„Keď som v skupine ľudí a ako jediný ovládam jazyk, ktorým dokážem komunikovať za všetkých, je to celkom dobrý pocit,“ hovorí v rozhovore pre Forbes tlmočník a multilingvista Vladimír Škultéty.
Keďže v rodných Košiciach chodil do maďarskej škôlky, už v detstve ovládal štyri jazyky. Po anglicky sa Vladimír naučil ako osemročný za štyri týždne. Vyštudoval medzinárodné vzťahy aj čínsky jazyk.
Doteraz sa intenzívne, teda dlhšie ako tri mesiace, venoval viac ako 25 jazykom. Deväť z nich ovláda na úrovni C1 alebo C2. Vladimír Škultéty pracuje ako tlmočník slovenčiny, angličtiny a mandarínskej čínštiny.
V rozhovore sa dočítate:
- V čom spočíva talent na jazyky?
- Ako prekonať strach z rozprávania v cudzom jazyku?
- Mení sa s cudzím jazykom aj osobnosť človeka?
- Ktorý jazyk je najťažší na svete?
Talent na jazyky ste v sebe objavili vraj už ako sedemročný. Ako?
Na Slovensku je veľa ľudí, ktorí hovoria plynule po slovensky aj po maďarsky. A ak vyrastali v Československu ako ja, tak aj po česky. Vtedy sa mi preto zdalo úplne normálne, že ľudia ovládajú niekoľko cudzích jazykov. Nevnímal som to ako talent.
Pochybnosti veľmi rozptyľujú a niekedy úplne rozbíjajú celý učebný proces, no u detí to väčšinou problém nie je.
Kedy to už teda začalo byť výnimočné?
Keď som mal asi osem rokov, išiel som do USA. A za štyri týždne som sa naučil veľmi dobre po anglicky. Vtedy sa mi zdalo, že rozprávam ako Američania. Keď sa na to spätne pozerám, asi to tak úplne nebolo… (smiech)
Aj v jazyku platí, že čím menej človek o niečom vie, tým viac má pocit, že to vie lepšie. Preto sa deti učia jazyky veľmi rýchlo a ľahko. Nevedia, aké je to komplikované. Majú pocit, že im to ide super.
Vďaka tomuto sebavedomiu väčšinou nepochybujú o správnosti svojej výslovnosti alebo gramatiky. Pochybnosti veľmi rozptyľujú a niekedy úplne rozbíjajú celý učebný proces, no u detí to väčšinou problém nie je.
Od nuly
Dnes na rôznej úrovni ovládate viac ako 25 jazykov. Kedy začali pribúdať?
Ďalší jazyk, ktorý som sa začal učiť, bola až taliančina na vysokej škole. Bol som na Erasme v Taliansku a za tri a pol mesiaca som sa ich reč naučil z nuly na C1, možno až C2. Všetky skúšky som robil v taliančine. Aj ústne.
Nebol som síce jediný cudzinec, ktorý to zvládol, a Taliančina nie je až taký ťažký jazyk pre Slovákov, ale myslím si, že som sa ju naučil na úroveň C1 aj tak pomerne dosť rýchlo.
Ako vyzeral ten proces, keď ste sa rozhodli, že sa od nuly naučíte nejaký jazyk?
Pri každom jazyku je to trošku iné. Treba uviesť na pravú mieru, že keď sa človek učí väčšinu západných jazykov, nikdy nejde úplne od nuly. V taliančine napríklad človek rozpozná veľké množstvo slov len preto, že vie po slovensky a po anglicky.
Je to, navyše, indoeurópsky jazyk, preto sa nášmu podobá aj z gramatického hľadiska. Aj kultúrne máme s Talianmi relatívne veľa spojitostí vďaka spoločnej európskej histórii.
Keď z taliančiny do slovenčiny niektoré slová preložíte doslovne, dáva to zmysel. V čínštine sa to človeku celkom stať nemôže. Naučiť sa jazyk úplne od nuly je veľmi ťažké.
Vráťme sa ešte k tej vašej skúsenosti s taliančinou.
Taliančinu som sa učil tak, že som najprv išiel na prípravný 20-hodinový kurz. To veľmi nerobievam, ale získal som tam základy.
Keď som potom prišiel do Talianska, naučil som sa naspamäť všetky pravidlá gramatiky a začal som so slovníkom v ruke čítať knihu Starec a more. Prekladal som si každé slovo a snažil som sa text nejako rozlúštiť.
Najdôležitejšie bolo, že moji spolubývajúci boli Taliani. Celé dni som sa s nimi rozprával len po taliansky. Dnes by som postupoval trošku inak, ale v dobe pred rozvinutým internetom to bolo celkom efektívne.
Roky trénovania
Už sme spomenuli mandarínsku čínštinu. Tú sa vám podarilo naučiť tak, že do nej dnes aj tlmočíte.
Áno, ale až pri nej som zistil, čo to znamená, učiť sa naozaj cudzí jazyk. Vyskúšal som skoro všetko a v podstate som sa učil metódou pokus-omyl.
