V jej ateliéri v obci Nová Dedinka to žije a hrá farbami. Slovenská portrétistka Alena Adamíková, rodáčka z Revúcej, vyštudovala na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU), kde neskôr i učila, a počas materskej dovolenky založila vlastnú súkromnú základnú umeleckú školu. Dnes jej život vyzerá tak, že od rána tvorí a maľuje, popoludní zase vzdeláva a vychováva nádejných mladých umelcov.
Doktorandské štúdium ako výzva
V pamäti sa Adamíková vracia do detstva, počas ktorého prichádzala do prvého kontaktu s umením. Podľa nej to bolo prirodzené, rada totižto kreslila a maľovala. Za úspechom však nevidí iba svoju snahu a talent. „Možno som mala ešte šťastie,“ vraví a spomína na dvoch konkrétnych ľudí, ktorí v nej podporovali kreatívne cítenie i zmýšľanie. „Otec mal blízko k maľovaniu, ale skôr z takého remeselného hľadiska. A mala som veľmi osvietenú babičku,“ upresňuje. Práve Paulína Adamíková mala veľký vplyv na svoju vnučku.
Keď ju opustila múza, svoj štýl pozmenila. Maliarka Hula tvrdí, že obrazmi sa dá zarobiť
Jej rodičia odišli v 50. rokoch za prácou do Kanady, no ona spolu s rodinou zotrvala na Slovensku. Napriek tomu s nimi nadväzovala kontakt, a tiež ich navštevovala. „Jej cesty do Kanady, to jej prerozprávanie, a tiež knihy, ktoré mi odtiaľ nosila. To všetko spôsobilo, že mi ako dieťaťu ukázala, ako inak sa dá robiť umenie,“ dodáva portrétistka. Už od útleho veku teda nachádzala podporu a mala vytvorené dobré podmienky, vďaka ktorým sa vedela rozvíjať a vydať na umeleckú dráhu.
Za dôležitý moment svojej umeleckej kariéry považuje Adamíková výstavu Infantky, ktorá prebehla v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy. Foto: Peter Bánoš
Adamíková študovala v období rokov 1991 až 1997 na Katedre maľby a iných médií VŠVU, kde navštevovala ateliéry profesorov Daniela Fischera i Stanislava Stankociho. O 10 rokov neskôr tam nastúpila na doktorandské štúdium, ktoré úspešne ukončila. Prečo padlo po dekáde takéto rozhodnutie? „Maľba pre mňa predstavuje hĺbkový výskum, najprv si v hlave ujasňujem, čo chcem oznámiť obrazom, sériou obrazov, následne sa pokúsim predstavu nahodiť na papier. A práve doktorandské štúdium mi umožnilo sústrediť sa aj na teoretickú časť, v priereze dejín nájsť súvislosti a podložiť zámer tak, aby to obstálo aj pre budúcnosť,“ vysvetľuje. Portrétistke zároveň vyhovovalo, že má jasne určené hranice a mantinely.
Pózovali jej Guns N´ Roses aj Steven Tyler. Rodáčka z Liptova fotí rockové hviezdy
Po absolvovaní doktorandského štúdia Adamíková na VŠVU učila, pracovný pomer ukončila, keď nastupovala na materskú dovolenku. „Máme dve dcéry, jednu po druhej, takže sme popritom založili vlastnú súkromnú umeleckú školu. Pri dvoch deťoch sa dá zvládnuť aj niekoľko ďalších, ak máte nadšenie, podporu a dostatok energie. Máme už 200 detí, a nielen výtvarný, no aj hudobný odbor. Hlavne som si uvedomila, že sa chcem poďakovať učiteľom, ktorí ma formovali a cítim, že je mojou povinnosťou odovzdávať iným to, čo oni dávali mne. Detstvo je najsilnejšie obdobie, ktoré otvára možnosti,“ dodáva.
