Ekonóm Tomáš Sedláček, ktorý má na svojom konte aj prácu pre Václava Havla, ponúka optimistickú víziu budúcnosti.
Ako mladík radil Václavovi Havlovi, teraz vedie jeho knižnicu a s havlovským optimizmom verí v zlaté časy Európy.
Tohto ekonóma a filozofa si s nikým iným nepomýlite. So svojimi ryšavými vlasmi je to nezameniteľný zjav. Keď na rozhovor príde v károvaných nohaviciach a s cvikrom na nose, viete, že je to on. Na otázky bude odpovedať ekonóm Tomáš Sedláček.
„Tak to je skvělý, musíme se vyfotit,“ vypočujeme si pri podaní ruky. Ako icebreaker zafungovalo tričko s podobizňou Václava Havla. Tomáš Sedláček sa už v Knižnici Václava Havla, ktorú od marca vedie, zabýval, hoci novinárov zatiaľ prijíma iba zriedka. Preto sme sa rozhodli využiť naplno možnosť stretnúť sa s týmto popredným ekonómom, ktorého korene siahajú až do Handlovej.
Kanceláriu susediacu s tou jeho sme si „na kolene“ prerobili na fotografický ateliér. Keď príde do miestnosti Tomáš Sedláček a zbadá pyramídu zo stolov, ktoré nám neplánovane slúžia ako pozadie, zastaví sa a zdvihne obočie. Nasleduje široký úsmev a spokojné konštatovanie: „To je cool.“
Dobre vieme, že o malú chvíľu budeme musieť zbystriť všetky zmysly. Príde totiž na rad tá najťažšia časť – rozhovor. Autor medzinárodného bestsellera Ekonómia dobra a zla nie je jednoduchý respondent.
Po prečítaní jeho knihy a pár rozhovorov s ním získate akýsi základný pocit, s kým sa budete rozprávať. Prvé odpovede na vaše otázky vám ukážu, ako veľmi ste úroveň respondenta podcenili. Odpovede sa vetvia a Sedláček prechádza plynulo od ekonómie k filozofii až po históriu vesmíru.
Mohli sme nahliadnuť dovnútra Tomáša Sedláčka, dostali sme poriadnu dávku nových vedomostí a unikátnych pohľadov na svet okolo nás. To všetko ochutené korením nezameniteľného havlovského optimizmu. Užite si to aj vy, príjemné čítanie.
Nie, vôbec. Prišiel za mnou Gabriel Eichler, ktorý je predsedom Správnej rady Knižnice Václava Havla a poznám sa s ním už dlho. Kedysi som o ňom pre Harvardovu univerzitu písal prípadovú štúdiu o tom, ako zvládol svoje pôsobenie vo Východoslovenských železiarňach. Prišiel za mnou na jednej recepcii a opýtal sa ma: „Počúvaj, Tomáš, čo by si povedal na to, keby som sa ťa opýtal, či by si nezvážil viesť Knižnicu Václava Havla?“ A ja som odpovedal, že áno.
Áno. Opýtal sa ma, že čo tak rýchlo. Tak som odpovedal, že sa ma iba pýtal, či to nezvážim. A teda zvážim. Pozrel som sa na iné svoje projekty, zvážil, ako som na tom časovo, a na druhý deň som mu povedal, že sa toho rád ujmem.
Už v minulosti som to zvažoval a s viacerými ľuďmi som túto myšlienku preberal ešte za života Václava Havla. Navyše si myslím, že v tejto dobe, keď sa západná civilizácia ocitá na bifurkačnej vidlici, má Havlova knižnica a hlas Václava Havla veľký potenciál.
V 90. rokoch zohral Václav Havel kľúčovú úlohu pre celý región a Česko a Slovensko v tom, že sa tu neodohralo niečo podobné ako v Gruzínsku alebo na Ukrajine. Dnes to vyzerá ako niečo samozrejmé, ale až teraz si uvedomujeme, koľko drobnej, ale aj namáhavej diplomatickej práce za tým bolo. Výsledok je, že si dnes môžeme užívať slobodu myšlienok alebo podnikania.
