Budovanie vzdelávacej skupiny vytrhlo Ondřejovi Kaniovi kus duše. Vstup silného partnera, ktorý mu priniesol majetok, o akom nikdy nesníval, znamenal aj zadosťučinenie a vstupenku do novej životnej etapy.
Chlapec z brnianskych Kohoutovíc, z rodiny, v ktorej nikto nemal ani maturitu, vybudoval vzdelávaciu skupinu s desiatimi medzinárodnými a bilingválnymi školami v troch krajinách a sieťou vzdelávacích agentúr a veľtrhov. V marci si mal z predaja jej časti podľa informácií Forbesu odniesť viac ako 20 miliónov eur a významný minoritný podiel. Aj vďaka manažérskej kontrole môže vo výhľade štyroch až piatich rokov čakať ďalšie milióny eur.
„V živote mi nič nenapadlo spájať s peniazmi. Vyrastal som v prostredí, kde peniaze nikto neriešil, pretože neboli. Hoci vzhľadom na majetkové pomery rodiny som mal pekné detstvo. Nepoznal som však žiadneho podnikateľa. Nikto mi nikdy nerozprával o tom, že má firmu,“ hovorí 31-ročný zakladateľ a hlavný mozog vzdelávacej skupiny Consilium.
Jeho príbeh by sa dal zhrnúť takto: kým si zohnal štipendium na americkú strednú školu, vystriedal v Brne tri stredné. Po návrate rozbehol agentúru, ktorá tínedžerom pomáhala s tým, čím si prešiel sám. Potom otvoril v Prahe strednú školu a v priebehu rokov otvoril či kúpil ešte niekoľko škôl a škôlok v Česku, ale aj v Záhrebe alebo v Katalánsku. Spočiatku mal spoločníka, ktorého pre nezhody vďaka fondu Espira vyplatil. Potom sa zadlžil, svoj podiel vykúpil a takmer štvrtinový predal skupine J&T.
Časť skupiny potom v marci predal do rúk elitnej britskej siete škôl Dukes Education (rozhovor vznikal v tomto období). Kým J&T skupinu Consilium opustilo a niekoľkonásobne zhodnotilo investíciu z jesene 2021, Kania ju minimálne niekoľko rokov bude viesť a držať si minoritný podiel.
Foto: Anna Kovačič / Forbes CZ
Ako ste sa dostali k predaju?
Keď do nás na jeseň 2021 J&T investovala, začali sa mi ozývať všetci významní hráči a v priebehu dvoch rokov aj prejavili záujem do nás vstúpiť. Paralelne sme uvažovali o IPO, ale nie sme až takí veľkí, aby sme mohli ísť inam než na pražskú burzu. Tá je ale burzou jedného titulu. A kedykoľvek bola akákoľvek sieť škôl alebo škôlok kótovaná na burze, bolo to problematické. Ľudia okolo školstva nemajú hlboké poznatky o podnikových financiách či financiách všeobecne a keď v kvartálnom reporte vidia, že je skupina zisková, okamžite začnú klásť otázky. V školstve, česť výnimkám, často neradi počujú o zisku a nechápu, prečo je dôležitý. Možno majú dojem, že by sa mal rozdeliť medzi nich. Mňa dosť desí, že máme skoro osem miliónov eur ročne v personálnych nákladoch, takže som rád, že sme schopní generovať solídnu rezervu a investovať.
Čo ťa motivovalo k predaju?
Asi som podvedome chcel vymyslieť koncept, kde by som mohol mať dlhodobo kontrolu, ale zároveň firmu dostať na ďalší level. Akonáhle som to všetko zrátal a prebral v interných diskusiách s J&T, prišiel som k záveru, že keď sme to kvalitatívne i veľkosťou sami dotiahli na solídnu úroveň, bolo by fajn stať sa súčasťou globálnej siete elitných škôl. Sme z toho schopní čerpať veľa benefitov. Globálne prijímanie kvalitných učiteľov, delenie sa o know-how, výmenné pobyty učiteľov a študentov… Zároveň je to príležitosť, ako seba a firmu oddlžiť a odmeniť kľúčové kolegyne a kolegov. A tiež som po tých dvanástich rokoch trochu unavený. Taká veľká sieť škôl a neskromne povedané aj tak dobre riadená, intenzívne rastúca a s takými akademickými výsledkami v strednej a východnej Európe nie je.
