Tomáš Kromka má vo svojej zbierke unikátne dokumenty za desiatky tisíc eur. Plánuje založiť múzeum poistenia.
Svidníčan Tomáš Kromka je voľnočasový historik poisťovníctva. Vo svojom archíve má originálne dokumenty až z 18. storočia a množstvo zaujímavých informácií ešte staršieho dáta.
Listiny plánuje sprístupniť v pripravovanom múzeu poisťovníctva. Verejnosť si jeho zbierku môže pozrieť aj v čerstvo vydanej knihe História slovenského poisťovníctva v dokumentoch.
Pre Forbes hovorí dokonca aj o prípade, keď poisťovňa vyplatila plnenie mužovi, ktorého vraj uniesli mimozemšťania.
Približne 60-tisíc eur. Takže asi dve lacnejšie tesly.
No vlastne ešte nie, ale už sa na tom pracuje.
Závisí to od dostupnosti a od toho, čo obsahuje. Väčšinu zmlúv dokážem kúpiť za dve či tri eurá. Pre zberateľov často nemajú významnú hodnotu. Potom sú listiny, za ktoré som musel zaplatiť výrazne viac. Mám napríklad zmluvu na poistenie kaštieľa v Nitrianskej Strede, ktorú podpísal posledný majiteľ. Je zaujímavá, lebo v tomto sídle bol po bitke pri Trenčíne ošetrovaný František II. Rákoczi. Pôsobil tam aj otec českého národa František Palacký ako učiteľ – zamiloval sa dokonca do manželky hradného pána. Ak sa k zmluve viaže veľa zaujímavých príbehov, dokument získava na hodnote.
Majú vplyv aj ďalšie faktory?
Dôležitá je aj umelecká hodnota. Napríklad veľmi stará česká poisťovňa Slávia má dokumenty, ktoré ilustroval Alfons Mucha. Tým je známa, umelec jej zhotovil celú reklamnú kampaň. Teraz sa tie zmluvy predávajú na aukciách aj za viac než päťsto eur. Ja ich mám osem a som na to patrične hrdý, lebo dnes sa ťažko zháňajú a ceny išli veľmi vysoko hore. Rozhoduje aj hlboká historická hodnota. Mám zmluvu týkajúcu sa kaštieľa v Trenčianskych Tepliciach. Dobre ukazuje, aká bola činnosť poisťovní počas druhej svetovej vojny. V nej možno sledovať vtedajší „bežný úkaz“, akým bola arizácia majetku.
Vaša najstaršia zmluva je tuším z roku 1792.
Áno, lenže nejde o zmluvu, ale o dokument, ktorý opisuje, ako sa v Haliči zorganizovala zbierka na sochu svätého Floriána. V tom čase boli na našom území domy väčšinou z dreva a slamy, a horeli ako fakľa. To by asi žiadna poisťovňa nepoistila a ľudia na to ani tak nemali. V tom čase pôsobilo na Slovensku minimum poisťovní, zvyčajne nemecké, talianske a možno nejaká britská. Poisťoval sa len majetok najbohatších. Bežným ľuďom zostala jediná možnosť – modliť sa. A v tejto súvislosti bola socha Floriána ochranou proti požiarom.
Teda taká abstraktná poistná zmluva?
Presne tak. Preto je v zbierke.
Máte nielen zmluvy, ale aj usmernenie, ktoré sa týka poisťovníctva, podpísané Vavrom Šrobárom – ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska.
Áno, ide o dokument z roku 1919 s názvom Nariadenie o kurátorskej správe niektorých poisťovní na Slovensku. Prevažná väčšina poistných kmeňov bola v tom čase v rukách 19 maďarských poisťovní. Na ich filiálky na území Slovenska sa nariadením z júla 1919 uvalila kurátorská správa. Zahraničné poisťovne museli na svoje ďalšie pôsobenie požiadať o koncesiu. Súčasne sa zakladali slovenské poisťovne, ktorých úlohou bolo prevziať poistné kmene maďarských a iných cudzích inštitúcií, ktorým nepovolili ďalšiu činnosť. Kurátorom sa stal Ján Alojz Wágner, ktorý je považovaný za zakladateľa slovenského poisťovníctva.
