Niektorí politici ju označujú za „pseudonovinárku“, hovoria jej, že je príliš mladá a má si doplniť vzdelanie. „Je to ich vizitka a ja si za svojimi otázkami stojím,“ hovorí Barbora Šišoláková, členka výberu Forbes 30 pod 30 za rok 2026.
Je niečo po deviatej ráno a Barbora Šišoláková z portálu 360tka už stihla vyhľadať respondentku do svojej najnovšej reportáže. „Máme to nahraté. Síce pred nami utekala, ale stihla som jej položiť tri otázky,“ hovorí do telefónu svojmu šéfovi, keď začíname rozhovor.
Barbora v minulosti pôsobila v slovenskej verejnoprávnej televízii, aktuálne pracuje na investigatívnych reportážach a odhaľuje pochybenia na najvyšších miestach slovenskej politiky. Vďaka svojej práci získala aj množstvo podporovateľov, pričom jej jediné osobné konto na sociálnej sieti Instagram sleduje takmer 40-tisíc ľudí.
V minulosti sa ešte ako reportérka v TA3 či verejnoprávneho Rozhlasu a televízie Slovenska RTVS (teraz STVR) venovala najmä environmentálnym témam. Dnes rieši predovšetkým aktuálne politické kauzy spájané s nekalými praktikami či podozreniami z korupcie, ruský vplyv v našej krajine a s ním spojené dezinformácie. Na základe jej reportáže o Gustávovi Lacovi, tzv. kauze slayáda, už začala konať aj Generálna prokuratúra SR.
Odmalička som si predstavovala, že by som raz mohla pracovať v médiách. Najviac ma lákala práca v televízii. Keď som sledovala moderátorov a moderátorky, ako hlásia správy, zdalo sa mi to ako veľmi prestížne a podstatné povolanie. Vybrala som si strednú školu so zameraním na marketing. Neskôr som vyštudovala mediálne a komunikačné štúdiá na Paneurópskej vysokej škole.
Nie je za tým nič konkrétne. V tom čase som oslovila viaceré televízie a prijali ma do TA3. Ale aj to až na druhý pokus, keď som tam opakovane „zaklopala na dvere“. Po roku brigády v TA3 som dostala možnosť robiť prvé reportáže. Pamätám si, ako som okamžite volala mamine, že mi ponúkli pozíciu redaktorky, a ona sa ma spýtala, či sa na to naozaj cítim, lebo to bude náročné. Mala pravdu. Pochopila som, že televízia nie je iba o hlásení správ a uvedomila som si, že svojou prácou dokážem pozitívne ovplyvniť dianie v spoločnosti. Aj preto mi po čase nestačilo bežné spravodajstvo. Chcela som robiť hlbšie a analytickejšie reportáže.
Spravodajstvo je aktuálne, rýchle, dozviete sa základné skutočnosti. Pri investigatíve sa na rovnakú udalosť pozeráme hlbšie. Zaujíma nás, aké ďalšie okolnosti jej predchádzali, akí aktéri sú do nej zapojení a aké majú pozadie. Pochopiteľne to nie je typ reportáže, ktorú urobíte za deň. Zbierate informácie, oslovujete ľudí, čakáte na odpovede niekoľko dní a niekedy aj týždne.
V TA3 ešte nie. Investigatívne reportáže som začala robiť popri spravodajstve až neskôr, keď som prešla do RTVS, súčasnej STVR. Všetky dôležité základy ma naučila šéfdramaturgička relácie Reportéri Andrea Fajnorová. Dodnes na ňu rada spomínam. Veľa som sa naučila aj sama z reportáží starších kolegov, o ktorých som sa nimi často rozprávala. Mať okolo seba skúsenejších a ochotných ľudí je alfa omega. Prihlásila som sa dva roky po sebe aj na víkendové investigatívne kurzy.
Áno. Zameriavala som sa na témy, ktoré súvisia s ochranou zvierat, prípadne environmentálne témy. Neskôr prišla politika, podozrivé predaje pozemkov, problémy s verejným obstarávaním a tak ďalej.
V slovenskej televízii som bola približne dva a pol roka. V tom období sa kreovala nová entita – verejnoprávna televízia a rozhlas STVR. Krátko po výmene vedenia som si začala všímať prvé zásahy vo vysielaní.
Ako si to máme predstaviť?
Poviem to na mojom osobnom príklade. Pripravovala som kritickejšiu reportáž o ministrovi Tomášovi Tarabovi a advokátovi, ktorého malo ministerstvo zazmluvneného. Vedenie rozhodlo, že reportáž sa neodvysiela, kým v nej nebude aj vyjadrenie spomínaného právnika. On však nereagoval na mail ani na telefonáty. Evidentne sa k téme nechcel vyjadriť. Kým sme čakali, reportáž spracovala konkurenčná televízia a minister si spravil ďalšiu tlačovú konferenciu, na ktorej sa obhajoval. Predstavte si, že by všetky médiá takto pristupovali k reportážam.