Prečo to teda nepredáš celé?
Až taký unavený nie som. (smiech) Cítim, že so silným partnerom môžeme dokázať veľké veci. Prvýkrát nebudem mať zastavený podiel, veľký dlh alebo liquidation preference (poradie vyplácania v prípade likvidácie), alebo všetko dokopy, čo sú odvrátené stránky úspechu, s ktorými nie každý zvládne celé roky fungovať a riskovať. Sme schopní postaviť nový moderný kampus pre American Academy, ktorý z vlastného cash flow za dva milióny eur vybavíme a zároveň sme schopní platiť veľmi vysoký nájom.
Okrem toho, prísť zvonku a začať riadiť skupinu, akú máme, nie je také jednoduché. Potrebuješ na to znalosť kontextu. Jeden príklad za všetky, ktorý ťa pobaví. Bol som sa pozrieť v Ženeve na školy jednej veľkej vzdelávacej skupiny. A ten šéf, Francúz, si poplietol Česko s Maďarskom a začal sa so mnou rozprávať po maďarsky. Večer predtým si asi prečítal, ako sa po maďarsky povie dobrý deň a tak ďalej, a normálne na mňa spustil. Musel som mu vysvetliť, že nielenže nie som z Maďarska, ale dokonca krajina, z ktorej pochádzam, s Maďarskom ani nesusedí. Vtedy som si povedal, že to teraz rozhodne celé predať nemôžem. (smiech) To bola skupina, ktorá chcela prísť, kúpiť sto percent a začať to riadiť po svojom.
Foto: Anna Kovačič / Forbes CZ
Partner by však asi bol namieste, predsa si do oblasti vstúpil bezprecedentne mladý.
Prvú školu, dnešné Pražské humanitné gymnázium, sme prevzali, keď som mal dvadsaťtri rokov. Prostriedky, ktoré sme do nej odvtedy investovali, sa nám pravdepodobne nikdy nevrátia, ale bolo to dôležité rozhodnutie, dostali sme sa do riadenia škôl. V tom čase bola najhoršia demografická situácia, málo študentov, množstvo štátnych škôl sa zatváralo alebo sa zlučovali. Akákoľvek metrika, na ktorú si sa pozrel, hovorila, že je nelogické začať robiť biznis. Vtedajšie školné tiež bolo úplne inde, než je dnes. Prvé tri-štyri roky mi vytrhli kus duše, a nikdy sa to nezahojí.
Čo máš na mysli?
Napríklad to, že som na seba musel zobrať obrovské zmluvné riziko len preto, aby môj vtedajší spoločník súhlasil s tým, že bude vyplatený a dostane množstvo peňazí. Ja som nedostal nič, podpísal som liquidation preference a zastavil sa mi podiel. Vedel som však, že to musím urobiť, pretože takto to už ďalej nejde. Predchádzalo tomu veľmi ťažké ročné obdobie. Pribral som tridsať kíl, nemohol spať, išiel som úplne na hrane. Mal som vážne zdravotné ťažkosti, v priebehu štyroch mesiacov som tých tridsať kíl zasa zhodil. Prestal som chodiť medzi ľudí, väčšina mojich priateľských väzieb sa popretŕhala. Obetoval som všetko, ale nestačilo to na to, aby som s vtedajším spoločníkom našiel spoločnú reč. Z môjho pohľadu firma smerovala ku koncu. Nakoniec som zariskoval, našiel investorov, ktorí ho vykúpia. Podpísal som im všetko, čo chceli, no a dobre to dopadlo. Bolo to len treba prežiť.
Bol si blízko rozhodnutia, že s tým sekneš?