Dnes prichádza druhá vlna. Hlas Václava Havla bude dôležitý nielen pre nás, ale aj pre celú Európu a euroamerický svet. Václav Havel je náš najväčší exportný artikel zo všetkých osobností, ktoré Česko a Slovensko vyprodukovali. A to ich bolo veľa.
Nikto iný to nedotiahol do takého úspešného a pekného konca. Je to pekné aj v tom, že to bol praktický politický človek, básnik a dramatik, ale nikto ho nemôže podozrievať z podliezania aktuálnym politickým vlnám. Jeho myšlienky sú staré desaťročia a prešli skúškou času.
Ale aj tak sú stále aktuálne. Havel od začiatku sníval o tom, o čom aj John Lennon. Že si ľudstvo vybuduje región, kde nebudú hranice.
Áno. Napriek tomu, že sme sa kedysi zabíjali vo vojnách, tak sme vytvorili kontinent, ktorý 70 rokov žije v relatívnom mieri a obchoduje medzi sebou. A podarilo sa nám to bez vodcu. Tejto historickej anomálii sa tešíme aj v Česku a na Slovensku. Nemali sme nikoho, ako je Trump alebo Putin. Tento experiment môže pokračovať ďalej a budeme ním inšpirovať celý svet.
To je dosť optimistické tvrdenie.
Európska myšlienka je jediný funkčný model, ktorý by mohol aj v ďalekej budúcnosti fungovať ako systém mierového spolunažívania nielen pre Európu, ale aj pre celý svet. Inak tu máme americký model, čínsky, africký alebo ruský… Všetky sú postavené na vodcovi, ktorý rozhoduje. Ale nám sa podarilo vybudovať systém bez vodcu.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
Ako funguje Havlova knižnica? Kto ju financuje?
Od začiatku sme chceli, aby to bola inštitúcia, ktorá nie je závislá od štátu. Fungujeme z fondov, o ktoré môže žiadať každý, a z darov. Pre novú víziu chcem nájsť nových partnerov k tým, ktorých už máme, ako je pán Bakala (Zdeněk Bakala, jeden z najbohatších Čechov, ktorý vlastní aj vydavateľstvo Economia, pod ktoré patria české Hospodářské noviny či týždenník Respekt – pozn. red.).
Ten to kedysi dávno sľúbil Václavovi Havlovi. Sme otvorení novým partnerom z Česka aj zo Slovenska a vidíme, že v oboch krajinách je to potrebné.
Môžete prezradiť aj mená iných darcov?
Okrem pána Bakalu je to ešte Karel Komárek (tretí najbohatší Čech, ktorý podniká v energetike aj hazarde – pozn. red.) a potom veľa menších darcov, ktorí pomáhajú darmi vo výške pol milióna až milión českých korún ročne.
Teraz sme už na novú víziu dostali prísľub aj nových darov napríklad od Pavla Bouška, ktorý si peniaze zarobil vlastným umom a schopnosťami (vedie veľkého európskeho predajcu krmiva pre zvieratá Vafo Group – pozn. red.). Podporuje nás napríklad aj portál letuška.cz.
Aj dnes, keď robíme rozhovor, je tu diskusia a zdá sa, že knižnica žije rušným životom…
Každý večer sa tu dejú klubové aktivity. Napríklad nedávno sme tu mali gruzínsku prezidentku a tá nám rozprávala o tom, ako to vyzerá v krajine, keď sa na ňu zameria totalitný sused a začne jej podlamovať demokratické nohy. A je to dosť podobné tomu, čo už pred 50 rokmi opísal Václav Havel v liste Gustávovi Husákovi.
V čom?
Tá totalitná metóda je jednoduchá. Spochybnia špičku každého odboru. U nás to bol mysliteľ Havel, ale týka sa to všetkých, či sú to fotografi, kuchári, učitelia… Každý odbor má nejakú svoju elitu, ktorú ostatní obdivujú, veria, že ich posunie vpred. Totality najskôr odstránia toto jedno percento a viete, čo namiesto neho nainštalujú? Nič!
Čiže zostane vzduchoprázdno?
