Uhudler je regionálna špecialitka z juhovýchodného Rakúska, ktorá však veľa hovorí o podstate vína a vinohradníctva. A Slovákom je bližšia, ako by sa mohlo zdať.
Ak cestujete naspäť z Chorvátska a za Grazom nezostanete na diaľnici, ktorá sa stáča na sever k Viedni, ale odbočíte smerom k maďarským hraniciam (prípadne sa k nim vydáte z maďarskej strany, ešte pred mestom Szombathely), prídete do Uhudlerlandu.
Vinári ako sovy
Uhu je, samozrejme, sova. A víno, ktoré v tomto kraji vzniká, vraj jeho vinári ochutnávali tak náruživo, že ráno, keď ich prichádzali skontrolovať manželky, vyzerali ako sovy.
Takéto víno totiž chutí výrazne odlišne od akéhokoľvek „normálneho“ – či už toho, ktoré kúpite v potravinách, toho, čo ochutnáte u vinára alebo toho, ktoré vám otvoria v michelinskej reštaurácii. Slovákovi (ale aj Čechovi či Maďarovi) sa však pri prvom dúšku možno v hlave čosi rozsvieti.
Ako opísať chuť „Uhu-vína“? Je otázne, ako to slovami zmysluplne dokázať. Asi najvýstižnejší je postreh neznámeho autora na sociálnej sieti, že šumivý Uhudler je víno „skvelé pre tých, ktorých už nudia tutti-frutti rozéčka“.
Alternatívou môže byť (vecná, nie negatívna) poznámka svetovej kritičky o tom, že „pohár sa ani nedal vypláchnuť, pred ďalším vínom som si musela vypýtať druhý“.
Samoroďák, nie samorodné
Asi najčastejšie slovenské pomenovanie pre tento druh viniča a vína znie „samoroďák“. Netreba si ho mýliť s tokajským samorodným, to je len podobnosť názvov. Toto opisne označuje víno z takzvaných priamo plodiacich odrôd či hybridov viniča.
Teda nie toho „normálneho“, ktorý sa nazýva „hroznorodý“, ale z druhov, ktoré sa po Európe rozšírili pred takmer 160 rokmi po veľkej epidémii vošky fyloxéry.
„Priamo“ takýto vinič plodí preto, že na jeho „neušľachtilý“ podpník vinohradník nenaštepí štep žiadnej ušľachtilej odrody, ale nechá na ňom rásť pôvodné bobule. Ich chuť sa tak trochu blíži nezrelým egrešom, podľa úradnej vyhlášky má pripomínať lesné jahody či maliny.
Jahody alebo líška
Ale nie – povedzme to priamo. Chuť vína zo samoroďáka sa medzinárodne zvykne označovať najčastejšie slovom „foxy“. To znamená „líščí“, no niekedy sa rovno hovorí o „líščom moči“.
Prečo také niečo ochutnať? Nuž, jednak tak trochu z úcty k tomu, že hybridné odrody na konci 19. storočia zachránili celé európske (a celosvetové) vinárstvo. Agresívna voška totiž dokázala pôvodné ušľachtilé odrody v krátkom čase takmer úplne zlikvidovať.
Väčšina viniča dnes preto vyrastá z rôznych hybridných podpníkov, akurát sú na ne naštepené všetky tie fajnové rizlingy a cabernety. (Za vína z originálnych viníc vysadených ešte v období pred fyloxérou sa platia aj stovky eur a v odľahlých vinohradníckych oblastiach s veľmi piesočnatými či kamenistými pôdami sú ich len posledné ostrovčeky.)
Piť naozajstný samoroďák patrí tak trochu ku genetickej výbave Stredoeurópana. Rovnako ako v mnohých rakúskych, aj v slovenských dedinkách ho rodáci dorábajú a s láskou pijú už viac ako storočie. Nezameniteľná aróma a chuť „oteláka“, „izabely“ či nebodaj „concordu“, ako sa tie najznámejšie priamo plodiace odrody nazývajú, je súčasťou slovenského dedičstva podobne ako bryndzové halušky či demikát.
Víno rebelov
Kultúru pitia samoroďákov však aktuálne majú najviac prepracovanú práve Rakúšania zo svojrázneho vinárskeho regiónu na juhu Burgenlandu. Svoje vína vedia aj pekne pochváliť („idylické, rebelské, legendárne“). Ale vlastne ani veľmi nepreháňajú.
O pohnutých dejinách tejto rodiny viniča spolok Uhudlerverein uvádza, že ho v roku 1929 chceli úrady zakázať, pretože ho bolo možné pestovať až tak výhodne, že začal konkurovať ušľachtilým vínam. (Úrady sa skôr odvolávali, a mnohé dodnes odvolávajú, na vyšší obsah zdraviu škodlivých vyšších alkoholov).
Paradoxom týchto odrôd je, že aj z dnešného pohľadu sú v mnohom veľmi zaujímavé pre vinohradníkov. Jednak sú oveľa odolnejšie voči škodcom, takže vinár spotrebuje podstatne menej pesticídov, a jednak majú viaceré hybridy aj veľký potenciál v nastupujúcej ére teplej klímy.
Vína Uhudlera sú zväčša ružové či ružovkasté, niekedy aj žltkasté či sivasté.
Foto: Gabrielle Strasky, Unsplash
Vína Uhudlera sú zväčša ružové či ružovkasté, niekedy aj žltkasté či sivasté. Foto: Unsplash/Gabrielle Strasky
V roku 1946 vydali orgány v Rakúsku dokonca nariadenie, podľa ktorého sa priamo plodiace vinohrady majú vyklčovať. Keďže sa v praxi veľmi neujalo, prišiel neskôr „aspoň“ zákaz nalievať takéto víno. Po veľkom vinárskom škandále v Rakúsku v roku 1985 napokon siahli úrady až k „totalverbotu“, úplnému zákazu samoroďákov.
Celý vinársky mikroregión, nejakých 100 hektárov, tak načas vošiel do akejsi poloilegality. V roku 1992 sa síce podarilo dosiahnuť zrušenie zákazu, ale až v roku 2016 povolili rakúske úrady legálne pestovať a predávať v regionálnom rozsahu produkty zo štyroch odrôd samorodného viniča.
Krajina Uhudlerland
Uhu-vína sa tak dnes dajú kúpiť na rôznych miestach v Rakúsku, ochutnať tieto špecialitky je však najlepšie priamo na mieste, napríklad v Heiligenbrunne v okrese Güssing na pravidelnej sobotňajšej prechádzke po „Uhu“-vinárstvach.
Frizzante získané z vybraných hrozien Uhudlera. Foto: Unsplash/Alfred Diem
V sobotu 29. júla je na programe aj väčšie putovanie, zamerané na jedlá z diviny. Na 19. augusta pripravujú miestni vinári aj festival „muziky, tanca a radosti zo života“ Raabtalfest, ďalším vrcholom sezóny má byť 30. septembra „uhu-burčiak“.
Tradičným špecialistom na párovanie týchto vín s jedlom je napríklad reštaurácia Uhudlerei Mirth v Elterndorfe (ponúka napríklad uhu-frizzante, uhu-roštenku, ako zákusok rez s uhu želé a nugátovým krémom, uhu-pálenku, alebo uhu-džús).
Uhnete si?