Ako sa odvtedy po dnešok zmenili poistné zmluvy?
Takmer vôbec. Keď pozriem všeobecné zmluvné podmienky, sú veľmi podobné – až na to, že v nich nájdeme bežné dobové označenia ako svietiplyn. Sú tam výluky aj štandardné poistné podmienky. Aj počet strán je podobný ako dnes.
Zdroj: Tomáš Kromka
Vo vašej knihe nájdeme aj denník poistného poradcu.
Je to pre mňa veľmi dôležitá vec. Ukazuje, akým spôsobom pracovali poradcovia v roku 1942, čiže počas vojny. Ide o dokument z poisťovne Karpátia. Zapisoval si nielen to, s kým sa stretol, ale aj čo dohodol a v akej výške bolo poistné. Vidíme nielen vytvorenie kmeňa, ale aj starostlivosť oň. Sú tam aj odporúčania pre poradcov. Majú si všímať, kto sa v obci narodil, kto stavia aj komu sa končí zmluva v inej poisťovni, aby mu dali novú ponuku.
V knihe sa nachádza aj dokument označený ako vysvedčenie. Ide o listinu, ktorú by sme dnes nazvali odporúčaním. Píše sa v ňom, že poisťovňa potvrdzuje, že pani X bola v službách ústavu ako „smluvná úradnička, do vydaju definitívna“ a že ju každému „čo najvrelejšie“ môžu odporučiť.
Ako boli vtedy platení sprostredkovatelia?
Závisí to od obdobia. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa do vedenia poisťovní dostávala po známosti šľachta a povolanie „poisťováka“ bolo vnímané ako veľmi stabilné a dobré. Závisí to aj od pozícií. Poradcovia v jednotlivých regiónoch dostávali odmenu na základe počtu zmlúv, ktoré uzatvorili. V 19. storočí poisťovne veľakrát využívali štátnych úradníkov na celom našom území.
Boli niečo ako dnešní tipéri?
Presne tak. Niektoré poisťovne nemali priamo poradcov, ale mali tipérov. Aj vtedy to takto fungovalo, ani na tom sa nič nezmenilo. No nevšimol som si, že by v tom čase existovali makléri, teda poradcovia, ktorí pracujú pre viac poisťovní.
Bol rozdiel medzi poradcami a likvidátormi?
Či si poradcovia sami likvidovali poistné udalosti? To naisto neviem. Podľa dokumentov sa zdá, že niektoré poisťovne mali oddelenia určené na likvidáciu. Poisťovní bolo v istom období viac ako sedemsto. Istý počet z nich zrejme používal možnosť samolikvidácie. No veľké poisťovne určite mali oddelenie likvidácie. Škodami sa zaoberali centrálne.
Zdroj: Robo Homola
V porovnaní s vyspelými krajinami je Slovensko podpoistené. Bolo to tak aj v minulosti, alebo ľudia viac vnímali poistenie ako užitočné?
Je to zaujímavé. Po veľkom požiari Londýna v roku 1666 sa ľudia zrazu chceli poisťovať, lebo videli, čo sa môže stať. Poisťovníctvo samo osebe vzniklo z potreby občanov, ale prešlo do stavu, že sa musí predávať. Keď sa ľudia potrebovali chrániť, radšej si zaplatili sochu Floriána, ako keby sa mali poistiť. Myslím si, že aj dnes to tak je. Človek sa spolieha na to, že keď mu vyhorí dom, azda niekto pomôže.
Poznám paniu, ktorá žila vo vybuchnutej prešovskej budove. Nebola poistená, zo zbierok si dokázala kúpiť nový byt. Keď sme sa jej opýtali, či si ho poistila, povedala, že nie. A to napriek tomu, že mala skúsenosť. Aj v minulosti ľudia síce vedeli, že škoda môže nastať, ale poisťovne museli vyvíjať aktivitu, aby predávali poistenie.
Poďme hlbšie do histórie. Zaujímavý je napríklad prípad miest na Spiši.
