Na javisku, pred kamerou aj v ringu vždy „ide“ naplno – s energiou, ktorú nemožno prehliadnuť. Milan Ondrík má za sebou takmer 80 postáv a viac než 20 rokov na divadelných doskách. Každá rola, do ktorej vstúpi, v ňom zanechá stopu.
Za svoje filmové úlohy získal množstvo ocenení a zbiera úspechy na domácich, ale aj svetových festivaloch. Masívny divácky úspech pretavil do postavy mafiánskeho bosa Mikuláša Černáka, ktorý v dvojici filmov do slovenských kín nalákal státisíce divákov a zarobil milióny eur.
Milan Ondrík je chameleón slovenskej hereckej scény a nerobí mu problém pred objektívmi kamier ožiť v koži gardistu, gangstra, ale aj modelingového guru. S rastúcim úspechom si čoraz častejšie začal klásť otázku, či ho nie je všade priveľa a nedostane nálepku celebrity, ktorá na ľudí vyskakuje aj z chladničky. Pravda však je, že je jedným z najvýraznejších slovenských hercov strednej generácie.
V rozhovore pre Forbes prezradil, aké je dostať sa pod kožu kontroverznej postavy divokých 90. rokov, prečo úloha Milana Rastislava Štefánika vyvoláva v jeho pamäti trpké spomienky a ktorá filmová scéna bola pre neho doslova emotívna centrifúga.
Nikdy nerobím viac vecí naraz. Neviem si predstaviť točiť dva filmy súčasne alebo miešať televíznu a filmovú tvorbu. Vždy sa naplno venujem jednej veci. Teraz mám rozpracovaný film Bojovník, (snímka o MMA zápasoch režisérov Vojtěcha Friča a Tomáša Dianišku, pozn. red.), ktorý sa natáča už celý rok 2025. Popri tom som mal premiéru v Slovenskom národnom divadle, no momentálne mám divadelné prázdniny a v júli točím ešte Bojovníka.
Nie. Otec sa natáčal v medzerách medzi projektmi. Nedokážem si predstaviť, že by som jeden deň točil Černáka a druhý deň Otca. Maskou ani vizuálne by sa to nedalo skĺbiť. Navyše už teraz mám pocit, že niektoré moje filmy ešte nemali premiéru a pýtam sa, kedy som to všetko stihol. Aj preto si uvedomujem, že chcem byť viac s rodinou, kým sú deti doma.
Áno. Je to lákavé, ale treba si určiť priority. Raz som si povedal, že chcem robiť divadlo a točiť filmy a k tomu som aj vždy smeroval. Išiel som do určitého rizika, pretože televízna tvorba bola zaujímavá po finančnej stránke. Najmä na začiatku mojej hereckej cesty som riskoval a čakal len na ďalšie filmové projekty. Bol som si však istý sám sebou, riziko sa nakoniec oplatilo a teraz som v pozícii, že si môžem vyberať a odmietať ponuky. Niekedy je to však výrazne ťažšia cesta, ako keď na projekt len čakáte. Ponúk je v súčasnosti síce dosť a sú zaujímavé, no nebolo to tak vždy.
Veľa, ale z úcty ku kolegom to nebudem konkretizovať. Televízna tvorba u nás kvalitatívne stúpla a nechcem sa tváriť, že do nej nikdy nepôjdem. Vážim si kolegov, ktorí tam pracujú, a sám som robil pár minisérií.
Samozrejme, je to lákavé, najmä na začiatku kariéry. Ale stále som mal jasno, že chcem ísť inou cestou.
Áno, ale rozhodol som sa pre to vedome, už z pozície, keď som sa nemusel báť nálepky „ten z reklamy“. S agentkou Petrou Svarinskou sme sa dohodli, že už je čas. Tie peniaze mi paradoxne umožnili byť slobodnejší a venovať sa filmu bez naháňania za každým projektom.
Áno, točíte tri dni a máte hotovo na rok. Film robíte celý rok a za hodinu a pol je dopozeraný.
Ak by bol scenár dobrý, tak áno. Ale myslím, že už nie je kam pokračovať.
