Rozhovor s podnikateľkou Alexandrou Kasperovou o živote medzi štyrmi krajinami, budovaní multimiliónového rodinného impéria, výchove detí aj o tom, ako dostala svoj zámocký hotel medzi svetovú špičku.
Tajomstvo Alexandry Kasperovej možno spočíva v kombinácii bylín, ktoré si dáva miešať do svojho obľúbeného čaju. Nazvala ho životobudič – no akoby ho ani nepotrebovala piť. Jej život je taký pestrý a bohatý, ako si len človek vie predstaviť. Striedavo žije v Bratislave, na juhu Španielska, na severe Talianska a taktiež v Herálci pri Havlíčkovom Brode.
Obec na polceste medzi Prahou a Brnom, kde s rodinou zrekonštruovala zámok a vybudovala prvý päťhviezdičkový hotel na Vysočine, si zamilovala. „Cítim sa tu nesmierne dobre, je tu zvláštna tvorivá energia. Veľmi dobre sa mi tu pracuje a sústreďuje. A nehovorím to len ja,“ tvrdí v prítmí zámockej reštaurácie vysoká, noblesná žena, ktorú slovenský Forbes zaradil medzi najvplyvnejšie podnikateľky – hoci je Češka.
No o tom neskôr. Alexandra spolu s manželom Jánom Kasperom, ktorý patrí medzi významné podnikateľské osobnosti na Slovensku, vybudovala a stále buduje pozoruhodné biznisové impérium. Ich skupina Soria ovláda 53 firiem, pôsobí na siedmich svetových trhoch a má výnosy 202,2 milióna eur.
Biznis Kasperovcov stojí na viacerých pilieroch: podnikajú v energetike, predávajú autá, vlastnia najväčšiu komunikačnú skupinu na Slovensku, venujú sa výstavbe a prenájmu nehnuteľností, prevádzkujú voľnočasové kluby Penati. V poslednom období sa zaoberajú aj rizikovým kapitálom a časť peňazí prostredníctvom rodinného VC fondu Zaka investujú do startupov.
Vybudovať luxusný päťhviezdičkový hotel na Vysočine vonkoncom nemali Kasperovci v pláne. Pred takmer dvadsiatimi rokmi v rámci programu českej vlády Exit 2 odkúpili stavebnú firmu PSJ z Jihlavy, aby ju zachránili pred zánikom. Obaja tam ako krízoví manažéri často boli a rozhodli sa, že si namiesto neustáleho ubytovávania v miestnych hoteloch zabezpečia dom v strategickej polohe uprostred republiky.
V ponuke sa objavil aj schátraný novogotický zámok v Herálci, ktorý do roku 2000 slúžil ako internátna škola. Následne sa Kraj Vysočina rozhodol budovu predať v dražbe. „Keď sme prišli na obhliadku, chcela som sa otočiť už pri bráne a ísť preč. Ale môj vizionársky manžel zavelil, že si to aspoň prejdeme. Zámok so sto miestnosťami v nás skutočne nevyvolával predstavu rodinného bývania. Vždy sme žili jednoducho, s tým, čo sme naozaj potrebovali,“ spomína Alexandra Kasperová.
Jej manžel však v objekte videl potenciál a obaja si postupne zvážili výhody a nevýhody takej kúpy. „Samozrejme, že Kasper svojimi plusmi prevážil moje mínusy, takže sme šli do dražby a vyhrali ju. Rozhodli sme sa, že tu vybudujeme päťhviezdičkový hotel, ktorý v tom čase na Vysočine neexistoval. A potom som sa k tomu postavila ako k všetkému ostatnému – predo mnou je práca, treba ju spraviť,“ hovorí Kasperová, ktorá v tom čase viedla vo firme divíziu developmentu a komunikácie.
„Zámok som dostala ako bokovku, tak som začala s rekonštrukciou. Najskôr prišla v roku 2005 na rad strecha – do objektu zatekalo, bez toho by sme sa nepohli.“ Zatiaľ čo firmu PSJ stihli ešte pred finančnou krízou výhodne predať skupine PPF, zámok v Herálci im ostal.
Zrúcaninu vydražili za dvadsať miliónov korún, rekonštrukcia ich vyšla na ďalších 129 miliónov. Po prvý a zatiaľ jediný raz sa rozhodli požiadať o dotáciu z európskych fondov.
