Novinár Javier Blas s kolegom Jackom Farchym odhalili vo svojej knihe Svet na predaj temné zákutia obchodov s komoditami.
Vrcholí občianska vojna o Líbyu. Diktátorský režim plukovníka Muammara Kaddáfího sa otriasa v základoch a snaží sa udržať pri moci. Proti sebe má povstaleckú armádu, ktorá naberá na sile, ale potrebuje pomoc.
Povstalcom dochádza nafta potrebná pre autá a vykurovací olej nevyhnutný na prevádzku elektrární. Do krajiny prúdi iba obmedzený objem paliva prostredníctvom stoviek nákladných áut. Tie navyše musia absolvovať náročnú cestu z Egypta.
Na to, aby dokázali vojnu vyhrať a poraziť nenávideného diktátora, potrebujú povstalci pravidelné dodávky paliva priamo do Bengázi. A tie im nezabezpečí medzinárodná koalícia, ale muž z tieňa – obchodník s komoditami.
Sektoru sa venujeme už veľmi dlho – v mojom prípade to bolo dvadsať rokov v čase, keď sme sa do knihy pustili. Poznali sme prakticky všetkých v brandži. Mnohí nám povedali: „Radšej by sme boli, keby ste tú knihu nepísali. Ale keďže ju aj tak napíšete, poďme sa o tom porozprávať.“
To sa však nestalo samo od seba.
Dostať sa do bodu, keď boli ochotní rozprávať, si vyžadovalo obrovské množstvo výskumu a príprav. Museli sme ich presvedčiť, že máme toľko informácií, že je aj v ich záujme, aby nám porozprávali svoju časť príbehu.
Omnoho jednoduchšie bolo hovoriť s ľuďmi, ktorí sú už na dôchodku, najmä s tými, ktorí odišli pred rokmi. Najstarší obchodník, s ktorým sme hovorili, mal vyše 90 rokov. Títo „staršinovia“ z brandže boli ochotní rozprávať, lebo sa mali o čo podeliť. Ich kariéra bola plná dobrodružstiev.
Rozrozprávali ste sa aj o kontroverzných veciach?
Mali menšie zábrany priznať veci, ktoré by sme dnes považovali za neetické – napríklad úplatky. Niektorí rovno povedali: „Obchodovali sme v 60. a 70. rokoch, taký bol svet. V 60. rokoch ste mohli legálne dať úplatok a ešte si ho odpočítať z daní. Tak čo?“
A keďže už boli dávno na dôchodku, nerobili si z toho ťažkú hlavu. Vo viacerých prípadoch sme už mali celý príbeh poskladaný a pripravený. A už iba na nich bolo, či budú hovoriť alebo nie. Vtedy sa viacerí rozhodli, že bude lepšie, ak prehovoria.
Ale nie všetci. Napríklad jedna z najväčších spoločností na svete v oblasti komodít – ADM (Archer-Daniels-Midland) – s nami odmietla hovoriť úplne. Neodpovedali na otázky a nechceli byť súčasťou knihy. Výsledok je taký, že v knihe sú – ale bez svojich vyjadrení.
Niektoré z prípadov sú problematické a na hrane. Stretli ste sa pri písaní s prekážkami?
Nechcem príliš zachádzať do kuchyne toho, ako kniha vznikala, kto čo robil a nerobil. Ale môžem povedať, že bola skupina ľudí – síce menšia, no stále významná –, ktorí proti knihe bojovali a boli by radšej, keby nevyšla. No ani napriek podobným vyjadreniam aktívne nebránili jej vzniku. Zopár jednotlivcov sa skutočne snažilo, aby kniha nevyšla. Nepodarilo sa im to.
Zjavne. Ako dlho ste na knihe pracovali?
Od momentu, keď sme si povedali: „Ideme do toho, pripravíme návrh knihy, pustíme sa do hĺbkovejšieho výskumu a rozhovorov“, to trvalo približne dva a pol roka – vrátane výskumu aj samotného písania.
Ale bolo by nepresné tvrdiť, že sme sa jej venovali iba tento čas. V úvode opisujem scénu v hollywoodskom štýle, ako obchodník s ropou prilieta do Líbye. Ja som v čase občianskej vojny v Líbyi naozaj bol. Všetko v pasáži vychádza z mojich starých zápiskov. Samozrejme, neskôr sme to doplnili rozhovormi a overovaním, ale atmosféra a opisy pochádzajú priamo z mojej skúsenosti – z fotografií, videí a poznámok, ktoré som si z cesty priniesol.
