Mal to byť projekt na dôchodok, no nakoniec z neho vznikol jeden z najväčších horských rezortov v Českej republike. Jiří Rulíšek za štyri miliardy českých korún (163 miliónov eur) vybudoval Dolní Moravu a teraz ju odovzdáva svojej dcére. Eva Sára Rulíšková sa stane novou kráľovnou hôr.
Po prvýkrát sme sa stretli pred ôsmimi rokmi. Bolo to v decembri 2017 v brnianskej kancelárii Imos holdingu a Jiří Rulíšek po niekoľkých mesiacoch presviedčania súhlasil, že si spolu môžeme dať kávu a porozprávať sa o Dolnej Morave.
O mieste, ktoré v tom čase žiarilo z billboardov po celom Česku a lákalo na prechádzku po rozprávkovom chodníku v korunách stromov.
Monumentálna drevená stavba od architekta Zdeňka Fránka na vrchole hory v českom pohraničí lákala v sezóne tisíce návštevníkov denne a zo zaspanej, ľuďmi zabudnutej Dolnej Moravy, urobila turistický hotspot.
To, čo jedny vnímali ako turistický zázrak a majstrovské dielo urbanizmu v pohraničí, kritizovali pôvodní obyvatelia a ochranári prírody ako lunapark v srdci hôr narúšajúci pokoj prírody.
A tak sme, samozrejme, chceli hovoriť s mužom v pozadí, človekom, ktorý si pre miliardový developerský projekt vybral horskú dolinu na konci sveta a vyvolal tým také emócie.
Vtedy z toho bola len tá káva, nič viac. Jiří Rulíšek, ostrieľaný brniansky podnikateľ s hlasom a intonáciou legendárneho herca Karla Högera, hneď povedal, že o Dolnej Morave sa síce rád porozpráva, ale o žiadnu mediálnu publicitu nemá záujem.
Nechce mať rozhovor vo Forbes, nechce, aby sa o Dolnej Morave písali články, polarizácia názorov okolo jeho aktivít v horách sa mu zdala nespravodlivá a nemal ani chuť vyvracať kritikom ich názory.
Napriek tomu však vytiahol mapy, náčrty a plány rezortu, ktorý sa vtedy skladal zo zjazdovky, z reštaurácie, oslavovanej aj zatracovanej Cesty v oblakoch a horského hotela Vista.
K tomu detské ihrisko, bobová dráha. Už vtedy to bol projekt za viac ako miliardu korún – a veľa z náčrtov na mape bolo stále len v štádiu budúcej realizácie. Druhý hotel. Apartmánové domy. Veľké horské kúpele.
Druhá lanovka. Parkovacie domy. Visutý most spájajúci dva horské hrebene, mimochodom najdlhší na svete, keby sa realizoval.
Rulíškove plány boli zjavne oveľa odvážnejšie, len ich zatiaľ chcel nechať pod pokrievkou. O osem rokov neskôr opäť sedíme pri káve, tentoraz už v jeho kancelárii v Dolnej Morave.
Dlhodobý časový horizont je zaujímavá vec – často s nadšením počúvate niekoho obchodné plány, a keď o niekoľko rokov príde na reality check, veľa z toho si nemôžete odškrtnúť.
V tomto smere je však Jiří Rulíšek vo svete developmentu výnimkou potvrdzujúcou pravidlo. Skúška, skúška, skúška. Prídete do Dolnej Moravy a z jeho tajných nákresov už drvivá väčšina stojí pred vami.
Čo ešte nestojí, netrpezlivo čaká na stavebné povolenie; plány má vo vrecku a peniaze pripravené na účte, stačí len zapichnúť lopatu bagra do zeme.
Ceny pozemkov v okolí za ten čas, čo sa angažuje v Dolnej Morave, vystrelili z niekoľkých korún za štvorec na tisíce korún za štvorec – a málokto chce predávať.
Ochrancovia prírody a kritici označujúci Dolnú Moravu za lunapark v horách majú viac argumentov, z obchodného hľadiska je však tento rezort na konci sveta nepochybne úspešný.
Pritahuje movitú klientelu, rodiny na výlete a dokonca aj globálne médiá. Rulíškův Sky Bridge 721, do vlaňajška najdlhší visutý most na svete, sa v roku svojho otvorenia dostal dokonca na titulnú stranu časopisu Time – a tiež do ich výberu najlepších miest na svete.