Ak by Miro Šifra prišiel s dobrým scenárom…
…ak by Miro Šifra napísal dobrý scenár, v pohode by som do toho išiel. Projekt vzbudil veľké haló, no som naň hrdý, a to aj napriek tomu, že sa ozývali hlasy, podľa ktorých tým filmom obhajujeme vraha. Čo nie je pravda. Na prácu, ktorú sme urobili, som pyšný. Je to špecifický žáner, ktorý je úplne iný ako filmy, ktoré so mnou boli a ešte len budú v kinách.
Otvorili ste tému kontroverzie. Miro Šifra a Jakub Kroner natočili hraný film o sériovom vrahovi a keďže ide o film a nie dokument, divák musí automaticky sympatizovať s hlavným hrdinom…
Presne tak, keď vidím film Joker, fandím mu napriek tomu, že viem, aké to je zlo. Tak je to napísané a tak som s tým aj pracoval.
A nie je kameň úrazu práve to, že hlavná postava v hranom filme, v tomto prípade bývalý mafiánsky bos, automaticky vyvoláva empatiu?
Pozrite sa na to takto, čo som ho mal zahrať zle? Mal som byť len odporný a nechutný? Nie. Chcel som, aby divák išiel celý film so mnou a uvedomil si, v akej krajine žijeme a aký to má na nás všetkých dosah. Keď mi prišiel scenár k Mikimu, hľadal som, v čom sa mu môžem podobať. Základ bolo to, že aj on bol dobre vychovaný chlapec z dediny – tak ako ja.
Vy ste z Oravy a Černák z Telgártu…
Áno. Začal dedinskými bitkami, ale on urobil krok vedľa, ktorý som ja, chvalabohu, neurobil. Nehral som psychopata, ale človeka, ako som aj ja. Skúmal som, či by som sa aj ja mohol ocitnúť v podobných situáciách. A vystrašilo ma, že áno. Podľa mňa sa do nich môže dostať každý. To je na tom najdesivejšie. Môžete byť dobrý človek, ale neviete, ako sa zachováte vo vojnovom stave. V určitých situáciách sa my, láskaví a pohostinní Slováci, meníme na zvieratá. Stačí, že niekto povie iný názor, a rodiny sa medzi sebou takmer vraždia, a to ešte ani nie sme vo vojne.
Na kasting som šiel cielene, že to chcem skúsiť. Keď mi zavolali, že som vybraný, mal som rešpekt. Vedel som, že sa budem musieť fyzicky aj psychicky zmeniť.
Oba filmy mali premiéru približne v čase, keď Mikuláš Černák žiadal o podmienečné prepustenie z väzenia, a kritika sa tak dotýkala faktu, že snímky môžu byť pre bývalého šéfa podsvetia určitá reklama…
To je úplný omyl.
Nebol to teda marketingový kalkul?
V žiadnom prípade, ani mi to nenapadlo. Nikto to tak nečasoval.
Ako vyzeral samotný proces, či prijať alebo neprijať túto rolu?
Na kasting som šiel cielene, že to chcem skúsiť. Keď mi zavolali, že som vybraný, mal som rešpekt. Vedel som, že sa budem musieť fyzicky aj psychicky zmeniť.
Čoho ste sa najviac obávali?
Najviac som rozmýšľal nad tým, ako ho budem hrať, pretože som vedel, že sa budem musieť zmeniť nielen fyzicky, ale aj vnútorne. Fyzická zmena nebola tá najťažšia. Ak by som len kopíroval jeho reč, gestá či smiech, bola by to len karikatúra. A to som nechcel. Je veľa záznamov s Černákom, ale predstava, že by som doslova napodobňoval jeho smiech, by úplne zničila vážnosť postavy. Potreboval som si ho nájsť v sebe – uchopiť jeho charakter zvnútra. Opieral som sa pritom o skvele napísaný scenár Mira Šifru, ktorý bol pre mňa hlavný kompas.
Čo bolo pre vás najťažšie pri rešerši roly Mikuláša Černáka?
Nájsť si rešpekt a autoritu voči štábu aj kolegom, aby to nebolo len zahrané. Podarilo sa mi to fyzickou premenou aj správaním, aj mimo kamery.
Foto Robo Homola
Koľko kíl svalovej hmoty ste nabrali kvôli postave?
Plánoval som sedem kíl, nakoniec ich bolo vyše desať.
