Plní to, čo sľúbil. Argentína je na tom ekonomicky horšie ako pred jeho zvolením, ale prezident Javier Milei hovorí, že je to nevyhnutný krok na ceste k budúcemu hospodárskemu zázraku. V susednej Českej republike mu však napriek rastúcej chudobe a inflácii už niektorí tlieskajú.
Minulý rok sa Argentínčania rozhodli urobiť radikálnu zmenu. Krajina s druhou najvyššou infláciou na svete si v prezidentskom súboji zvolila kandidáta, ktorý sľúbil, že „obmedzí“ zasahovanie štátu do každodenného života ľudí ako motorová píla.
Keď si Milei 10. decembra sadol za prezidentský stôl, okamžite začal reformovať. Ako teda muž vydávajúci sa za anarchokapitalistického superhrdinu zmenil Argentínu za šesť mesiacov?
Inflácia stále rastie
Základným údajom je, že inflácia vyskočila o ďalších šesťdesiatpäť percent na 276,4 percenta. „Okrem toho v krajine rastie chudoba, univerzity sú na pokraji bankrotu, vedci odchádzajú do zahraničia a výdavky ľudí na zdravotnú starostlivosť sa extrémne zvýšili. Dokonca aj vyrovnaný rozpočet je daný okrem iného nesplatením niektorých dlhov,“ hovorí Radek Buben, vedúci Centra iberoamerických štúdií na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity.
Milei sa už počas kampane netajil tým, že na začiatku budú ekonomické ťažkosti. Po období krízy však predpovedá oživenie Argentíny, kde všetko spontánne vyrieši trh bez závislosti od štátu. „Všetko ostatné je podľa Mileia socializmus a štát nazýva zločineckou organizáciou,“ dodáva politológ.
Podľa politológa Tomáša Duška z Pápežskej katolíckej univerzity v Čile je najdôležitejším znakom jeho vlády skutočnosť, že sa snaží a čiastočne sa mu aj darí plniť svoje predvolebné sľuby. Hoc ich podľa Bubena plní menej rázne, ako oznámil počas volebnej kampane.
„Tam, kde mu to prezidentské právomoci dovolia, je schopný realizovať svoje plány. Už prepustil takmer 30-tisíc zamestnancov zo štátnej služby a redukuje verejný sektor vrátane štátnej tlačovej agentúry,“ hovorí politológ.
Znížil počet ministerstiev a hodnotu pesa na polovicu, zameral sa tiež na štátne dotácie na palivá. Buben ďalej vysvetľuje, že argentínsky prezident okrem iného zastavil verejné obstarávanie a odstránil všetko, čo podľa neho pripomína rodovú politiku alebo sa zameriava na etnické menšiny a pôvodné obyvateľstvo juhoamerického kontinentu.
Začiatkom júla sa mu navyše podarilo podpísať desaťbodový nezáväzný, ale symbolicky dôležitý pakt o ekonomicky liberálnej transformácii krajiny za účasti väčšiny guvernérov, teda dôležitých hráčov argentínskej politiky.
„Napriek absolútnej menšine vlastných poslancov a senátorov sa mu darí presadzovať svoje kroky v Kongrese,“ povedal Buben.
Inak sú však podľa Duška reálne výsledky Mileiovej vlády pri riešení štrukturálnych problémov zatiaľ dosť obmedzené. Okrem čiastočne úspešného boja proti inflácii Milei znížil deficit verejných financií, ale zároveň sa zvýšila nezamestnanosť aj chudoba a nastala hospodárska recesia.
„Okrem toho nie je zrejmé, že makroekonomická situácia sa v krátkodobom a strednodobom horizonte zlepší,“ hovorí politológ. Podľa neho nie je jasné, akými prostriedkami chce Milei dlhodobo zlepšiť situáciu ľudí žijúcich v najťažších sociálnych situáciách a či to vôbec plánuje urobiť.
„Jeho prvé kroky idú proti záujmom týchto sociálnych skupín a je nepravdepodobné, že by jeho reformy viedli k lepšiemu fungovaniu štátnej správy a verejných služieb,“ povedal Duška.
Návšteva Česka
Okrem toho, že sa Milei snaží dodržať svoje sľuby napriek zložitej domácej politickej situácii a komplikovaným rokovaniam s opozíciou, snaží sa zviditeľniť aj na medzinárodnej scéne počas zahraničných ciest.
„Často vyjadruje podporu ultrapravicovým lídrom a propaguje myšlienky libertariánskeho anarchokapitalizmu a zhoršeného antikomunizmu s presvedčením, že sa stane vodcom globálnej ideologickej revolúcie,“ vysvetľuje Duška.
Keď prišiel do Prahy v rámci jednej zo svojich šestnástich zahraničných ciest vo funkcii, ocenil odkaz Václava Havla ako symbol boja proti totalite a tlieskajúcemu publiku sa rozlúčil slovami „Nech žije sloboda, sakra“. Bojom za slobodu, čo pripomína aj názov jeho koalície, ale myslí najmä tú ekonomickú.
„V skutočnosti obhajuje politiku proarmádnych aktivistov a spochybňuje počet obetí diktatúry, o ktorom v krajine rovnako nepanoval konsenzus,“ hovorí politológ.