Áno, išlo o 13 spišských miest s hradom Ľubovňa, ktoré Žigmund Luxemburský založil v roku 1412 poľskému kráľovi Vladislavovi II. Ďalší kráľ, August III., zveril správu miest svojej manželke Márii Jozefíne a tá v roku 1747 odporučila mestám zriadiť požiarnu poisťovaciu pokladnicu. Išlo o poisťovací spolok spišských miest. Poľskí panovníci si dobre uvedomovali, že ak dôjde v týchto mestách v dôsledku požiarov k významným škodám, nebudú pre nich ekonomicky zaujímavé.
Začiatky poisťovníctva sa však viažu k lodiarstvu a k stávkam na to, ktoré plavidlo cestu dokončí.
Podľa jednej knihy, ktorú vydali na Ekonomickej univerzite, sa za najstaršiu poistnú zmluvu považuje cesta do Brúgg. Obchodník predal tovar tretej osobe, a keď zvládol cestu, mohol si ho kúpiť späť s maržou. Vnímalo sa to ako poistenie.
Na Slovensku sa štúrovci snažili o vytvorenie svojpomocných spolkov, napríklad úverových. Bolo to podobné aj s poisťovníctvom?
Presne tak. Väčšinou vznikali poistné spolky. Z platieb sa vytvorila rezerva, z ktorej sa vyplácali škody. No nie vždy to stačilo. Spolkov bolo obrovské množstvo.
Existovali aj neskôr?
Samozrejme, raz si dokonca aj Tomáš Baťa založil vlastnú poisťovňu len preto, lebo nebol spokojný s tým, čo mu vyplatila poisťovňa, keď mu vyhorela fabrika. Volala sa Atlas, podľa postavy z gréckej mytológie, ktorá držala na ramenách nebeskú klenbu. Napriek tomu, že to nazvali poisťovňou, išlo o poistný spolok. Vkladali do toho peniaze, tvorili rezervu, ale prišlo k ďalšiemu požiaru a zase nemali na vyplatenie celej škody. Poisťovňa neprežila dlho. Ľudia vnímali spolky ako jednu z prvých možností, ako sa poistiť.
A prvé zaisťovne?
Keď už boli poisťovne, automaticky vznikli prvé zaisťovne.
Väčšinou ide o výzvy na zaplatenie, napríklad „Toto je už druhá upomienka“. Sú tam aj súdne spory, ale je ich menej. Väčšinou sú podobné konflikty v štátnych archívoch. Mám známu, ktorá mi vždy povie, keď na niečo narazí. No to nemôžem kúpiť.
Poistenie je spravidla na celý život. Stretli ste sa s historickými zmluvami, ktoré by ešte mohli byť platné, ak by sa nezmenilo právne prostredie?
Každá z nich by mohla byť platná, akurát by sa prispôsobovala dodatkami. Občiansky zákonník z roku 1811 prvýkrát pomenoval poistnú zmluvu ako zmluvu odvážnu. Odvtedy je poisťovníctvo zmluvne veľmi slušne podkuté. Kontrakty zo začiatku 20. storočia sú totožné s dnešnými, čiže by naozaj stačili dodatky.
Zdroj: Tomáš Kromka
Ako to bolo s výlukami, teda situáciami, keď poisťovňa nemusí plniť? Napríklad pre požitý alkohol. Nachádzal sa medzi výlukami už v minulosti?
Bol vo výlukách vždy. Jedno z posledných čísel Historickej revue bolo práve o alkoholizme na Slovensku. Nebol len našou doménou, spôsoboval škody v celom svete, aj vo Veľkej Británii. V 19. storočí dokonca vznikli poisťovne pre abstinentov, lebo už v tom čase si uvedomovali, že ľudia, ktorí pijú, väčšinou zomierajú skôr. Navyše alkohol bol vtedy nekvalitný. Tieto poisťovne však skončili, lebo nájsť abstinenta bol problém. Alkoholizmus bol jednou z veľmi vážnych výluk.
Mám v zbierke aj zmluvu, ktorej súčasťou je bicykel uložený na povale obytného domu. V podmienkach sa píše, že musí byť zamknutý. Ak by nebol, uplatnila by sa výluka.
Aj dnes platí, že ak necháte otvorený byt a vykradnú vás, vinu nesiete vy?
