Profesor Jan Starý zmenil osud tisícov detí. V čase, keď na leukémiu a aplastickú anémiu zomieralo osem z 10 malých pacientov, patril k tým, ktorí odmietali prijať beznádej ako normu. Dnes vďaka jeho práci a modernej liečbe prežije 90 percent chorých detí.
Mali by sme začať optimisticky a s nádejou, najlepšie s príbehom so šťastným koncom, v ktorom hrá hlavnú úlohu blondínka s modrými očami Madlenka. Dievčatko sa narodilo ako zdravé dieťa, no vo veku dvoch rokov sa u nej náhle prejavili príznaky vážnej poruchy krvotvorby. Aplastická anémia, ktorá narúša správnu funkciu kostnej drene, pre ňu mohla mať fatálne následky.
Rodičia sa obrátili s výzvou na verejnosť, do registra sa hlásili tisíce darcov krvotvorných buniek. Včasná a cielená imunosupresívna liečba zabrala, Madlenka napokon nepotrebovala transplantáciu. Žije. Môže sa tešiť z každodenných okamihov. Ale… Keby sa narodila o 50 rokov skôr, s najväčšou pravdepodobnosťou by bol na konci jej príbehu smútok, trápenie a slzy.
„Keď som začínal, zomieralo na aplastickú anémiu alebo leukémiu osem detí z 10,“ spomína profesor Jan Starý. Lekár, vedec, vysokoškolský pedagóg, ale aj emeritný prednosta Kliniky detskej hematológie a onkológie 2. lekárskej fakulty Univerzity Karlovej a Fakultnej nemocnice v Motole. Práve on významne prispel k pokroku v liečbe detskej leukémie, ale aj aplastickej anémie.
Stál pri prvej detskej transplantácii kostnej drene a práve on sa zaslúžil o to, že dnes tieto zákerné choroby dokáže poraziť 90 percent detí. Nedávno ho za jeho prínos vede a zdravotníctvu ocenil prezident Petr Pavel medailou Za zásluhy.
Skôr než začne lekár spomínať na to, aké partizánske začiatky to v časoch komunistického režimu boli, zaujíma ma súčasnosť. Stretávame sa v jeho kancelárii na piatom poschodí v lôžkovej časti detského oddelenia motolskej nemocnice.
Neveľká miestnosť ukrytá za presklenými dverami, ktorá je situovaná medzi dvoma výťahmi, je izolovaná od bežného nemocničného ruchu. Lekár sám hovorí, že dnes je už len v úlohe mentora a poradcu, funkciu vedúceho kliniky už odovzdal mladšej kolegyni. V januári po 35 rokoch skončí aj ako vedúci Pracovnej skupiny detskej hematológie Českej republiky.
Som vo fáze odovzdávania žezla.
„Väčšina mojich kolegov v tejto úlohe nezažila nikoho iného než mňa, bude dobre, že sa to zmení a že ju prevezme moja nástupkyňa,“ hovorí. „Spolupráca lekárov pracovísk, kde sa liečili deti so život ohrozujúcimi chorobami krvi, bola jedným zo základných kameňov úspechu, toho, čo sme prežili s generáciou rovesníkov, ktorá teraz končí.“
Nová liečba
Po ôsmich funkčných obdobiach a 32 rokoch opúšťa aj Výbor Českej hematologickej spoločnosti, kde posledných šesť období pôsobil ako vedecký sekretár. „Som teda vo fáze odovzdávania žezla,“ poznamenáva s úsmevom. Teší ho, že medicína, v ktorej sa pohybuje takmer 50 rokov svojho profesijného života, nestagnuje, hoci to nemožno povedať o každej jej časti.
Napriek tomu sú pri najčastejšej forme leukémie k dispozícii nové lieky, ktoré sa darí zaraďovať do liečebných schém. Lekári si od nich sľubujú, že znížia toxicitu, vedľajšie účinky liečby a zlepšia jej výsledky.
„Je to zámer, ktorý nemusí vždy vyjsť, ale na základe indícií, ktoré máme, sa domnievame, že sme na dobrej ceste. V nasledujúcich rokoch to budeme ďalej rozvíjať a, samozrejme, nahrádzať niektoré veľmi náročné fázy liečby menej náročnými. To je hudba budúcnosti, ktorú však už žijeme. Súčasne overujeme potenciál génovej liečby leukémie,“ približuje Jan Starý.
