Pred dvadsiatimi rokmi sme v predstavenstvách ženy hľadali len ťažko, dnes tam už sú a treba len ten pomer trochu viac vyvážiť. Navyše by mal štát ísť príkladom a vytvárať ženám také podmienky, aby dokázali zvládnuť kombináciu náročnej funkcie s rodinou. Rovnako musíme každý deň bojovať o to, aby sme sa stali dôveryhodnou krajinou aj z hľadiska hospodárskej politiky a podnikateľského prostredia, hovorí bývalá aktívna bankárka a stála podporovateľka kariéry žien Elena Kohútiková.
V projekte Moderná krajina sa pýtame osobností z obálok Forbesu, čo treba spraviť, aby bolo Slovensko v 21. storočí úspešné. Projekt sme spustili pri príležitosti 10. výročia vstupu značky Forbes na slovenský trh. Jeho cieľom je prezentovať názory a odporúčania hlasu slovenského biznisu a vytvoriť platformu, ktorá bude šíriť ich myšlienky ako inšpiráciu na diskusiu o tom, ako posunúť Slovensko a urobiť z neho modernú krajinu a super miesto na život.
Boli ste prvou ženou na vysokom poste v slovenskom bankovníctve. Ako sa odvtedy zmenilo postavenie žien v tomto sektore?
Na prvú vyššiu manažérsku pozíciu som sa dostala v roku 1992. Odvtedy už prešlo takmer tridsať rokov a niečo sa v tejto sfére síce zmenilo, ale nie veľmi. Dnes vidíme, že takmer každá banka má v predstavenstve alebo v dozornej rade ženu, aj keď väčšinou iba po jednej. Pomer teda nie je dostatočne vyvážený, respektíve nie taký, aký by som si predstavovala.
Zmena teda síce nastáva, ale veľmi pomaly. Pokladám za dôležité, aby v riadiacich a dozorných orgánoch bolo viac žien, pretože to dodá riadiacim procesom a celej inštitúcii vyváženosť.
Článok je súčasťou októbrového vydania magazínu Forbes, ktoré si môžete kúpiť TU.
Kvóty pre ženy
V niektorých krajinách sa dokonca hovorilo o povinných kvótach, ktoré by presne určili zastúpenie žien na riadiacich pozíciách. Je to podľa vás správny postup?
Dlhé roky som bola odporcom kvót. Považovala som to totiž za diskrimináciu. Prečo by mali mať ženy špeciálny status? Avšak situácia sa mení tak pomaly, že neviem, či sa k niečomu podobnému nakoniec nedopracujeme. Normálny vývoj by bol však prirodzenejší. Táto problematika má viac úrovní.
Skúsme si to teda rozobrať.
Na jednej strane tu je práca so ženami, no na strane druhej musíme rovnako pracovať aj s mužmi, pretože aj oni musia pochopiť, akú výhodu to má, ak majú medzi sebou viac žien. Nemali by sme sa v tejto téme orientovať len na ženy, ich vzdelávanie a mentoring, ale rovnako na mužov. Mnohé inštitúcie sa už dnes prihlasujú ku charte diverzity a inklúzie a chcú ju presadzovať aj vo vnútri inštitúcií.
V bankovom sektore je pomerne veľa žien na riaditeľských pozíciách a je si z čoho vyberať, len treba do toho procesu aktívnejšie zasahovať.
Som skôr za to, aby sa to vyvíjalo prirodzene, povedomie sa mení. Pred dvadsiatimi rokmi sme v predstavenstvách ženy hľadali len ťažko, dnes tam už sú a treba len ten pomer trochu viac vyvážiť.
Prinášajú iný pohľad aj prístup
Prečo je výhodné, aby bolo postavenie žien a mužov na vysokých pozíciách vyvážené?
Žena do kolektívu prináša iný pohľad. Môžem hovoriť z vlastnej skúsenosti. Moji kolegovia sa na mňa často obracali so žiadosťami o môj názor, pretože boli zvedaví na pohľad druhej strany. Ženy prinášajú úsmev, lepšiu atmosféru do rokovaní, majú šiesty zmysel, ktorý je veľmi dôležitý.