Pri úlohe Černáka ste sa zmenili aj osobnostne?
Áno, trochu mi to vliezlo pod kožu. Občas som sa ani nespoznával v odraze výkladu.
Spomínali ste historku z nakrúcania o tom, ako ste sa ku komparzistom správali nevrlo a s odstupom. Ide o vašu pracovnú metódu?
Na pľaci som kvôli práci, nie na fotenie a debatovanie s komparzom. Predstavte si, že sa pripravujem na scénu a niekto ku mne príde s tým, či sa môže odfotiť. Pekne mu poďakujem a poviem: nie, teraz som v práci. Ale úprimne, to je aj vec produkcie, oni by mali také situácie riešiť. Musím povedať, že nie všetci komparzisti sú vždy slušní. Niektorí prídu len preto, aby si spravili fotku s hercom. Ak to urobia násilne, dám im najavo, že si to nemôžu dovoliť.
Konkrétny príklad: mal som scénu, kde som spútaný v medveďovi (typ pút) vchádzal na súd. Komparzista ma strhol tak silno, že som skoro spadol. V tej chvíli mi praskli nervy, chcel som ho odohnať nohou, ale podkopol som sám seba. Povedal som, že nič podobné už nechcem zažiť. Ľudia si môžu myslieť, že je to namyslenosť, ale ja som vtedy naozaj v práci a sústredím sa. Po natáčaní som za nimi zašiel, ospravedlnil sa a povedal, že ak sa chcú odfotiť, teraz môžu. Keď hrám, som mysľou v postave.
Keď ste išli na konkurz a Zuzana Mistríková vám oznámila, že budete hrať Mikuláša Černáka, tušili ste, že film dosiahne rekordy aj v rámci zárobkov?
Tušil som, že to ľudí zaujme. Dokonca som vtipkoval, že keby som mal dosť peňazí, investoval by som, aby som mal zisk z lístkov. Ale realita je iná, herec nemá podiel z predaja ani tantiémy. Ľudia si mysleli, že obhajujem vraha a ešte sa na tom nabalím. Pravda je, že som dostal len svoj honorár za natáčacie dni. Riziko niesli producenti, ktorí si na film zobrali úvery, ale nikto na tom „brutálne“ nezbohatol. Boli radi, že sa im vrátila investícia, a tie peniaze idú späť do slovenských fondov a na ďalšie filmy.
Mikuláš Černák dostal nejaký honorár?
Viem, že pomáhal s písaním scenára, za čo dostal určitý honorár, a tým sa to skončilo. Chcem však zdôrazniť, že scenár nepísal on, ako sa niekedy hovorí. Nebolo to tak, že by Černák niečo diktoval Mirovi Šifrovi. Miro šiel podľa seba, všetko si preveroval a kontroloval cez spisy a dokumenty.
Černák neautorizoval scenár?
V žiadnom prípade.
Foto Robo Homola
S Mikulášom Černákom ste sa stretli osobne. Čo vám to dalo po pracovnej hereckej stránke? Napríklad konkrétnu gestikuláciu či mimiku?
Nie, nešiel som po takýchto konkrétnych vizuálnych prvkoch. Išlo mi skôr o to overiť si niektoré veci zo scenára, ako prežíval konkrétne situácie a na čo myslel. Zaujímalo ma napríklad, ako sa cítil pri prvej vražde. Potvrdilo sa mi to, čo som si myslel, že s jedlom rástla chuť. Keď sa to celé odštartovalo, už nebola cesta späť. Ocitol sa vo vojnovom stave, a vtedy si človek uvedomí: ak nepôjdu dole oni, pôjdete dole vy. Chcel som ho navnímať aj z iných stránok.
Napríklad?
O Černákovi sa hovorilo, že je nesmierne charizmatický, a to sa mi potvrdilo. Poviem to, čo som už spomínal aj predtým, hoc sa mi to občas vypomstilo: keby som nevedel, čo urobil, povedal by som, že je to múdry, sympatický a charizmatický človek. Lenže to sa vždy vytrhne z kontextu. Nechcem ho súdiť, na to majú právo len pozostalí, sudcovia a Boh.