Podľa mňa skutočný nepriateľ dobra nie je zlo, ale ničota. Absencia zmyslu, absencia viery, že veci majú zmysel. Obe naše krajiny tomu boli vystavené. Aj stolár začne stoly po dvoch či troch rokoch vyrábať iba podľa pravítka a nebude sa snažiť vyrobiť nový stôl, ktorý by mohol zaujať svet napríklad svojím dizajnom.
Takýto národ už potom netreba obsadiť tankmi. To je drahé, náročné a nie príliš úspešné, ako vidíme na Ukrajine. Taký národ sa sám podvolí napríklad v dôsledku lží o tradičných hodnotách.
Výzva pre Európu
Ako z toho von?
Svet by mal smerovať ku grácii. K tomu, že štáty, ktoré kedysi spolu bojovali, môžu spolu obchodovať. V základnej láske (po grécky caritas). Majme sa radi natoľko, že keď máme niečo cenné, tak si to vymeníme a zobchodujeme.
To je motor, ktorý máme na svojej strane. Ak sa ľudia dohodnú, tak môžu spolu bohatnúť obchodovaním nielen s tovarom, ale aj s myšlienkami a umením.
Čiže keby sme to parafrázovali po „havlovsky“, tak „make trade, not war“?
Áno. To zaberá lepšie ako akékoľvek kázne o bratskej láske. Je to mocný motor, ktorý je síce teraz spochybňovaný Trumpom a Putinom, a Európa sa ocitla trochu sama. Ale to nám prospeje. Potrebujeme sa postaviť na vlastné nohy a nájsť vlastného ducha.
Máme najlepšie fungujúci model, aký kedy existoval. Nenájdete iné združenie národov, ktoré by v mieri spolunažívalo tak dlho a tak prosperovalo. Stali sme sa obľúbeným cieľom migrácie z celého sveta.
O každej entite v dejinách tejto planéty platí, že ak sa neprispôsobí, tak neprežije. Ale prispôsobujeme sa svetu, ktorý je lepší, ako kedy bol.
Dostali sme dve facky. Sprava aj zľava. Musí nás to prebudiť. Ak Trump spôsobí to, že sa Európa prebudí, tak to bude dobre. A keby nám aj odpadol celý transatlantický obchod, stačí, ak ho nahradíme vnútorným obchodom Európy.
Tým dokážeme nahradiť výpadok obchodu s USA aj niekoľkonásobne. Máme medzi sebou implicitné clá, ktoré nie sú finančné. V tovare je to 40 percent a v službách 110 percent. Takže máme na čom pracovať a celé desaťročia môžeme rásť iba z titulu vlastnej integrácie.
O tom hovorí aj vlaňajšia Draghiho správa…
Trump a Vance nám to hovoria agresívnejším spôsobom, ale je to v Draghiho správe. V globalizovanom svete nemôžeme obstáť s dvadsiatimi siedmimi menami. Na Slovensku ste si to už uvedomili.
Nie je možné obstáť s takýmto rozdrobeným trhom, ktorý je inak najsilnejší na svete. Máme vnútorné bariéry, ale tie môžeme zbúrať. Na základe 70 rokov reálnych čísiel a HDP, ktorý máme.
Draghiho správa však nespôsobila veľa rozruchu, napriek svojmu posolstvu, že ak sa Európa neprispôsobí, tak neprežije. Nesklamalo vás, ako vlažne bola politikmi prijatá?
O každej entite v dejinách tejto planéty platí, že ak sa neprispôsobí, tak neprežije. Ale prispôsobujeme sa svetu, ktorý je lepší, ako kedy bol. Napríklad v roku 1820 približne 92 percent ľudí bolo na hranici nutričnej podvýživy a len osem percent sa nemuselo starať o jedlo. Teraz to máme presne naopak. Za dvesto rokov sme urobili neskutočný pokrok.
Nie je však desivé, že Európu prebudí až Trump, a nie správa Maria Draghiho?