Výluky sú rovnaké ako predtým. Stačilo by ich skopírovať.
Čo bolo skôr – životné alebo neživotné poistenie?
Neživotné. Prvé poistenia sa týkali námorných ciest alebo karaván. Až postupne vznikli životné poisťovne, dokonca aj na našom území. Spolky riešili prevažne majetkové ujmy a prvé životné poistenie vzniklo začiatkom 19. storočia. Ľudia si vtedy poistili skôr majetok ako svoj život.
No to stále platí, štatistiky to potvrdzujú.
Áno, majetok má väčšiu hodnotu ako vlastný život.
Čo urobil komunizmus s poisťovníctvom v Československu?
Túto dobu mám najmenej naštudovanú, pretože ma vôbec nezaujíma. Keď vzniklo socialistické poisťovníctvo, objavila sa na stole otázka, či vôbec má poisťovníctvo v socialistickom systéme miesto. Veď všetci všetko majú a budú mať, štát všetko garantuje. Nakoniec to nechali, podobne ako banky. Aj zmluvy tak vyzerali. Na kuse papiera bolo napísané, že ste poistení a dostanete o 10 rokov 10-tisíc.
Práve zmluvy z 90. rokov mi najviac chýbajú. Je to spôsobené aj GDPR. Aj tým, že ľudia si nenechávajú staré kontrakty, keď uzavrú nové. Jednoducho ich vyhodia. Čo sa Rapidu týka, mnohé zmluvy sú teraz v súdnych spisoch a je ťažké sa k nim dostať.
Hoci je poisťovníctvo seriózna téma, chcete priniesť aj menej vážne situácie.
Poznám viacero takých príkladov. Američan Mike St. Lawrence z Floridy dostal nápad a začal s poistením proti únosu mimozemšťanmi vo výške 10 miliónov dolárov. Každý, kto sa obáva, že by ho mohli vziať na intergalaktickú cestu bez jeho súhlasu, môže uhradiť jednorazový poplatok necelých 25 dolárov pri papierovej zmluve alebo neúplných 20 dolárov pri digitálnej verzii. Podľa podmienok Alien Abduction Insurance bude poistenému suma 10 miliónov dolárov vyplácaná v čiastke jedného dolára ročne počas 10 miliónov rokov.
Američan takto uzavrel za viac ako 30 rokov okolo šesťtisíc poistení proti únosu mimozemšťanmi. Doteraz sa prihlásili dvaja ľudia. Jeden žiadateľ dokonca predložil ako dôkaz „polaroidové“ fotografie údajných mimozemšťanov. Druhý si uplatnil nárok na základe rozhovoru s profesorom na MIT, ktorý skúmal implantát z tela poisteného a uviedol, že implantát nie je vyrobený z pozemskej látky. Alien Abduction Insurance to považoval za hmatateľný dôkaz, žiadateľovi preto začal platiť dolár ročne počas jednej dekády, až kým s ním stratil kontakt.
Nehovorím, že ho naozaj uniesli, ale našiel si právnu cestičku. Všetci sa tvária, že poisťovníctvo je konzervatívne a nudné, ale môže byť zábavné.
Ako ste sa vôbec dostali k zbieraniu zmlúv?
Bola to dlhšia cesta. Prvýkrát som historické zmluvy videl v Poprade. Bol som na školení, vtedy som ešte pracoval pre operátora. Keď som sa prechádzal po chodbách Hotela Poprad, boli tam zavesené krásne kópie starých poistných zmlúv. Pomyslel som si, že by bolo pekné niekedy takéto dokumenty vlastniť. Boli krásne, kolorované. O desať rokov neskôr som narazil na jednu zmluvu. Odložil som ju a opäť sa roky nič nedialo. Potom prišiel covid, mal som viac voľna na premýšľanie. Zrazu som nemusel cestovať zo Svidníka do Bratislavy a mohol som sa vrátiť k svojim záľubám.
Keďže milujem históriu, povedal som si, že by som mohol zbierať staré poistné zmluvy. Začal som ich hľadať na internete a našiel som ich veľa, tak som ich začal skupovať. Dával som inzeráty do skupín na Facebooku, ľudia mi ich posielali. A napadlo mi, že by bolo zaujímavé mať múzeum.