Na Slovensku sme však neurobili veľmi veľa, aby sme povedomie menili. Jedna vec, ktorá však túto tému posunula vpred je, že sme si zvolili za prezidentku ženu. Aj ona dáva najavo práve tie vlastnosti, ktoré patria ženám. A to úsmev a cit, rozvahu. Jej spôsob vystupovania a vyjadrovania je veľmi kultivovaný.
Práve toto prinášajú ženy do mužských kolektívov. Samozrejme, na druhej strane bojujú so svojimi vlastnými obmedzeniami. Ženy často vyjadria svoj názor, až keď sú si danou témou na sto percent isté a majú všetko preštudované. Musíme sa naučiť prebrať trochu aspektov mužského „makro“ myslenia.
Štát by mal ísť príkladom
Aj vy sama ste podporovali ženy a pomáhali im, aby sa dostali na vyššie pozície. Aké aktivity ste vyvíjali?
Počas celej svojej kariéry som sa snažila dostať do vyšších riadiacich pozícií viac žien. Aj sa mi to podarilo. Vo VÚB som mala pod sebou tri riaditeľky, s ktorými som pracovala, radila som im, ako reagovať v určitých situáciách, prípadne meniť svoje správanie.
Vychovala som veľmi šikovné a dobré manažérky. Okrem toho robím mentoring aj ďalším dámam, prednášam podnikateľkám, manažérkam a najmä im pomáham riešiť dva hlavné problémy, ktoré ženy pociťujú: strach, či na to majú a strach, ako zvládnu popri náročnej funkcii aj rodinu.
Napriek tomu, že sme v 21. storočí, tak hlavná záťaž rodiny je stále na žene. Vo VÚB som každé dva roky robila medzi ženami prieskum, v ktorom som sa pýtala, čo ich trápi a ako by sme im vedeli v rámci práce pomôcť. Ak chcú totiž manažéri čosi v ženských otázkach meniť, mali by vedieť, ako to vnímajú práve ony.
„Zažila som veľa manažérok, ktoré sa už po materskej dovolenke nechceli vrátiť na pôvodné pozície. Boli príliš dlho na materskej, stratili sebavedomie a drive. A báli sa, že nezvládnu kombináciu náročnej funkcie s rodinou,“ hovorí Elena Kohútiková. Foto: Miro Nôta
Ako ste spomínali, aktivity smerujúce k motivácii žien ste vo VÚB začali kreovať aj vy. Ako by sa teda k tomu mali firmy u nás postaviť? Čo je ich úlohou?
Najlepšou podporou je byť príkladom. V tomto prípade by mal ísť príkladom štát. Avšak vidíme, že aj vo vláde máme dnes len tri ženy, čo je menej ako dvadsať percent. Aj v parlamente máme omnoho menej žien, ako by sa na zloženie obyvateľstva patrilo.
Prvým impulzom by malo byť, že aj štát začne dosadzovať do riadiacich funkcií v ňom riadených organizáciách a podnikov viac žien. Druhá vec je, že mnohé ženy pociťujú nedostatok predškolských zariadení, a tak sa do práce nevrátia.
Materská dovolenka je pre ne často veľkým zlomovým bodom. Zažila som veľa manažérok, ktoré sa už po materskej dovolenke nechceli vrátiť na pôvodné pozície.
Aby ženy nestrácali „drive“ a sebavedomie
Čím si to vysvetľujete?
Boli príliš dlho na materskej, stratili sebavedomie a „drive“. A báli sa, že nezvládnu kombináciu náročnej funkcie s rodinou. Dostatok predškolských zariadení je jedným z kľúčov, ktoré pomôžu ženám vrátiť sa do práce vtedy, keď budú chcieť.
Niektoré chcú po troch rokoch, niektoré po roku. Pomohlo by, ak by mali možnosť mať postarané o deti.
Stačilo by to?