To je pekná otázka, ale keď sa pozriete na dejiny Európy, tak sme vždy ožívali po impulzoch zvonka. Či už to bol judaizmus, kresťanstvo, nájazdy Mongolov alebo iných civilizácií. Vtedy sa vždy Európa alebo kresťanská ríša dala dohromady.
Aj Európska únia vznikla z popola druhej svetovej vojny. Tieto vonkajšie impulzy nám robia dobre. Sme najsebakritickejšia entita, aká kedy existovala na tejto planéte. Rímska ríša nenávidela všetky národy okolo seba, ale seba milovala. A to platí o Rusku aj o ostatných štátoch. Európa má najviac nepriateľov vnútri. Sme azda jediná entita, ktorá odmeňuje vlastných kritikov.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
Máte príklad?
Slavoj Žižek sa živí kritikou kapitalizmu. Tak dostane viac peňazí, aby mal viac času na knihy kritické voči kapitalizmu. Alebo Greta Thunberg. V Európe aj malé dieťa, ktoré prezentovalo zvláštnu kritiku, dostalo pozornosť. Lídri krajín ju počúvali.
Prečo sa nenarodila v krajine, ktorá má naozaj znečistené ovzdušie, a nie vo Švédsku, kde je poväčšine čisté? Alebo prečo sa nenarodila v komunistickej krajine? Odpoveď je, že sa asi narodila. Ale ako ženu a dieťa ju nikto nepočúval, alebo ju rovno umlčali spôsobmi, ktoré tu nechcem rozoberať.
Aj Ježišovo „miluj svojho nepriateľa“ nám pripadá ako príliš absurdné, gýčovité a nereálne. No a o dvetisíc rokov neskôr je to „life-hack“ pre prosperujúcu spoločnosť.
Lifehack?
Áno, tento lifehack rešpektujeme napríklad vo vede. Ktokoľvek je kritizovateľný, či už je to Einstein alebo nositeľ Nobelovej ceny. Je to aj základ kapitalizmu. Chránime nápady vzniknuté v garáži proti Googlu alebo Facebooku. Máme úrady, ktoré strážia to, aby nikto nebol príliš dominantný.
A v neposlednom rade je to princíp demokracie. Bytostne chránime ľudí, ktorí hlásajú opačný názor, pretože existuje nádej, že nás to posunie ďalej. Je to vlastnosť, ktorá sa vytráca, a s najväčším smútkom to sledujem najmä v USA.
Mýtus nekonečného rastu
Čo hovoríte, znie optimisticky, ale je niečo, čo vás znepokojuje? Niečo v ekonomike, ktorá možno po období rastu smeruje k recesii?
Nemôžeme donekonečna rásť hmotne, ale môžeme donekonečna rásť myšlienkovo. Z hmotnej stránky sa to pole raz skončí. Základom našej ekonomiky sa môžu stať vzdelávanie alebo medicína, či umenie. O pár desaťročí sa to podľa mňa bude aj v HDP prejavovať výraznejšie ako dnes. Najmä s nástupom AI. Takto môžeme rásť stovky alebo tisíce rokov. Veda môže rásť ďalej.
Čiže nás aj naďalej čaká rast?
Hovorím tomu meditatívna ekonomika. Čo iné je bankovníctvo, ak nie kolektívna meditácia nad tým, kam dáme svoju našetrenú energiu? Dáme to do vzdelania alebo zdravotníctva? Máme na to systém, ale v podstate je to kolektívna meditácia nad tým, kam smerovať túto krajinu. Takže sa neobávam, že by HDP prestalo rásť. Naopak. S umelou inteligenciou budeme rásť celkom zaujímavo.
A máte s tým spojené nejaké obavy?
Vyvoláva to „čapkovské“ obavy alebo tie, ktoré poznáme z Matrixu alebo Duny. Strata viery Európanov v Európu bude znamenať, že nás skôr alebo neskôr prevalcuje Rusko. Ale už sme v stave, že sa zlu vieme postaviť aj vojensky. Už sa to v dejinách stalo. Nad našimi krajinami sa stretli dve diktatúry: pravicová a ľavicová. Nevyhrala ani jedna. Nacizmus bol porazený vlastnými zbraňami, čo boli reálne zbrane. A komunizmus bol porazený tiež vlastnou zbraňou – prospechom proletariátu. Ani totalitné krajiny už komunizmus v ekonomike nepoužívajú. Nie je systém, ktorý by sa o spoločné vlastníctvo dokázal postarať lepšie ako náš demokratický kapitalizmus. A existuje na to veľa príkladov.