Jack zasa napríklad cestoval na Jamajku kvôli prípadu Marca Richa. Ten v podstate zachraňoval tamojšiu ekonomiku, ktorá zostala na suchu a bez peňazí. Celé sa to začalo jedným rozhovorom, ktorý mal pred mnohými rokmi v inej latinskoamerickej krajine – niekto mu povedal príbeh a až o sedem-osem rokov sme sa k nemu vrátili.
Takže to bola dlhodobá novinárska práca?
Áno, v istom zmysle môžem povedať, že kniha je výsledkom dvaapolročnej intenzívnej práce – no aj dvadsiatich či dvadsiatich piatich rokov predchádzajúceho písania reportáží. Mám doma škatule zápisníkov, zoradené podľa rokov. Dnes žijeme v elektronickej dobe, takže poznámky aj fotografie si už môžeme ukladať digitálne. No keď som hľadal fotky z roku 2003, boli ešte na filme. Musel som skenovať negatívy. Materiál z Líbye už bol digitálny, to bola veľká zmena.
Predpokladám, že nie všetci vám povedali úplnú pravdu, ale skôr vlastnú verziu pravdy. Ako ste overovali fakty?
Všetko, čo sme v knihe rekonštruovali, sme si overovali. Samozrejme, neboli sme osobne v miestnosti na Jamajke v 80. či 90. rokoch. Ale v knihe prakticky nikde nepíšeme „podľa zdrojov oboznámených so situáciou“. Takmer všetko máme buď od ľudí, ktorí nám to povedali priamo na záznam, alebo z dokumentov.
Každú scénu, ktorú sme v knihe opísali, sme mali potvrdenú aspoň z dvoch-troch nezávislých zdrojov od ľudí, ktorí pri nej boli a rozprávali o nej z vlastnej skúsenosti. Samozrejme, pamäť je zradná – niekedy si ľudia spomínajú inak, alebo si spomenú len na to, čo sa im hodí do vlastného príbehu.
Nie každý asi chcel povedať všetko.
Niektorí nám rovno povedali: „Poviem vám veľa, ale nie všetko. Niečo si nechám pre seba. Nebudem s vami hovoriť o tom, či som dával úplatky alebo nie.“
Snažili sme sa vyplniť medzery inak. Spravili sme veľmi rozsiahly výskum – mám doma aj v sklade celé škatule plné podkladov. Prečítali sme tisíce strán finančných dokumentov, ktoré neboli zverejnené. Výpovede, prepisy súdnych pojednávaní a podobne – aby sme zložili čo najkompletnejší obraz.
No boli aj prípady, keď v jednej miestnosti sedeli dvaja ľudia a každý nám povedal inú verziu príbehu. Vtedy sme zverejnili obe – a napísali sme, že jedna z nich nie je pravdivá. Ale nevieme ktorá.
Mapujete celé desaťročia vývoja obchodu. Čo považujete za najvýznamnejší míľnik?
Za posledných päťdesiat rokov komoditného obchodu prišli štyri kľúčové míľniky. Prvým je objavenie sa ropy ako obchodovateľnej komodity v 70. rokoch. Dovtedy dominovalo na trhu sedem veľkých medzinárodných ropných spoločností – „Sedem sestier“.
Ich kvázimonopol sa rozpadol, krajiny začali ropný priemysel znárodňovať a ropa sa stala komoditou, s ktorou bolo možné obchodovať na spotovom trhu. Obchodníci, ktorí v roku 1970 tvorili menej než päť percent trhu, sa postupne dostali na úroveň 25, 30 až 50 percent.
To bol zásadný posun – ropa sa stala najdôležitejšou komoditou pre globálnu ekonomiku. V 50. a 60. rokoch to tak nebolo – vtedy boli kľúčové uhlie či určité kovy. Ale 70. roky patria rope.
Druhým míľnikom bol rozpad Sovietskeho zväzu. Ten otvoril obrovskú časť globálnej produkcie komodít obchodníkom. Po rozpade bol bývalý Sovietsky zväz lídrom vo výrobe mnohých komodít – plynu, ropy, hliníka, pšenice… Môžete si vybrať. Rusko, Kazachstan, Azerbajdžan… Kolaps tohto systému vytvoril nové trhy a najmä nové, lacné zdroje. Nastalo obdobie, počas ktorého sa dali zarobiť obrovské peniaze.