Sám Rulíšek sa prestížnymi oceneniami príliš nechváli, kritika ochrancov prírody a pôvodných obyvateľov dediny ho stále mrzí („problémy s veľkou návštevnosťou riešime, vychádzam v ústrety obci a predpisy neporušujem,“ hovorí rázne), jedna veľká zmena však nastala.
Prelomil mlčanie
Dnes to neskončí len kávou a pár tajnými plánmi, tentoraz je totiž Jiří Rulíšek ochotný rozprávať svoj príbeh. Bude to dokonca jeho pomyselná bodka za prvou kapitolou. Vedľa Rulíška totiž pri stole sedí jeho dcéra Eva Sára Rulíšková, teda žena, ktorá od neho práve preberá žezlo vlády nad Dolnou Moravou.
„Rozhodol som sa rozdať majetok deťom a zomrieť chudobný,“ hovorí lakonicky sedemdesiatštyriročný podnikateľ, ktorý od revolúcie vybudoval hneď niekoľko veľkých podnikov – stavebnú firmu Imos Brno, výstavbu bytov Imos Development, k tomu v Brne postavil a prevádzkuje zábavné centrum Bruno, vyvíja projekty aj v poľských horách a minulý rok kúpil v Šumperku dizajnový hotel Perk.
Jeho portfólio, v ktorom Dolní Morava tróni ako korunovačný klenot (alebo „projekt na dôchodok“, ak uprednostňujete jeho interpretáciu), teraz prechádza zmenami v súvislosti s rozdelením majetku medzi jeho potomkov.
Postavím si kurník
Plány samotného Rulíška? „Teším sa, až si postavím kurník,“ smeje sa takmer bezstarostne vyštudovaný strojár, ktorý kedysi šéfoval cementárni a až po revolúcii rozbehol vlastnú stavebnú firmu.
„Tam sa darilo dobre a mohol som ju odovzdať manažmentu, potom som staval byty a mal developerskú spoločnosť. Ale ani tam postupne nebolo potrebné firmu oživovať. Development závisí od kapitálu, ktorý zarobí, a keď som videl, že tam mám skvelú šéfku, ktorá bola schopná poradiť si sama, mohol som pustiť uzdu. A usúdil som, že si na starobu nájdem niečo zaujímavé, taký projekt na dôchodok,“ začína Rulíšek svoje rozprávanie o tom, ako sa stal jedným z najväčších súkromných investorov v českých horách.
Pochádza z okolia Dolnej Moravy a kedysi tam kúpil starý statok, „krásne miesto pod lipou“, ktoré postupne ako rodina zrekonštruovali a začali sa tam stretávať. „Chcel som, aby to bolo miesto, ktoré nás zblíži, a tak patrí mojim piatim deťom a dvom deťom mojej sestry. Organizovali sme tu oslavy, spoločné Vianoce, lampiónové sprievody. Tak sme v Dolnej Morave zapustili korene,“ spomína.
V tom čase vraj začal premýšľať, čo by sa dalo pre údolie urobiť. „Vtedy to bola takmer mŕtva dedina, polovica vecí bola na predaj, mladí takmer všetci odišli. Aj vtedajší hejtman Pardubického kraja Radko Martínek mi vtláčal do hlavy, aby som tu niečo urobil, keď už tu mám chalupu. Aby som sa toho chopil,“ opisuje Rulíšek.
„Snažil som sa zarobiť peniaze v Brne, vracal som ich späť do podnikania a jedného krásneho dňa som si povedal, že by stálo za to niečo podniknúť aj tu v údolí.“
Milionár na horách
Verili ste už od začiatku, že by to mohol byť aj dobrý biznis?
Jiří Rulíšek: Mám pocit, že v Českej republike to bola pred asi pätnástimi rokmi stále skôr neobjavená oblasť. V cestovnom ruchu som však videl dlhodobú budúcnosť. Hoci som váhal a v jednom momente som si to takmer rozmyslel – podnikanie závislé od počasia, hovorí sa, že je to najhoršie podnikanie, prepočítal som si všetky riziká.
