Juraj Habovštiak, spoluzakladateľ a majiteľ MTS Krivá. Foto: Ondřej Pýcha
Od založenia firmy sme stále rástli. Mal som obavy o to, či neplatí, že keď rastieme a darí sa nám, sú všetci so mnou kamaráti, ale ak sa dariť prestane, tak ma ľudia opustia. V roku 2009 však nastal pravý opak. Ťažkosti nás viac zomkli. Keď sme sa radili, čo ideme urobiť, ako znížime náklady, či ideme prepúšťať, alebo sa uskromniť, všetci boli za uskromnenie sa.
Nebolo to len o hľadaní nových projektov. Dokázali sme sa zriecť niektorých benefitov. Obetovať sa jeden pre druhého. Všetci sme si takto udržali prácu. Nikoho sme neprepustili. Napriek tomu, že sme spadli s obratom niekde pod 50 percent obratu roku 2008, dosiahli sme malý zisk a okrem toho utiahli dosť vysoké odpisy, lebo my sme vyrástli od nuly a stále dosť investujeme.
„Firmu tvoria ľudia a nie budovy. Rok môžete byť v nejakej budove a na druhý rok úplne inde.“
Koncom roka 2009 sme sa opäť naplno rozbehli. Banky nám požičali na nárast výroby, nakoľko predchádzajúce čísla sme mali vždy dobré a vzťah s nimi korektný. Zvládli sme to takto ekonomicky zásluhou toho, že sme sa rýchlo prispôsobili situácii. U nás tvorí dosť významnú časť obratu nakupovaný materiál, druhá časť je naša práca. Rýchlo sme zmenili stratégiu a venovali sme sa projektom, v ktorých bolo viac ľudskej práce a menej materiálu. Preto boli zákazky v nižšej hodnote, ale na mzdy sme mali.
Uvedomil som si vtedy, že najcennejšie, čo mám, sú moji ľudia. Nebojím sa preto ani v týchto ťažkých časoch. Verím, že to spolu naozaj zvládneme. Vzťahy manažmentu a zamestnancov sú veľmi dôležité pri zvládaní krízových situácií. Prekonať sa dá všetko. Nedostatok zákaziek aj nedostatok peňazí. Ale nedostatok kvalitných ľudí sa len tak ľahko a za krátky čas nedá vyriešiť. Preto sa pred každou krízou musíme chrániť hlavne my, ľudia, aby sme ju nepustili do našich sŕdc.
V priebehu posledných desiatich rokov považujem za pozitívnu zmenu v mojom živote moju investíciu a spoluprácu so startupom, ktorý vyvinul materiál so značkou Rezztek. Začať meniť tradíciu pásky na hokejku v športe, ktorému sa venujem celý život, sa mnohým na začiatku zdalo nemožné. Spoločne so zakladateľmi spoločnosti Andrejom Dulom a Ondrejom Chovancom však ideme stále ďalej a približujeme sa k nášmu cieľu.
Hokejista Zdeno Chára. Foto: SITA/AP Photo/Winslow Townson
Vzhľadom na to, že ide o moju prvú investíciu do startupu s globálnym potenciálom, naučil som sa nielen mnoho nového o tom, ako funguje startup, ako prebiehajú investičné kolá, ale strávil som aj veľa hodín na ľade testovaním materiálov. Podieľal som sa aj na vedeckom experimente s vedcami z SAV a zúčastnil sa prezentácie výrobcom.
Dnes už náš produkt, do ktorého zapracovali aj moje pripomienky, používa viac ako 15 hráčov v NHL. V poslednom čase je vo svete pre prebiehajúcu pandémiu veľa negatívnej energie, veľa spoločností rozmýšľa ako ďalej. Túto ťažkú dobu vo firme neberieme negatívne, ale ako výzvu. Získali sme do tímu ľudí, pracujeme na získaní nových hráčov, ktorí by prešli na náš produkt. Najviac ma však teší, že sa pozeráme aj ďalej, ako je hokej a našli sme ďalší spôsob využitia nášho materiálu, a to úplne mimo hokeja! Zatiaľ to držíme tak trochu v tajnosti, ale čoskoro sa teším, ako nové využitie predstavíme aj verejnosti.
Otto Berger, zakladateľ a spolumajiteľ Niké
Vedieť sa „odpojiť“
V uplynulom desaťročí som sa naučil, že sa musím vedieť aj zastaviť. Svet okolo sa zdynamizoval, rýchlo sa rozvíjajú technológie, legislatíva aj všetky ďalšie oblasti a keby som sa nevedel od tohto „odpojiť“, napokon by môj život úplne stratil zmysel. Práve preto som veľmi intenzívne začal hrať golf, pri ktorom som sa naučil úplne si „vyvetrať hlavu“.
Riaditeľ Niké Otto Berger v roku 2012. Foto: TASR/Michal Svítok
V biznise som sa dokázal preniesť z prostredia rodinnej firmy, kde sme všetci vedeli všetko, do štruktúry spoločnosti, v ktorej sú ľudia úzko špecializovaní. Niké narástla tak veľmi, že začína mať veľkosť korporácie. Robím však všetko, aby atmosféra rodinnej firmy zostala zachovaná. No táto zmena bola natoľko veľká, že som prakticky urobil ďalšiu profesionálnu kariéru.
V oblasti stávkovania sa, žiaľ, deje to, čo aj v iných sektoroch. Zmeny spočívajú v neuveriteľne rýchlej globalizácii a konsolidácii trhu. Väčšie spoločnosti kupujú tie menšie alebo giganty navzájom fúzujú. Obávam sa, že o niekoľko rokov tu bude zopár veľkých korporácií, ktoré budú diktovať nielen podmienky na trhu, ale aj podmienky pre svojich zákazníkov. Zostane len niekoľko menších regionálnych firiem, ktoré budú dotvárať „kolorit“ stávkovania. Myslím, že stávkovanie skončí ako automobilový či telekomunikačný sektor. Na svete zostane 5 – 6 veľkých firiem a inak nič. Pravdupovediac, nemám z toho príliš dobrý pocit.
„Myslím si, že skúsenosť s covidom ľudstvo posunie o míľový krok dopredu alebo dozadu.“
Zážitkov za uplynulú dekádu by bolo veľa, ale najsilnejšou udalosťou je, samozrejme, pandémia. Opäť som pochopil, ako rýchlo sa dokáže v živote zmeniť všetko, čo zvykneme považovať za nemenný štandard. Tvárou v tvár pandémii som sa stal ešte pokornejší. Myslím si, že skúsenosť s covidom ľudstvo posunie o míľový krok dopredu alebo dozadu. Ak by sme sa všetci naučili väčšej pokore, myslím, že pandémia napokon môže byť celkom pozitívna záležitosť. A zostáva mi len dúfať, že to tak aj bude.
Výročné vydanie magazínu Forbes si môžete kúpiť tu.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
