Povedať o ňom, že je to jeden z najskúsenejších krízových manažérov v Česku, znie síce dobre, ale bolo by to málo. Václav Novák totiž prežil hneď niekoľko životov. Krízový manažér a mentor hovorí o dramatickej premene sveta, o Trumpovi a Putinovi, aj o tom, kde hľadať v živote harmóniu.
„Vždy musíte mať plán,“ hovorí člen tohtoročného výberu inšpiratívnych osobností Forbes Česko 7 nad 70.
Najprv žil v Československu, v ktorom vyštudoval úplne pragmaticky matematiku a fyziku, a túžil po živote na Západe. Potom žil v Kanade, kde učil a neskôr sa začal venovať biznisu. A nakoniec späť v Česku, keď sa jeho hlavnou profesiou stalo zachraňovanie firiem pred krachom.
Dokopy ich bolo 25. Z tých, o ktorých ste možno počuli, napríklad Setuza, České aerolínie, oceliarske Vítkovice. Potom sú tu aj tie, pri ktorých jeho záchranná misia taká známa nie je, ako Česká zbrojovka, Stavostroj Nové Mesto nad Metují alebo Vlnap.
So svojím dlhoročným parťákom Zdeňkom Šmejkalom tiež spoluvlastní firmu M. L. Moran a ich najznámejším obchodom je rozprávkové zhodnotenie amerického výrobcu kuchynských dosiek Technistone.
Milovníka áut, cigár a krásy pred rokmi spomalila rakovina. V jej dôsledku prišiel o oko, ale nie o chuť žiť. Diár má plný na mesiace, viac si však vyberá, komu radí a komu pomáha. „Už nemusím naberať výšku, ja už len plachtím,“ hovorí s úsmevom muž, ktorý stále drží podiely v zhruba stovke firiem.
Vnímam, že sa nachádzame v zlomovom období, keď sa mení základná paradigma sveta, v ktorom žijeme. Myslím si, že je to dobre, pretože to súčasné sa vyčerpalo a každý systém, ktorý vyčerpá svoju energiu, sa rozpadá.
Druhá vec je, že sa to stane zhruba raz za tridsať rokov. Keď sa pozriete späť do histórie, pred tridsiatimi rokmi sa menil svet po páde komunizmu, rozpadal sa Sovietsky zväz, vznikali nové štáty, privatizovalo sa. Obrovská zmena.
O ďalších tridsať rokov predtým to boli 60. roky, vojna vo Vietname, búrlivé študentské nepokoje a zároveň sa v tom čase rozpadla koloniálna ríša. Môžeme ísť ešte ďalej do minulosti o ďalšie tri dekády a tam by sme videli Hitlera. A tridsať rokov pred ním koniec imperiálnej doby.
Deje sa to preto, aby sa uvoľnilo vnútorné napätie, ktoré sa v spoločnosti nazhromaždilo. A ide o to, či sa to uvoľní spôsobom, ktorý zvýši mieru usporiadanosti sveta alebo ju zníži, to znamená, či z toho bude niečo lepšie, alebo niečo horšie.
Ako to bude teraz, neviem. Trochu sa toho bojím, ale napriek tomu som rád za tú zmenu, pretože podľa môjho názoru, keby to šlo ako doteraz, tak sa svet zo socio-ekonomického hľadiska zrúti, pretože to popieralo fyziku, Darwina, množstvo prírodných zákonov.
A teraz sa svet, nech sa nám to páči, alebo nie, vracia do ríše prírodných zákonov, z ktorých fyzika je najdôležitejšia.
Každú zmenu spoločnosti nejakým spôsobom charakterizovali technické inovácie. Je celkom jedno, či to bol vynález kolesa, kníhtlače, parného stroja. Pred zhruba tridsiatimi rokmi to bol nástup internetu. Súčasnú zmenu odistil a charakterizuje nástup umelej inteligencie.
AI je veľmi dôležitý fenomén, že každý človek – a je jedno, či je to vedec alebo murár, či má pätnásť alebo 115 rokov – sa tým musí zaoberať a porozumieť tomu do tej miery, aby mu neutiekla vlna.
Prvýkrát za obdobie, ktoré si pamätám, slúži technológia úplne všetkým. Bežným ľuďom. Predtým tomu tak nebolo. To je pre mňa ten poľudštený aspekt toho, čo na prvý pohľad vyzerá neľudsky.
Akú veľkú úlohu v našej neistote hrá príliš veľa nečitateľných alebo ťažko predvídateľných ľudí v dôležitých rolách?