Bolo to na Vianoce. No a v januári som zase zmenil názor a v podstate proti vôli manželky a celej rodiny som do toho išiel. Veril som, že je to niečo, čo bude fungovať, a tak som si vtedy hneď stanovil, čo je potrebné urobiť, aby bol takýto rezort životaschopný.
Aký bol ten recept?
JR: Krásna príroda, to sa tu úplne ponúkalo. Potom podnikateľský plán pre rezort, ktorý nesmie podliehať sezónnosti. Aby ľudia, ktorí v ňom budú pracovať, mali zamestnanie dvanásť mesiacov v roku. Dolnú Moravu som začal stavať na diaľku. Stále som sedel v Brne a ešte tam budoval biznis.
Ale v určitom momente sa to zlomilo a začal som cítiť, že je absolútne nevyhnutné, aby som bol tu na Dolnej Morave, aby som bol pri tom. A tak som svoje pozície v Brne odovzdal manažmentu, boli samostatní a bezo mňa už nemali žiadny problém.
Takže ste vedenie Imosu Brno nechali spoločníkom? Videla som v registri, že vo firme máte ďalších akcionárov.
JR: Nemal som tam spoločníkov, pri budovaní podnikania som bol vždy sólista. Ale keď som odchádzal z veľkého Imosu, teda z tej hlavnej stavebnej firmy, a chcel som robiť development, ponúkol som najschopnejším ľuďom z vedenia, že si firmu rozdelíme. Nechal som si 43 percent a zvyšok som rozdal medzi nich. Moja podmienka bola, že keď ja odídem z vedenia, oni zostanú vo firme minimálne do svojich 50 rokov. A tak sa aj stalo, neskôr po päťdesiatke síce odišli z vedenia, ale zostali medzi akcionármi, takže dnes tam mám troch spoločníkov. Po tejto v podstate reprivatizácii som odišiel budovať developerskú spoločnosť.
Tam ste tiež rozdeľovali podiely?
JR: Tam nie, prišlo mi, že sú dobre odmenení a firma fungovala. Postupne ma však opäť prepadol ten pocit budovania. Kam by som sa ešte mohol pustiť? Stále som premýšľal, čo by som ešte mohol kde postaviť.
A začal ste budovať Dolnú Moravu.
JR: Vtedy som prišiel na obecný úrad a začal som opisovať, čo všetko by som tu chcel vybudovať. Niektorí sa mi vysmiali, ale vtedajšie zastupiteľstvo to maximálne podporilo, z čoho vznikol celkový rozvojový plán na desať rokov dopredu. Ten definoval, čo chce obec, čo chcem ja, čo si budeme navzájom tolerovať, podpísali to aj Lesy ČR.
Z tých desaťročných rozvojových plánov vznikla dohoda o spolupráci, podpísali sme ju s obcou a s Lesy ČR. Až potom sme začali stavať – najprv som to celé riadil z Brna a do hôr som dochádzal, niekoľko rokov.
Čo všetko bolo v tom pláne?
JR: Od A po Z som v ňom opísal, čo tu mám v úmysle vybudovať a ako bude Dolní Morava vyzerať. Zároveň som tam už zdôrazňoval, že hneď ako začneme, budeme musieť ten projekt dokončiť. Je to projekt, ktorý dáva zmysel len ako celok – ak sa výstavba preruší uprostred, celý koncept stratí ekonomickú stabilitu. A oni to, samozrejme, na začiatku všetci podporovali – dôsledky, ako napríklad fakt, že sa obec zmení, že do úspešného rezortu budú jazdiť autá, pochopili až neskôr.
Takže ste úplne od začiatku počítali s tým, že Dolní Morava bude taký veľký a komplexný rezort?
JR: Áno.
Ešte ste nemali ani zjazdovku, ale už ste počítali s Cestou v oblakoch aj s najdlhším visutým mostom na svete?
JR: Všetko to tam bolo. A okrem jednej veci už všetko stojí. Posledným chýbajúcim kúskom skladačky je nová lanovka, ktorú teraz potrebujeme postaviť. Jej výstavba sa zastavila pre spory s aktivistami, ale na začiatku roka sme konečne získali potrebné povolenie EIA.
Vedeli sme, že to nemôžeme vzdať, novú lanovku potrebujeme. Od nej závisí ekonomika strediska – a počíta sa s ňou od začiatku. Je to posledná nesplnená časť tohto desaťročného rozvojového plánu.