Počas môjho mentorovania sa mi veľmi osvedčilo uvádzať príklady zo života. Keď daná žena vedela, že to, s čím sa trápi, som prežila a riešila aj ja, dodalo jej to viac odvahy. Je veľmi potrebné, aby sme zábrany, ktoré majú ženy v sebe, dokázali pomenovať a snažili sa hľadať riešenie.
Okrem toho považujem za dôležité, aby firmy so ženami na materskej dovolenke nestratili kontakt, pretože počas tohto obdobia žena naozaj vypadne z kolektívu a zo všetkých procesov a nadobudne dojem, že toho menej vie a keď sa vráti, bude skôr záťažou ako prínosom.
Tomu sa dá predísť rôznymi programami. Ženy sa v rámci nich môžu s manažérmi pravidelne stretávať a porozprávať sa o tom, čo je vo firme nové, prípadne sa dohodnúť na podmienkach návratu. Zákonník práce u nás umožňuje skrátené formy práce, aj keď nie vždy sa využívajú.
Aj firmy chcú mať ženy, ktoré sa po materskej vrátia do práce pripravené. My ženy si vieme veľmi dobre riadiť čas. Firmy by mali využiť tieto naše schopnosti, podporiť ženy, aby nabrali istotu a možno neskôr sa nebudú báť ani prijať vyššie pozície.
Storočie žien
Hovoríte z vlastnej skúsenosti?
Áno, sama som to zažila. Keď mi v roku 1992 povedal šéf, že budem riaditeľkou odboru, tak som nespala týždeň. Myslela som si, že to nedokážem. Rovnako aj keď prichádzali ďalšie povýšenia. Vždy som sa bála, či nezlyhám, či nesklamem.
Podarilo sa vám s pracovnými úspechmi tieto pochybnosti odbúrať?
Áno, obdobie pochybností trvalo vždy kratšie. Prvý krok je asi najťažší. Ďalšie povýšenie prišlo pri vzniku Národnej banky Slovenska. V tom momente som naozaj nemohla povedať nie, i keď pochybnosti boli.
Pre ženy je veľmi dôležité, aby si pod seba dali čo možno najšikovnejších ľudí. Tí ich nútia ďalej študovať, pracovať. Myslím si, že máme pred sebou veľkú budúcnosť a som presvedčená, že 21. storočie bude storočím žien.
Prerod bánk a zžitie sa s eurom
Jedným z atribútov modernej krajiny je aj digitalizácia. Kde máme v tejto oblasti v bankovníctve najväčšie medzery?
Digitalizácia je proces, ktorý sa nikdy neskončí. Banky dokázali, najmä počas pandémie, že sú veľmi dobre pripravené aj v oblasti digitálneho bankovníctva. Finančný sektor bol v tomto smere azda najpružnejší zo všetkých inštitúcií, ktoré tu máme. Klient totiž fakticky nepocítil, že máme pandémiu.
Zmenila sa počas pandémie úloha bánk?
Mení sa postupne. Už to nie sú len inštitúcie, kde si chodíte vkladať a vyberať peniaze. Mnohé operácie sa dajú jednoducho vykonať online. Z bánk sa teraz skôr stávajú poradcovia pre klientov, ktorí potrebujú vykonať náročnejšie operácie a zložitejšie investície.
Ďalšia vec, ktorá je spojená s digitalizáciou, je cybersecurity. Banky veľa investujú nielen do rozvoja IT procesov, ale aj do bezpečnosti.
Treťou oblasťou je, že banky sú v obrovskom konkurenčnom prostredí s globálnymi fintechmi. Aby tento konkurenčný boj ustáli, musia veľa investovať do IT a zlepšovania procesov, aby mohli poskytovať služby klientom rýchlo a za konkurenčných podmienok. Bankovníctvo je jeden nekonečný proces zlepšovania, inovácií a modernizovania.
Čo považujete za najväčšie úspechy od zavedenia eura?
Euro posunulo Slovensko na úroveň vyspelej krajiny. Stali sme sa rovnocenným partnerom pre ostatné krajiny EÚ. Som veľmi milo prekvapená, že väčšina ľudí euro na Slovensku prijala a má podporu. Obavy spojené s jeho príchodom sa nenaplnili, firmám to prinieslo, čo sme očakávali.