„Cítila som, že by sa štát mal nejako podieľať na rekonštrukcii, keď zámok nechal tak trestuhodne zanedbať. Pamiatkari síce historické objekty chránia, ale zároveň ich nechávajú chátrať,“ opisuje majiteľka, pričom európske peniaze im pomohli pokryť asi tretinu nákladov.
Hotel otvorili po šiestich rokoch opráv a Chateau Herálec sa vďaka poetickému parku, vynikajúcej reštaurácii a luxusnému wellness pod klenbami bývalých koniarní zaradil medzi svetovú špičku. Trip Advisor, CNN Travel aj Condé Nast Traveler ho zaradili medzi najlepšie zámocké hotely sveta.
„Základom úspechu je krásna a kvalitne zrekonštruovaná nehnuteľnosť. Prežiť nejaký čas na zámku je pre mnoho ľudí atraktívne. Ale nevyhnutnou podmienkou je aj kvalitný servis. Hotel sme intuitívne postavili na autentickosti – ponúkame komfort päťhviezdičkového hotela, ale atmosféra zodpovedá skôr rodinnému penziónu,“ vysvetľuje.
„Na Vysočine sme objavili veľa šikovných a milých ľudí, ktorí svoju prácu robia s radosťou a vedia poskytovať služby aj v najvyššom segmente. V ich prejave je veľa ľudskosti,“ dodáva Kasperová, ktorá vníma pohostinnosť ako oblasť, ktorej poslaním je robiť ľuďom radosť.
Deti v rodinnom biznise
Vtom jej zazvoní telefón a na obrazovke sa objaví tvár jej najmladšej dcéry, 23-ročnej Alexandry. „Od marca pôsobí ako športová riaditeľka v našom golfovom rezorte Penati a teraz sa nezastaví, pretože začínajú turnaje,“ vysvetľuje s úsmevom Kasperová, keď s dcérou prehodí pár srdečných slov. Nakoniec, to, že sa im s manželom podarilo zapojiť všetky štyri deti do rodinného biznisu, možno považovať za ďalší životný úspech.
Najstaršia dcéra, 33-ročná Valentína, ktorú slovenský Forbes zaradil medzi výber 30 pod 30, vedie komunikačný biznis pod značkou So.Loud, pôsobiaci v strednej Európe a patriaci medzi najväčšie na Slovensku. O tri roky mladšia Karolína pôsobí v developmente, voľnočasových aktivitách a vedie realitnú sekciu. 26-ročný Ján sa venuje automobilovej divízii a Alexandra golfovému klubu.
„Neviem si predstaviť, že by naše deti boli len potomkami bohatých rodičov a len tak preplávali. To by neviedlo k ničomu dobrému, vôbec to neprichádza do úvahy. Je nevyhnutné, aby mal človek v živote zmysluplnú aktivitu. Nemusí nevyhnutne pracovať pre nás. Na druhej strane – prečo by mali pracovať pre niekoho iného?“
Vážna choroba a zmena smeru
Na prechádzku do záhrad si prehodí cez ramená žiarivo červený kabátik slávnej talianskej značky, ktorý akoby mimochodom dokonale ladí so strechou zámockých veží aj rovnako farebnými časťami štúk na omietke. Jarný vietor sa pohráva s jej krátko zostrihnutou ofinou a fotografovi mierne komplikuje prácu. „Ofina je lacnejšia než plastika,“ smeje sa Alexandra Kasperová a opäť trpezlivo uprie pohľad do objektívu.
Priznáva, že fotenie nepatrí medzi jej obľúbené aktivity, ale dobre vie, že bez fotiek to nepôjde. Veď sama vyštudovala žurnalistiku a tejto profesii sa roky aktívne venovala. Ale vezmime to po poriadku. Obaja jej rodičia boli Česi, medicínu vyštudovali v Brne a Hradci Králové. Otec ako vojenský lekár dostal umiestnenie do posádkovej nemocnice v slovenskom Ružomberku a mama ho ako detská lekárka nasledovala.