Robo Homola
Znamená to, že tam fungovala akási autocenzúra?
Čo sa týka autocenzúry, áno. Dokonca aj ja sama som sa pristihla, že premýšľam nad tým, či nebude lepšie sa niektorým citlivým témam radšej vyhýbať a nerobiť si zbytočné problémy. Našťastie som tlaku nepodľahla a radšej si hľadala zamestnanie inde v nezávislom médiu.
KTO JE BARBORA ŠIŠOLÁKOVÁ
Členka výberu Forbes 30 pod 30 2026, reportérka spravodajského portálu 360tka, v minulosti pôsobila v slovenskej verejnoprávnej televízii. Barbora je investigatívnou novinárkou, ktorá odhaľuje mnohé pochybenia na najvyšších miestach, prináša nové aktuálne témy a kauzy a vďaka svojej práci získala medzi verejnosťou významný spoločenský ohlas a vplyv. V minulosti sa venovala najmä environmentálnym otázkam, v súčasnosti rieši predovšetkým aktuálne politické kauzy, ruský vplyv či dezinformácie. Na základe jej reportáže o Gustávovi Lacovi, tzv. kauze Slayáda, začala konanie vo veci aj Generálna prokuratúra SR.
Komunikujete ešte s bývalými kolegami v televízii?
Skôr iba príležitostne, popravde stačí mi sledovať ten vývoj zvonka. Pristavím sa pri relácii Reportéri, ktorú sme už spomínali. Videla som, že bývalým kolegom tam zastavili už dve reportáže za posledné mesiace. Jednu o medveďoch vôbec neodvysielali, druhú, zložitejšiu, dali najskôr iba na web, ale aj odtiaľ ju potom stiahli. Odhliadnuc od tejto cenzúry, je to aj veľké plytvanie ľudskými kapacitami, peniazmi aj časom. Nakrútenie reportáží stálo reportérov veľa energie. Niekedy vám napríklad trvá celé týždne, kým presvedčíte kľúčovú osobu, aby vám poskytla rozhovor na kameru. A potom príde niekto, kto povie, že celá reportáž môže ísť do koša.
Prečo je podľa vás dôležité, aby sa verejnoprávna televízia venovala aj takýmto témam?
Spoločnosť by objektívne mala poznať problémy, ktoré na Slovensku máme. Ak budeme selektovať informácie, ktoré verejnoprávne médiá môžu alebo nemôžu vysielať, ľudia budú mať skreslený obraz o našej spoločnosti. Sú to nedemokratické praktiky.
Áno, to je podstata tohto média.
Barbora Šišoláková v Budapešti počas maďarských parlamentných volieb v apríli 2026. Foto: Archív BŠ
Práve tu ste sa vďaka svojim reportážam dostali ešte viac do povedomia verejnosti. Ako sa vám tam pracuje?
Keď sme v novembri 2024 v 360tke začínali, boli sme traja novinári, teraz je nás päť. Ak pripočítam všetkých ďalších, od pomocných reportérov po kameramanov, celkovo nás je v redakcii približne 17. Atmosféra je úplne iná ako počas konca môjho pôsobenia v STVR. V 360tke sa cítim veľmi dobre. Kolegovia, a hlavne môj šéf Michal Kovačič, ma veľmi posúva ďalej. Rada by som spresnila, že nezávislé médium neznamená „píšte alebo hovorte, čo chcete“. Práve naopak. Dávame si veľký pozor na to, čo vysielame. Každý dôležitý fakt, ktorý ide von, dôsledne overujeme. Nielenže je to bežná prax novinárov, ale zároveň sa nechceme vystaviť možnosti, že nás niekto zažaluje.
Ako to máte v 360tke rozdelené?
Venujeme sa aktuálnemu politickému dianiu aj politickým kauzám cez rôzne formáty. Michal Kovačič má k nim pravidelné sobotné debaty, Gabika Kajtárová večerné správy a rozhovory, u Denisy Hopkovej sa zasa v štúdiu striedajú herci, lekári, športovci a kolega Adel Ghannam sleduje hlavne policajné kauzy a súdy, o ktorých má excelentný prehľad. Ja sa venujem investigatíve. Tipy na reportáže nám posielajú aj ľudia a ja následne pátram hlbšie. Overujem mená, ktoré v tom prípade figurujú, skontaktujem sa prípadne s ďalšími ľuďmi, ktorí by ich mohli poznať a podobne. Ďalší spôsob je, že sledujem centrálny register zmlúv. Kontrolujem, aké nové zmluvy štát uzavrel a podľa toho vidím, či sa javí nejaká z nich ako problematická. Alebo sa hlbšie pozriem na politické témy, ktoré už verejnosť pozná, ale je tam možnosť ich ešte lepšie „prekutrať“.
