Šimon Jakub Růžička vymenil úspešnú kariéru za rehoľný život. Tvorivosti sa však nevzdal: dnes stojí za projektom Sacra, ktorý spája vieru, humor a dizajn.
Pracoval pre Českú televíziu, pôsobil vo veľkom postprodukčnom štúdiu a stretával ľudí, ktorých od detstva považoval za profesijné vzory. Navonok mal Šimon Jakub Růžička skvelý život. Vo vnútri však cítil niečo úplne iné. Po šiestich rokoch „vzdorovania“ vstúpil k františkánom, ako opisuje v deviatej časti seriálu Reštart. Dizajnu sa však nevzdal a založil značku Sacra.
Zásadný okamih v jeho živote nastal, keď ho známy v krčme potľapkal po pleci a povedal mu vetu, ktorú by chcela počuť väčšina mladých ľudí pôsobiacich v kreatívnom odvetví. „Kubo, ty máš báječný život,“ opisuje brat Šimon chvíľu, keď začal o svojej ceste intenzívnejšie premýšľať.
V tom čase mal partnerku, krásne bývanie v pražských Dejviciach neďaleko Šárky a zamestnanie, ku ktorému sa mnohí ľudia pokúšajú dopracovať celé roky. Študoval grafický dizajn a animovaný film, pracoval na voľnej nohe pre Českú televíziu a pohyboval sa vo filmovom a postprodukčnom prostredí.
Podieľal sa napríklad na snímke Příběh Luboše Jednorožce pre projekt Paměť národa či na filme Kuky se vrací režiséra Jana Svěráka. V štúdiu UPP stretol Georgea Lucasa, tvorcu Hviezdnych vojen a jeden zo svojich detských vzorov. Jednoducho sa dostal do prostredia, o ktorom predtým iba sníval.
Hoci mu okolie potvrdzovalo, že sa mu podarilo uspieť, on sám to prežíval úplne inak. „Uvedomil som si, že vo vnútri cítim prázdnotu,“ opisuje pri stole v záhrade Františkánskeho kláštora v Prahe.
Práve tento pocit sa stal jedným z posledných krokov jeho dlhého reštartu. Růžičkova cesta k františkánskej reholi sa postupne skladala z pochybností, silných zážitkov, vzťahov aj cestovania.
Boh namiesto nedeľných rozprávok
Vyrastal predovšetkým s veriacou mamou. Otec od rodiny odišiel, keď bol Jakub ešte veľmi malý. Viera bola v domácnosti prítomná, jej prijatie však nebolo automatické.
Keď mal 12 rokov, mama nechala rozhodnutie, či bude ďalej chodiť do kostola, na ňom. Chrám mu dovtedy pripadal chladný a nudný. Navyše pre nedeľné omše nestíhal televízne rozprávky, o ktorých sa potom ostatné deti v pondelok rozprávali v škole.
Raz preto po bohoslužbe dal Bohu jednoduché ultimátum. Buď existuje a dá sa to nejako spoznať, alebo s návštevami kostola skončí. „V tej chvíli zasvietil na oltár lúč a ja som spoznal, že tam je niekto, kto ma má rád,“ hovorí.
Viera mu pritom dospievanie nijako neuľahčovala. V škole patril medzi niekoľkých málo veriacich, počúval poznámky spolužiakov a niekedy Bohu „vyčítal“, že preňho nemôže robiť veci, ktoré boli bežnou súčasťou dospievania ľudí v jeho okolí.
Vyjednávanie s Bohom
Druhý zásadný okamih prišiel krátko pred jeho 18. narodeninami. Pôvodne mal ísť na hip-hopové podujatie na Slovensko. Mama mu však ponúkla náhradný pobyt v Koclířove, kde mal vystúpiť františkán Elias Vella. Keď drobný maltský rehoľník začal hovoriť, Šimon mal pocit, že mu presne vidí do života. Nadobudol presvedčenie, že ho Boh pozná a má preňho plán.
Stretnutie bolo také silné, že prvýkrát dokázal vysloviť možnosť, ktorú potom ďalších šesť rokov odmietal. „Tam som mame povedal, že by som vstúpil do rehole,“ spomína.
Jeho mama túto myšlienku nespochybňovala. Pripomenula mu však, že o mesiac maturuje, a odporučila mu, aby najskôr dokončil stredoškolské vzdelanie. Poslúchol ju. Pokračoval na vysokej škole, venoval sa animovanému filmu, nadviazal partnerský vzťah a pokúšal sa zistiť, či nemôže vieru aj svoje schopnosti naplniť v bežnom živote.
„Šesť rokov som odolával, ako sa len dalo,“ hovorí. Vo filmovom svete sa mu pritom otvárali dvere. S kamarátmi mal pražský ateliér, pracoval ako grafik a animátor, istý čas si privyrábal ako premietač v kine Světozor a prešiel veľkým postprodukčným štúdiom.
