S čerstvým bakalárskym diplomom z prestížnej univerzity sa Zuzana Prostredníková rozhodla vycestovať do zahraničia ako dobrovoľníčka. Pôsobila v Libanone a neskôr v Bosne a Hercegovine, kde počet utečencov tento rok dramaticky stúpol. V rozhovore pre Forbes hovorí, aké činnosti zahŕňa práca dobrovoľníka, čo všetko sa dozvie od ľudí v tábore aj aké sú nástrahy prílišného altruizmu. „Nie sme len skupina hopsajúcich nadšencov, ktorá distribuuje jedlo alebo oblečenie,“ tvrdí.
Čo bola prvá vec, ktorú ti po príchode do utečeneckého tábora povedali a prekvapilo ťa to ?
V Libanone hovoril tamojší manažér pred novými dobrovoľníkmi vždy predslov, v ktorom opakoval vetu: „Nezabudnite, že seba musíte dať na druhé miesto.“ Na začiatku mi to prišlo veľmi lacné, no potom som zistila, ako to myslel. Je dôležité myslieť na svoj well-being, aby sa človek úplne nevysilil. Zároveň si ale musí uvedomiť, že tam nie je preto, aby videl chudobu a mohol ukazovať fotky s kamarátmi – utečencami, aby si to napísal do životopisu alebo dokonca, aby si liečil vlastné problémy. Toto sa deje dosť často.
V rámci experimentu žil na ulici. Univerzitu vymenil za prácu v útulku
Ak niekto potrebuje prestávku v práci či živote, mal by ísť do hôr a nie pomáhať ľuďom, ktorí sú na tom ešte horšie. Pracujete totiž so skupinou, ktorá má už aj tak dosť naštrbenú dôveru k ľuďom.
V Libanone pôsobila Zuzana šesť mesiacov ako učiteľka vo vzdelávacom centre pre sýrskych utečencov. Foto: archív Zuzana Prostredníková
Nedávno si sa vrátila z Bosny a Hercegoviny. Aká je tam situácia?
Bola som tam od augusta do polovice októbra a naďalej tam podľa potreby chodím na „týždňovky“. Na bosniansko-chorvátske hranice totiž začalo prichádzať veľa utečencov, keďže sa tam otvorili pašerácke cesty. Na jar tam bolo niekoľko desiatok utečencov, teraz ich je tam približne päťtisíc.
Čo sa stalo?
Pokúšala som sa zistiť, čím je nárast spôsobený, ale nikto mi to priamo nevedel vysvetliť. Pracujem v meste Bihać, ktoré je na úrovni Plitvických jazier, a historicky tam vždy existovala jedna z hlavných heroínových trás do Európy. Núka sa mi preto vysvetlenie, že v nej niekto našiel príležitosť.
Študuje na prestížnej MIT, stážuje v Singapure.
Mladý Slovák pomáhal aj s projektom pan-rakovinového testu
Rozprávaš sa s ľuďmi v utečeneckom tábore o tom, ako sa tam dostali?
Áno, často sa ich na to pýtam a na začiatku ma prekvapilo, akí sú otvorení. Už tomu však rozumiem, často žijú snom o prekročení hranice a ich identita je tým do veľkej miery ovplyvnená. Rozmýšľajú o tom, píšu si o tom so známymi a pokúšajú sa o to. Určite by sme mali odmietať ilegálny aspekt tejto činnosti, ak ale nastavíme regulácie, ktoré neprijímajú žiadnych utečencov, neznamená to, že do Európy nebudú chodiť. Budú chodiť ilegálne.
Život v utečeneckom tábore. Foto: archív Zuzana Prostredníková/Pomáháme lidem na útěku
Ako to prebieha?
V táboroch na balkánskej trase sa používa takzvaná refugee english, niečo ako utečenecký slang. Ak idú prekročiť hranice povedia ´I am going on a game´. Volajú to game (hra) preto, lebo skúšajú, ako sa to skončí. Či ich niekto nechytí alebo či sa vôbec ukáže pašerák, ktorému za to zaplatili. Ak to nevyjde, vrátia sa k „checkpointu“ a mnohí to potom skúšajú odznova.