Práve v dvadsaťšesťtisícovom meste na Liptove sa Alexandra narodila a vyrastala. Na gymnáziu veľa športovala, venovala sa lyžovaniu a plávaniu, a vynikala v jazykoch. „Pamätám si, že raz na rodičovskom združení začal k mojej mame učiteľ hovoriť po rusky. Myslel si, že doma takto rozprávame a vďaka tomu mám dobrý prízvuk aj slovnú zásobu. Zostala vtedy úplne zaskočená,“ smeje sa Alexandra, ktorá sa rozhodla študovať prekladateľstvo na vysokej škole.
Tam ju však neprijali, a tak si zvolila záložnú možnosť – pedagogickú fakultu. „Vedela som, že idem zlým smerom. Nedokázala som si samu seba predstaviť ako učiteľku, vôbec som nebola nastavená na prácu s deťmi. To, že sa mi neskôr narodili štyri, považujem za dobrý paradox,“ spomína Alexandra na obdobie, ktoré vyvrcholilo tým, že vážne ochorela.
„Mala som silný zápal trojklaného nervu, takmer som oslepla a skoro som zomrela. Mama vtedy pochopila, že mám oslabený imunitný systém a prežívam nešťastné životné obdobie. Bola som vtedy ako živá mŕtvola, veľa energie vo mne nezostávalo.“
Po ukončení prvého ročníka sa jej podarilo prestúpiť na žurnalistiku, ku ktorej mala blízko, pretože na gymnáziu štyri roky ako šéfredaktorka viedla školský časopis, s ktorým zvíťazila aj v celoštátnom kole stredoškolskej odbornej činnosti. Po štúdiách začala v Bratislave pracovať pre Československú tlačovú kanceláriu.
„Médiá boli vtedy logicky prepojené s režimom, čo mi prekážalo. Vyhovovalo mi, že ako spravodajská reportérka pracujem s faktmi, nie s názormi,“ vysvetľuje Alexandra, ktorá pokrývala významné zahraničné návštevy Michaila Gorbačova, princeznej Diany či Françoisa Mitterranda a po Nežnej revolúcii jazdila na zasadnutia Federálneho zhromaždenia do Prahy.
„Spravodajstvo bolo výborná škola, z ktorej som čerpala aj neskôr v podnikaní. Človek musí mať rýchly úsudok, podať okamžitý výkon, musí byť sústredený a zamerať sa na to skutočne najdôležitejšie.“
Po revolúcii ju to ťahalo do zahraničia, absolvovala stáž vo švédskej tlačovej agentúre aj v tamojšom regionálnom médiu. Po šiestich rokoch sa rozhodla žurnalistiku úplne opustiť a odišla do Anglicka, kde rok pracovala s mentálne postihnutými ľuďmi v camphillskom zariadení neďaleko Londýna.
Kasperová & Kasper
Tesne pred odchodom však už spoznala svojho budúceho manžela, dokonca sa stihli aj nasťahovať do jej jednoizbového bytu. „Zoznámil nás spoločný známy, ktorý s ním chcel ako s jedným z prvých podnikateľov po revolúcii prebrať svoj vlastný biznisový zámer. Ján ma očaril na prvý pohľad,“ hovorí.
„Muža s takým krištáľovo čistým myslením, inteligentného a jasne formulujúceho myšlienky, som dovtedy nestretla. Kamarátov nápad vtedy úplne odmietol, ale urobil to veľmi elegantne a zrozumiteľne. Takže ma oslnil jeho mozog,“ spomína Alexandra Kasperová, ktorá s manželom vytvorila nielen pevné manželstvo, ale aj veľmi silné biznisové partnerstvo.
foto Pasha Borsai
„To, že sme sa s Jánom dali dokopy, považujem za to najlepšie, čo sa mi v živote stalo.“ Pripomína, že v čase sobáša mala dvadsaťosem rokov, manžel o osem viac. „Boli sme zrelí, poznali sme sami seba a vedeli sme, čo od vzťahu chceme. To považujem za kľúčové. A na deti sme mali najvyšší čas,“ naráža na to, že krátko po svadbe sa im narodila dcéra Valentína.
Z Alexandry sa stala, jej slovami, „nepokojná matka“, ktorá rodičovské povinnosti zvládala s ľahkosťou a hľadala ďalšie uplatnenie. Pol roka po pôrode tak založila jednu z prvých PR agentúr na Slovensku. Ako novinárka dobre poznala mediálne prostredie a začínajúca oblasť public relations jej pripadala ako dobrá voľba.