Postupom času zistila, že ju práve práca s deťmi napĺňa a má i ďalší rozmer. Portrétistka často pociťuje, že na Slovensku stagnuje umelecký obchod. „Treba si vychovávať nadšencov do umenia, zberateľov umenia a ľudí, ktorí budú tráviť viac času v galériách. Umenie sa pre nich stane neoddeliteľnou súčasťou oddychu, relaxovania. V umení sú vložené osobné príbehy, často sa ako divák nájdete v príbehu, preto vo vás niektoré diela zanechajú stopu,“ prízvukuje.
Tvorba obrazov je o disciplíne
Adamíková obľubuje staré umenie, starých majstrov, no taktiež súčasnú tvorbu. Hovorí o akejsi konfrontácii. „Umenie mi dáva slobodu, ale súčasne je to poznanie toho, ako sa žilo v minulosti. Nemyslím len to, ako boli ľudia oblečení, akými predmetmi sa obklopovali, akú pozíciu reprezentovali. Vieme odpozorovať témy, vzťahy, i keď v niektorých obdobiach boli témy nútené. To porovnávanie s tým súčasným ma utvrdzuje v tom, že je dobré robiť umenie, lebo je to stopa, ktorá po nás zostane,“ zamýšľa sa.
Pre Apple vytvorila exkluzívnu sériu fotografií. Mária Švarbová a jej tipy pre začínajúcich fotografov
Keďže je portrétistkou, fascinujú ju diela z rôznych období, na ktorých sú vyobrazené tváre. Skôr než digitálne médiá jej učarovala klasická maľba. Vo svojej tvorbe sa venuje redefinícii maliarskeho portrétu. Vysvetľuje, že dlho pracovala s myšlienkou, ako sa dostať pod povrch, masku a akúsi fasádu portrétovaných ľudí. „Je to viac-menej nemožné,“ konštatuje. „Keď človek nechce poodhaliť, aký skutočne je, nechce byť ani takto zobrazovaný. Celé jedno obdobie som smerovala k definovaniu, že nedokážeme v obrazoch odhaliť, čo je podstatou portrétovaného.“ Cez maľbu sa podľa Adamíkovej možno dostať skôr k autorovi diela.
Portrétistka vystavovala svoje diela i v Danubiane. Tento priestor označuje za veľkorysý. Foto: Peter Bánoš
Proces tvorby považuje portrétistka za disciplinovanú prácu, ktorá si vyžaduje čas. Jej obrazy vznikajú i spontánne, no vždy tomu predchádza vnútorná príprava. „Niekedy s fotografiou alebo skicou pracujem tak, že sa na ne dívam alebo rozmýšľam, kým príde čas, keď si poviem, že som pripravená a môžem ísť maľovať. Pri niektorých veciach to chce pravidelne hodiny a hodiny chodiť do ateliéru,“ opisuje. Disciplína i fakt, že nikdy nepríde pred plátno nepripravená a nespolieha sa na náhodu, považuje za gro svojho úspechu. Vždy si vyskladá predstavu, čo má byť cieľom konkrétneho diela.
Saturejka: Chcela som dostať grafiky k ľuďom. Umiestnila som ich do ulíc, väčšina z nich zmizla
Pri tvorbe obrazov jej pomáha hudba, ktorú označuje za dôležitý element. Momentálne sú to skladby holandskej speváčky Anouk. Púšťa si ich v pôvodnom jazyku, hoci im nerozumie. „Vyhovuje mi emócia v jej hlase a silná rytmika. Niekedy, keď sa chcem rýchlejšie dostať k práci, pustím si jej hudbu. Možno je to nejaký Pavlovov reflex, moje telo je nastavené, že pri tejto hudbe je zvyknuté maľovať,“ smeje sa. Oveľa zložitejšie je pre Adamíkovú pracovať v tichu. Najlepšie sa jej tvorí ráno, keď má dostatok energie.