Dnes podľa mňa ani jedna firma nepovie, že by chcela späť slovenskú korunu, najmä nie také, ktoré obchodujú so zahraničím. Podpora eura u veľkých firiem je extrémne vysoká, určite aj nad deväťdesiat percent.
Euro nie je Arabelin prsteň
Takže sme dostatočne využili potenciál, ktorý nám prinieslo?
Je na škodu, že sme sa uspokojili len s prijatím novej meny, splnili len podmienky a nešli sme ďalej. Viem si predstaviť, že by sme z eura ako ekonomika mohli vyťažiť ešte viac. Celkovo som veľmi spokojná, že ho máme, naplnilo naše očakávania, splnilo svoju úlohu, ale nie je to čarovný Arabelin prsteň.
Každý deň musíme bojovať o to, aby sme boli dôveryhodnou krajinou aj z hľadiska hospodárskej politiky, aj z hľadiska podnikateľského prostredia. Euro je len určitým predpokladom na to, aby procesy išli rýchlejšie, nie je zázračným nástrojom, ktorý vyrieši všetky problémy.
Pred niekoľkými týždňami zverejnila Rada pre rozpočtovú zodpovednosť informáciu, že udržateľnosť verejných financií je u nás najhoršia v EÚ. Môžeme vôbec hovoriť o budovaní modernej krajiny, keď nám reálne hrozí jej krach?
Nie môžeme, ale musíme hovoriť a konať. Máme za sebou vynikajúce roky, ale nevyužili sme ich dostatočne na to, aby sme viac skonsolidovali verejné financie a vytvorili si vankúš na horšie časy. Krízu by sme začali s lepším východiskovým stavom.
Veľkú časť deficitu tvorí covidová situácia. Pokiaľ by však situácia vo verejných financiách bola ešte predtým konsolidovanejšia, tak aj dopad covidu by bol znesiteľnejší a návrat späť do normálu by bol rýchlejší. Je nevyhnutné začať znovu s reformami a k tomu nám veľmi pomôže Plán obnovy a odolnosti.
Dnes máme historickú šancu zmeniť Slovensko, aj s využitím prostriedkov na reformovanie krajiny z Plánu obnovy a odolnosti. Túto zmenu treba rýchlo naštartovať, i za cenu obetí a bolesti.
Najväčšie výzvy: rozpočtová zodpovednosť a dôchodky
Kde však začať?
Ja osobne pokladám za najväčšiu výzvu konsolidáciu verejných financií a verejného sektora. Bude nevyhnutné sa dopracovať k tomu, že sa schváli navrhnutý zákon o rozpočtovej zodpovednosti, kde sa nastavujú výdavkové limity.
Okrem toho tento zákon hovorí aj o tom, ako sa má znižovať dlh. To, čo ešte negatívne vplýva na verejné financie, je dôchodková politika. Za veľký problém pokladám zastropovanie dôchodkového veku. Musíme si uvedomiť, že aj napriek tomu, že v posledných dvoch rokoch zomrelo veľa ľudí v dôsledku covidu, priemerný vek dožitia sa zvyšuje, plus sa zvyšuje aj priemerný vek nástupu mladej generácie do práce.
Bude nevyhnutné, aby sme sa vrátili späť k dôchodkovému systému, ktorý sme tu mali predtým. Okrem toho tu máme ďalšie reformy v rámci plánu obnovy a odolnosti, na ktorých sa začalo pracovať. Je to reforma zdravotníctva a, samozrejme, to, čo ja pokladám za kľúčové, je reforma vzdelávania. Nie menšie výzvy sú v oblasti digitalizácie, inovácií, zelenej ekonomiky.
Keď vás minulý rok Forbes oslovil, aby ste zhodnotili poslednú dekádu, tak ste povedali, že bolo pre vás nemilým poznatkom, že sme sa odchýlili od reforiem, ktoré nám pomáhali dobiehať západné ekonomiky. Kedy podľa vás nastal zlom?