Nikdy, to som jednoducho nemohol. Občas sa však stane, že keď stretnem ľudí, ktorí u nás počas prvých rokov pracovali alebo u nás mali deti, veľmi sa hanbím. Hanbím sa za to, ako to vyzeralo. Drvivá väčšina bývalých študentov sa má dobre, úspešne doštudovali a dodnes sa ku mne hlásia. Keďže však vidím za oponu a viem, aká tenká hranica bola medzi úspechom a totálnym „failom“, doteraz sa trasiem. Už je to dobré, ale boli časy, keď mi bolo fyzicky zle, keď som sa k tým školám priblížil.
Čo ti pomohlo?
Že som našiel odvahu rozísť sa so spoločníkom, vziať na seba veľké riziko a, samozrejme, že mi Espira verila. Odnaučil som sa od mikromanažmentu a začal firmu riadiť z helikoptéry. V manažmente som mal sedem ľudí, ktorí boli so mnou šesť a viac rokov, a tých som riadil. Oni ďalej riadili dokopy asi tristo ľudí.
Foto: Anna Kovačič / Forbes CZ
Cítiš, že ti to vzalo mladosť?
Ja som zažil strednú školu v USA, čo bola neuveriteľná jazda. Ako chlapec z rodiny, kde nikto nemá ani maturitu, som zrazu chodil po turnajoch od Las Vegas cez Atlantu až na Floridu. Na druhej strane od návratu ako 19-ročný nepoznám nič iné než brutálnu zodpovednosť. Vždy, či už išlo o prvého spoločníka, o fond Espira alebo o J&T, úplne jasná bola jedna vec: keby sa s firmou čokoľvek stalo, ja skončím s ničím, s dlhmi a reputačne úplne na dne, pretože mňa si s firmou všetci spájajú. Možno máš trochu pravdu, ale vôbec to neľutujem.
A ušlo ti niečo?
Nechcem znieť melodramaticky, ale odmalička som vedel, že mojím osudom je robiť veľké veci. Odmalička som to vedel.
Ako si vzhľadom na svoj pôvod mohol vedieť, že tvojím osudom je robiť veľké veci? Nebol si predurčený skôr na neúspech?
Poviem to takto: veľmi veľa detí má isté mentálne predpoklady, ale vzhľadom na to, z akého sú prostredia, ich ostatní často podceňujú. Ako dieťa máš dve možnosti, ako sa k tomu postaviť. Prvá je typická a vôbec nikomu ju nezazlievam. Zapadneš do prostredia, v ktorom vyrastáš. Druhou je, že nájdeš vnútornú silu, vďaka ktorej nadobudneš vedomie, že neskončíš rovnako. Nevieš ako, ale niekde to tam je. Do devätnástich rokov mi ani nenapadlo, že budem podnikať, ani ako 23-ročný som netušil, že budem mať relevantnú firmu – a to už sme mali prvú školu. Tým, že ma doma, v škole, v športe a vlastne všade, kam som prišiel, podceňovali, moja sila rástla.
Je to celé vnútornou silou? Nenaštartoval to niekto?
Hlavne by som chcel zdôrazniť, že to nebolo o peniazoch. Mamka pracovala v školskej jedálni, babička v škole upratovala, dedo bol niekde zamestnaný, ale rodina nemala nič spoločné s biznisom.
Ako sa dá vymaniť z mentálneho rámca Kohoutovíc?
Paradoxne, existuje viac ľudí, ktorí sa o to nesnažia autenticky, ale nasilu. Je veľmi veľa „vykukov“, ktorí sa stále snažia niečo predať. Sen, inšpiráciu, rady. Zdroj ich majetku a príjmov však nepochádza z toho, o čom hovoria, ale z toho, že hovoria. To je katastrofa, pretože človek má tendenciu upínať sa k jednoduchým riešeniam alebo v inom prípade k jednému nepriateľovi. A svet, hoci si to nechceme priznať, je mimoriadne komplikovaný a komplexný. Jednoduché riešenia neexistujú, pár ľudí za okrúhlym stolom rozhodne neriadi dianie na zemeguli a navyše v živote hrá obrovskú rolu náhoda. V prírode nič nie je fér, dnešný boj za rovnosť všetkého vychádza z nebiologickej premisy, že niečo ako rovnosť existuje.