Koho tým myslíte?
Foto Anna Kovačič
Napríklad Donald Trump a Vladimír Putin.
Ja si nemyslím, že sú takí nečitateľní. Že nás znepokojujú, s tým súhlasím. Konkrétne práve títo dvaja sa správajú podľa modelu, podľa ktorého sa správajú už dlho. To len my sme si mysleli, že sa budú správať inak.
Všetci sme recidivisti, všetci máme nejaký základný model správania, ku ktorému sa skôr alebo neskôr vraciame, len na krátky čas sa pretvarujeme, preto vždy, keď som niekoho zamestnával, tak som sa pýtal na ich minulosť a celkom dobre som si dokázal predstaviť, akí budú v budúcnosti. Pretože ako vieme, obvykle sa dejú veci obvyklé a len výnimočne veci výnimočné.
Takže to, čo robia títo dvaja, každý iný – a dopredu hovorím, že jedného som zástanca a druhého nie –, tak to je predvídateľné. Nevidím tam nič, čo by sa vymykalo očakávaniu. Ak niekto očakával niečo iné, tak má smolu.
Naozaj dobre. Z niekoľkých dôvodov. Stále sú tu ľudia hladní. Národ už je síce trochu skazený blahobytom, ale stále je tu ešte dosť hladných ľudí. Presne takých, akých máte vo výbere 30 pod 30. A rozhodne percentuálne ich tu je viac ako v Nemecku alebo vo Francúzsku.
My patríme medzi štáty, ktoré majú neskutočne dynamickú ekonomiku, a to napriek všetkému negatívnemu, čo sa hovorí. V štátoch, ako sú Poľsko, Česko, Slovinsko alebo Chorvátsko, je to super, pretože v nich sú stále ešte hodnoty a ich obyvatelia, ktorí si stále ešte pamätajú život v komunizme, tak si nenechajú tak ľahko vymyť hlavu.
Druhá vec je, že sme ekonomicky otvorení svetu a veľká časť tovaru putuje cez hranice, na rozdiel od Francúzska, v ktorom je veľká časť HDP generovaná vnútornou spotrebou. Ešte to nie je tak vidieť, ale bude veľkou výhodou, že máme korunu, ktorá je relatívne nezávislá od toho, čo sa deje inde.
A ďalšou veľkou výhodou je, že žijeme v technologickom svete, ktorý nám dovoľuje sa prepojiť kamkoľvek s kýmkoľvek. U mladej generácie už nie je dôležité, odkiaľ sú, ale čo vedia, aké majú vzdelanie, koľkými jazykmi hovoria alebo aké majú ambície. Toto sú tí praví svetoobčania a percento svetoobčanov v Česku na počet obyvateľov je väčšie ako v hociktorej krajine na Západ od nás.
Pomáha dnes štát podnikaniu alebo mu skôr bráni?
Prečo by mal štát pomáhať, ja na to nevidím dôvod. Nemal by však brániť a on bráni dosť. Byrokraciou, dotačnou politikou, sociálnou politikou a nedostatkom bytovej politiky. A to jediné, kde by mal štát zasahovať, je, aby ľudia mali kde bývať – nie im však darovať byty, ale to, že byty stoja toľko, koľko stoja, to nie je vina developerov, to sú podnikatelia, ktorí chcú zarobiť. Je to vina prostredia. A za to môže štát.
Foto Anna Kovačič
Štát podľa mňa nemá nejako veľmi pomáhať. Štát má zabezpečiť, aby sme boli čo najviac zdraví, čo najviac vzdelaní, aby sme boli v bezpečí, aby sme sa dostali z bodu A do B a boli reprezentovaní pred zákonom.
Čo vidíte ako najväčšie systémové riziko pre český biznis na nasledujúcich päť rokov? A máte nejaké rady, ako sa na ne pripraviť?
Vidím ich hneď niekoľko. Na prvom mieste stále zhodnocujte svoje riziko. Firmy sú bohaté a ľudia sú bohatí preto, že sú šikovní, vzdelaní, pracovití. Ale tí najúspešnejší sú úspešní preto, že zvládli riziko, do ktorého vstúpili.
To druhé – aby urobili všetko preto, aby chápali svet, rozumeli mu teraz aj v budúcnosti, pretože ich podnikanie je iba akýmsi derivátom sveta, v ktorom žijeme. A to posledné – nerobiť hlúposti, keď sa im darí. Nevstupovať do záväzkov, z ktorých sa dá len ťažko vystúpiť. Kupovať si prúdové lietadlá a vily na Riviére.
