Ľudia majú prirodzené tendenciu zjednodušovať svet. Až 95 percent rozhodnutí robíme automaticky a intuitívne. Je to pochopiteľné, pretože mozog váži len dve percentá celkovej hmotnosti tela, no spotrebúva až pätinu energie. Šetrí ju, kde sa dá. Preto obľubuje jasné príbehy, zrozumiteľné konflikty a rýchle závery.
Psychológovia tento jav nazývajú confirmation bias. Máme prirodzenú tendenciu vyhľadávať informácie, ktoré potvrdzujú to, čo si už myslíme, a prehliadať tie, ktoré našu predstavu narúšajú.
Realita je však zriedka čiernobiela. A čím je doba zložitejšia, tým viac nás jednoduché vysvetlenia môžu zvádzať k nesprávnym záverom.
Bez skratiek
Marcové vydanie magazínu Forbes je pozvaním zmeniť uhol pohľadu. Nie preto, aby sme relativizovali fakty, ale aby sme ich videli v širšom kontexte. Bez ideologických skratiek. Bez pohodlných šablón.
Na obálke máme Andreja Zaťka. Muža, ktorý predal 365.bank za 761 miliónov eur, čím sa podpísal pod jednu z najväčších bankových transakcií v novodobej histórii Slovenska.
Je dlhoročným mecenášom umenia. Manažérom, ktorý previedol Poštovú banku digitálnou transformáciou a následne ju úspešne predal silnej európskej skupine. Zároveň je človekom, ktorý vyrástol v prostredí finančnej skupiny J&T pod vplyvom Patrika Tkáča.
Pre časť verejnosti sú finančné skupiny symbolom všetkého, čo je na slovenskom kapitalizme problematické. A predsa je Andrej Zaťko často vnímaný inak – ako moderný bankár, rešpektovaný manažér, hlas rozumu. Tento paradox nie je chybou systému. Je pripomienkou reality.
Ľudia a inštitúcie sa nedajú vždy zaradiť do jednoduchých kategórií. Človek môže vyrásť v určitom prostredí a zároveň ho posúvať dopredu či dokonca ukazovať nám inú stránku tohto prostredia. Môže byť súčasťou štruktúr a pritom meniť ich kultúru. Svet nefunguje podľa logiky buď, alebo. Je oveľa vrstevnatejší.
Prečo Detroit?
Druhý moment, keď som sa za ostatný mesiac „prebudila“ z pôvodných predstáv, bol pri rozhovore so Stevom Forbesom, ktorý sme uskutočnili pri príležitosti jeho návštevy našej krajiny a ktorý nájdete na nasledujúcich stranách.
Na Slovensku sa už roky vedie diskusia o tom, ako sa vymaniť z nálepky montovne. Ako produkovať viac inovácií, technológií, hodnoty. Sama som sa vnuka zakladateľa nášho magazínu opýtala, čo máme na Slovensku spraviť pre to, aby sme neboli ďalším Detroitom.
„Čo keby ste boli radšej Alabamou alebo rovno Texasom? Nemusíte sa upínať na jeden príklad tradičného priemyslu, ktorý nevyšiel, ale na ďalšie, ktoré pomohol naštartovať a zažívajú boom.“
Možno by sme mali fakt, ktorý vystihuje tradíciu automobilového sektora na Slovensku, vyslovovať s podtónom budúcej stratégie. Rozdiel medzi montovňou a priemyselnou mocnosťou nie je v tom, že vyrábate, ale v tom, kto vlastní know-how, rozhoduje o investíciách a kontroluje kapitál.
Nie je to otázka toho, čo produkujeme, ale toho, akú hodnotu z toho dokážeme dlhodobo vytvárať. A či budeme okolo nej stavať kostru nového ekosystému.
Kto chce stavať elektrárne?
Treťou oblasťou, pri ktorej vás marcové číslo nabáda zmeniť uhol pohľadu, je energetika. Jadrová energia, ktorá bola roky vnímaná s nedôverou. Lenže realita sa opäť ukázala byť zložitejšia. Práve nástup umelej inteligencie dramaticky zvyšuje dopyt po stabilnej a cenovo dostupnej energii.
Slovensko má v tejto oblasti dlhodobé know-how a tradíciu. Zároveň máme aj historickú závislosť od ruskej technológie a paliva pre staršie reaktory. Preto sa diverzifikácia javí ako logický krok.
Nech je tým hráčom, ktorý prelomí slovenskú štrukturálnu závislosť od ruského jadrového paliva, americký Westinghouse, francúzsky Framatome či kórejský KHNP.
No po tom, čo bol premiér v USA rokovať o novom jadrovom zdroji v Jaslovských Bohuniciach, sa opäť ozval odveký ideologický spor. Nebolo by lepšie klásť si otázku, či je rozhodnutie strategicky správne, bez ohľadu na to, kto ho prináša?
A nenechajte sa pomýliť, nejde o obranu predsedu vlády, ktorý tesne pred odchodom marcového čísla do tlače rozhodol o vypnutí núdzových dodávok elektriny pre Ukrajinu, a to v čase štvrtého výročia jej boja s ruským agresorom. Je to čisté barbarstvo.
No musí byť hneď každý krok, ktorý prichádza z tábora, s ktorým ideologicky nesúhlasíme, považovaný za mylný?
Marcový Forbes nevznikol, aby ponúkol jednoduché odpovede, ale širší kontext. V čase polarizácie je možno najcennejšou devízou schopnosť vidieť svet v jeho komplexnosti. Bez rýchlych súdov.
Našou úlohou nie je hovoriť Slovensku, čo si má myslieť, ale pomáhať mu rozumieť, čo je v hre.
Pretože najväčším rizikom dneška nie je nedostatok informácií, ale to, že si vyberáme len tie, ktoré potvrdzujú naše vlastné presvedčenie.