Si človek s vnútornou silou alebo štatistická anomália?
Keďže to nie je systémová vec, som skôr anomáliou. Náhodou. Kým bude náš vzdelávací systém navrhnutý tak, že bude odmeňovať len tých, ktorí sú schopní zapamätať si a následne zopakovať, bohužiaľ, ani nie interpretovať informácie, tak to bude vždy náhoda. Bude skôr omyl, že sa niekto vymkne zo systému, z toho predpokladaného osudu.
Mimochodom, teraz sme sa dostali presne k tomu, prečo som začal podnikať, prečo som začal s agentúrou, ktorá dostávala deti na americké školy. Počet našich študentov, ktorí na týchto školách platia plné školné, je minimálny, čiže môj biznisový plán bol založený na tom, že zvládnem pre klientov získať také štipendiá, že pre nich bude superkvalitné a inak superdrahé štúdium finančne zvládnuteľné.
Bolo na tvojej ceste najzásadnejšie, že si sa dostal do USA?
Je veľmi ťažké povedať, kedy prišiel ten „turning point“. Sú tam záchytné body, keď som mal šťastie a urobil dobré rozhodnutie. A nikdy som nespadol. Ale bolo to dôležité, lebo som vypadol z Česka do úplne iného a extrémne zaujímavého prostredia. Bolo ďaleko od domova, čo odporúčam všetkým; byť niekde ako 15- či 16-ročný sám a mať za seba zodpovednosť je veľmi dôležité.
Hoci… Ako o tom premýšľam, asi to turning point bol. Dodnes mám minimálne raz mesačne tú istú nočnú moru a celý zničený a s vysokým tepom sa v noci budím s úzkosťou, lebo sa mi sníva, ako sa v Brne chystám na záverečný test z matematiky. Je mi tak zle, až to v tom sne cítim. Také silné déjà vu mám zo školskej dochádzky v Česku. Amerika bola vyslobodením, akokoľvek to bolo iracionálne.
Prečo iracionálne?
Pretože som si naozaj vydupal to, že som tam odišiel zadarmo. Dnes po pätnástich rokoch to – tým skôr pre čitateľov Forbesu – nie je ničím netypickým, ale pre mňa to v tom čase bolo až absurdné. Veď prvýkrát som bol pri mori ako 13- alebo 14-ročný s babičkou a to tak, že sme večer išli z Brna, ráno prišli k moru a neskoro popoludní zase išli autobusom do Brna. Vlastne sa dodnes smejem na tom, že mi to štipendium do Ameriky dali, pretože ani v basketbale, na ktorý som ho dostal, som nebol taký dobrý, respektíve nie na tamojšiu úroveň, aspoň zo začiatku. V jednej chvíli som si myslel, že si zle prepočítali centimetre na palce a stopy a mysleli si, že som vyšší. Nakoniec to však asi boli čistí a dobrí ľudia. Bola to cirkevná škola, mal som spolužiakov z Rwandy alebo Južného Sudánu. Ten mal jazvy od guliek z občianskej vojny.
Bola to cirkevná škola, mal som spolužiakov z Rwandy alebo Južného Sudánu. Ten mal jazvy od guliek z občianskej vojny.
Čo bol pre teba najväčší šok?
Tých bolo veľa. Doteraz nechápem, že už vtedy som časť predmetov absolvoval vo vzdelávacom softvéri a nie s tridsiatimi deťmi a jedným učiteľom. To je najväčšia zmena, s ktorou sme tento rok prišli na American Academy – našej vlajkovej lodi tu v Prahe. Študenti na strednej škole absolvujú tretinu predmetov vo veľmi sofistikovanom a vydarenom softvéri, čo znamená úplnú individualizáciu výučby. Študent môže postupovať svojím tempom a vybrať si oveľa viac predmetov, pretože softvér ti ich dá na výber sto, pričom škola nemá toľko učiteľov. Ako škola máš perfektné dáta o tom, ako študent postupuje, kde má nedostatky, na čo je potrebné zamerať sa.