Za čo najviac míňate vy?
Povedal by som, že som v princípe a vo svojej socio-ekonomickej vrstve celkom šetrný človek. Mám jedny drahé hodinky, za ktoré sa trošku hanbím, takže ich veľmi nenosím, pretože nechcem, aby si ľudia mysleli, že som sa narodil v Moskve. Na druhej strane ich nemôžem predať, pretože to sú trofejné hodinky, za niečo som si ich kúpil. Aj autá, ktoré mám, som si tiež vždy kúpil za niečo.
Tiež ste niekedy robili hlúposti?
Mal som krátke obdobie, ktorému hovorím ruské, a vtedy som si kúpil tie hodinky. Nezrealizoval som ďalšie veci, napríklad som si nekúpil Rolls-Royce alebo lietadlo.
Je Česko vašou najobľúbenejšou krajinou?
Áno. Milujem to tu. Žil som v piatich krajinách, vrátil som sa späť, šiel som sem za tretinovú mzdu z riaditeľského miesta v cudzine. Všetci moji známi si hovorili, že som blázon.
Ktoré ďalšie miesta patria k vašim obľúbeným?
Milujem Burgundsko. Nielen pre víno, ale aj pre previazanosť s českou históriou. Milujem Bretónsko, keď už sme pri Francúzsku. Milujem Maďarsko preto, aké má medzi ľuďmi hodnoty, a to sa nebavím o politickej reprezentácii. Je to krajina postavená tisíc rokov na kresťanských základoch. Nie som nábožensky založený človek, ale som kresťansky orientovaný človek.
Foto Anna Kovačič
Milujem Chorvátsko, pretože je to krásna kombinácia ľudí, prírody, hodnôt, gastronómie. Mám rád aj Bali, kde chodím relatívne pravidelne, takisto mám rád aj Kanadu. Nieže by teraz už pre mňa bola taká úžasná, ale je to krajina, ktorá mi pomohla, keď som emigroval, otvorila mi náruč a ponúkla mi život, o ktorom som sníval.
A tiež obľubujete citáty…
Hoci som naozaj všetko, len nie vyznávač sovietskej kultúry, moje dva najobľúbenejšie sú od Majakovského: „Milujem život a mám tú česť mu to každý deň dokazovať“ a „Za všetku krásu tohto sveta vďačím žene.“ A to ma sprevádza celým životom.
Najzaujímavejšou historickou postavou však pre mňa zostáva Johann Wolfgang von Goethe, pretože je kombináciou lyriky, ktorou sa preslávil, a celkom brutálneho pragmatizmu, čo o ňom málokto vie. Zomrel ako bohatý človek, bol ministrom všetkého – dopravy, lesov, baníctva, a aj do tých Karlových Varov necestoval za kúpeľmi, ale za Jáchymovom a baníctvom. Táto kombinácia pragmatickosti a lyrickosti je mi extrémne blízka.
Neprekáža mi, ale už nejaký čas to nerobím.
Tých, ktorým ste pomohol, je koľko?
Tých, ktorých som zachraňoval, je zhruba tridsať. Prevažná väčšina bola zachránená. Niektoré firmy som musel zavrieť, niektoré som zastabilizoval a predal. A tých skutočných úspechov je z toho štvrtina.
Sú to tie, o ktorých sa vie, ako napríklad oceliarske Vítkovice, Setuza alebo České aerolínie?
Ja by som vyzdvihol iné, ktoré som vrátil späť k životu. Stavostroj Nové Mesto nad Metují. Určite by som tam dal firmu Vlnap, ktorá bola absolútna katastrofa a dnes sú z toho dve firmy a obom sa darí primerane dobre. Určite by som tam dal Českú zbrojovku, pretože, pozrite sa, kde dnes je. A skvelým úspechom bol Technistone alebo Vigona vo Svitavách. Potom sú však aj také firmy, ktoré by som si na nástenku nedal, pretože som tam minul peniaze, ale to je život.
Tých, ktorí od vás chcú radu, je stále veľa?
Diár mám plný na mesiace dopredu, schádzam sa s ľuďmi, ale môj diár nie je bez voľných okien. Už si oveľa viac vyberám, komu radím a komu pomáham. A som veľmi rád s mladými alebo mladšími ľuďmi, než som ja, ktorí sú intelektuálne zdatní. To je pre mňa veľká radosť.
Vzali by ste dnes prácu na plný úväzok?