Posledným chýbajúcim kúskom skladačky je nová lanovka, ktorú teraz potrebujeme postaviť.
JR: Vidíte, práve tu som so spoločníkmi začínal. A môj podiel bol na začiatku minimálny. Hore na kopci boli totiž vleky, ktoré patrili brnianskej Komete. Takže sme sa vtedy dohodli, že ja založím firmu a oni do nej vložia vleky a pozemky ocenené znalcom, ja to dorovnám peniazmi. Postupne som však investoval do výstavby, nalial som sem asi dve miliardy korún, s čím oni kapitálovo nedokázali držať krok, takže som zvyšoval svoj podiel.
Až sme sa dostali do situácie, že ich podiel bol veľmi malý. Nesmiete zabúdať, že prvých pár rokov sme boli v strate, ktorá bola navyše pomerne veľká. Vtedy moji spoločníci prestali veriť, že sa niekedy vôbec dostaneme do zisku, a dohodli sme sa, že odkúpim ich podiely. A skončil som zase ako sólista, stopercentný majiteľ.
Vy ste nikdy neprepadli skepse? Boli ste si istý, že dosiahnete zisk?
JR: Obdobie strát trvalo dlho, svoju úlohu zohralo aj to, že vtedy tu nebol spoľahlivý manažment. Najatí riaditelia, ktorí neboli schopní zaviesť poriadok, peniaze mizli. V istom momente som pochopil, že ak nechcem ten investovaný kapitál úplne zahodiť, budem sa musieť viac angažovať. A neriadiť to len na diaľku z Brna.
Miliónové investície
Koľko ste tu v Dolnej Morave celkovo investovali?
JR: Štyri miliardy korún (163 miliónov eur). Na začiatku som sem z Brna poslal veľa peňazí, dividendy z veľkej spoločnosti Imos, zo stavebnej firmy.
Koľko z tých štyroch miliárd tvoria cudzie zdroje?
JR: Na úplnom začiatku sme dostali dotáciu približne 220 miliónov korún (9 miliónov eur). Odvtedy fungujeme bez dotácií, ale momentálne máme úver vo výške dvoch miliárd (82 miliónov eur), žiaľ. Veľká časť z toho je však kapitál, ktorý máme odložený na výstavbu novej lanovky. A dobrá správa je, že Dolní Morava sa už uživí.
Tržby dosahujú miliardu korún (41 miliónov eur). Teraz je stredisko ekonomicky samostatné a schopné zarobiť asi 100 miliónov korún ročne (4,1 milióna eur). Takže kumulovanú stratu z minulých rokov, ktorá dosiahla približne 150 miliónov korún (6,1 milióna eur), než stredisko začalo zarábať, sme už vyrovnali.
Koľko ľudí príde do Dolnej Moravy za rok?
Eva Sára Rulíšková: Minulý rok to bolo od mája, keď nám začína fiškálny rok, do konca decembra približne 550-tisíc. So zimnou sezónou to môže byť za rok 700-tisíc, aj viac. Ale toto číslo dlhodobo klesá, každý rok približne o päť až šesť percent.
Napriek novým atrakciám?
ESR: S každou novootvorenou atrakciou prichádza boom, návštevnosť vyskočí. Potom však prirodzene klesá.
JR: To sme videli pri vyhliadkovej veži aj pri visutom moste, hneď po spustení to bolo šialené. Keď sme otvorili Sky Bridge 721, tak prvý rok ľudia v nedeľu takmer nemohli ísť do kostola, lebo sa nedalo prejsť cez cestu. Ale na to sme reagovali reguláciou vstupov do časových okien, výstavbou parkovacích miest a alternatív pre chodcov.
A ten aktuálny pokles návštevnosti vás netrápi?
JR: My sme, naopak, radi, pokiaľ to znamená, že sa znižuje počet jednodňových návštevníkov. Tí zaťažujú obec, pre všetkých je, samozrejme, lepšie, keď ľudia prídu a strávia tu viac dní.
ESR: Preto sme budovali ďalšie ubytovacie kapacity, postavili sme apartmánové domy. Aj s rizikom, že sa úplne nezaplnia. Pretože našou prioritou sú hostia, ktorí prichádzajú do regiónu na viac dní.
