Otvorene si to priznajme. Sú medzi nami takí, ktorí nemali práve ideálne detstvo. Hlavným dôvodom sú nevyriešené emocionálne problémy našich rodičov, ktoré prešli i na nás. Keďže si pre pandémiu musíme dať v živote chtiac-nechtiac pauzu, máme príležitosť pozrieť sa do svojho vnútra a vyliečiť staré rany.
Vďaka kamarátke som na Instagrame objavila Nicole LePera, ktorá je známa aj ako „holistická psychologička“. Jej príspevky o egu, úzkosti, závislosti od partnera či traume zaujali okrem mňa i ďalšie milióny ľudí. Ako už naznačuje jej slogan, LePera uznáva spojenie mysle a tela. Do svojej praxe zapája tradičné vedomosti, ktoré získala štúdiom na Cornell University a New School: University in New York City, a učí ľudí, že si môžu so svojimi problémami poradiť.
„Nepracujem s klientmi,“ vraví LePera. „Vediem členov klubu, ktorí sa sami chcú vydať na cestu liečenia. Dávam im k dispozícii nástroje, ktoré liečia rôznymi spôsobmi, a povzbudzujem ich, aby využívali postupy, s ktorými sa najviac stotožňujú. Venujem sa práci s egom, práci s vnútorným dieťaťom, metóde znovu-rodičovstva a telu. Je dôležité, aby ľudia pochopili, že všetci sa dokážeme liečiť sami. A pokiaľ sa do toho pustíme, môžeme sa naozaj zmeniť.“
Ako deti sme chceli byť videní a vypočutí
Metóda znovu-rodičovstva je technikou, ktorá sa využíva v psychoterapii. Počas nej predstavuje terapeut osobu rodiča a klient sa vďaka tomu môže vyliečiť z minulej traumy. „Spôsob, akým učím o znovu-rodičovstve, spočíva v tom, že sa stanete vlastným vnútorným rodičom,“ vysvetľuje LePera.
„To znamená, že sa so sebou začnete rozprávať inak, robiť odlišné rozhodnutia a rešpektovať svoje potreby. Ako deti sme mali základnú potrebu, aby sme boli videní a vypočutí. Málokto to však skutočne zažil. Znovu-rodičovstvo je akt, počas ktorého sa začnete chápať novým spôsobom.“
LePera tvrdí, že sa táto otázka sa týka takmer všetkých, pretože naši rodičia sú tiež iba ľuďmi a majú vlastné nevyriešené traumy. „Tak, ako dedíme farbu očí alebo vlasov, dedíme aj vzorce správania a presvedčenia, ktoré nám ako dospelým nie vždy vyhovujú. Znovu-rodičovstvo nám pomáha uvedomiť si tieto veci a pomaly, časom, praxou, uvoľňovať tieto vzorce a stať sa fyzicky aj emocionálne zdravšími,“ dodáva.
Metóde znovu-rodičovstva sa môžeme venovať každý deň. LePera ju považuje za celoživotný záväzok, ktorý sa vyvíja spolu s nami. „Neznamená to, že by sa náš život mal točiť iba okolo znovu-rodičovstva. Znamená to, že si uvedomujeme rozhodnutia a kroky, ktoré robíme, a kontrolujeme vlastné potreby i vzorce.“
Dodržiavajme malé sľuby
Akú úlohu má ego v koncepte znovu-rodičovstva? „Deti sú prirodzene egocentrické. Je to dôležitá fáza vývoja ega. Veria, že sa všetko deje im a kvôli nim. Napríklad si predstavme, že náš otec príde domov vystresovaný, a kričí na nás. Veríme, že sme tento krik spôsobili my a že s nami niečo nie je v poriadku. Deti nechápu, že sú v hre ďalšie veci, ktoré spôsobujú otcovo správanie. Mnohí sa nedostaneme za toto štádium ega a naďalej veríme, že sa všetko deje nám a kvôli nám. Za to sa netreba hanbiť. Je to znak toho, že znovu-rodičovstvo môže byť užitočné.“
Žijeme vo zvláštnom období. A keďže väčšina z nás uviazla doma, sme nútení nazrieť do svojho vnútra. „Pre niektorých to môže znamenať rast, iní sa viac spoja s rodinou, ďalší cítia hnev alebo smútok. Počas pandémie máme možnosť spojiť sa s tým, čo skutočne cítime, pracovať na tom, aby sme neposudzovali svoje reakcie, a nachádzať spôsoby, ako to všetko spracovať,“ hovorí LePera.
A čo aktivity, ktorým sa doma môžeme venovať, a precvičovať si nimi lásku k samým sebe? „Ľudí vždy učím koncept dodržiavania malých záväzkov. Ide napríklad o to, že sa zobudia alebo pôjdu spať o 10 minút skôr než obyčajne, každé ráno vypijú pohár vody, venujú päť minút meditácii alebo 10 minút zapisovaniu do denníka. Tieto aktivity budujú základ sebadôvery.“
LePera v prípade rutiny nehovorí o žiadnych univerzálnych protokoloch, ktoré platia pre všetkých. „Ľudia sú jedineční a starostlivosť o seba znamená pre každého niečo iné. Pre pandémiu sú niektorí jednotlivci zničení a vystrašení. Prvým krokom je identifikovať tieto emócie a akceptovať ich. Mnohí máme pravidlá o tom, čo by sme mali cítiť, a tým si iba spôsobujeme ďalšie utrpenie. Neexistuje správny alebo nesprávny spôsob, ako prežívať emócie.“
Musíme sa aktívne zapojiť
Keď prijmeme vlastné pocity, LePera radí, aby sme sa o seba starali a snažili sa vyvážiť telo a myseľ. „Niekedy máme pocit, že by sme mali vedieť, ako sa o seba postarať. Veľa týchto vecí sme sa však nenaučili, takže musíme experimentovať. Venujem sa tiež práci s dychom, čo je nesmierne dôležité, pretože to upokojuje nervový systém.“
Na globálnej úrovni niet pochýb o tom, že pandémia ľuďom pripomenula staré traumy. „Nesieme si ich so sebou z detstva. Naša bezpečnosť vo svete je ohrozená a to aktivuje emócie. Mnohí reagujeme útekom alebo bojom. Za to je zodpovedný náš nervový systém, ovplyvnený predchádzajúcimi skúsenosťami. Reakcia nášho tela je veľmi reálna. Keď čelíme výzve a neuvedomujeme si pôvodné vzorce, uchýlime sa k starým nástrojom na zvládanie problémov a špirála pokračuje,“ opisuje LePera.
Prispievateľka Meggen Taylor píše pre Forbes.com i o duševnom zdraví.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