Európski filozofi vyrástli na tom, že kritizovali svojich učiteľov. Čína niečo podobné nepozná. Tam sa nikto neopovážil kritizovať svojho učiteľa. My nestojíme na ramenách našich obrov, my tie ramená kaličíme.
Povedzte nejaký.
Paradoxne a krásne to vidieť na ekológii. Ako je možné, že totalitné Československo, kde existovalo 20 komisií, ktoré chránili spoločný majetok, si zdevastovalo vlastný vzduch viac ako egoistickí kapitalisti vo Fínsku alebo v Rakúsku?
Ako to, že nám trvalo posledných 35 rokov kapitalizmu, kým sme si vyčistili zdevastovaný vzduch po komunistoch? Bol tu zlý vzduch a aj duch. Táto slovná hračka dáva zmysel aj v slovenčine, však?
A za revolúciu treba poďakovať tým, ktorí s ňou začali. Robotníci a normálni ľudia v severných Čechách, ktorí vyšli do ulíc a protestovali proti tomu, že je tu nečistý (vz)duch. Potom sa pridali študenti a herci a dotiahli to do konca. Nebola to revolúcia elít, bola to revolúcia obyčajných ľudí.
Nepotrebujete vysokú školu na to, aby ste vedeli, že (vz)duch je znečistený. Ale keďže komunistický režim nepripúšťal akúkoľvek kritiku, tak nebral ani túto očividnú. A preto skolaboval.
Vraciame sa ku kritike, ktorá funguje v Európe?
Je to trochu nepríjemné, ale je to zdroj našej nekonečnej sily. Máme inštitúcie a aj chápanie sveta založené na tom, že sa kritizujeme. Európski filozofi vyrástli na tom, že kritizovali svojich učiteľov. Čína niečo podobné nepozná. Tam sa nikto neopovážil kritizovať svojho učiteľa.
My nestojíme na ramenách našich obrov, my tie ramená kaličíme. Má to efekt, že každá demokratická voľba je tesná. Ale to nie je prejavom slabej demokracie. Naopak, je to prejav silnej demokracie. Dohodli sme sa, že nebudeme vraždiť, že sa nebudeme znásilňovať a že jeden a jeden je dva. A ideme ďalej.
Je to ako medzi dobrými priateľmi. Nediskutujete o tom, čo je jasné, ale nájdete milimeter nezhody a tam diskutujete, aby ste zistili, kto je bližšie k pravde.
Rozdelená spoločnosť teda nie je problém?
Môžeme na to šomrať, ale uvedomme si, že ruská či severokórejská spoločnosť sú jednotnejšie. V Česku sme sa zhodli, že manželstvá homosexuálov sú OK. O tom už nie je diskusia. Môžu však adoptovať detí? To je horúca téma a o tej diskutujeme.
Riešime stále väčšie detaily, posúvame sa dopredu a vidieť to aj na ekonomických číslach. V roku 1989 sme si vyberali medzi chudobou a neslobodou, alebo tým, že pôjdeme vpred v slobodnej a bohatej spoločnosti. To nie je až taká veľká dilema.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
Častejšie to býva väčší kontrast.
Nebolo to klasické buď sloboda a chudoba, alebo bohatstvo a nesloboda, ako to brali veľkí filozofi. Aj v kresťanstve to tak je, že prospech a etika idú na úkor samého seba. A my sme zistili, že bohaté spoločnosti sú zároveň slobodné a vzdelané.
Anjeli dobra idú spolu a anjeli zla sa tiež sprevádzajú. Takže ak vám politik začne klamať, tak neskôr začne ostro až fyzicky kritizovať svojich nepriateľov a o dva roky je z neho totalitný vodca. Pretože niekedy začal malým klamstvom, ktoré obhajoval, a nemal inštitúcie, ktoré by ho napravili, a nenašiel v sebe silu napraviť sa sám.