JR: Nová atrakcia je vždy veľkým lákadlom, ktoré krátkodobo pomôže cashflow, ale preto to nerobíme. Zameriavame sa na udržateľné parametre návštevnosti, čísla budú ešte chvíľu klesať, potom sa ustália. V Poľsku, kde máme tiež firmu, sme v meste Świeradów-Zdrój tiež vybudovali chodník v oblakoch.
Ten tam už je dlhší čas a vidíme, že po piatich rokoch sa návštevnosť ustálila a ďalej neklesá. Takže podobný vývoj očakávame aj v Dolnej Morave – menej jednodňových návštevníkov znamená menej áut v dedine. Ešte rok alebo dva a budeme tu na prijateľných parametroch, ktoré už nikoho nebudú desiť. A pomôže tomu aj nová lanovka, aj preto je dôležité ju postaviť.
Silné letá
Ako tomu pomôže lanovka? Nie je to skôr lákadlo pre ďalších návštevníkov?
JR: So začiatkom jej výstavby je spojený projekt podzemného a nadzemného parkovacieho domu pri dolnej stanici lanovky. Hosť príde a zaparkuje auto v podzemí hneď na začiatku areálu. Odbremení to horné parkoviská a eliminuje prejazd celou obcou.
Jiří Zerzoň
Chystáte teraz ešte nejaké novinky?
ESR: Koncom januára sme otvorili nádherné nové horské kúpele Melori pre 400 ľudí. Ponúkajú vyžitie za každého počasia, rozširujú aktivity a kvalitu pobytu nielen pre ubytovaných v hoteli a našich apartmánoch, ale zároveň aj pre hostí zvonku, z celého regiónu aj pre miestnych.
Vodné tobogány, bazén, krásny saunový svet s vnútornou aj vonkajšou časťou – je to investícia za viac ako miliardu korún (41 miliónov eur), na ktorú sme sa dlho tešili. Z terasy môžete z vyhrievaného bazénu pozorovať horské hrebene.
JR: Okrem toho sme v posledných rokoch investovali takmer 700 miliónov (29 miliónov eur) do zasnežovania. Vytvorili sme automatický systém s dvoma jazerami, z ktorých jedno je obložené kameňom a v lete sa v ňom bude dať kúpať.
Prekvapilo ma, keď som po prvýkrát počula, že najsilnejšou sezónou je pre vás leto. Nie zima.
ESR: Niekoľkonásobne. Leto generuje už tri štvrtiny tržieb.
Nie je to v kontexte českých hôr výnimočné? Prekvapilo vás to, keď ste stredisko budovali?
JR: Nemohlo nás to prekvapiť, pretože to bol od začiatku cieľ. Dlhodobo sme vedeli, že zima nebude v budúcnosti lákadlom. A to napriek tomu, že tu máme najstrmšiu zjazdovku v republike a investovali sme do zasnežovania. Ale klimatické zmeny sú úplne reálnou hrozbou, s ktorou musíme počítať, a nie ju prehliadať. Že stredisko musí uživiť letná sezóna, bolo vypočítané už v prvom desaťročnom rozvojovom pláne.
Vráťme sa k nemu ešte na chvíľu. Dolní Morava bola ospalá obec, kde ste zrekonštruovali statok na rodinné stretnutia. A potom ste načrtli tento, nebojím sa povedať, megalomanský rezort. V podstate na zelenej lúke, až na pár vlekov. Odkiaľ ste vtedy čerpali sebavedomie, že to niekedy bude fungovať, že to celé raz dokončíte vrátane najdlhšieho visutého mosta na svete? Že ľudia naozaj prídu?
JR: Ale viete, mal som veľa nocí, keď som nespal a premýšľal, či som sa nezbláznil, keď tu vkladám všetky svoje peniaze. A dlhé roky som z toho nemal ani korunu, len straty, straty, straty. Ale videl som vo svete, v Alpách, že ľudia do hôr prídu, tomu som veril. Za krásnou prírodou a tiež za zážitkami. Nemáme tu síce Dolomity, trojtisícovky… Napriek tomu je tu príroda nádherná.
A stávka na atrakcie sa vyplatila. Cesta v oblakoch prilákala davy, Sky Bridge ďalšie. Ale hlavnou zložkou toho, čo v rezorte zabezpečuje udržateľnú návštevnosť, sú rodičia s deťmi.