Nemali ste obavu, že vás vďaka úlohe Mikuláša Černáka diváci môžu vnímať ako herca jednej filmovej úlohy? Ako to bolo napríklad pri Krstnom otcovi a Marlonovi Brandovi či Anthonym Quinovi a jeho Grékovi Zorbovi…
Marlon toho natočil viac a nepamätám si ho len z Krstného otca.
Väčšinový divák si však povie, že Marlon Brando je Don Corleone…
Jasné, s týmto rizikom som do filmu išiel. Nebál som sa toho, lebo som vedel, aké projekty ma ešte čakajú. Vedel som, že postava Mikuláša Černáka bude charakterovo, vizuálne aj psychologicky iná než moje ostatné úlohy. Poviem jeden príklad: počas natáčania Černáka som už nosil tie typické fúzy a v tom čase ma zavolali aj do druhej série seriálu Iveta hrať postavu Adriána.
Z Oravy do SND
Milan Ondrík vystupuje na divadelných doskách viac ako dve dekády a má za sebou množstvo oceňovaných filmov.
Chlapec z Oravy
Milan Ondrík sa v roku 1980 narodil v Dolnom Kubíne a vyrastal v obci Liesek.
Smer Bratislava
Herectvo vyštudoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v ročníku Zuzany Kronerovej.
Cena za Shakespeara
Začínal v súbore Divadla Andreja Bagara v Nitre. Všimol si ho slovinský režisér Diego de Brea, ktorý ho obsadil do postavy Coriolana v rovnomennej hre Williama Shakespeara. Za stvárnenie postavy získal v roku 2011 Cenu nadácie Tatra banky za umenie.
Začiatky v Slovenskom národnom divadle
V roku 2011 sa stal Ondrík členom činohry Slovenského národného divadla. Podľa záznamov divadelného ústavu stvárnil od roku 2002 77 postáv.
Herec tisícich tvárí
Ako sám Ondrík prezradil, že je hercom tisícich tvárí. Pôsobí vo filme, „hviezdil“ v seriáli Iveta Jana Hřebejka a okrem umeleckého súboru Činohry SND je aj súčasťou súboru Teatro Tatro.
Po boku legendy
Výrazne sa zviditeľnil v roku 2015 vo filme Eva Nová po boku hereckej legendy Emílie Vašáryovej. Za film získal ocenenie Slnko v sieti v kategórii Najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe.
Milanovi režiséri
Herec sa objavil filmoch pod režisérskou taktovkou tvorcov ako Marko Škop, Peter Bebjak či jakub Kroner. S Kronerom pracoval práve na dvojfilme o Mikulášovi Černákovi.
V roli gangstra
V roku 2024 a 2025 sa výrazne zviditeľnil pred mainstreamovým publikom vo filmoch Miki a Černák, v ktorých stvárnil mafiána Mikuláša Černáka.
Len pre kontext, ide o postavu módneho návrhára, ktorý je súčasťou LGBTIQ+ komunity.
Áno, veľmi obľúbená postava. Sľúbili mi, že ju v seriáli príliš nerozpíšu, no budem tam. Mohol som to vziať a zarobiť si, pretože som mal čas. Ale neurobil som to. Som poctivý herec a Adrián je úplne iná postava ako Černák. Keby som hral oboch súčasne, zhodil by som jednu aj druhú rolu. Snažím sa meniť charaktery postáv zodpovedne – a preto sa nebojím nálepky „herec jednej postavy“. Práve naopak, som herec tisícich tvárí, na čom pracujem už vyše 20 rokov. Niektorí sa pýtali, kde ma „našli“ a kto ma zaplatil – na obdobné otázky odpovedám, že som 25 rokov zavretý v divadle. Už ani neviem, koľko rokov pred kamerou, a za svoje filmové úlohy som dostal viacero ocenení. Ak niekto nesleduje kultúru a pozná len jeden film, nie je to môj problém.
Poviem, čo som spomínal aj predtým, hoc sa mi to občas vypomstilo: keby som nevedel, čo urobil, povedal by som, že je to múdry, sympatický a charizmatický človek. Lenže to sa vždy vytrhne z kontextu. Nechcem ho súdiť, na to majú právo len pozostalí, sudcovia a Boh.
Foto Robo Homola
Jakub Kroner je relatívne mladý režisér. Ako sa vám s ním pracovalo v porovnaní napríklad s Petrom Bebjakom, ktorý má už za sebou dlhé roky v brandži?