Čierna labuť Donald Trump
Jedným z takých vodcov je Donald Trump. Ten sa správa tak, že pred všetkým uprednostňuje obchodné dohody. Mier na Ukrajine nevyrokoval, ale podpísal dohodu o nerastných surovinách.
Komunikujem na dennej báze s mojimi americkými priateľmi. A oni nevedia, čo majú robiť. Ani americká občianska spoločnosť nie je taká pripravená ako naša. Musí sa nanovo vytvoriť. Dokonca rozmýšľam nad tým, či nebudeme mať novú kategóriu disidentov. Tých amerických, ktorí budú nachádzať útočisko v Európe. Kedysi to bolo presne naopak a myslím si, že Európa to Amerike dlhuje.
Aký odkaz nám Trump posiela svojou politikou?
Je to vlastne niečo, čo som nedávno počul od jedného amerického generála: Lead me, follow me or get out of my way (Veď ma, nasleduj ma alebo mi choď z cesty). To je rukavica, ktorú nám Trump hádže.
Môžeme zmiznúť a tento náš experiment skončí v prepadlisku dejín ako krásna doba, na ktorú sa bude spomínať v orwellovskej spoločnosti. To hádam nechceme.
Alebo môžeme prijať to, že nás bude Amerika viesť. Alebo ešte lepšie, začneme svet viesť my. Potenciál – ekonomický, myšlienkový, historický i vojnový – na to máme. Môžeme pôsobiť ako stabilizačná kotva sveta. Prebrať úlohu, ktorú plnila doteraz Amerika.
Trump je iba odchýlka?
Je. Je to krátkodobá a veľmi prudká odchýlka aj od amerických štandardov. Salto mortale, ktoré teraz predviedli, musí byť príliš veľa aj na Ameriku. Americká spoločnosť je oveľa viac rozdelená ako európska. Rozdiely medzi vzdelanými a nevzdelanými, bohatými a chudobnými Američanmi sú oveľa výraznejšie. Európa má stabilnejší stred.
Berieme to tak, že viera ide na úkor rozumu. Je to inak. Viera je nadstavba rozumu.
Čo si myslíte o blížiacej sa hrozbe recesie?
Nachádzame sa v dobe, keď nemáme iba jednu recesiu, ale niečo, čomu sa hovorí polykríza. Zažívame krízy vo viacerých oblastiach. Keď mám malú dušičku z toho, čo sa vo svete deje, tak mi pomôže odstúpiť a pozrieť sa na nás v priebehu dejín.
Každá generácia mala svojho strašiaka – kubánska kríza, ozónová diera, Y2K (problém roku 2000, keď hrozilo technické zlyhanie systémov pre programovacie chyby – pozn. red.), preľudnenie planéty… Kedysi sme sa báli internetu a ešte predtým kníh. Vždy sme to nejako zvládli.
Neznamená to, že máme pustiť volant a čakať, že ľudstvo zaparkuje v demokracii. Nezaparkuje. To skôr zaparkuje v totalite. Ale keď sa pozriete na vývoj ľudstva, tak sme to vždy nejako dali.
Bohatstvo nie je výlučnou vlastnosťou kapitalizmu, ekonomiky, ľudstva alebo života. Ale je to vlastnosť vesmíru. Vesmír pred vyše 13 miliardami rokov začal ako extrémne chudobná entita. Neexistovali žiadne hviezdy alebo planéty. Vesmír sa sám od seba formoval smerom k bohatším a komplexnejším celkom. Až vznikla naša planéta. Žijeme v najbohatšej zóne vesmíru, o ktorej vieme.
Takže muselo by sa stať niečo ontologicky naozaj výnimočné, aby sa tento takmer 14 miliárd rokov pokračujúci trend rastu HDP vesmíru náhle skončil. Keď mám depresiu z toho, čo sa deje, tak toto ma upokojí.