Ako postupujete, keď natrafíte na nejaké citlivé informácie?
Ak je reportáž spracovaná, pozrú sa na ňu právnici, s ktorými spolupracujeme. Môžu nás upozorniť na niektoré slová, prípadne formuláciu viet, ktoré sme v reportáži použili. Je to dôležité, aby sme niekomu nepoškodili dobré meno a predchádzali všetkým možným konzekvenciám.
Robili ste aj reportáž o Gustávovi Lacovi, ľudia si to pamätajú pod názvom „kauza slayáda“ (v rámci ktorého štát pre potreby Národného inovačného a technického centra kúpil skrachovaný outlet vo Voderadoch za 17 miliónov eur. Podľa zistení ICJK tento projekt v rokoch 2019 a 2020 vtedajší majiteľ nedokázal predať ani za päť miliónov eur, pozn. red.). Sledujete, v akom štádiu sa tento prípad aktuálne nachádza?
Pokiaľ viem, prípad stále prešetruje prokuratúra, ktorá začala trestné stíhanie. Okrem trestnoprávnej dohry bude z môjho pohľadu zaujímavé sledovať aj to, či štát dokáže nejakým spôsobom dosiahnuť, aby sa mu táto, zjavne predražená, 17-miliónová investícia vrátila.
Zaujíma ma, aké reakcie dostávate, keď odhalíte veľkú kauzu, ako je táto. Mnoho novinárov a novinárok sa stretáva najmä na sociálnych sieťach s veľkým hejtom. Deje sa to aj vám?
Vždy po takýchto reportážach nasleduje boom reakcií, pozitívnych aj negatívnych. Tak to bolo aj v prípade slayády. Najviac mi ľudia písali do súkromných správ hlavne to, že mne aj celej 360tke ďakujú za našu prácu. Boli radi, že sme na to poukázali. Tento konkrétny prípad bola totiž veľmi zrozumiteľná ukážka toho, ako štát niekoľkonásobne preplatil areál, ktorý mal kedysi oveľa nižšiu hodnotu.
A tie negatívne?
Áno, aj také správy mi prišli. Ale myslím si, že tie by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. Ľudia mi napríklad vyčítali, že som zbytočne poškodila meno influencerky Emy Lacovej (dcéry Gustáva Lacu, majiteľa rodinnej firmy Voderady Property, ktorá na obchode zarobila, Lacová je tiež členkou dozornej rady spoločnosti, pozn. red.), ktorá v tejto reportáži vystupovala a ktorá sa preslávila práve výrokom „slayáda“. Verejné negatívne reakcie potom prišli od nej samotnej aj od jej otca.
Archív BŠ
V akom zmysle?
Pán Laca sa o reportáži vyjadril, že išlo o morálne a novinárske dno. Ema Lacová zase tvrdila, že ani nevedela, že hovorí s reportérkou. Nie je to pravda, pretože si na to dávam obzvlášť pozor a na začiatku telefonátu sa vždy predstavím a vysvetlím, o čo ide. Z jej strany to teda považujem za výhovorku.
Veľa žien novinárok pre svoju prácu na sociálnych sieťach často čelí drsným a nevyberavým nadávkam. Deje sa to aj vám a ako sa k tomu staviate?
Určite áno, a staviam sa k tomu tak, že si zámerne nečítam všetky komentáre, nech mám zdravý odstup. Mimochodom, komentáre pod našimi reportážami, keď už sa týkajú mňa osobne, sú viac pozitívne ako negatívne. Ale samozrejme, je tu aj paralelný svet dezinformačných stránok, kde sa moje meno objavuje niekedy ešte častejšie. Tam sa dočítate, aká som hlúpa, naivná, aké som decko a že by som mala ísť robiť radšej do úplne inej brandže. Títo ľudia veria najrôznejším konšpiračným teóriám, vôbec ich nepoznám, často sú úplne anonymní, a preto ma naozaj nerozhodia. Keď mi raz za čas prídu vulgárne osobné správy, neodpisujem. Už z úvodu správy vidíte, že to nemá zmysel.
Ako to vlastne máte so sociálnymi sieťami? Trávite na nich veľa času?
Mám len jeden účet – Instagram, a mám ho v telefóne nastavený na jednu hodinu používania denne. Stáva sa mi síce, že minúty posúvam a som tam aj dlhšie, hoci sa zámerne snažím, aby som na ňom netrávila veľa času. Hlavne večer po celom dni sa snažím, aby som všetko odložila, a venovala sa normálnemu životu s partnerom alebo s kamarátmi.