Preto máme v hoteli toľko animačných programov, preto sme postavili mamuta nadživotnej veľkosti, niekoľko poschodí, dieťa doň vlezie, potom vyjde chobotom. Naše detské parky vyzerajú ako soft projekty, ale sú základom celoročných aktivít, lákadlom pre rodičov s deťmi.
Vedeli ste, že na nich musíte staviť? Skôr ako na zámožných športovcov alebo luxusnú klientelu bez detí…
JR: Že rodičia s deťmi sú ekonomicky zaujímavá skupina, sme pochopili počas výstavby v Brne, kde sme pred rokmi postavili a otvorili detský svet Bruno. Prevádzkujeme ho dodnes. Aj keď tam došlo k nejakým presunom majetku zo spoločnosti Sněžník, ktorej patrí Dolní Morava, do brnianskej developerskej firmy. Naopak, z nej sme do Sněžníku previedli tieto veľké apartmánové domy.
Zomriem chudobný
Prečo tie machinácie?
JR: Všetky sú to firmy, ktoré stopercentne vlastním ja, presúvame aktíva len v rámci vyrovnania majetku. A prečo? Lebo už to čoskoro nebude všetko moje. Sme v procese prepisovania majetku na deti, rozdeľujem medzi ne portfólio. Takže išlo o to, aby všetko na Dolnej Morave bolo sústredené pod Sněžníkom a všetko brnianske pod Imos Developmentom.
Takže ste sa rozhodli, že nastal čas rozdeliť majetok medzi deti?
JR: Chcem zomrieť chudobný. Takže môj plán na tento rok je rozdať peniaze a podiely v spoločnostiach a potom už nebudem mať nič.
Je zložité rozdeliť majetok medzi päť detí?
JR: Vedel som, že z mojich detí majú sklon k podnikaniu asi len dve alebo tri. Podnikať totiž znamená prevziať na seba riziko, každá moja firma je zdravá, ale má aj nejaké dlhy. Nie sú to dividendové dojné kravy. Takže moje deti, ktoré dostanú podiely vo firmách, sa budú musieť snažiť, aby sa im v podnikaní darilo. Musia makať, aby splatili dlhy. Nie je to dar na zlatom podnose.
Ako ste sa rozhodovali, kto čo dostane?
JR: Pre mňa je najdôležitejšie, aby v rodine nevznikli žiadne spory pre majetok. Nech je každý spokojný a so svojím podielom naloží najlepšie, ako vie. Dve deti hneď povedali, že do toho rizika ísť nechcú, že podnikať nebudú. Tým som to kompenzoval inak.
Dcéra Eva má povahu úplne po mne, je sólistka ako ja, tam bolo jasné, že bude potrebovať svoju firmu, ktorú si bude môcť riadiť sama. Navyše začala vo Viedni študovať hotelovú školu v čase, keď som to tu budoval, takže som mal ďalšiu motiváciu pokračovať v cestovnom ruchu.
Vedel som, že keď tu niečo vybudujem, budem mať komu to odovzdať. A tiež, že to bude samostatný majetok, pre ňu ideálny. Syn je rozvážnejší, taký technický typ, vyštudovaný stavebník, statik. Má skúsenosti aj zo sveta, pracoval v Nórsku, potom nastúpil do Imosu. Robí dozor na stavbách a postupne sa rozhliada.
On dostane 40 percent Imos Developmentu, jeho druhá sestra, ktorá teraz študuje ekonómiu na vysokej škole, dostane ďalších 40. A desať percent za každého prevediem na manželku, ktorá im bude robiť dozor. V developerskej firme je hlavne skvelá riaditeľka, ktorá to už roky vedie samostatne a mám v ňu dôveru.
Eva, vy teda budete kráľovnou hôr, vládkyňou Dolnej Moravy. Ako ste sa zapojili do rodinného podnikania?
ESR: Na Dolnú Moravu sme chodili od detstva, hoci si z toho pamätám hlavne radosť, že môžeme celú zimu lyžovať. Zhruba v pätnástich alebo šestnástich rokoch som začala vnímať, že existuje aj nejaké podnikanie v oblasti cestovného ruchu.
Študovala som pol roka v Amerike, tam tento odbor učili už na strednej škole. A to ma motivovalo, aby som potom išla študovať do Viedne na vysokú školu manažment v hotelierstve.