Určite nie a dôvod je veľmi prostý. Keď sa pozriem na svoj vek, musím byť realista. Myslím si, že som v celkom dobrej kondícii, ako fyzickej, tak mentálnej. Najdôležitejším zdrojom, ktorý mám, je čas. Keby som zobral nejaký projekt, tak mu musím venovať päť rokov.
Teraz mám čas na vzťahy, na krásu, na intelekt, na vlastnú fyzičku. O to všetko by som sa pripravil. Ja som prácu nikdy nerobil pre peniaze, ale keď už v tom peniaze boli, tak som to robil za peniaze.
Cesta, ktorú mám teraz, je rovnako nádherná a vzrušujúca ako tá, ktorú som mal v biznise. Ja už nemusím naberať výšku, už iba plachtím. Už nemusím siať, už len žnem a verte, že tá úroda je celkom dobrá.
Keď ste pracovali šesť dní v týždni, nehrozilo, že sa upracujete?
Hrozilo. To, čo ma zastavilo, bolo zdravie. Keby sa to nestalo, pravdepodobne by som bol mŕtvy z nejakého iného dôvodu, asi by som umrel na nejakú ischemickú chorobu, infarkt alebo mŕtvicu. Ale beriem to ako požehnanie, nemal som tu možno byť, ale som tu a musím si z toho niečo zobrať.
Uvedomujem si, že nie je všetko super, musíte niekde ubrať a robiť kompromisy, ale nesmiete ich robiť v cieľoch, môžete ich robiť iba v prostriedkoch. Kľúčové veci v živote sú fyzické zdravie a zdatnosť, intelektuálne zdravie a zdatnosť, kvalita vzťahov a kvalita krásy, ktorá ma obklopuje.
Zaujala ma krása, o ktorej hovoríte. Je to umenie alebo príroda, kde ju nachádzate?
Nie, je to harmónia. Harmónia je matematický fenomén, je to pomerová vyváženosť a najčastejším prejavom toho je ženská krása, umenie, architektúra a príroda. Ale sú aj ďalšie, aj technologický postup môže byť krásny. Nie každá harmónia je vidieť, ale každá krása sa opiera o harmóniu.
Dnes ľudia hľadajú najrôznejšie rady, ako žiť. Vy ste si vždy vedel dať rady? Nikdy ste neprepadli zúfalstvu?
Vždy som mal pocit, že si viem dať rady, že nie som obeťou vlastnej zúfalosti. Pretože kto nemá žiadny plán, každá cesta je mu dobrá.
Ako ste prežívali obdobie, kedy ste museli pre chorobu zabrzdiť?
Je pravdou, že som plánoval, že budem dynamický až do stopäťdesiatich rokov, až ma tá dynamika raz zabije. A musel som zvoľniť. Viete, ja milujem autá, a keďže som prišiel v dôsledku rakoviny o oko, tak sa dnes najmä kochám. Prídem do garáže – ja tam mám knižnicu, sedaciu súpravu, cigary, rum, ja si tam sadnem a pozerám na tú krásu. A keď sa idem zviezť, už nejazdím tak rýchlo ako predtým.
Keby ste nemohli šoférovať vôbec, ani to by vás nehnevalo?
Neotrávilo by ma to, ale mrzelo by ma to. Tým, ako veci plánujem dopredu, jedno z tých áut je eskový mercedes v long verzii v biznis prevedení, ktorým veľmi málo jazdím. Mám ho pre prípad, že by som pre zrak prišiel o vodičský preukaz, vybavil som si aj šoféra, ktorý by ma vozil.
Niekoľkokrát ste v minulosti povedali, že práca krízového manažéra je veľmi jednoduchá a mňa to zakaždým rozosmeje, pretože keby to bolo také jednoduché, robí to predsa každý…
Nie je ich veľa, to je pravda. Prvé je remeslo, to sa dá naučiť. A potom je talent, nadanie, ktoré z vás urobí umelcov. V každom krízovom prípade musíte vytvoriť originál. Tam nie sú žiadne dva rovnaké prípady.
Hlavný dôvod, prečo sa vám to podarí alebo nepodarí, je kvalita vášho vedenia. Ste obchodník s nádejou, ktorú predávate ľuďom, ktorí už nádej stratili. Vymieňate ju za energiu, ktorá vám nepatrí. Za energiu ľudí, ktorí tam pracujú. Usporiadate ju do systému, ktorý vymyslíte, vložíte ju dovnútra. A o slávu sa s nimi rozdelíte. To je umenie. To je líderstvo. To sa nedá naučiť, iba vylepšiť.
Autorka článku je Silvie Friedmannová, Forbes.cz