Mám šťastie, že každý režisér, s ktorým som pracoval, je iný, a darí sa mi byť s nimi na jednej vlne. Keď spomínate Beba a Jakuba, obaja sú podobné typy: mĺkvi, tichí, veľmi pokorní. Podobne aj Marko Škop. Kubo hovorí málo, ale keď už niečo povie, je to „trefné“ a presné. Skrátka mám šťastie na režisérov, s ktorými si rozumiem. Nie som herec, ktorý je len „súčiastka“, chcem byť spolutvorca. Aj ja, nielen režisér, postavu kreujem a musím s ňou byť spokojný.
V Černákovi hráte mafiánskeho bosa, vo filme Ema a smrtihlav zase gardistu a v snímke Úsvit tajného policajta. Sú záporné postavy väčšia výzva?
Tvorcov a režisérov to láka, lebo mám črty, ktoré vedia pôsobiť drsne a nebezpečne. Snažím sa to však vyvažovať a prežiť si aj pozitívne, rôznorodé príbehy. Napríklad teraz je v kinách Kronika večných snílkov, kde som si dával veľký pozor, lebo sa to natáčalo v prestávke medzi Černákom. Nechcel som, aby sa tie dve postavy podobali.
Čo vás baví viac, „jakubiskovský“ magický realizmus ako v Kronike večných snílkov alebo zlí chlapci ako Černák a ďalšie postavy?
Bavia ma rôzne žánre a baví ma to tak aj v divadle.
Kľúč je meniť rôzne typy úloh?
Áno, tak rastiete ako herec. Pre mňa je veľmi dôležité práve divadlo, pretože som si v ňom za vyše 20 rokov vyskúšal rôzne úlohy.
Podľa záznamov v registri divadelného ústavu ste od roku 2002 hrali 77 postáv.
Už? To je veľa osudov. Možno si boli niektoré podobné, ale vždy sa ich snažím odlíšiť detailom: maskou, chôdzou. Divadlo je tvrdý tréning, film je už zápas, ktorý si vychutnávam. Na divadelnú postavu mám dva mesiace, na film musím byť pripravený hneď.
Naznačili ste proces práce s postavami. Požičiavate si naprieč postavami určité herecké tipy a triky? Napríklad si vypožičiate detail v mimike od Adama Šangalu a využijete ho pri Johnovi Proctorovi v Salemských bosorkách?
Nie sú to tipy a triky. Každá emócia ide cezo mňa. Strach z blízkej smrti je vždy strach Milana Ondríka, nie len postavy. Niekedy črty zopakujem, ale keď hrám vraha, potláčam emócie. Najväčšia výzva je vedieť emócie dávkovať, aby neboli moje, ale postavy. Napríklad, keď postava neplače, neplačem, aj keď cítim, že chcem. Dôležité je, aby plakal divák, nie ja.
Existuje nejaký projekt, ktorý by ste nikdy nevzali?
Zatiaľ nie. Idem aj do úloh „na hrane“. Hral som jemných chlapcov aj tvrďasov, dokonca aj ženské postavy. Vždy vážne, nie ako paródiu, tak to bolo aj s Adrianom z Ivety.
Museli ste riešiť homofóbne reakcie?
Áno, na Slovensku, samozrejme. Ľuďom nevadí, keď sa z homosexuálov robí fraška, ale keď ich herec hrá vážne, už je to problém. Keď mám byť v úlohe nechutný, tak naozaj nechutný, nie „pekne škaredý“. Chcem ísť na koreň postavy.
Foto Robo Homola
Základom je neurobiť z postavy karikatúru a grotesku?
Presne tak. Keď nemá byť „ľúbivá“, tak nebude. Chcem, aby bola živá.
V Eme a smrtihlavovi ste ako gardista boli nechutný.
Áno. A hľadal som v ňom aj čosi sympatické. Bol jednoduchý, dalo sa mu porozumieť, ale neobhajovať ho. Nevidím postavy čierno-bielo a aj v tých temných sa snažím nájsť svetlo.