Bolo otvorenie školy prirodzeným pokračovaním?
Chcel som vybudovať školu, ktorá je moderná a čo najviac sa podobá tomu, čo som zažil v Amerike. Náš systém ma vždy stiahol na dno, kedykoľvek som chcel vyplávať nad hladinu. V USA to tak nebolo, preto som budoval a naďalej budem budovať vzdelávacie inštitúcie, ktoré nezadupávajú potenciál.
Počas druhého fotenia sme s Ondřejom Kaniom navštívili jeho vlajkovú loď: nový kampus American Academy v Prahe. „Dvere sa otvárajú,“ oznamuje strojový hlas po priložení čipu, čo Kaniu doslova odzbrojí. „Prečo to je, dočerta, po česky?“ položí rečnícku otázku. „To je presne to. Keď zostúpim zo svojho pohľadu z helikoptéry a vidím takúto vec, som na nervy.“
V novej svetlej budove bývalého mäsokombinátu sa deťom dostáva nadštandardný prístup. Také sú nástenky a ich obsah, vzhľad i koncepcia učební, obsah knižníc… Množstvo detailov, z ktorých je jasné, že deti budú v modernom svete disponovať výhodami. Kania verí, že s novým partnerom je schopný tento model otvárať aj v (z tohto pohľadu) menej rozvinutých kútoch Európy.
„Sieť, ktorá do nás pravdepodobne vstúpi, začala v posledných dvoch rokoch investovať aj do škôl v kontinentálnej Európe, do nebritských. Ak sa náš partner rozhodne expandovať ďalej do strednej a východnej Európy, urobí to cez nás, čo sa mi veľmi páči aj preto, že budem mať možnosť s tým koexistovať,“ vysvetľuje.
Čo treba urobiť, aby sa aj v Česku viac škôl priblížilo American Academy?
Musíš zmodernizovať školstvo, ale úplne radikálne. Príklad: posielaš deti do základných škôl a v deviatom ročníku, ak nemajú peniaze na prípravné skúšky či nie sú výnimočne nadané, ich ženieš na učilištia a odborné školy, ktorých je v Česku z Európy najväčší podiel. Sú totiž historicky overeným spôsobom, ako generovať lacnú pracovnú silu. Dáš ich tam ako 14- či 15-ročných, tá škola ich nenaučí skoro nič, ich kvalifikácia je minimálna. Tak idú do fabriky, kde zarábajú o čosi viac než minimálnu mzdu alebo často pracujú načierno, pričom všeobecné stredné vzdelanie poskytuje štatisticky dramaticky vyššiu šancu dostať sa na vysokú školu, respektíve zabezpečiť si lepšiu kvalitu života.
Iná vec je, že dnes žijeme v natoľko dynamickej dobe, že nemáme ani najmenšie tušenie, aké pracovné pozície budú existovať o desať rokov. Čo budú robiť ľudia, ktorí nemajú všeobecné vzdelanie, nie sú zvyknutí pracovať synteticky s rôznymi informáciami a neboli v prostredí, ktoré by ich motivovalo byť z hľadiska vedomostí, zručností a schopností komplexnými bytosťami, keď ich prácu nahradí automatizácia a robotizácia, ktorá exponenciálne rastie? Bojím sa, že sa to neskončí dobre. A k tomu je tu veľké množstvo priemyselníkov s nezanedbateľným vplyvom, ktorí konštantne kričia, aby detí na učilištiach bolo viac.
Foto: Anna Kovačič / Forbes CZ
Nie je to začarovaný kruh, keďže nemalá časť HDP stojí na tom, že systém generuje veľa absolventov učilíšť a odborných škôl?
Áno, ale raz sa to chtiac-nechtiac skončí, pretože na svete bude vždy lacnejšia pracovná sila, než tá v strede Európy. A vieš, čo sa nikdy nestane, ale čo by to podľa mňa vyriešilo? Keby sa tie odborné školy sprivatizovali, respektíve keby ich sprivatizovali tie firmy, ktorým to generuje zamestnancov, prípadne keby tie firmy platili prevádzkovateľom. Viem si predstaviť, že by sme mohli prevádzkovať odborné školy pre množstvo priemyselných firiem a ich študenti by dostávali metodický a pedagogický nadštandard.