Tento potenciál spočíva v tom, že sa vlastné biele krvinky upravia vírusovým vektorom – vnesie sa do nich špeciálny receptor, ktorý po návrate týchto buniek, lymfocytov, do tela pacienta dokáže rozpoznať jeho nádorové krvinky a likvidovať ich. Ide o menej toxickú metódu než transplantácia kostnej drene, ku ktorej lekári pristupujú v situáciách nezvládnuteľnej choroby. V niektorých prípadoch by ju teda mohla nahradiť.
Opatrný optimizmus
„Nie vo všetkých, ale je to ďalšia vec, ktorú overujeme. Dúfame len, že v dohľadnej budúcnosti zlacnie, pretože teraz je vyčlenená len pre situácie choroby nezvládnuteľnej inou liečbou. Potom by sme ju mohli zaradiť medzi bežné liečebné schémy pre deti, u ktorých je liečba najmenej úspešná,“ vysvetľuje lekár.
Napriek optimistickému vývoju liečby stále existujú formy leukémie, pri ktorých sa pokrok za posledných 10 až 15 rokov nepodarilo výraznejšie posunúť. Našťastie, ubúda ich. „V akademickej medicíne tak budú vždy výzvy a moji nasledovníci sa majú na čo tešiť, pretože sa určite dostanú opäť o niečo ďalej – hoci je pravda, že existujú detské nádory, pri ktorých sme sa za 50 rokov nikam neposunuli, a preto musíme byť v tom nespútanom optimizme, že sa všetko bude len zlepšovať, opatrní.“
S menšími deťmi je to jednoduchšie. Navyše sa toľko nezaťažujú tým, čo bude, žijú v prítomnom okamihu.
Nové lieky na báze monoklonálnych protilátok, ktoré pôsobia proti nádorovým krvinkám, boli väčšinou vyvinuté v špičkových farmaceutických firmách ich výskumnými tímami a postupne zavádzané do klinického používania. Geneticky upravené vlastné lymfocyty vymysleli vedci a lekári v akademickom prostredí na americkej klinike vo Filadelfii, ktorá je jednou z dvoch nemocníc na svete. Tieto inštitúcie patria medzi vedúce výskumné centrá liečby detskej leukémie.
Práve v nich touto metódou vyliečili v roku 2012 prvé dieťa – Emily Whitehead. Výskum pokračuje, medzitým sa doň zapájajú aj farmaceutické firmy, ktoré ho vďaka investičným zdrojom dokážu uviesť do praxe. V liečbe detskej akútnej lymfatickej leukémie sa donedávna používali cytostatiká, ktoré boli väčšinou objavené v 50. a 60. rokoch minulého storočia.
Pokrok za 20 rokov
Dá sa povedať, že žiadne novšie neboli účinnejšie. Pokroky, ktoré sa dosiahli za posledných 20 rokov, súviseli najmä s tým, že sa v akademických štúdiách menilo poradie liekov a výška ich dávok. Jan Starý priznáva, že kým sa objavili súčasné nové lieky, liečba skôr stagnovala.
Jan Berounský
„Opäť je potrebné povedať, že ide o lieky pre najčastejšie formy leukémie, čo platí aj pre dospelých pacientov, ktorí z nich dnes profitujú. Donedávna boli výsledky liečby u dospelých s rovnakou leukémiou, akú majú deti, výrazne horšie.“ Pri najčastejších typoch leukémie dnes lekári vyliečia 90 percent detí. Pri tých, kde sa to darí menej a kde nie sú k dispozícii nové lieky, vyliečia 75 až 80 percent detí.
A potom sú tu zriedkavé podtypy, kde liečba zlyháva. „Teraz napríklad máme dospievajúceho chlapca u nás v Motole a dospievajúce dievča na klinike v Plzni. Obaja majú zriedkavý podtyp detskej leukémie. Na liečbu nereagujú vôbec alebo len veľmi slabo, preto ju musíme zmeniť a sme nervózni z toho, ako to dopadne, pretože napriek všetkému, čo tu hovorím, sa na leukémiu stále umiera,“ pripomína lekár.
Podstatné však je, že sa na ňu umiera menej než v minulosti. A veľký podiel na tom má práve Jan Starý. Keby sa takmer pred 50 rokmi nezapáčil vedúcemu lekárovi na detskej klinike v Motole, ktorý ho presvedčil, že práve detská medicína, a nie neurológia, je presne tým odborom, kde bude úspešný, ktovie, akým smerom by sa dnes liečba chorých detí uberala.