Väčšinou sa jednotlivec alebo rodina zbalí večer v tábore a vyberie sa do lesa, ktorý volajú jungle (džungľa). Ak sa im cezeň podarí prejsť, idú pešo cez Chorvátsko, Slovinsko až do Talianska. Chorvátsko-bosnianske hranice sú v súčasnosti prísne strážené a začalo tam dochádzať aj k násiliu zo strany chorvátskej polície. Neúspešní utečenci sa z „hry“ vracajú zmlátení, každý deň sa o to pritom pokúšajú desiatky ľudí.
Ako vyzerá bežný deň dobrovoľníka?
V Bosne sme sa na začiatku venovali registrácii nových utečencov, brali sme ich na zdravotné prehliadky, stavali sme postele, pomáhali s distribúciou oblečenia a hygienických potrieb. Keďže šlo o nový tábor, veľa vecí sme sa učili za chodu, dolaďovali problémy a nastavovali procesy.
Nie sme len partia hopsajúcich nadšencov, ktorá distribuuje jedlo alebo oblečenie, aj humanitárna pomoc je profesionálne odvetvie. Veľa ľudí vníma dobrovoľníctvo príliš idealizovane, avšak je to činnosť, pri ktorej sa nad vecami musíte zamýšľať v širšom kontexte.
O sýrskych deťoch sa hovorí aj ako o stratenej generácii. V tábore v Libanone, kde Zuzana pôsobila, však mali lepší prístup ku vzdelaniu ako v Bosne. Tam rodiny ostávajú len krátke časové obdobie a prioritou je zabezpečenie základných potrieb. Foto: archív Zuzana Prostredníková/ SB Overseas
Pamätáš si na nejakú konkrétnu udalosť, ktorá ťa o tom presvedčila?
Ešte v Libanone sa mi stalo, že do vzdelávacieho centra v našom tábore prišla organizácia, ktorá chcela pri príležitosti sviatku rozdistribuovať oblečenie. Keďže som s tým nemala predchádzajúcu skúsenosť, dôverovala som im a ani mi nenapadlo, že sa to môže skončiť zle. Organizácia však nepoznala potreby nášho tábora, nepripravila dostatok šatstva a celý výdaj sprevádzal zlý manažment. Nakoniec sa to skončilo bitkou o šaty.
Ako jednu z prvých vecí počas „dobrovolníčenia“ v nocľahárni DePaul mi povedali, že každému klientovi môžem dať len jednu deku. Ak niekto dostane dve, môže vzniknúť konflikt. Asi je to podobný princíp, ktorý musíte uplatňovať aj vy.
Áno, v podobných prípadoch môžeme vidieť negatívny efekt príliš nadšených a zidealizovaných dobrovoľníkov, ktorí nevedia povedať nie, prídu a chcú zachrániť celý svet. A takýto prístup veľakrát škodí. Je dôležité si uvedomiť, aké následky môže mať pre celú komunitu jedna deka navyše. Pre nás je to maličkosť, ale ak sa o ňu ľudia potom pobijú, celá pomoc je kontraproduktívna. Poznám utečenecké tábory, kde sa distribúcia jedla alebo oblečenia veľakrát končí bitkou práve pre nezodpovedný prístup pracovníkov.
Čím je to spôsobené? Nápor utečencov nezvládajú organizácie alebo je chyba v konkrétnych ľuďoch?
Keď sa bavíme o Európe v roku 2015, vládol tu úplný chaos a aj tí, ktorí chceli pomôcť, to nevedeli robiť úplne efektívne. Dnes je to však skôr o zlyhaní konkrétnych terénnych pracovníkov, ktorí nemajú skúsenosť alebo vedomosť, ako robiť tieto veci poriadne. Existujú aj medzinárodne uznávané organizácie, kde napriek dobrému manažmentu, marketingu a významnému hlasu v medzinárodných spoločenstvách, u nich zlyhávajú konkrétni pracovníci.
Stáva sa, že ich prístup je neprofesionálny a neempatický a distribúcie robia bez akéhokoľvek poriadku či zohľadnenia jednotlivých potrieb ľudí. Proces je potom ponižujúci pre dospelých a veľmi škodlivý pre deti, ktoré vyrastajú v domnienke, že biť sa a trhať sa o oblečenie je normálne. Toto je veľká zodpovednosť terénnych pracovníkov a dobrovoľníkov.