„Úplne som si neverila, ako zvládnem prácu s dieťaťom, preto som do toho išla so spolužiakom. Neskôr sa to ukázalo ako zlé rozhodnutie, mali sme inú dynamiku a zodpovednosť. Preto som ho po roku vyplatila a ťahala to sama,“ opisuje Alexandra, ktorej agentúra Media In pracovala pre klientov z rôznych odvetví a svojho času patrila medzi najúspešnejšie na trhu.
Pre Slovnaft napríklad získala dve svetové ceny za udržateľnosť, ktorá v deväťdesiatych rokoch určite nebola často skloňovaným pojmom. Po troch rokoch sa manželom narodila druhá dcéra, Karolína, s ktorou Alexandra na materskej nebola vôbec. Program si plánovala tak, aby mohla brať deti so sebou, príležitostne jej pomáhala opatrovateľka.
„Nikdy som nemala pocit, že by som kvôli práci deti o niečo ukrátila. Vďaka aktivitám, ktoré ma napĺňali a v ktorých som zažívala pocit úspechu, potom mali deti k dispozícii šťastnú matku. Často na smrť unavenú, ale to mi neprekážalo,“ spomína.
Výzvy materstva a budúcnosť detí
K výkonnosti ju vraj priviedol šport a dvojfázové tréningy, vďaka ktorým sa naučila disciplíne a prekonávaniu samej seba. Istú praktickosť zase pripisuje tomu, že jej v desiatich rokoch zomrel otec a ona ako mladšia z dvoch dcér musela prevziať veľa nových povinností. Druhé materstvo jej však prinieslo aj dovtedy nepoznanú výzvu.
Pôrod malej Karolíny bol komplikovaný a po polroku sa ukázalo, že jej motorický vývoj neprebieha tak, ako má. Alexandra s ňou musela päťkrát denne cvičiť Vojtovu metódu, veľmi často priamo v kancelárii, kam si dala doniesť postieľku. V predškolskom veku s dcérou navštevovala sanatórium pre deti s poruchami reči a učenia.
„Tam som pochopila, že naše dieťa nie je hlúpe, ale, naopak, veľmi inteligentné. Len má klasické, vtedy ešte zriedkavo diagnostikované poruchy, ako dyslexia a dysgrafia. Mozog jej jednoducho funguje inak.“ Karolína vraj bola vždy ambiciózna, učenlivá, robila pokroky a zvládla nastúpiť do americkej školy v Bratislave, kam už vtedy chodila jej staršia sestra.
„S manželom sme vždy chceli, aby deti mali skvelé vzdelanie. Povedali sme si, že to budeme prioritizovať, aj keby sa nám v podnikaní prestalo dariť. Pretože súkromné školy je, pochopiteľne, potrebné platiť.“ Mladšia dcéra zvládla zložiť medzinárodnú IB maturitu a následne vyštudovala hotelový manažment vo Švajčiarsku.
Všetka energia a čas, ktoré do nej Alexandra investovala, sa tak na jej radosť maximálne vyplatili. Hoci po dvoch dcérach mala pocit, že má v tejto oblasti „vybavené“, jej manžel začal túžiť po mužskom nasledovníkovi. A štyri roky po Karolíne sa im narodil syn Ján.
„Keď sme privítali syna, zaplavila nás eufória, s tromi deťmi sa úplne zmenila dynamika v rodine. A spoločne sme sa zhodli na názore: viac detí, viac šťastia. Tak sme si ešte zaobstarali Sašenku. Keď sme cestovali so štyrmi deťmi, často som si pripadala ako matka z albánskej rodiny: stále počítate deti, medvede, batôžky… Ale veľmi rada na to spomínam.“
Od áut ku golfu
Rozrastala sa nielen rodina, ale aj podnikanie – a to v podobnej pestrosti. „Vôbec nám neprekáža, že nie sme špecializovaní na jednu oblasť. Dnes ich máme sedem, a keď to niektorou otrasie – čo sa v kapitalizme pravidelne stáva –, ostatné nám pomáhajú to ustáť,“ vysvetľuje Alexandra.