Po prijatí eura a po finančnej kríze prišlo upokojenie. Povedali sme si, že si môžeme viac dovoliť a, žiaľbohu, zhoršilo sa aj podnikateľské prostredie a reformy sa zastavili. Veľmi ma to mrzelo, pretože sme mali obrovskú šancu, aby sme v týchto vynikajúcich rokoch pohli Slovensko vpred. Tieto rozhodnutia však nerobia bežní ľudia, ale politici a sú také, aké sú.
Bez morálnej očisty to nepôjde
Ako by dnes mohlo Slovensko vyzerať, ak by sme „nevyskočili z rozbehnutého reformného vlaku“?
Zrejme by sme neriešili problémy, ktoré riešime. Verím, že by sme ukončili reformu zdravotníctva a školstva a verím, že by sme zvládli aj reformu súdnictva. Je to ďalšia oblasť, v ktorej sa teraz robia zmeny a verím, že sa krajina bude morálne očisťovať.
Ide o to, aby bol biznis nielen efektívny, ale aj morálny. Morálka je v spoločnosti dôležitá, ľudia musia začať veriť inštitúciám, ktorým dnes neveria. Musia nabrať istotu, že žijú v právnom a morálnom štáte, že si môžu v pokoji robiť svoju prácu a budú za dane, ktoré posielajú štátu, aj morálne chránení. To je dôležité.
Neprejesť deťom budúcnosť
Veríte úprimne tomu, že spomínané zmeny nastanú?
Ja som optimista. Ak by som tomu neverila, tak by to bolo veľmi zlé. Verím, že sa nám minimálne podarí preklopiť trajektóriu vývoja našej krajiny a že ju dostaneme do modernejšej polohy. Dúfam, že sa posunieme od diskusií, ktoré nič neprinášajú, do reálnych krokov, ktoré nám to pomôžu zmeniť.
Je jasné, že všetky kroky, ktoré sa pripravujú, nebudú podporované celým národom a nebudeme tieto reformy vítať na ulici. Ale na druhej strane je potrebné komunikovať, prečo sú tieto reformy potrebné, aby sme sa stali modernejšou krajinou, aby tu naše deti chceli zostať, aby sa vytváralo viac prostriedkov aj pre dôchodcov.
Je nevyhnutné urobiť aj boľavejšie kroky na to, aby sme dosiahli tento výsledok. Ak mám nádor a treba ho vyrezať, tak to musím urobiť. Musím podstúpiť tú bolesť a potom sa bude môj život postupne zlepšovať.
To, čo si možno až tak veľmi neuvedomujeme je, že žijeme na dlh. Emitujeme dlhopisy a aby k nim mali investori dôveru, tak musia mať dôveru aj v krajinu. Ak nebudú mať dôveru v krajinu, tak nám nikto nepožičia. Je to jednoduchá matematika, jednoduchý spôsob, ako komunikovať, že je nevyhnutné urobiť niektoré kroky, aj keď ľudia nebudú nadšení.
Aj preto, aby naše deti nemuseli splácať obrovské dlhy, ktoré sme vytvorili, pretože všetci chceme pre deti, aby bol ich život ľahší ako náš. Ak im dnes prejeme budúcnosť, tak nám za to nebudú ďakovať.
Pred časom ste sa rozhodli viac venovať rodine a vnúčatám. V akej krajine by ste ich chceli vidieť dospievať?
Chcem, aby vyrástli v modernej a dynamickej krajine, ktorú si budú vážiť, milovať a v ktorej budú chcieť žiť.
„Lady Euro“: Elena Kohútiková
V roku 1990 nastúpila do Štátnej banky československej a zostala aj v NBS, kde šesť rokov zastávala post viceguvernérky. Zároveň sa aktívne podieľala na vypracovaní stratégie prijatia eura, vďaka čomu si vyslúžila prezývku „Lady Euro“. Od roku 2006 pôsobila ako členka predstavenstva VÚB banky, neskôr sa stala zástupkyňou generálneho riaditeľa. A aj keď je dnes oficiálne na dôchodku, stále pôsobí ako podpredsedníčka dozornej rady VÚB, prednáša o eure a venuje sa mentoringu žien.