Študoval som sinológiu – Čínske štúdiá – na Karlovej Univerzite v Prahe, kde prebiehala výuka s profesormi. Ale učil som sa aj sám – veľa som počúval, čítal knihy a celkovo analyzoval jazyk.
Päť rokov som žil na Taiwane, kde som sa snažil zlepšovať sa v prirodzenom prostredí cez bežnú komunikáciu s ľuďmi.
Mandarínska čínština bola, žiaľ, pre mňa taký ťažký jazyk, že som mal veľké problémy aj s motiváciou. Učil som sa ju asi sedem rokov a stále som nebol na tej úrovni, na akej som chcel byť.
Keď sa učím nejaký jazyk, rád by som ho ovládal aspoň tak, ako priemerný človek, pre ktorého je materský. Inak je to pre mňa nedostatočný výsledok.
Čo vám s motiváciou pomohlo?
Čínštinu sa učím už 15 rokov a najmenej 45-krát som to chcel vzdať. Úprimné zanietenie je pri jazyku veľmi dôležité, ale keďže je to často zdĺhavý proces, je ťažké si ho udržať.
Človek sa zrejme musí pre danú vec jednoducho nadchnúť. Z časti sa možno dá nahradiť rutinou, ale to už nie je ono.
S čínštinou som neprestal už len zo zotrvačnosti. Venoval som jej tak veľa času a energie, že mi bolo ľúto to všetko zahodiť.
Naučiť sa cudzí jazyk je ako naučiť sa hrať na hudobný nástroj. S tým, že človek by ovládal tisíce skladieb a každú jednu by vedel kedykoľvek zahrať. Aby to dosiahol, potrebuje veľmi veľa trénovať – počúvať, rozprávať, čítať aj písať.
Talent a drina
Potrebuje človek na jazyky aj talent ako pri hudbe, alebo stačí drina?
Ak talent na jazyky existuje, spočíva podľa mňa v dvoch veciach. Prvý dôležitý predpoklad je, ako rýchlo človek dokáže rozpoznať vzory a systémy v jazykoch, napríklad gramatické pravidlá alebo to, kam sa jednotlivé výrazy hodia a kam nie. Čím rýchlejšie to človek dokáže, tým ľahšie sa jazyk naučí.
Druhá dôležitá vec je, ako rýchlo dokáže dostať slová z pasívnej slovnej zásoby do tej aktívnej. Teda čas, za ktorý človek dokáže teóriu dostať do praxe a zautomatizovať ju.
V porovnaní s ostatnými schopnosťami, ktoré sú potrebné pri učení sa jazykov, ako napríklad dobrá pamäť alebo sluch, sú obe tieto vlastnosti podľa mňa vrodené a ťažko sa dajú natrénovať. Preto, ak existuje talent na jazyky, bude možno spojený práve s nimi.
Pomerne často sa stáva, že sa človek naučí cudzí jazyk len pasívne. Rozumie mu, ale nedokáže ho používať. Ako to prekonať?
Myslím si, že problém je len v nedostatku tréningu. Keď sa vrátime k tej analógii s hudobnými nástrojmi, ak chce niekto zahrať Chopina, nemôže si dovoliť cvičiť hodinu týždenne alebo dokonca mesačne.
Pri jazyku je fajn vyhľadať situácie, keď človek skrátka musí používať cudzí jazyk, lebo nemá inú možnosť.
Medzinárodný úspech
Keď máte v hlave toľko jazykov, nemýlia sa vám?
Úprimne, ani veľmi nie. Väčšinou to mám tak natrénované, že sú to akoby oddelené schopnosti.
Ak sa začnem mýliť, je to väčšinou pri jazykoch, ktoré sú si veľmi podobné. A keď som nimi nehovoril dlhší čas. Alebo aj vtedy, keď som jazykom dlho nerozprával a jemu podobný sa učím. To potom človeka zvádza.
Niekedy sa stretnem aj s výzvou, aby som niečo povedal, povedzme, v 15 jazykoch. To vôbec nie je ľahké.
Ak nejakým jazykom nerozprávam dlhší čas, čo sa stáva pomerne často, tak ho zabúdam a chvíľu trvá, kým sa do neho opäť dostanem. Je to potom akoby ste poprosili atléta, ktorý bol pred rokmi na olympiáde, aby zrazu zabehol rovnaký čas.
Pred takouto výzvou ste stáli aj v roku 2018, keď ste uspeli v ruskej talentovej súťaži. Ako si na to spomínate?
Do tejto súťaže som sa nehlásil z vlastnej iniciatívy, keďže sa do takých programov podľa mňa vôbec nehodím. Tvorcom trvalo asi tri mesiace, kým ma presvedčili, ale nakoniec to bola veľmi pekná skúsenosť.
Úprimne, mal som z toho veľký stres, ktorý kulminoval asi päť minút predtým, ako som prišiel na pódium (smiech). Netriasol sa mi hlas a nebolo to na mne až tak vidno, ale myslím si, že jeden takýto zážitok mi na celý život stačí.
Doma v obývačke sa to zdá byť jednoduché, ale okrem toho, že to vystúpenie bolo naozaj ťažké, bola tá šou aj najsledovanejším programom v histórii ruskej televízie. Sledovalo ju asi 100 miliónov divákov.
