Bolelo by platenie daní menej, keby bol každý SZČO presvedčený, že každé euro z jeho odvodov a daní je využité maximálne efektívne?
S príchodom letných mesiacov sa na mnohých podnikateľov a živnostníkov valí reálna tvár daňových a odvodových povinností. Zatiaľ čo zamestnanci dostávajú mesačne na účet už čistú mzdu, z ktorej sú dane aj odvody automaticky odrátané a poslané štátu ich zamestnávateľom, samostatne zárobkovo činné osoby musia všetky povinnosti sledovať, spravovať a platiť sami.
Práve v tomto rozdiele je ukrytý dôvod, prečo je platenie daní pre podnikateľa neraz oveľa bolestnejšie než pre bežného zamestnanca – o všetkom rozhoduje sám, peniaze fyzicky odosiela a každý odvod je citeľný. Tu sa začína aj príbeh toho, prečo sú platby daní a odvodov pre SZČO zdroj stresu, neistoty i reálneho pocitu „finančnej bolesti“.
Pre klasického zamestnanca je platenie daní a odvodov pohodlné, keďže o platbu daní a odvodov sa starať vôbec nemusí. Zamestnávateľ každý mesiac strháva zo mzdy potrebné sociálne odvody, daň z príjmu aj zdravotné poistenie. Pre tých šťastnejších vyjde aj mesačný daňový bonus na deti.
Stačí informovať zamestnávateľa o všetkých skutočnostiach, nechať si vyplácať čistú mzdu a užívať si pocit, že štátne povinnosti sú vybavené. Taktiež na konci roka je možnosť požiadať o ročné zúčtovanie.
Žiadne šetrenie bokom, žiadne výpočty a stres z prekvapení ani nové hodnoty, ktoré treba sledovať – o všetko sa stará zamestnávateľ. Zamestnanec si maximálne občas skontroluje výplatnú pásku, no mnohokrát ho nezaujíma ani tak položka ceny práce, skôr suma, ktorá príde na účet a počet dní dovolenky.
U SZČO je to iný príbeh. Príjem chodí na účet v hrubom, odvody na sociálne a zdravotné poistenie si musí SZČO sám sledovať, mesačne platiť a v prípade zmeny súm aj pravidelne upravovať. Čo ak zabudne zmeniť príkaz alebo niečo zaplatiť? Nasleduje v lepšom prípade napomenutie (napríklad „druhá šanca“) alebo postih formou pokuty či úroku.
K tomu raz ročne prichádza nepríjemný proces daňového priznania, pri ktorom mnohí zistia, koľko presne budú musieť na daniach doplatiť. Tu môžu nastať situácie, že SZČO už platil preddavky na daň (lebo musel) a proces platby daní bolí menej. V tom horšom prípade, žiadne preddavky platené neboli a vtedy prichádza povinnosť zaplatiť daň za celý rok.
Nedávno som sa zamýšľal, prečo SZČO platenie daní a odvodov často „bolí“ viac, než je to u zamestnancov? Veď logicky – aspoň v začiatkoch podnikania majú SZČO oproti zamestnancom odvodové povinnosti nižšie. Sociálne poistenie sa v ideálnom prípade začne platiť až po približne 18 mesiacoch, zdravotné je na úrovni „len“ okolo 107 eur mesačne.
Aj samotné zdanenie je dnes pre živnostníkov celkom priaznivé – všeobecne nižšia sadzba dane 15 percent (do zdaniteľných príjmov stotisíc eur) a navyše stále veľmi zaujímavé paušálne výdavky (60 percent z príjmov, maximálne 20-tisíc eur ročne).
Nechcem však zamestnancov a SZČO porovnávať ako dve rovnocenné formy – jasné, každá má iný účel a svoje výhody. Skôr mi ide o to, aby som našiel odpoveď na otázku, čo stojí za nepríjemným pocitom, ktorý mnohí podnikatelia prežívajú, keď príde čas platiť dane a odvody.
Môj subjektívny záver je, že rozdiel je hlavne v samotnom procese platenia.
Je to podobné, ako keby vám zamestnávateľ poslal najprv celú hrubú mzdu a až na druhý deň si sám z vášho účtu stiahol dane a odvody – tiež by to bolelo viac.
Možno poznáte metódu obálok, ktorú používajú ľudia, čo si chcú lepšie organizovať výdavky. Príjem rozdelia do jednotlivých obálok podľa účelu – nájom, potraviny, energie, dane, odvody – a z nich potom priebežne platia.
Samozrejme, vplyvom aj aktuálne stále platnej transakčnej dani nechcem navádzať na hotovostné vyberanie prostriedkov z podnikateľského účtu SZČO (keď by ste z výberov zaplatili transakčnú daň), ale skôr predostrieť možnosti, ako si SZČO môžu dopriať pokojnejší proces platby daní a odvod.
U SZČO sa to dá aplikovať modernejšie, bez hotovosti:
Áno, môžete namietať, že namiesto zamrazovania peňazí ich viete sami investovať a lepšie zhodnotiť. To je rozumná úvaha. No existujú aj situácie, keď sa peniaze neinvestujú, ale použijú na mimoriadne výdavky.
Pointa však nie je o výnose, ale o cash flow a pocite. Nárazová platba daní a odvodov dokáže narušiť rozpočet a vyvolať práve tú psychologickú bolesť z platenia. Je to podobné ako s energiami – preplatok vždy poteší viac ako nedoplatok.
A teraz si položme trochu idealistickú, no veľmi zaujímavú otázku:
Ak by sme videli jasnú spojitosť medzi sumou, ktorú odvádzame, a kvalitou služieb, ktoré za ňu spoločnosť dostane – napríklad v podobe funkčnej infraštruktúry, zdravotníctva, školstva či podpory podnikania – možno by sa bolesť z platenia premenila minimálne na pocit zmysluplnosti.
A v ideálnom svete možno až na radosť z toho, že prispievame na niečo, čo funguje. Taká predstava, že by dane neboli len výdavok, ale aj investícia do prostredia, v ktorom podnikáme, je veľmi silná.
Ak by sa tento pocit podarilo v podnikateľskej komunite posilniť, bol by to asi najlepší daňový motivačný program vôbec – lebo pre niektorých ten pocit, že naše peniaze niekam zmizli, by nahradil pocit, že sa k nám v nejakej forme vracajú.