Zároveň by medzi školstvom a tým podnikom bola voľnotrhová incentíva. Ľudia by dostávali „real skills“ (skutočné zručnosti). Priemyslu to však teraz vyhovuje, pretože nemusí vôbec nič platiť a systém mu tak či tak generuje ľudí. A priemyselníci ešte majú tú neskutočnú drzosť vyhlasovať, že študenti nie sú takzvane pripravení. Akoby si dane platil preto, aby desiatky tisíc tínedžerov boli systematicky pripravovaní, aby, obrazne povedané, ohýbali rúrky. To je úplne zvrhlé a absurdné uvažovanie.
Čiže viac kapitalizmu do českého školstva?
V optimálnom prípade. To však naráža na to, o čom som hovoril. Pre veľkú časť ľudí zo školstva je kapitalizmus neslušné slovo. Aj preto som sa pred časom svojím spôsobom stiahol z verejného života, respektíve som sa prestal k školstvu vyjadrovať. Ja som ten zlý, ktorý má tie súkromné školy a zároveň niečo káže o nerovnosti v školstve! Pritom stačí málo – uvedomiť si, že školy potrebujú generovať peniaze, pretože im ich nikto iný nedá. A keď to budú robiť dobre, budú schopné vyčleniť časť príjmov a dať ich tým, ktorí by na nich inak študovať nemohli.
My sme si napríklad mohli dovoliť prijať z Ukrajiny alebo nedávno aj z Izraela desiatky študentov. Keby si sa opýtal ktoréhokoľvek z mojich riaditeľov a riaditeliek, žiadny by ti nepovedal, že som odmietol akékoľvek dieťa, hoci nebolo schopné zaplatiť ani korunu, ak malo prístup, motiváciu a chcelo študovať. Ďalším krásnym príkladom je PORG – vysokozisková sieť, ktorá časť zisku dáva na sociálne štipendiá.
Veríš v zmenu?
Keď som v priebehu posledných rokov sledoval troch ministrov školstva, ktorí prišli doslova s ničím, šanca, že sa v dohľadnom čase paradigmaticky zmení vzdelávací systém, je, povedzme, štatisticky krajne nepravdepodobná.
Množstvo podnikateľov už nemalé peniaze do školstva posiela. To k zmene nepovedie?
Posielajú. Určite to budú stovky miliónov korún ročne, ale súkromná filantropia vykonávaná množstvom ľudí, ktorých mal Forbes na titulkách a písal o nich, mieri do aktivít, ktoré sa snažia zmeniť štát. To sa podľa mňa nikdy nepodarí. Keby tie peniaze poslali do neštátnych aktivít, keby v rôznych lokalitách stavali neštátne školy, dosiahli by skutočnú zmenu.
Nielenže by si tam dostal deti, ktoré na to majú, len s nimi nik nepracuje, ale zároveň by si donútil aktérov štátneho školstva, aby sa nad sebou zamysleli a niečo zmenili. To je to, čo sa nám, ktorí posledných desať rokov podnikáme v školstve, podarilo. Priniesli sme iný pohľad, spôsoby a štátne školy sa museli buď trochu prispôsobiť, alebo aspoň trochu inšpirovať. Filantropické peniaze by nemali podporovať štát za to, že nie je schopný sebareflexie, ale neštátne projekty, ktoré majú priamy vplyv.
Foto: Anna Kovačič / Forbes CZ
Budeš sa pokúšať tú zmenu akcelerovať?
Som ešte veľmi mladý a asi nebudem až taký bohatý, aby som mohol niečo zásadne zmeniť a urobiť napríklad to, čo som predtým zamýšľal. Niečo, ako je Člověk v tísni – veľkú neziskovú organizáciu, ktorá bude rodinám študentov v nepriaznivej finančnej situácii prispievať na školné v súkromných školách a škôlkach. To je veľký projekt, na ktorý zatiaľ nemám energiu. Možno keď raz odídem z Consilia…
Prepáč mi odbočku. Ideš prehodiť všetky peniaze do futbalu?