Nie som rád stredobodom pozornosti, na strednej škole som mal problém aj prečítať referát pred piatimi kamarátmi. Takže z takéhoto čísla som bol naozaj nervózny. Nespal som dva dni predtým ani potom.
Viacero osobností
Hovorí sa, že keď ľudia rozprávajú cudzími jazykmi, mení sa aj ich osobnosť. Aká je vaša skúsenosť?
Táto téma je medzi ľuďmi, ktorí majú radi cudzie jazyky, pomerne obľúbená. Ja si myslím, že keď človek naozaj dobre ovláda cudzí jazyk, nemal by mať vplyv na jeho osobnosť – má schopnosť ohýbať jazyk ako chce on a nedovolí, aby to bolo naopak.
Maličké rozdiely môžu byť spojené s okolnosťami, za ktorých sa človek jazyk učí. Napríklad ja som sa po maďarsky učil v maďarskej škôlke a neskôr som už týmto jazykom veľmi nehovoril. Preto aj dnes, keď hovorím po maďarsky, mám také nostalgické a sentimentálne pocity. Ten jazyk sa mi spája s detstvom.
Máte obľúbený jazyk?
Maďarčinu mám určite rád. Mám s ňou spojené krásne spomienky.
Pokiaľ ide iba o zvuk jazyka, veľmi sa mi páči perzština a pekné sú aj brazílska portugalčina, ruština a kantončina, ktorou sa hovorí v Hongkongu.
Pri zvuku jazyka však jeho krása veľmi závisí od toho, kto rozpráva. Ľudia napríklad hovoria, že čínština nie je pekný jazyk, no ja som už počul naozaj veľa charizmatických Číňanov, ktorí mali veľmi pekný jazykový prejav.
Platí to aj naopak. Francúzština a taliančina sú považované za krásne jazyky, ale keby ste ich počuli v niektorých situáciách, možno by sa vám až tak nepáčili…
Najťažší jazyk na svete
V našom rozhovore ste viackrát spomenuli, že je jazyk ľahký alebo ťažký. Podľa akých kritérií ich delíte?
Je to veľmi relatívne. Preto podľa mňa neexistuje nič také ako univerzálne najťažší jazyk na svete. Lepšie povedané, je veľmi ťažké určiť, ktorý to je. Či je pre človeka nový jazyk ľahký alebo ťažký závisí od toho, ako vzdialený je od jeho rodného jazyka, respektíve iného jazyka, ktorý ovláda veľmi dobre.
Pre Američana preto slovenčina môže byť najťažším jazykom, aký sa kedy naučí. Ale Čech to zvládne aj za dva, tri týždne. Ako by teda mohla byť univerzálne najťažším jazykom na svete?
Zdroj foto: archív Vladimíra Škultétyho
Z vedeckého hľadiska by sa asi dalo vypočítať, ktorý jazyk je najkomplikovanejší – podľa objemu slovnej zásoby, nepravidelných gramatických štruktúr, zvukov… No ak by to aj niekto zmeral, určite by to nebol niektorý z tých známych a používaných.
A ktorý teda?
Možno nejaký africký izolovaný jazyk, ktorým nehovorí veľa ľudí. Sú jazyky, ktoré napríklad nemajú vlastné písmo, alebo vôbec nie sú zdokumentované.
Keď sa ich chce niekto naučiť, okrem toho, že by tie jazyky mali, povedzme, veľmi veľa ťažkých zvukov a komplexnú gramatiku, musel by ich človek pravdepodobne rozlúštiť sám, ísť do Afriky, nájsť niekoho, kto ich ovláda a trénovať s ním.
Stroj času
Pri 27 jazykoch už hádam pre vás ani neexistuje niečo také ako jazyková bariéra. Čo k ich učeniu motivuje vás?
Keď som v skupine ľudí a ako jediný ovládam jazyk, ktorým dokážem komunikovať za všetkých, je to celkom dobrý pocit.
Človek vďaka jazyku získa aj prístup k novej kultúre – knihám, filozofii, filmom, hudbe… Jedna z mojich obľúbených kníh sú Cézarove zápisky o Vojne galskej v latinčine. Z literárneho hľadiska možno existujú aj krajšie a napínavejšie knihy, ale čo je na nej pre mňa veľmi zaujímavé je, že je to akoby taký malý stroj času.
Keď človek číta originál, dostane sa späť v čase asi o 2000 rokov, do hlavy Gaja Júlia Cézara a pozerá sa na svet jeho očami. V latinčine to má naozaj veľmi osobitú atmosféru.
Hovorí sa síce, že tú knihu možno zaňho napísal jeho otrok, ale v tomto prípade je to jedno. Tá kniha je plná obyčajných situácií a sem-tam aj prekvapivo dobrého humoru.
Človek pri nej zistí, že síce prešlo viac ako 2000 rokov, ale v mnohých veciach sa toho veľa nezmenilo. Čítal som ju aj v češtine, ale tá atmosféra je s latinčinou neporovnateľná.
Tipy od Vladimíra Škultétyho,
ako sa naučiť cudzí jazyk, si môžete
prečítať tu.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