Ale to celé môže pokračovať aj bez nás…
Aj keby sa celá Zem prepadla do chudoby a prepadli sme sa do Mordoru alebo do scenára z Mad Maxa, alebo z Matrixu… Aj tak raz sloboda ducha prerazí a bude to, síce s veľkým zdržaním, rásť ďalej.
Ekonómia dobra a zla
Dáva ešte zmysel spoliehať sa na neviditeľnú ruku trhu?
Ja v neviditeľnú ruku trhu neverím. Verím v niečo silnejšie – v neviditeľnú ruku spoločnosti. Spoločnosť sa sama reguluje. Keď sa to príliš preženie s korporátnym videním sveta, tak príde generácia hipíkov. Keď sme príliš byrokratickí, tak začne písať Kafka svoje romány. Dlhodobá úvaha ide tým smerom, že môžeme veriť v niečo ako neviditeľnú ruku dejín. John Maynard Keynes tomu hovoril anima spirit.
Ak by ste dnes písali Ekonómiu dobra a zla, zmenili by ste niečo?
Určitý čas som mal tieto tendencie, ale už ma prešli. Teraz by som to nechal, ako to je. Jeden kamarát, úspešný podnikateľ Pavel Bouška, povedal, že ma pred 20 rokmi nebral vážne, pretože som tvrdil, že ekonómia, to nie sú iba čísla. No a priznal, že po 20 rokoch prišiel na to, že naozaj ide viac o psychológiu, filozofiu a hlbšie hodnoty, ktorým keď človek neverí, tak čísla sú nanič.
Základ je viera?
Berieme to tak, že viera ide na úkor rozumu. Je to inak. Viera je nadstavba rozumu. Steve Jobs videl rovnaké excelové tabuľky ako všetci ostatní, ale on si z nich „vyveril“ iPhone. Na začiatku sú všetky myšlienky viera, ak sa majú stať telom.
To je myslenie, ktoré dokáže prepojiť ekonómiu s psychológiou, filozofiou, teológiou a praktickou reálpolitikou. Zároveň mám pocit, že nám to chýba v našich národoch. Trochu strácame ducha a chceme podnikať, mať bazén…
Ale teraz zisťujeme, že hodnoty sú väčšie. Vo svojej podstate je to hodnotový boj, a ak ho prehráme, tak nám budú všetky účtovné závierky nanič.
Takže už neplatí clintonovské „it’s the economy stupid“? Že je to v konečnom dôsledku všetko ekonómia?
Neplatí, pretože v najkapitalistickejšej krajine slobodného sveta bola volebná vojna zároveň kultúrnou vojnou prehnanej ľavice, na ktorú je reakciou prehnaná pravica.
Svet sa delí na ľudí, ktorí veria v slobodu ľudského ducha, a tých, ktorí na ňu neveria a myslia si, že cesta vpred je v technológiách a mierne totalitnom režime. Musíme ukázať svetu, že myšlienka Európy je životaschopná. Sme vystavení najťažšiemu testu od konca druhej svetovej vojny.
Nežijeme už v technokracii? Počas Trumpovej inaugurácie boli pri ňom nastúpení technologickí miliardári Musk, Bezos, Zuckerberg a ďalší.
V USA sú k tomu určite bližšie ako tu u nás. Výhoda Európy je to, že niekedy sa jeden z národov môže politicky zblázniť. Stalo sa to v Anglicku, vo Francúzsku, v Nemecku a deje sa to v Maďarsku. Ale nikdy sa to nestalo 27 krajinám naraz. Ostatné krajiny sú vždy ochotné pomôcť tej, ktorá práve kríva.
Amerika túto korektúru nemá. Technokracia môže mať technologickú formu alebo podobu prsteňa z Pána prsteňov. Aj Gandalf s pevnou vôľou a dobrými úmyslami sa rozhodol na prsteň moci nesiahať. Nerobí to dobrotu ani tým najčistejším z nás.