Ocenenia Milana Ondríka
2011
Cena Nadácie Tatra banky za umenie, Mladý tvorca, postava Coriolana v rovnomennej divadelnej hre
2014
Cena Literárneho fondu
2016
Slnko v sieti za Najlepší mužský herecký výkon vo filme Eva Nová
2016
Cena Nadácie Tatra banky za umenie, herecký výkon, inscenácia Rivers of Babylon
2019
Cena IFF v Karlových Varoch za najlepší mužský herecký výkon vo filme Nech je svetlo
2019
výročná Cena Literárneho fondu
2020
Slnko v sieti za Najlepší mužský herecký výkon vo filme Nech je svetlo
2020
IGRIC za mužský herecký výkon vo filmovom alebo televíznom diele, film Nech je svetlo
2025
Slnko v sieti, Najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe, film Ema a smrtihlav
2025
Hercova misia, Artfilm Fest
Filmy ako Miki a Černák sú komerčné hity, no naopak snímky ako Ema a smrtihlav či Nech je svetlo takpovediac zapadli prachom. Nie je vám ľúto podobnej disproporcie návštevnosti niektorých vašich projektov?
Je. Ale vďaka Černákovi si ľudia spätne vyhľadajú aj moje iné filmy, čo je super. Film zostane navždy. Samozrejme, že ma mrzí, keď diváci neprídu, pretože točíme filmy pre nich. Keď sa niekto pýta, kde som bol pred Černákom, poviem: v Karlových Varoch, kde som získal cenu za Nech je svetlo. Ten film nikto nevidel, ale prešiel svet a získal ceny. Nikdy neviete, ako to dopadne. Ak by bol Miki zle napísaný, hit by nebol.
Na ktorý divadelný alebo filmový projekt či postavu ste vo svojej kariére herca najviac hrdý?
Hral som veľa postáv, ale najťažšia bola rola vo filme Otec, ktorý sa čoskoro chystá do kín. Bolo to mimoriadne náročné, aj preto, že ide o otca, ktorý zabudne dieťa v aute. Musel som si to mentálne prežiť, aby som to dokázal zahrať.
Narážate tak práve na tragický osud dieťaťa, ktoré zabudne hlavný hrdina v aute?
Áno. Vedel som, že túto postavu zahrám dobre len vtedy, keď si to celé mentálne prežijem a prejdem si tým. Ešte aj teraz, keď o tom rozprávam, vynárajú sa mi z pamäte scény z filmu a pocity, ktoré som pri natáčaní prežíval. Naozaj som mal čo so sebou robiť, aby som sa z toho dostal.
Foto Robo Homola
Sám ste otec, ako sa dá vôbec dostať do podobnej postavy a úlohy?
Najprv som sám netušil, ako na to. Pri dlhých a ťažkých záberoch som si povedal, že nikdy nezopakujem tú istú emóciu a vždy si nájdem inú cestu, ako ju prežiť. Pri najťažšej scéne, keď hlavná postava nájde dieťa v aute, som sa s režisérkou takmer pohádal. Nevedel som, ako to zahrať, a hovoril som si: čo som si to mal vyskúšať? Žiadal som, aby ma stopli pred otvorením dverí, ak záber nebude dobrý, ale aj tak sme to opakovali viackrát. Také emócie sa vlastne ani nedajú zopakovať, tak som ich stále obmieňal, aby som prekvapil aj sám seba.
Keď sme to nakoniec natočili, bál som sa, že mám z toho chaos v hlave. Cestou domov som musel zastaviť auto a rozplakal som sa. Zľakol som sa, že už neviem ovládať svoje emócie, ale povedal som si, že som ešte rozvibrovaný z filmu. Doteraz, keď o tom hovorím, mám v hrdle hrču. Prežil som to, aby som to vedel zahrať. Doma to vidí len rodina – nie som stále usmiaty, niekedy potrebujem byť sám a pred ľuďmi sa skryť.
Ako sa dá v takto ťažkých úlohách odizolovať emóciu obsiahnutú v postave od reality?
Zo začiatku som s tým bojoval, lebo som emocionálny človek, a ľutoval som sa, že si musím po úlohe vydýchnuť. Dnes už viem postavu „odstrihnúť“, skončí sa predstavenie a v aute cestou do Nitry sa upokojím.
Chápem správne, že to, čo ste zažívali pri natáčaní Otca, sa preklenulo do reality?