Tretím míľnikom bola finančná transformácia komoditných trhov. Dnes máme pocit, že s ropou sa vždy obchodovalo na Wall Street, ale v skutočnosti sa to začalo až v 80. rokoch – z pohľadu dejín včera, z pohľadu finančných dejín možno nedávno. Keď sa začalo obchodovať s derivátmi, takzvanými papierovými barelmi, otvorili sa nové možnosti na špekulácie, ale aj nové spôsoby, ako sa obchodníci chránili pred rizikom. A to bolo zásadné.
A posledný míľnik?
Tým je vzostup Číny ako globálneho centra dopytu po komoditách. V roku 1992 bola ešte čistým exportérom ropy, dnes je najväčším dovozcom. A nielen ropy. Čína dnes spotrebuje polovicu svetovej medi, ocele, sóje… A takmer 20 percent globálneho dovozu.
A začína sa objavovať aj piaty míľnik – narúšanie globalizácie. Nehovorím, že sa globalizácia rúca, ale vznikajú v nej trhliny. Z historickej perspektívy ešte nevieme, čo presne sa deje, ale vieme, že sa niečo deje. Možno o 20 až 50 rokov budeme môcť pomenovať, čo to bolo. Vidíme to už dnes cez nárast sankcií voči výrobcom, zmeny na trhoch… Ale to už možno bude téma na ďalšiu knihu. Ak ju napíšeme.
V minulosti obchodovali s komoditami desiatky ľudí. Myslíte si, že v istom zmysle vládli svetu?
Nepovedal by som, že vládli svetu – nie sú napríklad dôležitejší než prezident Spojených štátov. A ani prezident USA nevládne celému svetu. Ale z tieňa mali významný vplyv na globálnu politiku. Výrazne väčší, než si verejnosť vôbec uvedomuje. Takže: vládli svetu? Nie. Boli mocní a nikto o nich nevedel? Áno.
Na prvých stranách píšete o spoločnosti Vitol v Líbyi. Je to skôr výnimočný, alebo typický príklad ich správania?
Je to úplne typické. Použili sme ho preto, že sme chceli dobrý nástroj rozprávania – a tento bol veľmi šťavnatý. Kríza v Líbyi je známa. Existuje aj film o tom, čo sa stalo v Bengázi, keď zahynul americký veľvyslanec. Každý má teda predstavu, aké násilné to bolo. V našej scéne obchodník prilieta pod ochranou stíhačky NATO a dronov. Zasahujú do vojny. Ale nie je to prvý raz, čo obchodníci s ropou alebo komoditami zasahovali do politiky.
Pomáhali Saddámovi Husajnovi, Vladimirovi Putinovi, Fidelovi Castrovi, Pinochetovi v Čile… To je to, čo robia.
A viete, čo je zaujímavé? Sýria opäť začína vyvážať ropu. A viete, kto kúpil prvý tanker sýrskej ropy? Vitol. Kurdský Irak znova obnovuje export ropy cez ropovod do Turecka po vyše dvojročnej prestávke. A kto s najväčšou pravdepodobnosťou kúpi prvý tanker? Myslíme si, že opäť Vitol.
Takže nie, nie je to výnimka. Je to typický príklad toho, ako funguje ich biznis. Chodia tam, kam by nikto iný nešiel. Financujú ľudí, ktorým by väčšina z nás nepožičala ani euro. A nerobí to len Vitol, robia to všetci v tomto odvetví. Preto je to archetyp, modelový príklad. V ich svete je to úplne normálne.
Mary Krištofová
Ian Taylor z Vitolu mal pochybnosti o intervencii v Líbyi. Čo si o tom myslíte vy osobne? Mali zasiahnuť, alebo nie?
To je dobrá otázka. V konečnom dôsledku tí, ktorých podporovali, boli tí istí, ktorých podporoval Západ. Zásobovali sme ich zbraňami, poskytovali im letecké krytie – v podstate sme bojovali po ich boku. Tým myslím Európsku úniu, NATO, USA, Kanadu, Japonsko a ďalších. Vitol len prispel svojou silou – finančnou – na podporu tej istej strany. V tomto zmysle to teda bolo v poriadku. Ale nie vždy podporujú tú „správnu“ stranu. Niekedy podporia niekoho iného. Možno bola Európa spokojná, že Vitol v minulosti podporil Fidela Castra. Američania z toho však nadšení neboli.