Zároveň som tu mala hneď prax, vždy som chodila na brigády, v sedemnástich som tu varila cappuccino v kaviarni U Slona. Potom som prešla ďalšími rôznymi prevádzkami a pozíciami v rezorte. Dnes je to nesmierne užitočné, lebo viem, ako a kde fungujú inventúry, kde by sa dalo s čím manipulovať, na čo si dávať pozor.
Postupne som prešla celým gastro segmentom, bola som na recepcii, robila som firemné akcie, postupne som sa do toho dostávala.
A kedy ste v Dolnej Morave začali pracovať na plný úväzok?
ESR: Asi pred štyrmi rokmi som sa sem presťahovala a začala pracovať ako vedúca nákupného oddelenia. Potom som postúpila na pozíciu riaditeľky hotela Vista a minulý rok som nastúpila ako riaditeľka celého rezortu.
Bývam tu aj s manželom a do práce to mám krásne dve minúty pešo. To môže byť niekedy aj trochu na nervy, lebo pri raňajkách sa pozeráte z okna a vidíte, kde všade svieti svetlo a nemalo by.
Teraz teda budete nielen riaditeľkou rezortu, ale aj majiteľkou. Sama, bez spoločníkov?
ESR: Áno.
JR: Eva je sólistka ako ja, takže som jej to nechcel urobiť… Aj mne sa najlepšie pracovalo samému. Aj keď si nechám malý podiel, desať percent cez manželku. Len aby som do toho mal ešte trochu prehľad.
Ruky preč
Veríte otcovi, že bude schopný dať ruky preč a len pozorovať, ako riadite spoločnosť?
ESR: Úprimne, uzatvárame na to stávky a všetci sme zvedaví, či tento svoj plán naozaj dodrží. Zatiaľ mu v tom skôr neveríme. (smiech)
Prečo si to myslíte?
ESR: Už keď som tu pracovala na nižších pozíciách, vedela som, že to jedného dňa prevezmem. A už vtedy som mala tendenciu komentovať dianie a mať na všetko svoj názor. Videla som 150-tisíc vecí, ktoré budem chcieť zmeniť, hneď ako dostanem príležitosť.
Takže si teraz viem predstaviť, aké to bude pre neho z tej druhej strany. Toľko rokov tu niečo budoval a teraz má odísť a už sa o to nemá zaujímať? Tak som sama zvedavá, či to bude fungovať, alebo nie.
JR: Dúfam, že sa mi podarí naozaj odísť. Nie je nič horšie, ako keď si podnikateľ myslí, že aj vo svojich 74 rokoch je stále ten najlepší a najchytrejší. A firma trpí. Takže keď príde na odovzdanie moci mladšej generácii, musí to prebehnúť tak, že človek zmizne. Nemôžete robiť piate koleso na voze, lebo ľudia potom nevedia, kto tomu naozaj velí a za kým majú ísť pre rozhodnutie.
Takže veríte, že sa vám podarí úplne sa odtrhnúť?
JR: Za svoj život som odovzdal vedenie už niekoľkých firiem a vždy to prebehlo tak, že som tam jednoducho prestal úplne chodiť. Povedal som im, že ak budú potrebovať radu, nech za mnou prídu, dvere mali otvorené. Ale už som sa do toho sám ďalej nemiešal.
Tak prečo si tu chcete cez manželku nechať tých desať percent?
JR: Tu je to zložitejšie z dôvodu dokončenia tých investícií. Za desať rokov sme nestihli postaviť všetko z môjho desaťročného plánu pre zdržania. Takže nás ešte čaká dokončenie tých investícií. Rád by som začal stavať tú lanovku, tomu sa venujem veľa. Ale budem tu len jeden deň v týždni, alebo ani to nie.
Dokončím investície, ale o nič iné sa už absolútne nebudem starať. A hneď ako budeme mať stavebné povolenie na lanovku, úplne sa stiahnem. Máme tu schopný investičný tím, sú ostrieľaní z čias, keď sa v Dolnej Morave investovala miliarda korún ročne. Verím im, že to s Evou dotiahnu do konca.
Prečo je tá lanovka taká dôležitá? Pre kapacitu, tá súčasná nestačí?