Samozrejme! (smiech)
V biznise nad tým mnohí krútia hlavou.
Keby bola každá veľká príležitosť zjavná na prvý pohľad, svet by bol smutným miestom.
Aká je logika za rozhodnutím vstúpiť do Slovana Liberec?
Podnikám v jednom z najregulovanejších, najviac štátom ovládaných a najzložitejších odvetví. Každý deň mám zodpovednosť za tisícpäťsto detí. Normálny biznis ma nebaví. Predstava, že budem investovať peniaze do startupov alebo stredných firiem à la private equity, ma absolútne nenapĺňa. Zaujímajú ma odvetvia, ktoré sú netypické a majú veľký spoločenský presah. A futbal má so školstvom množstvo podobností. Keď sme v roku 2016 prišli do školstva, bol to prehistorický odbor. Futbal je v tejto chvíli prehistorický ešte viac, než bolo školstvo pred ôsmimi rokmi, zároveň sa tam však dejú podobne veľké zmeny.
Aké?
Po prvé sa súťažilo o televízne práva, kluby budú mať oveľa vyššie príjmy. Zároveň UEFA musí v Európe bojovať proti myšlienke takzvanej superligy, čo znamená, že každý klub podpláca peniazmi. Ak pred piatimi rokmi posielala do priemerného českého prvoligového klubu nulu, dnes je to desať miliónov korún (400-tisíc eur), čo je pre mnohé kluby asi desatina rozpočtu. Myslím si, že sa to bude zvyšovať. Televízne práva doteraz znamenali 12 miliónov korún ročne (takmer pol milióna eur), od ďalšej sezóny to bude 24 až 30 miliónov (vyše milióna eur). Začína stúpať návštevnosť, záujem sponzorov a začína sa vzmáhať ženský futbal.
K tomu vznikla Európska konferenčná liga, tretia európska liga, do ktorej sa môžu dostať top štyri až top päť klubov z českej ligy. Ak sa tam klub v nasledujúcej sezóne dostane a niečo solídne zahrá, získa odhadom 150 miliónov korún (6 miliónov eur). Ročný rozpočet Liberca, za posledných dvadsaťpäť rokov štvrtého neúspešnejšieho futbalového klubu Česka, je asi 130 miliónov korún (5,5 milióna eur). Futbal navyše naberá trakciu v rôznych kútoch sveta, a tak sa dramaticky rozšíril trh, na ktorom sa nakupujú a kam sa predávajú hráči. Jednoducho sa tam stretáva množstvo aspektov, takže je to investične zaujímavé a zároveň to má spoločenský presah. Napríklad aj taký, že čoraz viac detí je obéznych a málo ich vedieme k športu.
Odlišuje sa v niečom futbal od školstva?
V jednej veci je oveľa jednoduchší – na konci je exaktný výsledok. Tabuľka, nejaký počet bodov a umiestnenie. Je to zaujímavé odreagovanie. Keď si na štadióne a hrá tvoj „budúci klub“, koluje ti v žilách poriadny adrenalín.
Prečo Liberec, si z Brna a bol si fanúšikom Sparty?
Je veľmi málo investovateľných klubov. Najčastejším problémom je vlastnícka štruktúra a infraštruktúra. Zároveň treba pochopiť, že futbalový klub je vo všeobecnosti „cash flow negative asset“ (neprodukuje zisk) a ty nechceš niečo, čo by aj v prípade, že by si odvádzal skvelú prácu, bolo potrebné kontinuálne dotovať. Liberec má jedného vlastníka, ktorému nejde o osobný zisk, ale o klub a o to, aby mal financie na rozvoj. Zároveň má dobrý štadión, ktorý mu mesto prenajíma za symbolickú cenu, takže infraštruktúra je tiež v poriadku.
Ako vyzerá tá dohoda?