Dá sa povedať, že je morálne správne, ak európska spoločnosť pôsobí vo vojnovej zóne, kupuje ropu od rebelov, a tým ich financuje? Pravdepodobne nie. Ale potom prídem na čerpaciu stanicu, natankujem a ani mi nenapadne premýšľať, odkiaľ ten benzín prišiel. V istom zmysle – som si istý, že keby bol Ian ešte nažive, povedal by: „My robíme tú špinavú prácu, aby ste vy mohli mať pohodlný život.“
Nemali by sme byť príliš prísni v súdení týchto praktík, ak zároveň sami žijeme z ich výsledkov. Iné je to v prípade úplatkov a korupcie. Ale jedna vec je jasná: keď sa vláda rozhodne zapojiť do vojny – ako NATO, ktoré oficiálne zaviedlo bezletovú zónu nad Líbyou, aby zabránilo Kaddáfího jednotkám zabíjať civilistov –, prebieha to otvorene. Diskutovalo sa o tom verejne, v parlamentoch. Vitol robil to isté potajme a pre peniaze. V tom je obrovský rozdiel medzi zásahom NATO a aktivitami súkromnej firmy. Možno by sa to dalo prirovnať k rozdielu medzi oficiálnou armádou štátu a žoldniermi. Oni sú akýmsi druhom žoldnierov globálnej ekonomiky.
Z knihy som mal pocit, že obchodníci s komoditami dokážu ovplyvniť dejiny celých krajín. Je to tak? Alebo len reagujú na výzvy a robia, čo je potrebné, aby zarobili?
Máte pravdu – ovplyvňujú dejiny krajín. Protikladné scenáre sú vždy fascinujúce – čo by sa stalo, keby sa niekto nestal prezidentom? Keby niekto iný ovládol trh? Je ťažké predvídať, čo by sa bolo stalo v Kazachstane, Uzbekistane, Rusku, Čile, Angole či Južnej Afrike. Napríklad – keby obchodníci s ropou nedodávali ropu apartheidovému režimu v Južnej Afrike, možno by padol skôr. A možno by krajina zažila demokratické, rasovo otvorené voľby o niekoľko rokov skôr. A možno by dnes bola lepším miestom na život.
Áno, títo obchodníci menia dejiny. Môj najväčší problém je, že to celé prebieha v utajení. Nevieme, prečo to robia, ako to robia, koľko na tom zarábajú. Doteraz sa o to politici veľmi nezaujímali. Celé sa to dialo v tieni. Jedným z cieľov knihy bolo, aby sa nabudúce o takýchto prípadoch diskutovalo verejne. Aby sme vedeli, čo sa deje, a rozhodli sa, či nám to tak vyhovuje.
Obchodníci s komoditami často podstupujú obrovské riziká. Je to súčasť ich DNA?
Áno. Ak chcete byť fyzickým obchodníkom s komoditami, musíte mať zmysel pre dobrodružstvo. Komodity, ktoré potrebujete zabezpečiť, sa často nenachádzajú na miestach vhodných na dovolenku. Musíte ísť tam, podať si ruku s demokratickými lídrami – a občas aj s diktátormi. Táto práca si vyžaduje istý druh odvahy a drzosti.
Aké sú základné predpoklady na túto prácu?
Niekto sa ma raz na univerzite spýtal, aké sú hlavné črty obchodníka s komoditami. Odpovedal som: „Dám vám tri filmové postavy.“
Po prvé, Vlk z Wall Street – posadnutý zarábaním peňazí, možno aj na hrane zákona. Musíte byť výnimočne dobrí v číslach – kalkulovať, či sa vám oplatí kúpiť produkt A a B, zmiešať ich a predať ako C. Mnohí z najúspešnejších obchodníkov sú vyštudovaní účtovníci – napríklad bývalý šéf Glencoru Ivan Glasenberg. V hlave vám zráta cenu čohokoľvek.
Po druhé, musíte mať štýl ako James Bond. Ste v teréne v neznámej krajine, ale zároveň sedíte s prezidentmi, pijete s nimi whisky, nosíte dokonale ušitý oblek a rozumiete vínu. Dôležité sú osobné vzťahy.