Zmena
„Myslím si, že pán profesor ma mal trochu v hľadáčiku. Všimol si ma pri štátniciach, mal o mne dobré referencie aj zo stáží. Ja som sa však chvíľu zdráhal, chcel som byť neurológom. Pán profesor bol však neoblomný. Povedal: ‚Nastúpiš ku mne a hotovo.‘ Nikdy som to neoľutoval, od prvého dňa ma to pohltilo,“ spomína.
Že jeho životným odborom bude hematoonkologia, zistil po poznávacom kole, ktoré absolvoval ako začínajúci lekár. Prešiel dojčenským oddelením, intenzívnou starostlivosťou o novorodencov, ktorú sa učil v Apolinári, zastavil sa aj na infekčnom oddelení na Bulovke. Keď sa vrátil späť do Motola, na hematológiu, ktorú už vtedy viedol profesor Otto Hrodek, vedel, že toto je ono, že práve tu je doma.
„Ľudí tam bolo málo a výsledky boli zlé, ale lákala ma práve osobnosť doktora Hrodka, vedel som, že sa od neho aj od ostatných naučím najviac,“ priznáva Jan Starý. A nešlo len o samotné liečebné postupy, ale aj o umenie komunikácie s deťmi a ich rodičmi.
Sám hovorí, že deti sú lepšími pacientmi než dospelí, sú úprimnejšie. Keď im je zle, tak im je zle, keď im je dobre, tak sa tešia zo života. Z tohto pohľadu sú menej komplikované než niektorí dospelí. Aj preto sa im neoplatí klamať a zatajovať pravdu.
„Tie staršie si už dokážu vyhľadávať informácie z rôznych zdrojov, čo nám občas prácu komplikuje, pretože niekedy nie sú úplne pravdivé. S menšími deťmi je to jednoduchšie. Navyše sa toľko nezaťažujú tým, čo bude, žijú v prítomnom okamihu. Tie staršie si uvedomujú, že prichádzajú o kontakt s rovesníkmi, o bežné radosti,“ približuje Jan Starý.
Ťažké začiatky
S rodičmi je komunikácia občas ošemetná, s väčšinou sa však lekári dohodnú. Vysvetleniam rozumejú, vedia, o čo ide, a keď sa podrobne oboznámia s tým, aký liečebný plán bude nasledovať, idú krok za krokom a sú radi, že si jednotlivé kroky môžu odškrtávať.
Sú však aj situácie, keď dohoda nie je jednoduchá, najmä v prípade, že sa objavia komplikácie a liečba sa nedarí. Napriek tomu, že smrť každého jedného detského pacienta preňho nebola jednoduchá, sa Jan Starý ako začínajúci lekár zasľúbil odboru, v ktorom bola liečba detskej leukémie viac-menej Popoluškou a zomierali takmer všetci malí pacienti.
Nielen deti s leukémiou, ale napríklad aj s cystickou fibrózou, chorobou, s ktorou dnes dokážu bežne žiť. Alebo s vrodenými srdcovými chybami, pretože kardiocentrum na ôsmom poschodí motolskej nemocnice ešte v tom čase nemalo vlastné lôžka a deti končili na II. detskej klinike, kde zdieľali oddelenie s hematológiou.
Vzhľadom na to, že kardiochirurgia bola v začiatkoch, prognóza ich liečby nebola príliš dobrá. „Brali sme to tak, ako to je, že človek robí medicínu, kde je snahou určité výsledky čo najviac zlepšovať. A to sa darilo, pretože deti sa potom so svojimi diagnózami začali sústreďovať na konkrétne pracoviská, liečba sa centralizovala a skúsenosti sa čoraz viac prehlbovali,“ približuje.
Napriek tomu sa nedalo nevidieť, ako v komunistickom Československu zdravotníctvo zaostáva za Západom. Vždy to bolo o niečo markantnejšie v prípadoch, keď sa v Motole liečilo dieťa, ktoré malo príbuzných v zahraničí, napríklad vo Švajčiarsku alebo v Holandsku. Aj na to Jan Starý spomína.