JR: Ak nebude nová lanovka, ohrozí to ekonomiku strediska. Najzaujímavejšie sú aktivity hore, to sem ľudí ťahá. V tejto chvíli jazdia hore štvormiestnou lanovkou, ktorá tu je už trinásť rokov a je zastaraná.
Potrebujeme ju vymeniť, urobiť generálnu odstávku, ktorá zaberie minimálne osem mesiacov prevádzky. Ak zastavíme lanovku a nebudeme mať novú, ohrozí to našu existenciu.
Prežitie strediska závisí od jednej lanovky?
JR: Nová lanovka mala stáť už pred niekoľkými rokmi. Všetko bolo od začiatku, od prvých plánov dimenzované na dve lanovky, a to tak, aby sme postavili druhú s veľkou rezervou pred generálnou odstávkou tej prvej.
Lenže táto rezerva nám už pomaly ubúda. Ak to nestihneme a budeme musieť zastaviť súčasnú lanovku bez náhrady, mohli by sme pokojne skrachovať. To je 500 ľudí, ktorých by sme museli prepustiť.
Nie sme v Prahe alebo Brne, kde by to pracovný trh zvládol. Tu, na konci sveta, kde pracovných príležitostí nie je veľa. Viac ako desať rokov sme tu budovali zázemie pre stovky zamestnancov, postavili sme im byty, domy.
Niekto sa môže sťažovať, že je tu veľa ľudí, áut. Ale faktom je, že sme do úplne opustenej dediny vniesli opäť život, mladí sa mohli vrátiť, lebo zrazu po desiatkach rokov mali opäť pracovné príležitosti.
Postavím kurník
Čo budete robiť, ak všetko dopadne dobre, lanovka sa začne stavať a vy sa naozaj odrežete?
JR: Už teraz nebudem chodiť na porady vedenia, dcéra si musí zvyknúť, že rozhodovať bude len ona. A hneď ako bude stavebné povolenie na lanovku, prestanem sem každý týždeň jazdiť. A budem stavať kurník.
Už teraz nebudem chodiť na porady vedenia, dcéra si musí zvyknúť, že rozhodovať bude len ona.
Budete stavať kurník?
JR: Možno to znie banálne, keď hovoríme o mojom ďalšom uplatnení, ale už koncom roka som tu bol maximálne dva až tri dni v týždni. A tak som si doma kreslil kurník. Pre sliepky. Do záhrady v Brne. Vždy som bol kutil, mám dielňu, skleník, veľa záhonov.
ESR: Budeš dodávať zeleninu a vajcia pre celú rodinu. Už minulý rok sme tu mali pravidelnú dodávku úrody od otca – zamestnanci dostali košík uhoriek, inokedy šaláty…
JR: Pre mňa je to akýsi návrat k podstate vecí. Záhrada, ruky v hline.
A kurník.
JR: Elektrifikovaný, dizajnový, úplne perfektný. Bude zo smrekového dreva. Nie ako tie priemyselné, ktoré sa predávajú a majú veľa chýb. Akoby ich navrhovali ľudia, ktorí nevedia, čo sliepky potrebujú. Napríklad majú úplne zlé vetranie, pritom sliepky nesmú sedieť v prievane. Tiež nie všetky napájačky sú vhodné. Potrebujete tie s plavákom, ktoré kontrolujú hladinu vody a automaticky sa napĺňajú.
Už som sa dohodol aj s chalanmi tu z wellnessu, aby mi odkladali popol zo sáun, kde sa kúri drevom. Lebo sliepky potrebujú popolník. Potom sem už nebudem chodiť nič kontrolovať ani pracovať, len si naložím do Bentley pár vedier a vždy prídem do Dolnej Moravy po popol. Pripadá vám to hlúpe, že som taký nadšený z kurníka?
Naopak, pripadá mi to úplne úžasne ľudské. Máte ešte nejaké sny, ktoré ste si nesplnili?
JR: Chcel som postaviť mrakodrap v Brne. Kúpili sme pozemok, všetko bolo pripravené, ale, žiaľ, sa nám nepodarilo zmeniť územný plán. Takže nakoniec namiesto toho postavíme tri výškové budovy.
Takže namiesto mrakodrapu sústredíte energiu na kurník… Budú mať sliepky aj automatické dvierka?
JR: Samozrejme! Človek nemá ráno chuť vstávať o šiestej ráno a púšťať sliepky von.
