Keď prví z nich maturovali, za chrbtom im stáli televízne kamery. Tento rok internátne gymnázium Open Gate, ktoré založila najbohatšia česká rodina Kellnerovcov, oslavuje dvadsať rokov. Aké kariéry si jeho absolventi vybudovali?
Tereza Milošová mala dva roky, keď sa jej rodičia rozviedli. Vyrastala v malej dedine pri Uherskom Hradišti s mamou samoživiteľkou, no to jej nebránilo mať veľké sny: raz vyštudujem právo na Cambridgei. Jej okolie len neveriacky krútilo hlavou, ale malá Tereza si šla za svojím.
V prvom rade sa chcela dobre naučiť po anglicky. Vystriedala dve gymnáziá, než sa na internete dozvedela o strednej škole Open Gate v Babiciach pri Prahe, ktorá kládla dôraz práve na výučbu v angličtine. Z kvinty brnianskeho gymnázia sa jej sem podarilo prestúpiť – považuje to za jeden z kľúčových momentov svojej profesijnej cesty.
„Najsilnejšie spomienky z Open Gate mám na skvelú komunitu študentov. V oktáve sme už na internátoch bývali na jednolôžkových izbách a vždy sa našiel niekto, s kým sa dalo učiť do noci – s veľkým vedrom kávy. Nikdy som nebola sama, stala sa z toho zábava. Všetci sme boli na jednej lodi. Veľmi rada spomínam napríklad na učenie so spolužiačkou Terezou Podhajskou, ktorá sa dostala na americkú Yale,“ opisuje Tereza Milošová.
Maxim Stano
Prijímacie skúšky na vysnívanú univerzitu v Cambridgei úspešne zvládla. Pripisuje to vlastnej usilovnosti, ale aj podmienkam, ktoré jej stredná škola vytvorila.
„Najintenzívnejšie boli posledné dva roky, keď sme sa pripravovali na medzinárodnú maturitu a prijímačky. Spísala som si všetko, čo by som mohla aspoň vzdialene potrebovať, chcela som sa vyhnúť akejkoľvek medzere vo vzdelaní,“ hovorí Tereza Milošová, ktorá si zistila, že v Anglicku kladú väčší dôraz na akademický potenciál než na mimoškolské aktivity – preto väčšinu času venovala štúdiu.
Tvrdá práca sa jej vyplatila. Cambridge úspešne dokončila, čo jej otvorilo cestu k fantastickým pracovným ponukám: dnes, ako 27-ročná, je právnička v centrále NATO v Bruseli.
„Pracujem v právnej kancelárii, ktorá podporuje vojenský výbor – najvyšší vojenský orgán. Riešime právo vojenských operácií, pravidlá použitia ozbrojených síl, vývoj obranných plánov, ale aj administratívu, ako verejné zákazky či pracovné právo zamestnancov. Som v podstate interná právnička NATO a venujem sa všetkému, čo je práve potrebné – takže moja práca je veľmi pestrá,“ približuje.
Práve na deti v podobnej situácii, v akej bola Tereza Milošová, sa od začiatku zameriavalo gymnázium Open Gate – vv tom období jedinečné. Hlavnou víziou manželov Kellnerovcov bolo poskytnúť špičkové vzdelanie deťom zo zložitých rodinných či ekonomických pomerov – z detských domovov, pestúnskej starostlivosti či neúplných rodín – a dať im nádej na lepšiu budúcnosť.
Za dvadsať rokov rozdelila ich nadácia The Kellner Family Foundation formou sociálnych štipendií, ktoré pokrývajú školné, už 849 miliónov českých korún (približne 34,5 milióna eur).
Podmienkou pre štipendistov je bývanie na internáte v kampuse v Babiciach, aby sa mohli plne venovať štúdiu. Na Open Gate však chodia aj študenti z bežných rodín, ktorým školné platia rodičia. Záleží len na nich, či budú bývať na internáte, alebo do školy denne dochádzať.
Za dve desaťročia tu zmaturovalo 414 študentov. Špecifikom školy sú nielen internáty, ale aj školské uniformy a výučba v angličtine. Väčšina absolventov pokračuje v štúdiu na univerzitách v zahraničí a dnes pôsobia ako lekári, právnici, ekonómovia, vývojári, učitelia, stavební inžinieri, marketéri či pracovníci neziskového sektora.
Lekár v New Yorku
Zásadný vplyv na kariéru malo Open Gate aj na 35-ročného Marka Svobodu, ktorý dnes pracuje ako pediater v newyorskej nemocnici Mount Sinai – jednej z dvadsiatich najlepších nemocníc na svete.
Chlapec z rozvedenej rodiny zo Slušovíc pôvodne o medicíne vôbec neuvažoval – biológia patrila k jeho najmenej obľúbeným predmetom. To sa zmenilo práve na Open Gate vďaka profesorke Kateřine Kožnarovej, ktorá naňho mala zásadný vplyv. „Formovala ma svojím prístupom a myslím, že má rozhodujúci podiel na tom, akým smerom som sa vydal,“ hovorí Marek Svoboda, ktorý na Open Gate maturoval v roku 2010.
Open Gate
Neskôr sa dostal na Columbia University v New Yorku, na bakalársky odbor neurovedy kombinovaný s prípravou na medicínu. Columbia patrí do tzv. Ivy League – skupiny ôsmich najprestížnejších súkromných univerzít v USA.
Potom pokračoval na Dartmouth College, tiež z Ivy League, kde študoval medicínu v kombinácii s doktorandským programom. Tam si našiel cestu ku genetike a napokon k pediatrii – keďže väčšina pacientov genetikov sú deti, u ktorých sa genetické poruchy prejavujú najčastejšie.