Štúdium cez korešponďák
„Dieťa u nás zomieralo a my sme vedeli, že inde by sa mohlo vyliečiť. V roku 1981 sa mi už trochu uvoľnili ruky, prestal som byť mladším sekundárom, nemusel som denne robiť vizity a mohol som sa viac venovať odborným článkom a výskumu. Lenže kontakt so svetom sme mali začiatkom 80. rokov pomerne obmedzený. Aj dostupných časopisov bolo málo,“ spomína na neslobodnú dobu.
Jan Berounský
„V knižnici sme si vypisovali adresy autorov článkov, ktoré nás zaujímali, z tých časopisov, ktoré nás zaujímali, a písali sme ich na korešpondenčné lístky. Tie sme potom posielali do Spojených štátov alebo do západnej Európy konkrétnym autorom. Žiadali sme ich, aby nám poslali separát svojho článku, pretože tie časopisy u nás neboli. Musím povedať, že väčšina nám ich skutočne poslala. Takto sme získavali informácie o novinkách v diagnostike a liečbe.“
Neskôr začal lekár chodiť na konferencie do východného Nemecka, kde ho režim. Prednášali tam aj lekári zo západného Nemecka, ktoré bolo v tom čase európskym lídrom v onkologickej liečbe. Jan Starý od nich získaval liečebné protokoly a mohol s nimi o všetkom diskutovať. Medzitým sa snažil zjednotiť liečbu leukémie, pretože každá klinika v krajine ju mala inú.
V roku 1985 vytvorili pracovnú skupinu a začali liečiť podľa okopírovaných nemeckých protokolov, ktoré presadili na všetkých českých pracoviskách. Jednoduché to nebolo. Liečba bola intenzívnejšia, dlhšia a náročnejšia. U detí sa objavovali komplikácie, ktoré lekári predtým nepoznali. Neustále chýbali niektoré lieky, základné cytostatiká sa nedovážali.
„Museli sme napríklad objednávať lieky pre konkrétneho pacienta, ale trvalo aj dva či tri mesiace, kým dorazili, a medzitým pacient umrel. Bežný bol výmenný obchod medzi pracoviskami. Pre štát boli lieky drahé a jednotlivci so zriedkavými chorobami ho príliš nezaujímali. Prím hrala všeobecná medicína.“
Transplantácia drene
Napriek tomu boli zjednotenie liečby a zníženie počtu pracovísk, na ktoré sa detskí pacienti s leukémiou začali sústreďovať, z desiatich na osem, dôležitými krokmi. Lekári si medzi sebou vymieňali skúsenosti, učili sa pracovať s novými postupmi a lepšie zvládať komplikácie.
Päť rokov to bolo skôr zahrievacie kolo a medzičasom zistili, že napriek liečbe sa leukémia u štvrtiny pacientov stále vracia. A to bol okamih, keď šancu predstavovala transplantácia kostnej drene. Deťom dávala nádej na vyliečenie. V Českej republike sa táto možnosť začala rozvíjať v druhej polovici 80. rokov, v roku 1986 ju úspešne podstúpil prvý dospelý pacient.
„Učili sme sa od českých kolegov z Ústavu hematológie a krvnej transfúzie v Prahe, rovnako ako od kolegov z východného Nemecka. Pripravovali sme sa na to, že urobíme našu prvú transplantáciu u dieťaťa,“ spomína lekár. K tomu došlo v roku 1989, presne 28. novembra, deň po tom, čo v Československu, ktoré sa pomaly predieralo k demokracii a slobode, prebehol generálny štrajk.
Náročná operácia vyšla – prvý pacient, ktorému transplantovali kostnú dreň od jeho brata, stále žije. Rovnako ako jeho príbuzný. „Potom sa to postupne rozbehlo, ďalší rok to boli štyri deti, potom sme prevzali Slovensko a dnes transplantáciu podstúpi 30 až 50 detí ročne,“ vymenúva Jan Starý s tým, že nie každé dieťa je však vhodným kandidátom.
Samostatnú kapitolu predstavujú darcovia. V prvých rokoch českí lekári transplantovali iba dreň od príbuzných darcov, od súrodencov. Až keď mohol Jan Starý so spolupracovníkmi po revolúcii konečne vyraziť aj ďalej na Západ, začali v Motole od roku 1997 s nepríbuzenskými transplantáciami.