Najstaršou oblasťou je komunikačný biznis, ktorý je na trhu už tridsaťdva rokov a dnes ho zastrešuje značka So.Loud. Pod ňou pôsobí jedenásť agentúr zameraných na reklamu, PR, prieskumy trhu, mobilný marketing či call centrum. Spolu vyše 180 ľudí pracuje pre viac než 600 klientov z rôznych odvetví.
Ďalšou odnožou Kasperovcov je energetika. Držia podiel v energetickej spoločnosti Magna Energia a sú jedným z najväčších súkromných subjektov, ktoré v tejto oblasti na Slovensku pôsobia. Elektrinu nakupujú, predávajú aj vyrábajú – prostredníctvom vlastných vodných a solárnych elektrární.
„Nedávna šialená kríza vyčistila trh. Neviem, či je to dobre. Bol to boj, ale ustáli sme to. Dnes je situácia stabilizovaná, segment energetiky však vonkoncom nie je ľahký,“ komentuje Alexandra Kasperová. Dostať sa z bodu A do bodu B, to je výzva stará ako ľudstvo samo. A teda aj pomerne spoľahlivý biznis. Preto sa Kasperovci pustili do predaja automobilov.
„Kasper nikdy neinklinoval k autám. Je to muž čísel, ktorý sa na biznis pozerá skutočne cez výkonnosť a trendy. Vstup do tohto segmentu sme neplánovali. Začalo sa to tým, že jeden z bývalých kolegov potreboval kapitálovú pomoc, preto sme vstúpili do jeho biznisu a začali predávať seaty,“ opisuje s tým, že divíziu Soria Mobility postupne rozšírili o predajné zastúpenia značiek Hyundai, Ford, Lexus, Toyota, Kia, Nissan či MG a pôsobia na Slovensku, v Rakúsku aj Česku.
Koncom minulého roka Soria kúpila ostravskú firmu AR Cars, zameranú na predaj luxusných značiek a superšportov. „Akvizičných cieľov máme v tejto oblasti viac, tu chceme naozaj rásť a paradoxne tu vidíme budúcnosť. Dúfam, že sa nemýlime,“ zamýšľa sa Kasperová a pridáva ešte jednu zaujímavú súvislosť.
Všíma si, že na trhu sa objavujú firmy päťdesiatnikov, ktorí začali podnikať po revolúcii, dnes sú vyčerpaní a nemajú komu biznis odovzdať – alebo už jednoducho nechcú pokračovať. „Často je až smiešne, keď ako dôvod predaja uvádzajú, že sú v päťdesiatke unavení. Ja mám vyše šesťdesiat, Kasper bude mať tento rok sedemdesiat, ale stále sme plní energie a chuti budovať.“
Chuť budovať je hmatateľná najmä v divízii Soria Development, ktorá sa zameriava na výstavbu nehnuteľností na bývanie aj trávenie voľného času. V súčasnosti beží viacero stavebných projektov – nové rezidenčné bývanie ponúknu napríklad Rievky v slovenskom hlavnom meste, úspešne boli ukončené projekty Grand Koliba v Bratislave, Rezidencie Lipár pri historickom centre mesta Pezinok alebo Krásne Hôrky pri Žiline.
Kasperovci spolu s partnermi postavili a prevádzkujú aj rozsiahly areál Club Penati v Dúbravke, len desať minút autom z centra Bratislavy, kde je možné pod jednou strechou športovať, relaxovať, vychutnať si skvelú kuchyňu, ale taktiež usporiadať stretnutie s obchodnými partnermi alebo jednoducho prenocovať v elegantnom apartmáne.
Pod rovnakou značkou pôsobí aj sesterský projekt Penati Golf Resort v Šajdíkových Humenciach, ktorý ponúka dve osemnásťjamkové ihriská vrátane najdlhšej jamky v strednej Európe s dĺžkou 712 metrov. Ale vráťme sa na chvíľu späť do Herálca, ktorý je dokonalou ukážkou štandardu, o ktorý sa Kasperovci usilujú.
