Kompromisy dokážu urýchliť cestu k výsledkom. Lenže práve dôslednosť v hodnotách často rozhodne o tom, kto vydrží najdlhšie.
Nikdy nezabudnem na to, ako sa môj vysokoškolský pohľad na svet, v ktorom som od praxe očakával dokonalé nastavenie procesov, racionálne správanie a od veľkých korporátov systematické fungovanie či skvelý manažment, neskôr v praxi stretol s realitou.
Emočnosť v rozhodovaní, rôzne formy vzťahových až klanových štruktúr, keď osobné záujmy dokážu prevážiť rácio, boli pre mňa obrovským prekvapením. Už vtedy som začal rozmýšľať o istom strete mojich hodnôt a ideálov s realitou biznisového života.
Prvoplánovo by asi bolo vždy najľahšie a ekonomicky veľmi výhodné sa na ideály vykašľať, pochopiť, ako sa tá hra na Slovensku, ale v istej miere aj v zahraničí hrá, a prispôsobiť sa.
V kapitalizme sa ekonomická sloboda do veľkej miery rovná aj slobode žiť slobodne. Zážitky, cestovanie, kvalitné jedlo, vzdelanie detí a ďalšie veci stoja peniaze, a tak ich nedostatok spôsobuje pocit neslobody. Treba ich mať, aby sme si mohli naplniť život splnenými snami a žiť tak, ako chceme. Ak si pri ich zarábaní pomôžeme skratkami, sú však potom takmer vždy draho vykúpené niečím iným. Moja skúsenosť je taká, že skratky vlastne neexistujú, lebo cena, ktorú za ne platíme, je väčšia ako ušetrené „kilometre“.
Vykašľať sa na ideály a prispôsobiť sa prostrediu znamená stratu slobody. Aj keď si môžeme materiálne polepšiť, strácame to, kým sme. Ideály sa totiž stali istým spôsobom pejoratívnym slovom a idealista nie je niekto, s kým na prvé počutie chcete robiť biznis. Ideály však pre mňa znamenajú uvádzanie hodnôt do praxe – hodnôt, ktoré chcem v živote žiť. Hodnoty sú zas odrazom nášho najhlbšieho presvedčenia o tom, na akých pilieroch chcem mať svoj život postavený. Ak teda stratíme ideály, stratíme aj samých seba. O akej slobode tak potom môžeme hovoriť?
Ak sa neprispôsobíme a budeme tie hodnoty a ideály žiť, spoločnosťou to často nemusí byť prijaté a môžeme to pocítiť vzťahovo aj materiálne. Pekne to zhrnul indický filozof Džiddú Krišnamúrti, ktorý hovorí: „Nie je meradlom zdravia byť dobre prispôsobený hlboko chorej spoločnosti.“ Na cestu ideálov sa môžeme dívať dvomi spôsobmi: ako na osamelú alebo ako na takú, na ktorej sa k nám pridajú ľudia so spoločnými hodnotami.
Popri tomto je však pre mňa, a to hlavne v podnikaní, vždy dôležité ctiť si a cítiť realitu. Ideály tak nemajú byť ružovými okuliarmi či spôsobovať to, čo sa v angličtine nazýva wishful thinking. Tento prístup nás k cieľu nikdy nedovedie, nech je cieľ akýkoľvek. Vidieť čo najpravdivejšie skutkový stav je nevyhnutnou súčasťou nastavenia obchodných aj právnych stratégií postupu. Vnímať realitu takú, aká je, bez zbytočných emócií, je tak základným nástrojom aj pre každého idealistu, hoci si to mnohí neuvedomujú.
Nechcem žiť vo svete bez ideálov. Pre mňa je to svet a spoločnosť, v ktorej nebudú v praxi žité žiadne hodnoty. Zároveň si však myslím, že tak ako je dôležité mať ideály na to, aby sme vedeli, kam vlastne túžime smerovať, tak poznanie reality je kľúčom k tomu vedieť, odkiaľ vlastne štartujeme.