Áno, stačí mi spomienka na konkrétnu situáciu a nedá sa to zastaviť.
Posuňme sa ďalej. Ktorý projekt vás naopak naozaj sklamal? Asi tuším, čo odpoviete.
To ma zaujíma, ktorý projekt to je podľa vás?
Film Generál o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi…
Jéžišmária.
Len pre kontext, ide o snímku, ktorá od štátu, ale aj z AvF zhltla veľkú časť financií a jeho premiéra sa plánovala už na rok 2019. Existuje z tohto filmu natočený nejaký pozerateľný materiál?
Nie. Ten film v podstate neexistuje. Obetoval som mu veľa, chudol som, športoval, naučil som sa 60 francúzskych dialógov, hoci po francúzsky neviem. Bol som pripravený. Lenže nakrúcanie sa neustále odkladalo, točili sa len útržky, menili sa režiséri a podmienky sa zhoršovali. Nakoniec mi dokonca hrozili právne kroky a musel som sa brániť právnikom. Bola to pre mňa veľká krivda, lebo som pre projekt urobil maximum.
Viete, čo sa stalo s materiálom, ktorý už je natočený?
Natočilo sa hlavne Štefánikove detstvo, kde som nehral. Natáčal som jeho mladosť a ešte scény Štefánikovej smrti.
Štefánik nie je jediný obdobný prípad. Máme tu aj Jakubiskovu Slovanskú epopeju, ktorá sa nikdy nenatočila. Čo to hovorí o slovenskej kinematografii alebo kultúre?
Je to smutné. Peniaze na Černáka sa využili poctivo, film zarobil a nikto nič neukradol. Pri Štefánikovi sa peniaze stratili. A potom sa ma niekto spýta, prečo som hral radšej Černáka. No preto, že ten film sa aspoň natočil a nebol to podvod.
Venujete sa aj iným aktivitám. Zápasíte v organizácii Králi ulice. V Černákovi ste dokonca museli hrať s prasknutým ušným bubienkom…
Na jednom sparingu som dostal takú ranu, že mi praskol bubienok.
Ale hovorili ste, že nie je dobré kombinovať projekty. A toto je tiež kombinovanie.
(smiech) Áno. Keď mám film a tréning boxu, musím dávať pozor, aby som neprišiel na nakrúcanie s monoklom či ranou. Počas Černáka som sa musel v zápasoch krotiť.
Foto Robo Homola
Ako sa dá skombinovať divadlo, film a zápasenie?
Tak, že zápas v auguste som spojil s prípravou na film Bojovník. Trénujem dôslednejšie, ale opatrne. Monokel môžem mať až vtedy, keď ho kamera potrebuje.
Najväčšou fyzickou premenou ste prešli kvôli Černákovi a Bojovníkovi?
Najvýraznejšie to bolo kvôli Štefánikovi, keď som musel chudnúť. A potom kvôli Černákovi. Pri Bojovníkovi som schudol pár kíl z Černáka.
Nedávno ste získali ocenenie Hercova misia na Artfilme. Čo na to hovoríte?
Pýtal som sa sám seba, čo mi tým chcú vlastne naznačiť? Také ocenenie sa udeľuje starším hercom. Ja chcem ešte hrať. Na druhej strane už ani ja nemám najmenej rokov. Uvedomil som si, že mnohí, ktorí tu už nie sú, si zahrali menej postáv. Som za to vďačný, ale zaplatil som za to aj daň, naše deti vyrástli a celé to ubehlo. Neľutujem, ale viem, že som bol vo veľkom švungu.
Aké je počúvať niektoré dehonestujúce vyjadrenia politikov o tom, že ste zahraničný agent a že niekde škriekate?
Snažím sa to brať s nadhľadom, ale nejde to. V duchu si poviem: čo si to dovoľuje? Vyše 20 rokov som na javisku aj pred kamerou a niekto, kto pre mňa nič neurobil, rozosieva zlobu a obtiera si o mňa hubu. Nech mi to povie do očí. To isté platí aj pre hejterov. Za počítačom je ľahké byť hrdina.
S politikou súvisí aj súčasná vyhrotená situáciu v kultúre. Zažili ste niečo podobné?