Často komunikujete s vysokopostavenými politikmi. Stalo sa vám, že na vás reagujú povýšenecky, či už preto, že ste žena, alebo že ste mladá. A ako v takých situáciách reagujete?
Pamätám si napríklad na Andreja Danka, keď som ho konfrontovala s jeho výrokmi o tom, ako sa zarába v Rusku. Povedal doslova: „Dievča moje zlaté, vy si doplňte vzdelanie. Veď vy ani neviete, čo sa pýtate.“ Nereagovala som na to, pokračovala som v otázkach. Nereagovala som ani na to, keď mi premiér pri žatve povedal, aby som sa naučila rozdiel medzi jačmeňom a pšenicou, a potom mu môžem klásť otázky. Alebo keď sme pracovali na kauze haciendy (závažné podozrenia zo zneužívania eurofondov na výstavbu súkromných haciend, z dotácií, ktoré mali byť určené na rozvoj vidieckeho turizmu, pozn. red.) Erik Kaliňák o mne hovoril, aká som „zúfalá pseudonovinárka“. To, čo hovoria politici, je ich vizitka a ja si za svojimi otázkami stojím. To je všetko. A mimochodom, asi to mám aj v povahe, že som skôr pokojnejšia a máločo ma výraznejšie rozhádže.
V rozbehu 360tky projekt podporila verejnosť v zbierke, ktorú inicioval zakladateľ a súčasný šéfredaktor Michal Kovačič. Zaujíma ma, aký životaschopný je tento projekt? Viete sa k tomu vyjadriť?
Základ je, že nás podporujú naši predplatitelia a z toho fungujeme. Chápem, ak majú niektorí ľudia problém si za spravodajstvo alebo investigatívu zaplatiť, ale, žiaľ, bez toho by dnes už slobodná novinárska práca na Slovensku neexistovala. Preto sú pre nás, a vo výsledku aj pre celú spoločnosť, predplatitelia mimoriadne dôležití.
Je novinárčina taká práca, ako ste si ju predstavovali?
Áno, myslím, že médiá sú môj splnený sen. Hoci som kedysi dávno nesnívala presne o tom, že by som sa mohla venovať investigatíve. Dnes robím presne to, v čom som sa našla a čo ma najviac baví.
Natíska sa otázka, koľko hodín trávite v práci?
Asi to radšej nechcem ani rátať na hodiny, ale nie je to bežný osemhodinový pracovný čas.
A tiež to nie je práca, ktorú by ste mohli úplne hodiť za hlavu, keď za sebou zavriete dvere redakcie. Ani na dovolenke si nemôžete byť istí, že si vás práca nenájde aj tam. Stalo sa mi, že som bola na dovolenke, tešila som sa, že mám od všetkého pokoj, a zrazu mi prišlo dodatočne vyjadrenie od dôležitého respondenta, ktoré som musela zapracovať do reportáže, ktorá mala byť publikovaná na druhý deň. Nemohla som povedať, že „máte smolu, už je to hotové“. A tak sme kdesi uprostred lesov v Poľsku zastavili na kraji cesty a začala som prerábať reportáž, aby tam jeho vyjadrenie nechýbalo.
Sledujete napríklad aj víkendové politické diskusie?
Nie, nesledujem. Politiku sledujem počas týždňa, a keby som to robila aj počas víkendov, bolo by to na mňa už veľa. Snažím sa byť stále zorientovaná, ale nemusím všetky vyjadrenia politikov sledovať „minútu po minúte“.
Tí, ktorí vás ako novinárku sledujú, poznajú predovšetkým vašu prácu. Mňa zaujíma, aká je Barbora Šišoláková, keď nepracuje? Na vašom instagramovom profile som videla, že ste vegánka a ochrankyňa práv zvierat…
Áno, baví ma tráviť čas so zvieratami, je to pre mňa najcennejší čas, oddych, pokoj, endorfíny. Vlastné zviera nemám, lebo by som sa oňho nevedela popri práci dostatočne postarať. Namiesto toho chodím často do azylov alebo beriem na prechádzky psy z útulkov. Dodnes rada trávim čas aj pri koňoch, lebo roky som aj súťažne jazdila. No a, samozrejme, hoci je to klišé, ďalší najlepšie strávený čas je s rodinou, milovaným partnerom a kamarátmi.
A čo sa týka vegánstva?
Vegánkou som šiesty rok. Dlho predtým som si uvedomovala, že keď milujem zvieratá, nedáva zmysel, aby som ich aj jedla a podporovala priemysel, v ktorom evidentne trpia. Okolo roku 2020 prišiel konečne moment, keď som si povedala, že živočíšne produkty nebudem už nikdy viac kupovať. Dnes som rada, že sa to odo mňa učí aj moje okolie.