Pripravuje sa na výstavu vo Viedni
Počas svojej kariéry vystavovala samostatne v galériách ako Nová Vlna, Nitrianska galéria, River Gallery či Schemnitz Gallery. Doposiaľ najdôležitejším počinom bola pre Adamíkovú výstava Infantky, ktorá sa uskutočnila v roku 2017 v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy. V nej odkazovala na portréty španielskeho barokového maliara Diega Velázqueza. „Bolo to pre mňa kľúčové. Snažila som sa dopátrať k mnohým jeho dielam, postupnosti, ako sa menil jeho rukopis, takže to bol obrovský výskum. Súčasne som to chcela skĺbiť s niečím osobným a mojím,“ upresňuje. Neskôr sa portrétistke ozval Vincent Polakovič, ktorý Infantkám ponúkol priestor v Danubiane. „V takomto veľkorysom priestore sa mohla séria zopakovať,“ dodáva.
Čierne diery vypredali ďalšiu knihu a ich grafiky smerujú na aukciu. Výťažok pôjde na oživenie kaštieľa v Jelšave
Adamíková nezabudla ani na svoje korene. S tvorbou sa vlani vrátila do rodnej Revúcej, kde usporiadala výstavu s názvom Cesta domov. Tá sa uskutočnila v podkroví Múzea Prvého slovenského gymnázia. „Bola som ním fascinovaná. Keď som ho videla po rekonštrukcii, zatúžila som v ňom prezentovať svoje práce,“ hovorí. Inšpiráciou pre jej tvorbu bolo spokojné detstvo, ktoré v meste a okolí prežila. V dielach výstavy sa vrátila k spomienkam cez svoje dcéry, ktoré zobrazila portrétovaním. „Tie maľby sú o tom, že niekam putujeme, cestujeme, prechádzame sa Muránskou planinou. Je tam viac odkazov na takéto miesta,“ upresňuje.
Adamíková vlani odprezentovala svoju umeleckú tvorbu i v rodnej Revúcej. Foto: Martin Rolinec
Tento rok, ktorý je poznačený pandémiou koronavírusu, sa tvorba portrétistky objavila v galérii Zoya Musum Elesko Modra na skupinovej výstave Jazdkyne spolu s dielami Márie Čorejovej, Kristíny Mésároš a Oľgy Paštékovej. Nemala však dlhého trvania. „Výstavu sme otvorili 8. marca a hneď na druhý deň sa galéria zatvorila. To bolo veľkým sklamaním, ale akceptovali sme to, nedalo sa nič robiť,“ spomína. Napriek tomu sa stalo niečo nečakané. Kurátor Thomas Emmerling ponúkol Adamíkovej možnosť presunúť čas výstavy do rakúskej metropoly, kde sa pre opatrenia nemohla uskutočniť iná výstava. „Takže nás pandémia dostala do Viedne,“ poukazuje na paradox.
Pomáha dievčaťu z detského domova. Známa maliarka robí “Buddyho”
Diela Adamíkovej sa doposiaľ v rámci skupinových výstav dostali i do zahraničia, napríklad do Rumunska, Maďarska, Portugalska, Talianska, Litvy či Nemecka. Takéto podujatia sú ideálne na diskusiu s inými autormi o podmienkach v konkrétnych krajinách či na umeleckých trhoch. Momentálne sa portrétistka pripravuje na prvú samostatnú zahraničnú výstavu, ktorá by sa mala uskutočniť v marci budúceho roka vo Viedni. „Povedala som si, že sa nebudem sústreďovať na konkrétny termín, lebo v tomto období sa môže čokoľvek stať a rýchlo zmeniť. Pre mňa je dôležité ďalej pracovať,“ prízvukuje. Momentálne sa venuje dielam nemeckého expresionistického maliara Franza Marca, a reflektuje na jeho tvorbu.
S najbližšími mesiacmi teda nemá konkrétne plány. „Budem ďalej maľovať koľko môžem, a čo príde, to príde. Pre mňa je dôležité mať pripravené veci v ateliéri, keď príde nejaká ponuka,“ opisuje. Umeleckým snom Adamíkovej je odprezentovať sa v londýnskej National Portrait Gallery, ktorá každoročne vyhlasuje súťaž v zobrazovaní portrétu. „Veľmi by som sa potešila, keby som sa ocitla medzi finalistami,“ ozrejmuje. Na záver dodáva, že je nadmieru spokojná s tým, ako má momentálne nastavený život. Má priestor na tvorbu, možnosť slobodne maľovať a aj podporu rodiny.