Nie, nikdy predtým. Je hrozné, že nám polená pod nohy hádže aj ministerstvo kultúry. Ale umenie a talent sa zabiť nedá. Snažím sa viesť dialóg aj s ľuďmi, ktorí volia inak. Nechcem kričať, ale hľadať cestu porozumenia.
Ako vnímate herecké vyjadrenia po predstaveniach?
Úprimne, aj mne to liezlo na nervy. Posolstvo zaznelo už v hre a tie dôvetky pôsobili navyše. Ale keď nám chcú zničiť SND, musíme sa brániť. Nikdy sme neútočili na konkrétnu stranu, len sme ďakovali ľuďom, že stoja pri nás. Boli by sme najradšej, keby sme ich nečítali, ale to by sme na to nemohli mať dôvod.
Vaši kolegovia vystupujú aj na protestoch. Ako to vnímate?
Volali ma, ale bol som zaneprázdnený a uvedomil som si, že tým politikom len dávam zámienku, aby útočili. Verím, že väčší dosah má moja práca v divadle a vo filmoch. Nechcem sa zviditeľňovať na tribúnach, ale podporujem kolegov, ktorí tam idú.
Mali ste ambíciu preraziť aj v západnej alebo hollywoodskej produkcii?
Nechcem pôsobiť namyslene, ale na Slovensku už mám pocit, že nemám kam ísť. Viacerí sa ma pýtali, kam sa ešte chcem posunúť. Trochu sa toho aj bojím, ale myslím, že to príde prirodzene. V zahraničí ma brzdí jazyk. Mal som ponuky na menšie roly v zahraničných filmoch, ale vyhovoril som sa, primárne z ostychu hrať v cudzom jazyku.
Foto Robo Homola
A v českej produkcii?
V češtine hrám, ale aj tam to cítim ako bariéru. Na Slovensku je veľa talentovaných ľudí, ktorí šancu nedostali. Som vďačný za každú príležitosť. Už po škole v nitrianskom divadle som dostával veľké postavy a učím sa dodnes. Herectvo je tréning. Jeden deň dostanete cenu, na druhý začínate odznova. Mám aj hendikep, prehadzujú sa mi písmenká, niekto by povedal dyslexia. Preto sa texty učím viac a rýchlo, z nevýhody robím výhodu.
Kedy ste sa rozhodli pre herectvo?
Nerozhodol som sa. Odmalička som miništroval, hrával divadielka, recitoval. Po strednej som nevedel, kam ísť, tak som si dal prihlášku na VŠVU (Vysoká škola výtvarných umení). Nezobrali ma, ale mal som prihlášku aj na VŠMU na herectvo, a tam ma prijali, ale netušil som, čo všetko herectvo „obnáša“.
Prečo?
Myslel som, že sa budeme hrať ako dovtedy. Ale zrazu ste sa museli emocionálne otvoriť. Po dvoch týždňoch som prišiel domov s plačom, že sa tam už nechcem vrátiť. Bratislava bola pre mňa cudzia, skoro ma zrazila električka, nikto ma nezdravil. Chlapec z dediny bol hodený do veľkého mesta.
A čo vás pri tom držalo, aj keď to bolo také náročné?
Lákalo ma, že to nie je len tak, že treba makať. Po škole som šiel do nitrianskeho divadla, zistil som, že herectvo sa dá povýšiť a že funguje aj u divákov. Neskôr som dostal ponuku do SND. Viacerí ma odhovárali, že tam je takých Ondríkov veľa. Ale ja som tam žiadneho nevidel. (smiech)
Aké boli začiatky v SND?
Riadna facka. Diego de Brea ma obsadil do Coriolana a úplne ma rozbil. Musel som zabudnúť na úspechy z Nitry a začať od nuly. Ale od tej postavy mi prišli krásne roly až doteraz. Stále mám kam rásť a idem odznova.
Máte nejaký herecký vzor? Napríklad v SND?
Vážim si všetkých kolegov, sú aj moja inšpirácia. Obdivujem aj viacerých svetových hercov. Príklad si beriem aj z Messiho, talent je jedna vec, ale záleží na tom, čo s ním urobíte. Keď nahrám kolegom, môžem aj ja dať gól. Dôležitá je pokora, srdce a skromnosť vo futbale aj v divadle.