Na roky strávené na Open Gate dodnes rád spomína – na štúdium v angličtine, na moderný kampus s knižnicou, športoviskami aj výbehom s koňmi.
„O Babiciach sa niekedy hovorí ako o Bradavickom zámku z Harryho Pottera (v slovenskom preklade je to zámok Rokfort, pozn. red.). Chápem to prirovnanie – Open Gate bola prvá internátna škola u nás, inšpirovaná Britániou. Určite však nebola pre každého, niektoré deti trpeli odlúčením od domova. Ale ja som bol naozaj spokojný,“ hovorí Marek Svoboda.
Na škole mu vyhovoval väčší dôraz na kritické myslenie než na memorovanie. So spolužiakmi tiež vytvorili prvý tím, ktorý sa zapojil do Debatnej ligy – a z toho, ako sám hovorí, ťaží dodnes.
Startupistka v Katare
Michaela Šimáček má 26 rokov, venuje sa využitiu umelej inteligencie v medicíne, vychováva dve malé deti a momentálne žije v Katare. Vyvíja tu aplikáciu, ktorá by mala okrem iného preložiť a zjednotiť chaotickú zdravotnú dokumentáciu z rôznych krajín a prepojiť pacienta podľa diagnózy s nemocnicou, kde by sa mohol liečiť.
Aj ona začínala na Open Gate, kam nastúpila v kvinte. Dovtedy chodila na osemročné gymnázium v Chebe, kde však spokojná nebola – mala pocit, že jej zvedavosť a tvrdohlavosť naráža na systém. V Babiciach zažila opak.
„Spolužiaci boli zvyknutí diskutovať, argumentovať – to som nevedela, v českej škole sa o ničom nediskutovalo. Tiež som sa musela naučiť písať eseje, navyše po anglicky,“ hovorí.
Maxim Stano
„Na gymnáziu v Chebe angličtina znamenala, že sme v dvoch odstavcoch napísali, aké sme mali prázdniny. A potom človek prišiel na Open Gate, dostal dve knihy a zadanie – do týždňa napísať porovnávaciu esej. To bol šok,“ spomína Michaela.
Na gymnáziu prehĺbila aj svoj záujem o biológiu. Medicína bola jej detský sen, no viac než konkrétny odbor ju fascinoval proces diagnostiky. „Bavili ma dáta, ich spracovanie. Chvíľu mi trvalo, kým som si to pomenovala – a našla odbor, ktorý ma k tomu privedie,“ hovorí mladá žena.
Neskôr spolu s kamarátkou založila startup HealthBase zameraný na digitalizáciu zdravotných kariet. „Tak, aby mal človek svoje zdravotné údaje na jednom mieste. Lenže s touto víziou sme v Česku trochu narazili,“ smeje sa Michaela. Softvér, ktorý vtedy vytvorili, dnes čiastočne využíva vo svojom projekte v Katare.
Tento rok na jeseň navyše nastupuje na magisterský program v Oxforde – konkrétne odbor Precision Oncology, teda precízna (vysoko individualizovaná) onkológia.
„Však ono to pôjde,“ verí Michaela Šimáček. „Musí! Lebo ja sa ani neviem zastaviť, aj keby som chcela – hlava mi ide stále naplno!“
Šéf futbalovej Bohemky
Darek Jakubowicz bol v roku 2005 súčasťou prvej generácie študentov Open Gate. „Keď sme maturovali, stáli za nami kamery a sledovali nás. Všetkých zaujímalo, kam to Kellnerove deti dotiahnu, na aké školy sa dostaneme. Bolo okolo nás dosť mediálneho ruchu,“ spomína Darek, ktorý patril medzi študentov, ktorým školné platili rodičia.
Jeho otec viedol úspešnú firmu Barvy a laky Hostivař a synova budúcnosť bola – zveličene povedané – nalinkovaná. „Vždy som vedel, že chcem vo firme pokračovať. Hrdý som bol na ňu vždy,“ hovorí 35-ročný Darek Jakubowicz, ktorý na Open Gate nastúpil do kvinty.
Najradšej spomína na internátne bývanie, ktoré spätne hodnotí ako jeden veľký tábor. Oceňuje aj množstvo voľnočasových aktivít, často pripravených študentom na mieru.
Open Gate
„Som športový typ – venoval som sa florbalu, futbalu, stolnému tenisu. Ešte pred nástupom som hrával golf – bolo nás asi päť a škola nám dokonca zorganizovala golfový krúžok, chodili sme na ihrisko odpaľovať loptičky,“ hovorí Jakubowicz, ktorého gymnázium dobre pripravilo na štúdium ekonómie na univerzite v anglickom Manchestri.
Do rodinnej firmy skutočne nastúpil – prešiel si všetkými úsekmi, aby ju dobre poznal. Rýchlo sa začal venovať zahraničnému obchodu a vďaka jazykovým schopnostiam otvoril pobočky v Portugalsku, Anglicku a Taliansku.
Napokon však zakotvil v inej časti rodinného biznisu – vo futbalovom klube Bohemians Praha 1905, kde firma vlastní väčšinový podiel. Pôvodne sa stal členom predstavenstva a dočasne aj riaditeľom klubu – no na pozícii je už desať rokov. Aktuálne má pred sebou veľký projekt: rekonštrukciu štadióna vo vršovickom Ďolíčku.
„Vďaka každodennému kontaktu s ľuďmi som sa naučil lepšie komunikovať a pracovať s emóciami. Na škole musel byť človek diplomat. Získal som tam celoživotné priateľstvá, osamostatnil som sa, pretože som sa počas týždňa musel starať sám o seba. Zlepšila sa mi angličtina, pripravil som sa na vysokú školu. A hlavne – našiel som si tam manželku!“
Článok vyšiel na forbes.cz a autorkou je Aneta Šaferová.
