Našiel spôsob, ako pomôcť ľuďom pochopiť seba, svojich kolegov, šéfov aj podriadených? Alebo poblúznil masy?
Thomas Erikson predal zo svojich populárno-náučných kníh viac ako osem miliónov výtlačkov, no kritici ho označujú za podvodníka, ktorý si bez akéhokoľvek vedeckého základu podmanil ľudí po celom svete. Ako to vidí on sám?
Povedali ste si už niekedy, že ste v práci obklopení samými idiotmi? Thomas Erikson, populárny švédsky spisovateľ, má na to teóriu, na základe ktorej vám vysvetlí, že chyba nie je v nich, ale vo vás.
Alebo lepšie povedané v tom, ako nesprávne komunikujete. Svet poblúznil „svojou“, či presnejšie prevzatou teóriou štyroch farebných typológií osobností a návodom, ako „heknúť“ každú z nich.
Červení ľudia sú podľa neho dominantní, žltí sú spoločenskí a optimistickí, zelení sú uvoľnení a priateľskí, modrí sú precízni a analytickí. Odkedy v roku 2014 vydal vo švédčine svoju non-fiction prvotinu Obklopený idiotmi, naskočil na obrovskú vlnu úspechu, ktorá mu vyniesla vyše osem miliónov predaných výtlačkov a jeho knihy boli preložené do šesťdesiatich jazykov.
Teória, ktorá pobláznila svet
Na základe jeho teórie sa mnohí ľudia zosobášili, pretože boli „farebne kompatibilní“, iní sa, naopak, rozviedli. Niektoré personálne oddelenia vo firmách nechali otestovať svojich zamestnancov a preskupili pracovné tímy tak, aby v nich boli rovnomerne rozdelené „všetky farby“, pretože čisto červené tímy pôsobili ako recept na problém, kým tie, v ktorých červení absentovali, nevedeli dostatočne dosahovať výsledky.
Thomas Erikson vybudoval zo svojej série kníh celosvetový fenomén. A ešte fenomenálnejší je spôsob, akým vie profitovať z takmer storočia starej teórie, ktorú oprášil, zabalil do marketingovo príťažlivého papiera tak, ako to vie len človek zo sveta biznisu a predal ju masám.
Maria Östlin
Foto: Maria Östlin
Čo tam po tom, že takmer rovnako dlho, ako je úspešný, čelí aj kritike z radov ďalších odborníkov na ľudskú dušu, a to predovšetkým na domácej pôde?
„Nuž, nemôžete sa čudovať, Švédi radi závidia úspech!“ povie hneď v úvode nášho rozhovoru, čím mu udá žoviálny tón. Vôbec mu neprekáža nálepka „pop psychológa“. „Aspoň ma ľudia čítajú!“ odpovedá so smiechom.
„Ak by som napísal veľmi odbornú knihu, ktorú by nikto neotvoril, na čo by bola dobrá?“ pýta sa švédsky samozvaný „behavioralista“, ktorý však správanie ľudí neštudoval, i keď je pravdou, že vyše dve dekády koučoval a viedol lekcie pre manažérov vo firmách.
Jediný moment, v ktorom sa ohradí voči svojej kritike, je, keď mu pripomenieme označenie švédskej spoločnosti skeptikov. Tá ho v roku 2018 označila za „Podvodníka roka“, čo je ocenenie, ktoré udeľuje už štyri desaťročia osobe alebo inštitúcii, ktorá za ostatný rok urobila najväčšiu medvediu službu švédskej vede.
„Erikson má bezpochyby najväčšiu zásluhu svojej generácie za to, že sa verejnosť zaujíma o psychológiu. Škoda len, že teória, na ktorej svoju úspešnú knihu a jej mnohé pokračovania postavil, je pseudovedecký nonsens, ktorý nemá so psychológiou nič spoločné,“ uviedli švédski skeptici.
Erikson pri týchto obvineniach odchádza od žoviálneho tónu a húževnato sa obhajuje, pričom hovorí, že zjednodušenia sú potrebné na to, aby ľudia dokázali absorbovať nové informácie a prijať ich za svoje. „Rozhodne nie som žiaden podvodník, to len mylne preložili, prinajhoršom ma označili za najväčšieho zavádzača!“
Stará teória, nový hit
Poďme si ujasniť niekoľko vecí. Nie ste autorom teórie DISC, len ste ju doplnili o štyri farebné schémy a spopularizovali. Prečo ste sa pred desiatimi rokmi rozhodli „oprášiť“ práve túto teóriu?
Máte pravdu, teória DISC vznikla v 30. rokoch minulého storočia a neskôr, v 50. rokoch na ňu nadviazal Walter Clarke, ktorý ju obohatil o test osobnosti. Nezrodila sa na akademickej pôde, čo je dôvod, prečo sú k nej mnohí skeptickí, ale dostala sa rovno do biznisu, kde ju lektori používajú celé desaťročia. Ako biznisový konzultant som používal túto metódu asi pätnásť rokov aj ja.