Múzeum je stále v štádiu papierovania. Kedy ho plánujete spustiť?
Žiada si to postupnosť. Veľa ľudí mi rozpráva: „Otvor to, podporíme ťa na začiatok.“ No viem, že ak sa podobné projekty rýchlo rozbehnú, môžu rýchlo padnúť. Zabezpečujem si financovanie a postupne rastiem. Nie rýchlo, ale pevne. Po zozbieraní zmlúv som o tom začal rozprávať, ľudia o tom vedia a dokážu ma aj podporiť. Chcem vybudovať múzeum, ktoré bude chodiť po celom Slovensku. Aby to nebolo len na jednom mieste, ale aby bolo blízke každému. Bude to mobilné múzeum. Vďaka nemu by som chcel zarobiť na otvorenie kamenného múzea, ktoré by mohlo vzniknúť do piatich rokov.
Kamenné múzeum by malo sídliť vo Svidníku. Ide síce o turisticky zaujímavú lokalitu, ale chodí tam špecifický druh ľudí. Bude záujem?
Áno, je to naozaj Pánu Bohu za chrbtom. No nemusí byť všetko na jednom mieste. Múzeum Tomáša Baťu je vo Svite. Tam tiež asi chodí špecifická klientela. Možno Svidník nie je miesto, kde sa v minulosti sústredilo poistenie, ale mám to blízko, viem to rozvíjať. Súčasťou projektu bude aj mobilné múzeum, takže bude môcť chodiť po celom Slovensku.
V Londýne chcú otvoriť najväčšie múzeum poisťovníctva na svete a sme s nimi v kontakte. Veľmi blízko od Svidníka je Krakov, kde bolo najväčšie múzeum poisťovníctva na svete v minulosti. Ale z neho som sa poučil, pretože oni v jednej miestnosti ukázali veľmi málo z poisťovníctva, aj keď mali zbierku na úrovni 80-tisíc rôznych dokumentov. To múzeum je dnes zatvorené, a pritom je Krakov obrovské mesto. V Londýne nevedia vyzbierať toľko peňazí, aby ho otvorili. Tak si hovorím: „Môžem byť jedinečný na svete a môže to byť vo Svidníku.“ Prečo nie.
Na rozdiel od múzea je už kniha na svete. Je to zbierka rôznych zmlúv a poistných podmienok. Ozvali sa vám napríklad z univerzít, že sa im hodí do portfólia?
Zdroj: Robo Homola
Poisťovníctvo sa vyučuje veľmi okrajovo. Jedine Ekonomická univerzita má samostatný predmet a je zameraný na poistných matematikov. Je to veľmi úzky profil vzdelávania a zatiaľ sme spolu nekomunikovali, nehľadal som túto cestu. Každopádne, teraz, keď je produkt, cesta sa môže nájsť. Jedna z vecí, ktoré múzeum poisťovníctva chce robiť, je vzdelávať a rozširovať záujem o poisťovníctvo. Určite aj akademická pôda bude súčasťou tohto zámeru. Plánujem knihu vydať v personalizovanej podobe pre jednotlivé poisťovne, ktoré si na obal budú môcť dať svoje logo a príhovor od svojich najvyšších predstaviteľov. Aj tak sa dá priblížiť poistná história „poisťovákom“.
Vy pracujete v Allianz – Slovenskej poisťovni.
Pracujem ako školiteľ mäkkých zručností – soft skills –, venujem sa školeniu manažérov a riaditeľov. Venoval som sa aj priamemu predaju, takže viem, ako funguje poisťovníctvo od tej najnižšej vrstvy až po vedenie spoločnosti.
Aktuálne teda učíte iných, ako uzatvárať poistné zmluvy?
Prioritne sa venujem manažérskym a komunikačným zručnostiam, ale veľa z týchto skills sa podobá predaju. Viac sa však v poslednom čase venujem koučingu a mentoringu. Aby ľudia boli v pohode, našli svoju cestu, neboli pod tlakom a pracovali s novými nástrojmi. Snažíme sa, aby sa ľudia v práci cítili dobre a aby sa aj klient cítil dobre v ich prítomnosti.