24 miliónov darcov
„Najprv sme sa museli naučiť transplantovať od súrodencov, pretože operácie drene od nepríbuzných darcov nemali vždy dobré výsledky. S kolegom Sedláčkom sme sa preto vybrali do sveta. On strávil v roku 1996 šesť mesiacov ako sekundárny lekár v Seattli, ktorý bol v tom čase mekkou transplantácie kostnej drene, a ja som bol mesiac v Bristole, kde mali najlepšie výsledky transplantácií od nepríbuzných darcov u detí s leukémiou na svete.“
Na celej planéte je spolu približne 24 miliónov darcov. Ak nedarujú dreň, ktorú lekári pre deti uprednostňujú, odoberajú sa im takzvané periférne kmeňové bunky, ktoré sa po podaní lieku vyplavia do krvi a zbierajú sa z nej v špeciálnom prístroji nazývanom separátor. Pre darcu to môže byť o niečo menej náročné než napríklad 45-minútová narkóza pri odbere kostnej drene.
Transplantácia kostnej drene má podľa Jana Starého jeden zázračný potenciál, takzvaný efekt štepu proti leukémii. Zdravé biele krvinky od darcu dokážu likvidovať leukemické bunky, ktoré prežili chemoterapiu, prežili ožarovanie a niekedy by možno prežili aj jadrový výbuch.
V tomto efekte štepu proti leukémii je však obsiahnuté aj to, že zdravé lymfocyty od darcu pri stretnutí s cudzím organizmom začnú poškodzovať tkanivá pacienta – kožu, črevá, pečeň, imunitu. Tomu sa hovorí reakcia štepu proti hostiteľovi, čo je najobávanejšia komplikácia pri transplantácii kostnej drene.
„Na jednej strane teda túto formu vítame, na druhej strane sa jej však obávame, pretože vieme, že sa nám môže vymknúť z rúk a pacienta buď zabiť, alebo mu urobiť život neznesiteľným, prípadne ho na niekoľko rokov ochromiť. Balansujeme na lane ako nad Niagarskými vodopádmi, aby sme to zvládli. Preventívne podávame určité lieky, no nie vždy sa nám to podarí. Preto je transplantácia aj po 40 rokoch liečebným zákrokom na hranici možností súčasnej medicíny,“ zdôrazňuje Jan Starý.
100 detí ročne
V Českej republike sa lieči 100 detí s leukémiou ročne. Nie vždy úspešne, no takmer zakaždým sa ochorenie odhalí včas. Príznakmi sú únava, bolesti končatín, horúčky, krvácanie do kože a slizníc. Vykonaný krvný obraz je abnormálny.
Nasleduje odoslanie k hematológovi a odber kostnej drene, ktorý diagnózu potvrdí. A prečo ochorenie útočí na organizmus? Lymfoblastická leukémia má vraj zvláštnu incidenciu. Najviac ňou trpia deti vo veku od dvoch do piatich rokov a ľudia starší ako 80 rokov. Človek sa s ňou môže narodiť. Existujú prípady, keď leukémiu diagnostikovali v pôrodnej sále, no rozbehla sa už vo vnútromaternicovom živote.
„Vzniká to tak, že dôjde k poškodeniu prekurzora nezrelej bielej krvinky. Päť percent pôrodov je spojených so zmenami v bielych krvinkách, ktoré sú prvým krokom k rozvoju leukémie. Potom však musí prísť ešte niečo ďalšie okrem smoly, napríklad bežná infekcia, vírusy, baktérie, ktorými deti trpia.“
„Ich imunita nie je úplne optimálna. Vytvárajú si ju v detstve tým, že ochorejú častejšie než v dospelosti. Lenže v modernej dobe, keď sú deti do istej miery chránené a do kolektívu nastupujú neskôr, sa u nich imunitný systém vytvára neskôr. Je zaujímavé, že napríklad v Afrike je výskyt leukémie oveľa nižší než vo vyspelých spoločnostiach,“ približuje lekár.
Oddialená imunita potom nedokáže dostatočne zabrániť bežným infekciám, ktoré tú poškodenú bielu krvinku „dorazia“. Prestane dozrievať a nestane sa z nej normálna biela krvinka. Tá nezrelá sa začne nekontrolovane množiť a neumiera takzvanou programovanou smrťou ako každá riadna biela krvinka, ale žije „večne“, je nesmrteľná a človeka zabije. Jana Starého vždy zaujímali životy vyliečených pacientov v dospelosti.
