Keď som začal pred rokmi bojovať so závislosťou od smartfónu, stanovil som si jedno zlaté pravidlo. Znelo nasledovne: keď v tom nič nehľadáš, tak do toho nepozeraj.
Vychádzalo z poznania, že som si zautomatizoval proces zapichnúť do pestrofarebného displeja zrak zakaždým, keď mozog práve nemal žiadny oporný bod, okolo ktorého by rotovala moja pozornosť. Dopracoval som? Dojedol som? Dobehal som? Takže čo nové v mobile?
Racionálna odpoveď je jednoduchá: nič. Lenže organizmus nachádzajúci v neustálom civení do onoho ničoho na placatej obrazovke prazvláštne uspokojenie, prichádza s inou odpoveďou. Tá odpoveď je chemická a znie: je tam nový impulz, ktorý mi robí dobre.
Čo mi to dalo?
Rozhliadnite sa po osadenstve mestskej hromadnej dopravy v akúkoľvek dennú hodinu a dekódujte si pohľady pasažierov zafixované do obrazoviek mobilných telefónov nie prizmou toho, že si tam „jednoducho niečo čítajú“, ale že práve dostávajú svoju potrebnú dávku dlhodobo budovaného návyku – nehľadiac na to, čo si tam čítajú.
Prípadne sa po hodine scrollovania príspevkov na Facebooku (alebo dvoch hodinách pozerania tiktokových videí) spýtajte sami seba, aký zásadný bol pre váš život práve skonzumovaný obsah.
Môžete sa spoľahnúť, že obsah prijímaný cez obrazovku smartfónu počas „prebytočného času“ medzi jednou a druhou konkrétne definovanou úlohou či činnosťou je pre vás asi tak zásadný, ako je pre váš organizmus nutrične výživný hamburger v „Mekáči“.
To všetko teraz možno vedie pozorného čitateľa k jednoduchej otázke: No a čo?
No vážne, pán redaktor. No tak si človek robí dobre tým, že si prezerá rozhýbané obrázky sporo odetých slečien na mobile. A čo má byť?
Odpoveď nedokážem napísať bez toho, aby som si tu nepomohol pojmom „instantná gratifikácia“, čiže fenoménom okamžitého uspokojenia.
Ako funguje dobrý pocit z dobre odvedenej činnosti? Pod kapotou mu bublá batéria biochemických reakcií, z ktorých nás teraz zaujíma predovšetkým produkcia dopamínu. Zo širokého portfólia funkcií tohto neurohormónu zamerajme pozornosť na jeho úlohu v systéme potešenia a odmien, ktorú plní v mezolimbickej dopamínovej dráhe.
Urobte to znova
Veľmi zjednodušene povedané to znamená, že dopamín je to, čo robí človeku dobre v reakcii na určité udalosti a aktivity, ktoré sú pre neho prínosné. Buduje tak prostredníctvom jeho emócií motiváciu k tomu, aby ich robil aj naďalej. Prešli ste sa? Zabehali si? Obracali seno? Dopamín je odmena. Urobte to znova.
Ak chcete o téme vedieť viac, rozhodne si prečítajte knihu Cala Newporta Digitálny minimalizmus.
Lenže ľudia sú múdre hlavičky a už dávno hackli spôsob, ako čerpať dopamín zadarmo, aj bez toho, aby museli najskôr odviesť nejakú skutočnú činnosť. Príklad za všetkých je kokaín: droga, ktorá vám dá pocit, že ste práve vyliezli na Mount Everest a zachránili na ňom svet, hoci ste v skutočnosti len zhrbení nad záchodovou doskou šnupali biely prášok, kvôli ktorému v Južnej Amerike umierajú desiatky tisíc ľudí.
To je chemické hacknutie dopamínu. Existuje ale aj nespočetné množstvo behaviorálnych hacknutí. Medzi nimi kraľuje systém výherných automatov. Ako to súvisí s mobilnými telefónmi?
Keď Steve Jobs prišiel s konceptom prvého iPhonu, predstavil svetu skrátka a dobre telefón, ktorý v sebe súčasne nosil zásobu muziky na celý život svojho používateľa. Na tento koncept sa však postupom času nabalil celý biznis aplikácií. A ich biznis model stál a padal s návykom, ktorý dokážu v používateľoch vzbudiť.
Lajky, feedy a notifikácie
S predstavením Facebooku začal tento systém nekompromisne využívať rovnaké mechanizmy, ktorými k sebe priťahujú hráčov výherné automaty v Las Vegas a nútia ich do svojich nenásytných útrob vysypať peňaženky. A skutočne základné kamene Facebooku, ako ho poznáme dnes, budovali ľudia so skúsenosťou s tvorbou práve týchto konkrétnych výherných automatov.
Lajky, feedy, notifikácie – to všetko sú nástroje na vzbudzovanie instantnej gratifikácie z ničoho, ktorá človeka bombarduje spomínaným dopamínom. A tieto dávky dopamínu presne v princípoch ľudskej evolúcie človeka motivujú k tomu, aby sa k onej uspokojujúcej činnosti vracal.
Problém spočíva celkom pochopiteľne v tom, že oproti prirodzeným stimulantom dopamínu, viazaným na človeku prospešné činnosti ako fyzická aktivita, sex alebo produktívne práce, sa tu dopamín produkuje z činností, ktoré človeku nič dobré neprinášajú. A nejde len o mobilné telefóny: návyk na umelo stimulovanom dopamíne púta časť populácie napríklad k pornografii.
A rovnako ako sa človek prepadá do dopamínovej závislosti od PornHubu v absurdnej špirále, z ktorej pre neho nevzíde absolútne nič dobré (tu odporúčam knihu Your Brain On Porn od Garyho Wilsona), tak sa niekto iný prepadá do obdobnej závislosti od lajkov pri svojich fotografiách na Instagrame – a podstatná časť jeho pozornosti sa stáča na to, ako vo svojich fanúšikoch vzbudiť ešte viac žiadostivého záujmu.
Ako sa cítite?
Len sa spýtajte sami seba, ako sa po bežnom dni preprokrastinovanom prezeraním Facebooku a hádaním sa na Twiteri cíti vaše najhlbšie vnútro a ako radostne poskakuje vaše srdiečko.
Nejde o pár extrémnych prípadov. Veď prikovávanie užívateľov k produktu prostredníctvom umelého stimulovania produkcie dopamínu je vo svete digitálnych technológií široko rozšírený biznis model.
Takže: ako z toho von? Po odpoveď nemusíte chodiť ďaleko. Siahnite do knižnice či kníhkupectva a otvorte knihu Jamesa Cleara Atómové návyky. Vzhľadom na to, že závislosť od umelo stimulovaného dopamínu nie je nič iné ako návyk, dáva celkom logiku ísť na to vybudovaním nových návykov – a likvidáciou tých starých.
Clear razí niekoľko zákonov behaviorálnej zmeny, podľa ktorých dokážete len s trochou disciplíny skrotiť technologické závislosti a vybudovať si pre seba odmeny, ktoré si zaslúžite.
Odrieknite si to, čo je hneď, zadarmo a nanič. A keď v obrazovke smartfónu nehľadáte nič konkrétne, tak do nej nepozerajte.
Verte, že až keď si namiesto šialenstva nezaslúženej instantnej gratifikácie znovu ohmatáte dopamínové uspokojenie z odkladanej odmeny za niečo, čo vás stojí námahu, budete môcť opäť voľne dýchať.
Článok vyšiel na Forbes.cz, autorom je Darek Šmíd.