Hotelom sa to nekončí
Prechádzame zámkom a usádzame sa do pohovky na prvom poschodí. Na dohľad od nás plápolá oheň a dotvára pôvabnú atmosféru vidieckeho sídla. „Verili by ste, že niektorým hosťom oheň vadí? Vraj ho cítia až v izbe,“ krčí pani domu plecami s tým, že koľko ľudí, toľko názorov. Pre hostí tu Alexandra Kasperová a jej tím pravidelne vymýšľajú špeciálne akcie, ako zabíjačku, opekanie špekáčikov na nádvorí, adventné trhy alebo zážitkovú víkendovú hru Víkend s vraždou.
Počas nej do Herálca prichádzajú slovenskí herci, ktorí hosťom pripravia „bojovku“ v priestoroch zámku, kde pátrajú po indíciách a hľadajú páchateľa vraždy. „Tento balíček je veľmi obľúbený, býva vypredaný do niekoľkých hodín. Ľudia sa chcú hrať, ale nemajú na to príležitosť. Je krásne pozorovať zanietenie v ich tvárach a radosť, keď nájdu páchateľa.“
A s budovaním v Herálci Kasperovci nekončia. Kúpili neďalekú historickú sýpku, ktorú plánujú zrekonštruovať a prestavať na víkendové apartmány s vlastným wellness. „Hoci som do projektu v Herálci najprv nechcela ísť, prirástol mi k srdcu a mám ho naozaj rada. A nielen ja. Chceme miestnu prírodu a prostredie ponúknuť aj ďalším ľuďom.“
Keď už sme na zámku, patrí sa dodať ešte jednu vec. Sama Alexandra má aristokratických predkov pochádzajúcich z Holandska a Ruska, o čom donedávna vedela len veľmi hmlisto, pretože sa o tom rodičia počas totality báli pred deťmi hovoriť. Všetko objasnil až jeden zo spolupracovníkov Jána Kaspera, ktorý ako fanúšik genealógie vypracoval Alexandre rodokmeň.
„Zakladateľ našej línie bol Lodewijk van Heiden, námorník pôsobiaci na holandskom kráľovskom dvore. Ako oranžista sprevádzal Viliama V., oranžského princa, pri jeho úteku do Anglicka koncom osemnásteho storočia. Po návrate do Holandska bol uväznený, nikdy však princa nezradil a neskôr bol oslobodený,“ hovorí.
David Turecký pre Forbes Česko
„Na základe príhovoru holandského veľvyslanca pri cárskom dvore vstúpil do ruských služieb a z dôstojníka sa vypracoval na admirála, ktorý velil víťaznej bitke pri Navarine počas gréckej vojny za nezávislosť. Dedko bol jeho prapravnukom, Rusko opustil hneď po revolúcii v roku 1917,“ objasňuje rodinné súvislosti, ktoré boli pre ňu donedávna tajomstvom.
Napokon, ani ona to nemala jednoduché, čo sa týka občianstva. Narodila sa ako Slovenka, hoci českým rodičom, a po revolúcii sa mohla rozhodnúť, ktoré občianstvo si zvolí.
„Ako mnoho Čechoslovákov som to vtedy neriešila, nepovažovala som to za dôležité. Ale ono to bolo dôležité. Hneď ako sa objavila možnosť opätovne nadobudnúť české občianstvo pre stratených, ako som bola ja, okamžite som to urobila. Navždy budem vďačná Petrovi Uhlovi, ktorý inicioval zmenu legislatívy, vďaka ktorej to bolo možné. Ján ma ako môj muž nasledoval.“
Rodinný knižný klub
Biznis rozložený medzi rôznymi mestami na Slovensku, v Poľsku, Česku, Rakúsku, startupy v Amerike, domy v Španielsku a Taliansku. Medzi tým všetkým rodičia aj deti Kasperovci neustále pendlujú. Ako je možné všetko ukočírovať a dokázať si užiť aj spoločné rodinné chvíle?
„Všetci pracujeme spolu a konfliktom sa nevyhneme. Dôležité je, aby sa negatívne emócie z práce neprenášali do osobného vzťahu. Možno to niekedy vyzerá schizofrenicky, ale je dôležité ukončiť danú pracovnú situáciu a potom povedať: si môj syn alebo dcéra, mám ťa rada. Upečiem bábovku alebo navarím niečo, čo majú radi, večer si spolu zahráme Dobble, Človeče alebo kocky. Spoločenské hry všetci milujeme, sme veľmi súťaživí,“ hovorí matka rodu.