Nápis v jednom z utečeneckých táborov. Foto: archív Zuzana Prostedníková/Pomáháme lidem na útěku
Aký by teda mal byť dobrovoľník?
Musí byť flexibilný, pretože akákoľvek práca s ľuďmi vo veľkom počte je nevyspytateľná rovnako ako rozhodnutia, ktoré v tejto oblasti prichádzajú zhora. Dobrovoľníci sú v prvej línii a sú tam na to, aby robili mravčiu prácu pre celú organizáciu. Sú v najbližšom kontakte s ľuďmi v táboroch, takže by mali reportovať problémy a dávať návrhy na zlepšenie. Ich nadriadení totiž často nie sú každý deň v teréne.
Môže sa dobrovoľník spriateliť s utečencom alebo si musí zachovávať diskrétny odstup?
Pokiaľ ide o deti, treba byť opatrný. Nemôžete chodiť po tábore a objímať ich pri každej príležitosti, aby sa nestali príliš naviazané. Ste tam len na krátky čas a pre dieťa to potom môže byť náročné. Dospelí si to však uvedomujú a sú vďační, ak sa s vami môžu porozprávať o hocičom. Ak sa však s niekým spriatelíte, nemôžete ho zvýhodňovať.
Čo robia utečenci celé dni v tábore?
(povzdychne si) Toto je tá ťažšia téma. Vo väčšine táborov majú zabezpečenú stravu, teda raňajky, obed a večeru, a pomedzi to často nerobia nič. Idú si zahrať futbal, rozprávajú sa alebo si píšu so svojimi príbuznými, ktorí už napríklad prekročili hranice. Nie je to tým, že nechcú nič robiť, ale nemajú čo.
Byť utečencom je ich identita. Ak ktokoľvek nerobí dlhšie obdobie produktívnu činnosť, rastie v ňom zúfalstvo. My sa im snažíme poskytnúť základné veci a často zabúdame na to, ako tieto podmienky vplývajú na ich psychiku. Je to nebezpečné. Rozumiem však tomu, že v dočasných táboroch je prioritou nakŕmiť ľudí, dať im oblečenie a suché miesto na spánok. Vzdelávanie a integrácia sú v týchto podmienkach druhoradé, no verím, že nájdeme spôsob, ako aj toto robiť efektívne.
Ťažkou témou sú podľa Zuzany aj sobáše maloletých. Počas svojej praxe zažila vydaj asi piatich 13 – 14-ročných dievčat. Foto: archív Zuzana Prostredníková/ Pomáháme lidem na útěku
Na Slovensku sa téma utečencov často spája s radikalizmom. Stretla si sa v utečeneckých táboroch s nejakými jeho podobami?
Ja osobne som nič podobné nezažila. Viem si však predstaviť, že podmienky, v ktorých tam ľudia žijú, k nemu môžu viesť. Je to však podobné ako Kotlebovi sympatizanti v hladových dolinách na Slovensku. Ak takýmto ľuďom predstaví vodcovská osobnosť víziu, sú schopní jej uveriť. Je veľmi ťažké si uvedomiť, že sa strachujeme o to, či majú títo ľudia kde spať, ale neostáva nám dostatok času a ľudskej sily venovať sa takýmto aktivitám. Je to pre nás veľkou výzvou.
Zuzana Prostredníková vyštudovala sociálnu antropológiu na University of St Andrews v Škótsku. Venovala sa témam humanitárnej práce, udržateľného rozvoja a kritickému štúdiu politík a praxe v tejto oblasti. Ako dobrovoľníčka vycestovala najprv do Libanonu, kde pôsobila šesť mesiacov ako učiteľka vo vzdelávacom centre pre sýrskych utečencov. Následne pôsobila v Bosne a Hercegovine na chorvátskych hraniciach, kde sa venovala poskytovaniu základnej humanitárnej starostlivosti v utečeneckých táboroch. Momentálne zbiera skúsenosti v administratívnej podpore rozvojových projektov a plánuje pokračovať v štúdiu tejto oblasti.
Hlavné foto: archív Zuzana Prostredníková/ SB overseas