Práve tam sa dostával do blízkosti ľudí a projektov, ktoré preňho stelesňovali profesijný úspech. Pokúšal sa preto Bohu ponúknuť inú podobu svojho života. „Vyjednával som s Bohom, že do kláštora nepôjdem, ale budem preňho nakrúcať filmy,“ rozpráva.
Vo svojich predstavách plánoval, že raz bude mať syna, ktorý by sa mohol stať kňazom alebo rehoľníkom namiesto neho. Boh však podľa jeho slov na tieto ponuky nereagoval.
Čím viac profesijných idolov spoznával, tým väčšmi si uvedomoval, že ani úspech, sláva a veľké projekty automaticky neprinášajú pokoj. Pri niektorých ľuďoch, ktorí sa dostali na vrchol, vnímal strach, neistotu a neustály nepokoj.
Cesta do kláštora
Rozhodnutie stále neprichádzalo. Růžička navštevoval kláštory, zvažoval rôzne podoby duchovného života a opakovane sa vracal k partnerskému vzťahu aj civilnému zamestnaniu. Napokon však nastal okamih, keď si prestal nechávať otvorené zadné dvierka.
„Zrazu som povedal: toto chcem,“ opisuje. Ani potom však nevstúpil do kláštora zo dňa na deň. Odsťahoval sa a približne pol roka ešte dokončoval rozpracované grafické zákazky. Do formácie vstúpil v roku 2011.
Počas prvých dvoch rokov postulátu ešte nenosil františkánsky habit. Chodil do práce, ale už žil v komunite a zisťoval, či je rehoľný život skutočne jeho cestou.
Práve vtedy sa stalo niečo nečakané. Filmy, ktoré dovtedy tvorili podstatnú časť jeho života, zrazu nedokázal sledovať. „Trvalo to dva roky,“ hovorí.
Približne po tomto období sa začal vracať ku grafike. Už ju však nevnímal predovšetkým ako cestu k filmovým titulkom alebo profesijnej prestíži. Začal ju využívať pri františkánskych misiách.
Značka Sacra
Misie tvoria významnú súčasť jeho života. Do mesta príde tím 60 ľudí a spoločne s miestnou farnosťou pripraví kultúrny program, koncerty, divadlo, kaviarne aj priestor na stretávanie a rozhovory.
Aby sa ľudia o programe dozvedeli, potrebovali plagáty a jednotný vizuálny štýl. Růžička preto začal pripravovať grafiku, značku aj oblečenie. Každoročné objednávanie tričiek, dohadovanie tlačiarní a organizovanie kolekcií však postupne prestával zvládať. Požiadal preto vedenie rehole, či by okolo tejto myšlienky mohla vzniknúť samostatná, oficiálne zastrešená skupina.
Tak sa začal rodiť projekt Sacra. Růžička získal súhlas rehole a začal zháňať peniaze. Prvá kolekcia mala podľa jeho odhadu stáť približne 12-tisíc eur. Napokon sa podarilo získať asi 20-tisíc eur od dobrovoľníkov, rehoľných spoločenstiev aj biskupstiev.
Postupne sa okolo neho vytvoril tím skautov a ďalších nadšencov, ktorí prevzali výrobu, materiály, logistiku, marketing aj obchodnú stránku. Sacra už podľa Růžičkovho odhadu predala tisíce kusov. On sám však projekt formálne neriadi, ani z neho nepoberá príjem. Takéto oddelenie bolo podmienkou vedenia provincie.
„Mojou úlohou je predovšetkým grafika, duchovné smerovanie a prinášanie nápadov. Zároveň nechcem určovať každý krok ani projektu diktovať, čo presne má kto robiť,“ vysvetľuje.
Sacra pracuje aj s výrazmi, ktoré na prvý pohľad znejú ako nadávky. Na oblečení sa objavujú slová ako sakra, Ježišmária, hergot a ďalšie výrazy s náboženským pôvodom alebo významovým odtieňom. Růžičku zaujíma hranica medzi posvätným a tým, čo sa postupom času zmenilo na bezmyšlienkovité zahrešenie.
Humor a schopnosť robiť si žarty zo seba samých môžu podľa neho ľuďom umožniť začať hovoriť o viere bez kŕča a prehnanej vážnosti.
Sacra má byť zároveň priestorom pre ďalších kresťanských umelcov. Růžička vo svojom okolí stretáva schopných hudobníkov, sochárov, šperkárov, remeselníkov a dizajnérov, ktorí svoju najlepšiu tvorbu často rozvíjajú až popri zamestnaní. „Želal by som si, aby im projekt mohol ponúknuť spoluprácu a spoločnú platformu,“ hovorí.
Na záver vraví, že reštart podľa neho nemusí znamenať výmenu niečoho zlého za niečo dobré. Niekedy človek opúšťa život, ktorý je sám osebe krásny, pretože verí, že preňho existuje iná cesta. Film, grafika ani dizajn z jeho života napokon nezmizli. Prestali byť cieľom a stali sa nástrojom.