Po tretie, musíte mať v sebe niečo z Jacka Sparrowa – piráta z Karibiku. To, čo robíte, totiž nerobíte ako James Bond pre kráľovnú a pre vlasť, ale pre seba.
Žiadna ženská postava?
Žiaľ, všetky tieto postavy sú muži. A rovnako je na tom aj toto odvetvie – stále ho ovládajú muži. Wall Street, ktorý je už sám osebe extrémne maskulínny, pôsobí v porovnaní s obchodníkmi s komoditami ako vzor diverzity.
V tomto svete sa veľa podvádza a podpláca. Majú obchodníci s komoditami nejaké morálne hranice?
Nechcem generalizovať. Existujú obchodníci, ktorí skončili vo väzení za úplatky a iné prečiny. Ale sú aj takí, ktorí nikdy zákon neporušili a radšej neuzavrú obchod, než by mali dať úplatok. Vo všeobecnosti však v tomto biznise prevláda jeden princíp: zisk je na prvom mieste.
Bežný podnikateľ by si povedal: „Nechcem zarábať na vojne.“ Ale obchodník s komoditami? Ten povie: „Jasné, vojny sú skvelá príležitosť.“ Občianske vojny ešte lepšia.
Má podľa vás toto odvetvie nejaký morálny kompas?
Myslím si, že prevláda amorálnosť. Princíp je jednoduchý – ak je to legálne, tak je to v poriadku. Sú ochotní robiť veci, ktoré by 98 percent ostatných podnikateľov odmietlo.
Aké bolo najnečestnejšie správanie, ktoré ste počas výskumu zdokumentovali?
Najšokujúcejšie bolo, keď obchodníci vnímali vojnové zóny ako skvelé podnikateľské príležitosti. Pre bežného človeka je vojna červená vlajka – pre mnohých komoditných obchodníkov je to zelené svetlo. Líbya, Irak, Ukrajina po roku 2014, Rusko, Angola… Obchodníci otvorene hovorili o tom, že vojna je pre biznis výhodná. Jeden z nich to dokonca povedal takto: „Bolo to výborné, lebo bola vojna.“ Okrem výrobcov zbraní si takýto prístup k vojne nevie predstaviť asi nikto.
Šokujúca bola aj miera korupcie, ktorá bola v odvetví bežná ešte donedávna – najmä v spoločnostiach sídliacich vo Švajčiarsku. Úplatky boli súčasťou firemnej kultúry – a to až donedávna.
Pomáhajú ešte stále obchodníci s komoditami Rusku počas vojny na Ukrajine?
Nie, západní obchodníci, o ktorých píšeme v knihe, nie. Tentoraz ich odradili sankcie. No objavil sa nový typ obchodníkov – najmä na Blízkom východe (v Dubaji) a v Ázii (v Singapure, Šanghaji a Hongkongu). Tí za posledné dva až štyri roky vstúpili do hry a obchodujú s ropou z Ruska, Iránu či Venezuely. Hovoríme o objeme približne miliardy dolárov denne v sankcionovanej rope. Je za tým množstvo sprostredkovateľov – najmä vo vzťahu k Číne. Sú to nové mená, ale biznis pokračuje.
Mali Trumpove clá a obchodná politika vplyv na tieto trhy?
Trumpove politiky boli nekonzistentné. Obchodníci zvyčajne profitujú z globálnej prosperity, najmä z rastu čínskej ekonomiky, a Trumpove opatrenia tento rast ohrozovali. Sankcie a clá im väčšinou nevyhovujú. Na druhej strane im vyhovuje vyšší dopyt po fosílnych palivách, ktorý Trump podporoval.
Niektorí obchodníci vedia zarobiť aj na deformáciách trhu napríklad presmerovaním kolumbijskej kávy do USA a brazílskej do Japonska. No v globále im Trumpov prístup neprospieval. Výnimkou bol možno voľnejší postoj k vyšetrovaniu korupcie. Za Bidena čelili obchodníci tvrdšiemu tlaku zo strany ministerstva spravodlivosti.
Ako obchodníci zmenili svet – a ako svet zmenil ich?