Liečba trvá roky
„Naši pacienti majú celý život pred sebou. O mnohých z nich približne viem, ako sa im darí. Mnohí sa vracajú na priebežné kontroly alebo v prípade nejakých komplikácií, iní sa ozvú aj sami. Najviac mi v pamäti utkveli tí, ktorých sme vyliečili ako jedných z prvých. S niektorými som bol dlhodobo v kontakte, sledoval som ich osudy. Viem, že väčšina z nich žije normálny život, majú svoje deti, svoje radosti a svoje problémy, niektorí sa za mnou zastavia ešte dnes a už majú napríklad 45 rokov.“
Nie všetci sú úplne vyliečení, niektorí majú zdravotné ťažkosti, ktoré už nezmiznú. Ochorenie sa rado vracia, väčšinou v prvých dvoch až troch rokoch. Kedysi sa vracalo takmer u každého, dnes sa hovorí o 10 až 20 percentách. V 20 percentách sa to deje aj po transplantácii.
„Liečba najbežnejšej leukémie trvá dva roky, menej bežnej asi šesť mesiacov. Na začiatku je veľmi intenzívna, deti trávia veľa času v nemocnici, na infúziách, potom im podávame lieky v tabletách. Je to náročné. Časť detí prekonáva život ohrozujúce komplikácie, väčšinou infekčné, ťažké sepsy, ktoré vznikajú z ich vlastných baktérií v tráviacom trakte. Ničíme ich krvotvorbu, ich imunitu. Ochorenie a liečba – to všetko má za následok, že sa u nich môže nekontrolovane rozbehnúť horúčka, sepsa a orgánové zlyhanie.“
„Môže dôjsť k funkčným zmenám na neurónoch mozgu, k záchvatom, kŕčom, trombóze žíl. A my musíme rýchlo reagovať, aby sme zvládli tieto komplikácie a predišli neskorým následkom. Je to pomerne intenzívna medicína, preto treba mať zázemie. Deti sa liečia len vo veľkých nemocniciach, pretože musíte mať tím ľudí, ktorí sú pripravení riešiť komplikácie, aby dieťa nezomrelo,“ vysvetľuje.
Cielená liečba
Napriek tomu je podľa neho detská onkológia šťastným odborom – už len preto, že sa z beznádejného začiatku zmenila na zaujímavú medicínu s veľkým potenciálom. V roku 1963 vyliečili tri deti zo 100, dnes je to 85 pacientov. Detských nádorov existuje viac než 70 typov, pričom väčšina z tých najlepšie liečiteľných zahŕňa leukémiu a lymfómy, potom niektoré nádory mozgu.
Existuje však množstvo raritných nádorov, ktorými v Českej republike trpia tri až štyri deti ročne. Výsledky sú tam podstatne horšie, vylieči sa napríklad len každé tretie či štvrté dieťa. Lekárom sa nedarí dosiahnuť v liečbe pokrok, chemoterapia u nich funguje zle, nové lieky ešte neboli vymyslené. Aj preto má však tento odbor pred sebou ďalšiu perspektívu.
„Liečba možno zatiaľ trochu pokrivkáva, no určite sú vytvorené predpoklady na to, aby výskum zistil, aké mutácie génov a kombinácie génov spôsobujú nádory a ako ich možno cielene zasiahnuť na úrovni bunky. To je úloha súčasnej medicíny, nazýva sa to cielená liečba,“ dopĺňa Jan Starý.
Čas vyhradený na rozhovor sa pomaly chýli ku konci. Je potrebné vrátiť sa opäť k práci – ku konzultáciám, k prednáškam. Tie Jana Starého stále zamestnávajú. Nedávno spolu s prednostkou kliniky Luciou Šrámkovou zostavili monografiu Detská hematológia, takmer po 70 rokoch od predchádzajúcej učebnice.
Vo voľnom čase Jan Starý lyžuje, cestuje, naposledy do Mexika a Peru, takisto chodí po českých horách. Prešiel Krušné hory, Šumavu, Lužické hory, Český les a teraz sa chystá do Jizerských hôr.
„Chodím s batohom na chrbte, vždy si vytýčim nejakú trasu, urobím 30-kilometrový okruh a potom sa vrátim domov. Už sa teším, keď sa opäť vydám po značkách. A možno po červenej.“
Článok vyšiel na Forbes.cz a jeho autorkou je Jana Pšeničková.