Klub má dlh voči súčasnému majiteľovi, ktorý uhradím. Potom vložím sumu, ktorá – aj keby sa nedarilo dostať sa do európskych súťaží – zabezpečí bezpečné fungovanie na veľa sezón, a tak bude Slovan Liberec bez ohľadu na výsledky finančne zabezpečený na mnoho rokov.
Čo je najväčším rizikom?
Že by nemal dobré výsledky a ochudobnil sa o dodatočné príjmy. V takom prípade by jedného dňa mnou vložené peniaze minul a ja by som musel riešiť, čo ďalej. Aby však bol prevádzkovo na nule, stačí sa raz za päť rokov dostať buď do Konferenčnej, alebo do Európskej ligy. To sa zatiaľ vždy podarilo. Dnes sa mi to so všetkým, čo viem, zdá oveľa racionálnejšie než môj vtedajší vstup do školstva.
Kam budeš ešte investovať?
Ostane mi celkom hodnotný podiel v Consiliu, ktoré naďalej povediem a pri ktorom je reálna šanca, že pri dosiahnutí patričných výsledkov bude jeho hodnota významne rásť. Ako skupina očakáva EBITDA (hrubý zisk) presahujúci sto miliónov korún (4 milióny eur) a pretože bude dobre zainvestované a oddlžené, možno príde prvýkrát za dvanásť rokov aj nejaká dividenda. (smiech)
Alokácia peňazí mi však nie je príjemná, na makroekonomickej a globálnej politickej úrovni som pesimista. Predstava, že by som mal investovať do akciových trhov, ma ani trochu neláka. Vždy som sa smial ľuďom, ktorí to dávali do nehnuteľností, pretože som si myslel, že je to najhlúpejšia a najjednoduchšia investícia pre tých, ktorí nemajú vôbec žiadnu predstavivosť. Ale teraz, keď som prvýkrát v živote v tej pozícii, mi to zrazu dáva zmysel. Mojím cieľom nie je zarobiť trojnásobok za desať rokov, ale päť-šesť percent ročne s vedomím, že o ne pravdepodobne neprídem. Už som neambiciózny – teda finančne. (smiech)
O vstupe do politiky, ku ktorej si mal vždy blízko, si neuvažoval?
Dal som žene na výber: buď kúpim futbalový klub, alebo založím politickú stranu. Tak si vybrala racionálnejšie. (smiech)
Ale vážne. Keď sa mi vlani v lete vykryštalizovalo, že sa v dohľadnom čase dostanem k relatívne väčším peniazom, premýšľal som o tom, ale nakoniec som to pustil z hlavy. Navzdory politickej nekvalite, ktorou trpíme dvadsať rokov, tu máme neuveriteľný biznis. Niet krajiny našej veľkosti, postkomunistickej už vôbec nie, ktorá by mala taký medzinárodný biznis. Nemôžeš povedať, že by Poliaci či Maďari, okrem tých ich štátnych firiem a fondov, nakupovali aktíva na Západe tak ako Česi; to isté platí pre Rumunov, Chorvátov alebo Slovincov. Otázkou je, či sa to vôbec dá povedať o Rakúšanoch. Navyše Česi sú často koncovými vlastníkmi a majú tu sídla.
Čo tým chceš povedať?
Že táto krajina ide veľmi dobrou trajektóriou. Oproti napríklad Poliakom, u ktorých som tiež roky so vzdelávacími veľtrhmi a agentúrou podnikal, kde krajinu aj biznis riadi a drajvuje politika. V Česku politika nedrajvuje nič. Pre nás je dôležité, aby nás nezosmiešňovali v zahraničí, krajinu drajvuje biznis. To je podľa mňa skvelé. Aj preto som si povedal, že by pre mňa politika bola stratou času. Česko nepotrebuje ďalšieho samozvaného spasiteľa. Nemyslím si, že vstup do politiky vo veku tridsaťjeden rokov je mojím osudom.
Čo je tvojím osudom?
Úprimne si myslím, že školy nie sú finále, že niečo veľké ešte dokážem.