Sú mimoriadne adaptabilní. V 40. až 60. rokoch minulého storočia obchodovali najmä s kovmi. Potom prišla ropa, neskôr uhlie, dnes sa presúvajú k elektrine či batériám. Napríklad Glencore je najväčší obchodník s uhlím aj kobaltom – čo sú opačné póly energetického spektra.
Svet ich mení a oni menia svet. Nemenia celý svet, ale v konkrétnych oblastiach výrazne ovplyvňujú dejiny.
Čo ich čaká ďalej – v čase internetu a umelej inteligencie?
Zásadná zmena je v prístupe k informáciám, ktorý je dnes demokratickejší. V minulosti mali obchodníci výhodu, že poznali ceny v Čile skôr, ako ich poznala Európa. Dnes má prístup k všetkému každý, ale výhodou je interpretácia dát.
Arbitrážne príležitosti dnes trvajú hodiny, kedysi to boli týždne. Mení sa aj spektrum komodít, ropa a uhlie postupne ustúpia, dôležitejší bude plyn, elektrina, kovy ako lítium či kobalt. V 50. rokoch bol „kritický minerál“ ortuť, dnes ju nik nepoužíva. Tak to bude aj s inými komoditami.
Ak obchodníci zarábajú miliardy, kto prehráva? Kto je na druhej strane?
My všetci – spotrebitelia aj producenti. Aby obchodník zarobil, niekto iný musí stratiť. Obchodník síce nesie riziko a zabezpečuje dodávky, no zisk je na úkor iných. Napríklad po ruskej invázii potrebovala Európa plyn a obchodníci ho dodali, ale zarobili miliardy. Bola Európa radšej, že mala plyn, aj keď drahší? Pravdepodobne áno.
Otázka znie, či zaplatili obchodníci z týchto ziskov dostatočné dane. Nie. Pochopili politici, kto zarába? Taktiež nie. A to je hlavný problém regulácie v sektore. Nemôžeme regulovať niečo, čo ani nepoznáme.
Myslíte si, že sa situácia zmení – alebo už sa mení?
Áno, myslím si, že porozumenie rastie. Ak pre nič iné, tak preto, že kritické množstvo ľudí v Bruseli, Berlíne, dúfajme, že aj na Slovensku, si tú knihu prečítalo. Videli tie grafy. Uverejnil som ich na Twitteri aj na LinkedIne – môžete si to pozrieť v mojom profile. Zverejnil som graf ziskovosti štyroch najväčších komoditných obchodníkov od roku 1992 až po minulý rok. Ten istý graf som prezentoval aj na každoročnom letnom stretnutí Európskej centrálnej banky. Viem, že Christine Lagardovú veľmi šokoval. Myslím, že dnes už viac rozumieme tomu, čo sa v skutočnosti deje. A téme sa konečne venuje väčšia pozornosť.
Zmenil sa vďaka knihe aj váš osobný pohľad na to, čo kupujete – keď si napríklad tankujete auto alebo dávate kávu?
Keď idem do supermarketu, vždy sledujem ceny. Niekedy poviem partnerke: „Idem natankovať dnes, lebo si myslím, že OPEC obmedzí produkciu a ceny pôjdu budúci týždeň hore.“ Môj vzťah ku komoditám je veľmi osobný, veľmi intenzívny a myslím, že pre moju rodinu občas aj trochu otravný. Aj keď občas za mnou prídu s otázkou: „Je teraz dobrý čas kúpiť olivový olej vo veľkom?“ Som jednoducho komoditný nadšenec. Už 25 rokov neprestajne sledujem komodity, rozmýšľam nad ich cenami – a taktiež nad tým, kto za tým obchodom stojí. To sa nezmenilo.
Posledná otázka – píšete už ďalšiu knihu?
Zatiaľ nie. Myslím, že sme sa – hovorím za seba, ale myslím, že Jack to cíti rovnako – konečne spamätali z obrovského úsilia, ktoré si písanie Sveta na predaj vyžiadalo. Premýšľame, čo bude ďalej. Dobrou správou je, že aj po napísaní knihy sme zostali najlepšími priateľmi a chceme spolu napísať ďalšiu. To považujem za veľký úspech – poznám autorov, ktorí spolu po prvej knihe už neprehovorili. Áno, radi by sme napísali niečo ďalšie – bola to veľmi napĺňajúca skúsenosť. Ale zatiaľ ešte nemáme ten správny príbeh.