K usporiadaniu vzťahov a rozsiahleho podnikania Kasperovci pristupujú vedome a spoločne ho zakotvili aj v rodinnej ústave. „Veľmi akcentovaným slovom v našej ústave je práca. Tá je zdrojom všetkého, čo sa nám podarilo vybudovať.“
„Môj muž vždy pracoval na tristo percent, vďaka tvrdej práci – skoro by som povedala nadpráci – sa mu podarilo dosiahnuť také výsledky. Ja som mu vytvorila priestor, venovala som sa deťom, podporovala ho a postupne sa zapájala,“ opisuje Alexandra a dodáva, že do všetkých oblastí biznisu je zainteresovaná, čo považuje za kľúčové.
„Keby nastala krízová situácia, keby muž, nedajbože, zomrel, musím ho byť schopná plne zastúpiť. A naopak. Cítime veľkú zodpovednosť nielen k rodine, ale aj k všetkým ľuďom, ktorí pre nás pracujú.“ Zároveň pripomína, že rodinná ústava nie je právny dokument, skôr morálny záväzok.
„Morálka je niekedy takmer silnejšia. Vždy sme sa ju snažili vštepovať deťom. Vidím, že staršie Valentína a Karolína majú našu školu, podobné vnímanie. Verím, že k tomu dospejú aj tí mladší, ktorí sú pracovne ešte len na úplnom začiatku.“
Skutočnosť, že všetky štyri deti sa pohybujú v rodinnom biznise, pripisuje tomu, že podnikanie bolo od začiatku súčasťou ich života a potomkovia sa radi podieľajú na jeho ďalšom rozvoji. „Hoci pre nás oboch s manželom boli sebarealizácia a úspech dôležitou motiváciou, tým motorom – osemdesiatvalcom, ktorý nás hnal dopredu – bola vždy rodina,“ pripomína.
Aby Kasperovci ešte prehĺbili vzájomné vzťahy v čase, keď sa deti osamostatňujú a zakladajú vlastné rodiny, plánujú ďalší veľkolepý projekt – spoločné bývanie. Na pozemkoch okolo pôvodného domu na slovenskom Záhorí postupne rastú ďalšie stavby, v ktorých bude pripravený domov pre všetkých päť budúcich rodín.
„Ak to nakoniec všetko klapne, myslím, že to bude neskutočne pekné. Máme prvé dve vnúčatá, dúfam, že pribudnú ďalšie a budú mať možnosť vyrastať spolu. Ušetrí nám to veľa času, ktorý by sme strávili cestovaním na návštevy. Takto budeme všetci spolu. Pracovať, žiť a pomáhať si.“
Zatiaľ na upevnenie súdržnosti detí vymyslela Alexandra Kasperová knižný klub, v ktorom každý mesiac jeden z nich vyberie knihu, kúpi ju a doručí všetkým ostatným vrátane nej. Do určitého dátumu musia vybraný titul všetci prečítať a potom sa stretnú pri fľaši dobrého vína a spoločne o ňom diskutujú.
„Prinúti vás to prečítať si aj diela, ku ktorým by ste sa inak nedostali. Naposledy sme čítali Trýzeň a túžbu od Meg Masonovej o tom, ako manželstvo ovplyvňuje duševná choroba jedného z partnerov. Aké krehké sú vzťahy – nielen manželské. Nebolo to ľahké čítanie, asi do polovice som sa musela vyložene nútiť. Ale nakoniec to bola veľkolepá kniha, ktorá mala dokonca aj dobrý koniec!“ hovorí Alexandra, ktorá je od detstva zanietenou čitateľkou.
Miluje najmä severské detektívky a sci-fi. „Rada sa vraciam napríklad ku knihe História včiel, v ktorej sa prelínajú príbehy z rôznych miest sveta založené na úvahe, čo by sa stalo, keby včely vyhynuli. Bol to nečakaný, až elektrizujúci zážitok.“
Takže nielen životobudič, ale aj strhujúce knihy, ktoré odvážne predpovedajú možný vývoj budúcnosti… Tá má Alexandre určite ešte veľa čo ponúknuť.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorkou je Aneta Šaferová.