Súbor reforiem
Majstrovským dielom Mileia je Omnibus – súbor reforiem zameraných na prilákanie zahraničných investícií alebo čiastočnú privatizáciu štátnych podnikov. Hoci prešiel Senátom, bol výrazne zredukovaný, pretože z pôvodných viac ako 600 bodov zostalo iba 230.
Jeho pôvodný návrh obsahoval časti, ktoré vystrašili niektoré ľudskoprávne organizácie. Cieľom reformy trestného práva bolo napríklad rozšíriť možnosti sebaobrany bezpečnostných síl a uľahčiť legitímne použitie násilia. Kritici tvrdili, že by im to umožnilo najprv strieľať a potom tvrdiť, že zabitá osoba sa pred nimi snažila utiecť.
OSN potom odsúdila protiprotestnú sekciu vrátane potreby získať povolenie od úradov na protest a oznámiť to dva dni pred protestom.
Foto: SITA/AP Photo/Gustavo Garello
Strata viac ako polovice článkov však pre Mileia nie je takým problémom. Podľa Bubena sú jeho pôvodné návrhy vždy zámerne predimenzované, aby mal počas rokovaní priestor na ústupky.
Napriek tomu dostal, čo chcel – vďaka vyhláseniu výnimočného stavu má právomoc robiť špeciálne administratívne, ekonomické a energetické rozhodnutia na jeden rok. S cieľom zaviesť „ekonomickú slobodu“ postupne preberá väčšiu moc.
Jeho konanie však oslovilo niektorých členov Českého liberálneho inštitútu, ktorí mu pred nadšeným publikom odovzdali Výročnú cenu za šokovú terapiu argentínskej ekonomiky. Súčasný riaditeľ ústavu Martin Pánek však proti tomu namietal s tým, že organizácia nemá s ocenením nič spoločné. Mileiova politika tak rozdeľuje aj v Prahe, necelých 12-tisíc kilometrov od Buenos Aires.
Počas návštevy Českej republiky sa stretol aj s prezidentom Petrom Pavlom a premiérom Petrom Fialom. Obaja s ním diskutovali najmä o postoji k Ukrajine, ktorý tiež podporuje. Nakoniec Fiala povedal, že je rád, že Milei zdieľa rovnaký postoj ako on v základných otázkach.
Doma však niektorí majú pre neho svojskú šokovú terapiu – podpálené autá, Molotovove koktaily a údery. Jeho ekonomické intervencie dráždia priaznivcov ľavice, ako aj učiteľov, starších ľudí a tých, ktorí si jednoducho nemôžu dovoliť jedlo. Od jeho zvolenia preto počet demonštrantov rastie, hoci polícia proti nim rázne zasahuje.
Demonštrácie proti prijatiu omnibusu boli obzvlášť násilné, pričom demonštranti ničili autá a hádzali kamene na policajtov. Dvadsaťpäť novinárov bolo zranených bezpečnostnými silami počas jedného z protestov. Okrem toho odbory už ohlásili niekoľko štrajkov. 9. mája na jeden deň pozastavili prevádzku škôl, bánk a letísk, autobusov a neurgentnej lekárskej starostlivosti.
Treba však pripomenúť, že viac ako polovica obyvateľov hlasovala za Mileia. Ale to, že Argentínčania boli ochotní voliť niekoho nového, kto opäť sľubuje prosperitu, nie je prekvapujúce. Proti vyštudovanému ekonómovi, ktorý sa často objavoval ako expert v médiách, sa do boja o kreslo v paláci pustil bývalý minister financií Agustín Rossi. V krajine, kde vďaka nemu miera inflácie a chudoby len stúpa.
Milei bol tiež ohromený antielitárskou rétorikou a kultúrnou vojnou, ktorú vyhlásil argentínskemu establišmentu, ktorý označil za „kastu“. „Je to verzia kultúrneho konfliktu, ktorý dnes vidíme vo väčšine sveta, ktorý sa týka postavenia sexuálnych menšín, rodových otázok a klimatických otázok,“ povedal Buben.
„Väčšina podpory pre Mileia bola skôr hlasovaním proti politickému establišmentu ako pre neho a jeho program,“ povedal Došek. Podľa neho to bol aj protest voličov proti dnešnej ľavicovej verzii peronizmu, ktorá je založená na protekcionistických tendenciách vlády Juana Peróna po roku 1945. Táto politická ideológia je v Argentíne už dlho prominentná.
„Všetky ekonomicky liberálne alternatívy, ktoré boli doteraz implementované, najmä za vojenskej diktatúry na konci 1970-tych rokov a za prezidenta Carlosa Menema v 90-tych rokoch, však vyústili do ekonomických kríz,“ povedal Buben.
Podľa Tomáša Duška zatiaľ Mileiova vláda neviedla k zlepšeniu situácie ľudí, ktorí ho volili, ani sociálnej a ekonomickej situácie krajiny. „Nič nenasvedčuje tomu, že by sa tieto podmienky zlepšili alebo by k tomu nejakým spôsobom prispela prebiehajúca a plánovaná deregulácia a privatizácia,“ domnieva sa politológ.
Článok pôvodne vyšiel na Forbes.cz. Jeho autorom je Filip Vokoun.