Aj Havel s tým mal problém. Dole máme jeho citát: „Jsa u moci, jsem si permanentně podezřelý.“ Ale vieme, ako to dopadlo. Prsteň moci zničili dvaja nepravdepodobní hrdinovia z Hobitova, a zachránili tak slobodný svet. Zlo pominulo tým, že zničili prsteň moci. To je predobraz toho, že to hrozí každému, kdekoľvek a kedykoľvek.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
V knihách píšete, že ekonómia je ľudská disciplína. Nehrozí, že s nástupom AI časť toho ľudského preberie algoritmus?
Pripravujem knihu, v ktorej chcem nadviazať na Ekonómiu dobra a zla. Mám tam svoj vlastný prostý model. Na všetko okolo nás sa dívam z troch pohľadov – z pohľadu tela, duše a ducha. Telo je hmota – napríklad mobil.
Duša je to, čo je objektívne reálne a nie je to hmotné, ale zhodneme sa na tom, že to existuje. Napríklad softvér do mobilu – ten existuje, má cenu a vieme ho analyzovať. Nad tým všetkým je duch. Duch je to, čo je reálne, ale nie je to objektívne reálne. Napríklad používateľ mobilu.
Vy ste duchom tohto mobilu. Keď pôjdeme spolu na koncert, budú tam hrať rovnaké gitary, čo je telo, budeme počuť rovnaké tóny, čo je duša. Ale vám sa to bude páčiť a mne nie. A to je duch.
Naše telo pred dvesto rokmi nahradili stroje. Teraz ho máme už len na okrasu. Evolúciu sily sme odovzdali strojom. Naša práca sa presunula z hmoty do posilňovania ducha. Učíme sa jazyky, účtovníctvo. A teraz nás začína nahrádzať strojové učenie. Takže kam unikneme?
Jediná zóna, kam sa ľudská práca môže evakuovať, je posilňovanie ducha. To je to, čo nás v škole neučili – kvalita rozhodovania, byť dobrým človekom, vedieť vytvárať zmysel. Filozofia, psychológia, umenie, krása, spoznávať sám seba – tam vidím smerovanie toho ľudského, čo z nás zostane.
Treba človeka nadchnúť a dať mu optimizmus. Poviem vám ako prvým nové motto Knižnice Václava Havla – Dať zmyslu život.
ChatGPT na steroidoch
Aký máte vy vzťah k technológiám? Používate napríklad ChatGPT?
Jasné. Pomáha mi organizovať si myšlienky. Napíšem vetu a dám mu úlohu, aby mi ju skritizoval. Vďaka tomu sa dozviem veľa zaujímavých vecí a napíšem kvalitnejší článok, ako keby som iba gúglil.
Keď idem v aute sám, tak si pustím ChatGPT a poviem mu: „Buď Sokrates, buď kritik EÚ, kritizuj zmysel Únie a snaž sa vyhrať debatu so mnou.“ A tak sa dve hodiny hádam so Sokratom.
Teraz sme mali spomienkový večer s Vladimírom Hanzelom (bývalý osobný tajomník Václava Havla – pozn. red.). Pýtal som sa ho na stretnutie Havla s Bobom Dylanom.
A hovorí: „Mal koncert, potom za ním Havel prišiel do šatne a bolo to také divné.“ Tak sa ho pýtam, že prečo divné a o čom hovorili. A Hanzel na to: „Oni nič nehovorili. Predstavili ich a Václav Havel nič nehovoril a ani Bob Dylan nič nehovoril.
A trvalo to tak pol hodiny. Bolo to zvláštne, ale nie nepríjemné. A rovnako to bolo s dalajlámom.“ A mne to stále ide v hlave. Stretnú sa dve takéto veľké osobnosti, majstri slova, a nič nehovoria.
Teraz vstávam o štvrtej ráno a čítam si. A raz som si začal čítať list Václava Havla Gustávovi Husákovi z roku 1975. A po desiatich minútach sa mi ten text otvoril a zrazu som ním začal dýchať.
Vedel som, prečo to píše, a všetkému som rozumel. Mal som pocit, že sa s Václavom Havlom rozprávam. Bol to krásny duchovný zážitok. Takže bez toho, aby som sa chcel porovnávať s týmito velikánmi, keby som dnes stretol Václava Havla, tak by som s ním mlčal, pretože sa s ním rozprávam vďaka jeho textom.