Za ten čas som si uvedomil, že je to dostatočne jednoduchá schéma, ktorá ľuďom umožňuje porozumieť samým sebe aj druhým bez toho, aby museli stráviť päť rokov štúdiom psychológie a prečítať si tisíce strán skrípt. Tak som si povedal, že by som mohol ľuďom pomôcť oveľa viac, ak by som o tom napísal knihu. Našťastie som vtedy nevedel, že sa touto témou zaoberalo už množstvo autorov a publikovali desiatky kníh, inak by som nikdy ani nezačal.
Ale vy ste publikovali už aj predtým, ibaže fikciu. Prečo ste sa rozhodli prejsť k tomuto žánru?
Písal som trilery o behaviorálnom vedcovi, v podstate o mojom „alter egu“, ale stále som sa zaoberal ľudským správaním. Milujem písanie a ešte radšej mám dobré príbehy. Viem, ako zaujať ľudí a ako vypointovať knihu tak, aby ju ľudia chceli čítať a na záver si z nej niečo odniesli – či ide o fikciu alebo nefikciu. Myslím si, že som dosiahol taký úspech práve preto, že moje knihy sú veľmi čítavé a často používam aj iróniu a humor, to vidíte aj v názve knihy. Obklopený idiotmi je veľmi zapamätateľný názov. Aj ten určite dopomohol k tomu, že sa kniha tak uchytila.
Nezdá sa vám, že je ten názov až príliš „clickbaitový“ v snahe zaujať?
Či je to príliš? Nemyslím si. Ak by sa kniha volala Manuál komunikácie, garantujem vám, že by po nej nikto nesiahol. Určite je to skvelý marketing, ale hlavne preto, že sa s tým dokáže stotožniť každý. Všetci sme mali aspoň raz v živote pocit, že sme obklopení idiotmi a že azda každý okolo nás je „mimo“. Švédsky originál má na obálke ešte podtitul: Ako porozumieť tým, ktorým sa porozumieť nedá. Človek si to prečíta a povie si, že presne to potrebuje. Približne osemdesiat percent ľudí totiž ani len netuší, ako ich vníma okolie a v tom sa skrýva obrovský potenciál. Najprv treba začať tým, že porozumieme sami sebe, až potom nám môžu rozumieť ostatní.
Maria Östlin
Maria Östlin
Cieľom vašej knihy teda je, aby čitateľ lepšie pochopil samého seba? Aby si možno uvedomil, že žiadni idioti okolo neho nie sú, alebo je ním on sám, keďže ostatným nerozumie?
Presne tak, pretože základom našich vzťahov je porozumenie druhých, a to sa dá len prostredníctvom komunikácie. Predstavte si, že by som požiadal môjho agenta, aby mi zarezervoval letenku, no nepovedal by som mu, odkiaľ odlietam a kam chcem ísť. Čo by s tým mohol urobiť? Nič, len by si pomyslel, aký som idiot. Nepodal som mu dostatok informácií, aby urobil to, čo od neho potrebujem a on si ich nevypýtal.
Pochopili ste niečo viac o sebe, odkedy rozvíjate túto teóriu?
Po prvý raz som narazil na túto teóriu pred tridsiatimi rokmi, keď som ako 24-ročný čosi „pokašlal“ v mojej prvej manažérskej práci v bankovníctve a personalistka sa ma spýtala, či by som sa nechal otestovať. Podstúpil som testy, dostal som do rúk výsledok a pomyslel som si: Takto ma vidia druhí?! Po prvý raz v živote som sa nad sebou zamýšľal a akokoľvek nepríjemné to bolo, uvedomil som si, že som príliš často stredobodom pozornosti, priveľa rozprávam, pramálo počúvam a neberiem život príliš vážne. Bol som žltožltý, skrz-naskrz.
Forbes/Martina Pauková
Myslel som si, ako ma ľudia zbožňujú a pravdepodobne som im dosť liezol na nervy. Posledné tri desaťročia teda pracujem na tom, aby som „neodčerpával“ príliš veľa kyslíka z miestnosti, aby ma nebolo priveľa, cielene rozvíjam svoje iné schopnosti a už som teda viac červený a modrý. Stále mám v sebe niečo žlté, to sa nikdy nestratí, ale už s tým viem cielene pracovať.
To je zaujímavé, že sa dá so svojím farebným profilom pracovať. Sú ľudia, ktorí to majú celý život rovnako?
Napríklad moja žena, tá je červená, červená, červená a nič iné! Celý život sa snažím túto pôsobivú osobu rozlúsknuť a ešte mi to určite nejakú chvíľu potrvá.
Celý rozhovor si môžete prečítať v špeciále Forbes Work
