôcť. Ja viem, že pre moju rodinu by som vedel vytvoriť pohodlnú bublinu so všetkým, čo potrebuje – kvalitnými školami, lekármi, bezpečnou pevnosťou… Ale ja nechcem žiť v bubline, ale spoločne s inými ľuďmi v našej krajine.
A politika je jedným zo spôsobov, ako sa dá budovanie lepšej krajiny ovplyvniť. Štát je ako jedna obrovská organizácia, preto urobme všetko preto, aby sme na jej čelo dostali tých najšikovnejších ľudí.
Kde je podľa vás hranica, keď už firma robí politiku? V roku 2018 ste napríklad zamestnancov Martinusu pustili z práce na protesty Za slušné Slovensko…
To by som však za politiku neoznačoval. Občiansky organizované zhromaždenia, na ktorých sa zúčastnilo obrovské množstvo ľudí, to nevnímam ako politiku.
Nemyslel som stranícku politiku, ale bola to vec verejná a mala politické dôsledky.
Ako politický protest by som vnímal, keby sa demonštrovalo za inú sadzbu DPH alebo konkrétnu politiku strany. Ale v roku 2018 sa riešili základné hodnoty. Preboha, veď v rozvinutej krajine ako Slovensko sa nemôže odohrať vražda novinára a jeho priateľky.
Áno, ak to zoberieme do dôsledkov, istí ľudia tým, že mali v rukách moc, vytvorili prostredie, kde k takej udalosti mohlo dôjsť. Ale na tých námestiach sa nestálo za konkrétnu stranu, ale za krajinu, za našu dušu a svedomie. To podľa mňa presahuje politiku.
Politické preferencie a Martinus
Mali ste pocit, že Martinus niekedy išiel do politických tém?
Neviem vylúčiť, že bol do takých tém zatiahnutý. Ale politiku som podporoval vždy ako osoba a dával som si pozor, aby to nik nespájal s firmou. Keď napríklad pred voľbami zháňalo Progresívne Slovensko priestory, kde bude robiť tlačovky, u nás ten priestor nedostali, hoci osobne som im fandil. Toto bolo pre mňa za hranicou. Bolo by to nesprávne voči našim zákazníkom aj zamestnancom. Vytváralo by to pocit, že Martinus ako taký podporuje konkrétnu politickú stranu. Ja som liberálnejšie zmýšľajúci človek, ale úplne rešpektujem zamestnancov, ktorí vidia veci inak a mohli by sa pýtať, prečo firma podporuje niečo takéto.
Ako môže podnikateľ ovplyvňovať spoločnosť nepoliticky?
Inšpiratívny je príbeh Tonyho Hsieha, zakladateľa predajcu obuvi Zappos. Je to jeho príbeh od profitu cez vášeň k zmyslu. V tom vidím nádherný a jednoduchý oblúk, akým sa môže veľa podnikateľov uberať.
Druhá vec je, že keď napríklad dáte zamestnancom vo firme viac zodpovednosti a slobody, je šanca, že sa to prenesie aj do ich bežného fungovania. Začnú byť o niečo odvážnejší, pocítia svoju zodpovednosť aj za chod spoločnosti ako celku.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
